Prechádzať sa sama po zotmení nie je najlepší nápad. Viem, o čom hovorím. Minulosť človek nezmení, ale vie sa z nej poučiť. Niekedy, bohužiaľ, dosť krutým spôsobom.

*

„Ideš domov?“

Mužský hlas sa ozval hneď za mnou. Mykla som sa, no keď som sa otočila, zbadala som, že je to sused oproti z ulice.

„Áno, bola som u kamarátky.“ Odľahlo mi. Vedela som, že je už veľa hodín, ale domov to mám už len kúsok.

„Aha, tak to muselo byť fajn. Čo ste robili?“

„Nič také, ujo, len sme sa rozprávali.“

„Aj so mnou sa rada rozprávaš?“

Otázka ma zaskočila. Pokrčila som čelo a nevedela, čo odpovedať.

„Chcel by som ťa lepšie spoznať. Bývaš oproti a vždy sa len míňame.“

Zasmial sa a mne to prišlo veľmi odpudzujúce.

„Mala by som sa ponáhľať, viete, už som mala byť doma.“ Pozrela som na hodinky, aby som nepôsobila nezdvorilo.

„No tak, počkaj chvíľu.“

Chytil ma za rameno.

To, čo nasledovalo, sa odohralo tak rýchlo, že som nestihla zareagovať.

*

Z myšlienok ma vytrhne zvuk. Hľadím do tmavej ulice. Tak veľmi podobnej tej z mojej spomienky. Telo precitne, ale moje čuchové receptory ešte stále dráždi smrad chloroformu.

Ulicou sa ozve rytmické klopkanie podpätkov, ktoré môže znamenať len jediné. Je to tu. Vo svetle pouličnej lampy zbadám jej napätú tvár. Do uší sa mi donesú zvuky iných približujúcich sa krokov. Sú dva, nie, tri páry.

Zatskám. Typické. Pridám do kroku aj ja. Obídem budovu a raz dva som pri nej. Ani nestihne zareagovať, keď na ňu vyskočím z tmavej uličky. Je napätá ako struna, akoby očakávala útok každú chvíľu. A aj napriek tomu ju jej pud sebazáchovy zradí. Rukou jej zapchám ústa a druhou ukážem, aby bola ticho. Hlavou kývnem za blížiacimi sa krokmi.

Cítim, že sa trochu uvoľní. Naznačím jej, aby utiekla druhou stranou. V očiach sa jej zračí vďaka. Na moment zaváha.

„Poď aj ty.“

„Na čo čakáš? Bež!“ zasipím.

Kroky sa ozývajú bližšie. No nič, musím ju posúriť. Vidím, že sa jej oči rozšírili od strachu a prekvapenia. Otvorí ústa, akoby chcela niečo povedať, no ja pritvrdím. Až to ju donúti ísť. Sledujem jej vzďaľujúcu sa siluetu v obtiahnutých šatách. Prečo je ten scenár zakaždým takýto? Jednoduchá odpoveď – ľudia sú nepoučiteľní.

Aj tak môže byť rada, že som sa k nej dostala prvá. Bohvie, ako dlho ju tí chlapíci sledovali. Čo chvíľa zahnú do uličky, určite v strachu, že im ich korisť unikne.

Ale miesto nej nájdu mňa.

Zastanú. Prehodia si rýchle pohľady. Je im jasné, že dievča sa im kdesi stratilo. Ako sa rozhodnú? Nechajú ma ísť? Moje oblečenie zahaľuje omnoho väčšiu časť tela. Nie som pre nich takým lákadlom.

Vykročím a so sklopeným pohľadom prejdem popri nich. Ich zámer mi rozdráždi nozdry. Toľko testosterónu pokope. Fuj. Už som takmer na konci uličky, možno som ich predsa len zle odhadla.

„Ale počkaj, slečinka,“ ozve sa nakoniec jeden z nich. „Kamže takto sama?“

Uškrniem sa. Keď ma obstanú, tvárim sa, že chcem utiecť.

„Pustite ma,“ sama som prekvapená, ako slabo znie môj hlas.

„My ti len chceme robiť spoločnosť. No ták.“

Ako vravím. Nepoučiteľní.

Deň a noc. Radosť a smútok. Pravda a lož. Život a smrť. Každá minca má dve strany.

A ja nie som výnimkou. Nikdy nepodceňujte silu poškodenej duše.

Prvému, čo na mňa siahne, zaborím nechty do ruky. Vidím, ako jeho úsmev hovorí: Chuderka, myslí si, že mi pár škrabancov ublíži.

Škriabem, ale už to nie sú nechty. Úsmev mu povädne. Zjačí horšie ako žena a hľadá oporu v kamarátoch, ktorí ešte nič nechápu. Škriabem. Trhám. Na svoje pazúry som veľmi pyšná. Zarývajú sa do pokožky s ľahkosťou s akou sa nožík zabára do zmäknutého masla.

Jednu ruku zaborím do jeho brucha a pritiahnem si ho k sebe. Pach krvi pohladí moje vyprahnuté zmysly. Tí dvaja utekajú, ale to nevadí. Nájdem si ich, už o chvíľu.

Moja dievčenská, kedysi taká krehká tvár sa mení. Čeľusť sa roztiahne tak, že hlavu odhryznem bez ťažkostí na jeden šup. Prisajem sa na dieru na krku a sajem. Telom sa mi šíri slasť.

Za pár sekúnd je hotovo. Môj žalúdok horí túžbou po zadosťučinení.

Ich pach sa mieša so strachom. Pre mňa je to, ako keď sa do omáčky pridá tá správna zmes korenín. Jazykom si obliznem slinu s príchuťou poslednej obeti a rozbehnem sa do tmy.