Erik sedel v jaskyni. Miestnosť bola malá a jasne osvetlená. Proti nemu stáli traja muži, zahalení v habitoch rubínovej farby. Erik by prisahal, že sa v bledom svetle aj ligotali. Erikovi väznitelia, ktorí mužov priviedli dnu, zatarasili jediný východ ťažkou železnou mrežou.

Vodca mužov si sadol na stoličku oproti Erikovi a dal si dole kapucňu. Erika trhlo od ľaku. Tvár, ktorá na neho hľadela nemala oko a bola z polky znetvorená veľkou červenou jazvou. „Som Sratibor, vedúci rádu karmínovej ruže.“ prehovoril mních. Erik zostal ticho ale zatváril sa vzdorovitejšie.
„Neprišli sme ťa trestať, ale potrebujem aby si mi popravde povedal, čo sa udialo pred troma dňami.“ pokračoval Stratibor a uprene hľadel na chlapca pred sebou. Stratibor pokojne čakal, až to Erik nevydržal a opatrne začal,
„Všetci, všetci sú mŕtvi … je to tak? Preto som tu?“ Mních prikývol.
„Myslia si, že ja som to spravil?“ zachvel sa Erikovi hlas.
„Hádam, že na tú otázku nám odpovieš sám. Čo sa tej noci naozaj prihodilo?“ pýtal sa Stratibor mierne.

Erikovi sa leskli v očiach slzy. „Ja som to nechcel… Prišli k nám domov, zobudil ma hluk. Otca zhodili zo schodov a zostal ležať s vykrúteným krkom.“
Voda kvapkajúca zo stropu syčala pri dopade na kameň a menila sa na paru. „Mamu nabodli na meč. A moja sestra kričala. Tak veľmi kričala.“
Na stenách sa jaskyne sa zaiskrilo.
„Chcel som … chcel som to zastaviť, ale nemohol som. A vtedy zmĺkla“.
Okolo Erika divoko explodovali plamene. Mnísi, ktorí sprevádzali Stratibora, pohotovo zdvihli ruky a vykročili vpred. Habity im divoko viali ale spoločnou snahou postupne ovládli explodujúce plamene.

Erik zostal šokovaný, z náhlej explózie, ale možno ešte viac z mníchov pred sebou. Obaja mali po tele jazvy a chýbajúce končatiny nahradené kovovými protézami.

„Nie je to tvoja chyba Erik,“ prehovoril Stratibor a položil mu ruku na plece. Erik cítil, že je tiež z kovu.
„Sme ako ty, každý z nás má tento dar, toto prekliatie. Tak ako ty sme ho odomkli, keď sme niečo dôležité stratili. Esencia ohňa si vyžaduje obetu. Avšak nie je to márne, vieš sa naučiť ovládať tieto schopnosti, aby si ďalších ľudí nespálil. Teraz oddychuj, mal si za sebou ťažké dni“ dokončil mních, spravil krátke znamenie rukou a Erik upadol do tvrdého spánku.

Mnísi Erika pripravili na prepravu a vyniesli ho z jeho jaskynného väzenia.
„Otče, myslíte si že to ten chlapec zvládne? Dvaja sme mali problém utlmiť ten výbuch. A len plameňvie, či by sme jeho plnú silu prežili. Koniec koncov, celá dedina ľahla popolom.“ spýtal sa jeden z mníchov.
„Každý z nás má rovnakú šancu. Buď ovládne on oheň alebo ho oheň skonzumuje.“ odvetil Stratibor a vykročil na cestu.