Nad dedinou sa ligotala osamelá vločka, ktorú onedlho nasledovali tisíce družiek. Tmavá večerná obloha sa mrknutím oka zmenila na šírošíru bielobu a trojica pod ňou vyzerala sotva ako hemžiace sa mravce. A práve táto vločka dopadla Danielovi na nos a okamžite sa rozplynula. Zanechala po sebe len drobnú kvapku a veľkú istotu, že zima je tu so všetkými svojimi náležitosťami.

Daniel toho veľa nenahovoril - niektorí ho mali rovno za nemého a tým pádom za zaostalého. Nuž, ešte sa veru nestalo, že by nejaká dedina bola úplne bez predsudkov. Opretý o lopatu a skrútený do hrubého prešiváku medzi tlstým kulakom Valaškom a farárom Škrupinom, však mal zdanlivo nemý hrobár na jazyku hneď niekoľko nevyberaných slov.

Kristušát, odpľul si na studenú zem, kým sa tí dvaja dohodnú, napadne za polmetra snehu. Z dlhej chvíle vybral zo záhrenia tabatierku po otcovi a jednu cigaretu si zaraz vložil medzi pery. Škrtol zápalkou a vtiahol do pľúc šedomodrý dym.

„Takže kde?“ dotieral Valaška na farára.

Kňaz - vyžla v čiernej kacabani - sa otriasol a jeho zapadnuté oči opäť dostali prítomný výraz.

„Poďte za mnou!“

Prešli popri detských hroboch v popredí, aj neveľkom Dome smútku za nimi. Minuli studňu s pumpou i nové mramorové platne, až došli k starším hrobom na dohľad od ruiny súsošia dvoch anjelov, kde začínala najstaršia časť cintorína. Farár chcel pokračovať ďalej, no Valaška sa nehol z miesta.

„No pŕŕŕ, takto sme sa nedohodli!“

„Ale Valent,“ chlácholil ho duchovný, „pokiaľ viem, vaša prateta spočíva práve tam…“

„Prateta hej,“ prisvedčil Valaška, „ale my sme sa bavili o tom, kde bude stáť rodinná hrobka!“

Kňaz sa začal ošívať.

„Ako dlho žijú Valaškovci v Slanom žiali?“ zaliečal sa ďalej, „a či by nebolo lepšie mať hrobku práve za Anjelskou bránou? Uznajte sám, tá prestíž…!“

„Ba hovno prestíž,“ nedal sa Valaška, „prv pokosia deckám, tomu sa nedá vyhnúť, ale či ste videli, aby niekto vykášal tam vzadu? Neserte ma, otče! Neserte ma!“

Ani keby si mimo Dušičiek niekedy páchol na cmiter, ty pampúch vyjebaný, pomyslel si zamŕzajúci funebrák, ukážte mi, kde kopať a pakujte sa obaja v čerty!

Daniela si však nevšímal ani jeden. Kulak gánil, dôstojný pán nevedel, kam s očami a hrobár s otvorenými očami sníval o kalíšku borovičky.

„Nuž,“ našiel farár naostatok vhodné slová, „snáď by sa aj vpredu plac našiel. Robotníci z Mesta už sú zajednaní.“

„Z Mesta?“ zasvietili Valaškovi oči.

Daniel si predstavil do špeciálneho papieru úhľadne zabalené kocky, vydávané za bravčovú masť a otriasol sa odporom.

Kňaz a kulak sa ďalej dohadovali o cene a o tom, prečo je nutné kopať ešte dnes a v takej kemre.

„Celá rodina už leží v mrazákoch Domu smútku a váš predchodca telá znovu posvätil, aby na onom svete našli riadneho pokoja. Akože by to bolo, keby jedna neboráčka ostala cez sviatky v zemi a bez požehnania? A vy predsa drieť nebudete, otče. Všetko odserie tento obuch,“ kývol na Daniela.

Otec Škrupina akoby si až teraz uvedomil, že nie sú s Valaškom sami.

„Počul si, darebák? Vieš kde leží Vilma Valašková?“

Daniel mlčky prikývol.

„Tak marš! Na čo ešte čakáš?!“

Najradšej by sa zoširoka usmial, no nechcel zbytočne provokovať. Prehodil si lopatu cez plece, sklonil hlavu pred stále hustejšou snehovou nádielkou a pobral sa svojou cestou.

Hrob Valaškovej pratety v lete obrastal brečtanom, ktorý sa v tejto oblasti rozhodol vyskytovať v naozaj úctihodnom množstve. Teraz jeho vyschnuté zvyšky obalila inovať. Daniel si znechutene natiahol rukavice a obtrhal gumovité úponky popínavého plevelu.

Na pohreb v krátkych gatiach a burinu nechať hrobárovi; na to by vás bolo.

Jednou nohou sa zaprel a tromi ťahmi zo zeme vyšklbol aj staručký hrdzou prežratý kríž. Položil ho k pätám zosnulej, ako funebráci zvykli hovorievať. Kamenitá obruba našťastie už dávno spráchnivela, inak by sa Daniel musel vracať naspäť po čakan, či nebodaj štychar. Pofajčil, kľudne zhodnotil možný stav pôdy pod povrchom a potom konečne urobil to, čomu rád hovoril prvý rez.

Lopatu nechal zaboriť, koľko len šlo a potom na ňu opatrne vyšliapol najprv jednou nohou, potom celou váhou. Nie zlé, zhodnotil, ale to ešte nič neznamená. Pôda v nižších vrstvách mohla byť zamrznutá, hoci sneh a vrcholok hrobu ukazovali odmäk. Nehovoriac o tom, že zem za Anjelskou bránou bola akási kamenitejšia, než inde, mohol na neho v najnižších vrstvách číhať tuf.

Alebo voda, sucho preglgol. Koniec cintorína prirodzene určovala vysoká skalná stena a popri nej sa vinul potôčik, ktorého unikátne vlastnosti dali meno celej dedine - Slaný žiaľ. Ale či už bola sladká, alebo slaná, do vody pochovávať nehodno.

Netreba hneď maľovať čerta na stenu, zaháňal Daniel chmáry, veď som sotva začal.

A vskutku - práca mu šla od ruky.

Pôda bola síce vlhká a ťažká, no nie zamrznutá, ani kamenitá a keď sa blížil k tomu, čo fachmani nazývali mierovým hrobom, teda stoosemdesiatim centimetrom hĺbky, narazil na vytúžené ostatky nebožky Vilmy. Veľa z nej neostalo - jedna zle tlejúca lebka a dve zachované stehenné kosti navlečené v zvyškoch čiernej látky. Erózia a spodné vody často vedeli vytlačiť ostatky vyššie, či nižšie, než boli pôvodne uložené, nebolo to však pravidlom.

Keď Daniel vložil skromné zvyšky do vopred pripraveného vreca, všimol si ešte niečo: pod mazľavou zeminou sa čosi blyšťalo. Odložil hrubé rukavice, kľakol si a velikánskymi tlapami opatrne odhrabal vrchnú vrstvu.

Sklo. Ba čo viac - sklenená rakva!

„Nechaj zemi, čo jej patrí, smrteľník!“ šeplo mu spoza pleca. A hneď na to kostolné zvony.

Daniel nedbal; pri kopaní sa zavše ten-ktorý nebožtík ozve. To bola výsada hrobárov snáď po celom svete - vypočuť si posledné slová mŕtvych. Širokou dlaňou očistil aj zvyšok priehľadnej platne a odhalil tak ušľachtilú bledú tvár muža, odeného v čiernom brokáte. Nemusel byť historikom, aby sa domyslel, že do tejto doby nepatrí. Havranie vlasy mu spadali na ramená a chýbal len vyzrážaný dych na vnútri veka, ktorý by potvrdil, že neznámy len spí.

Normálneho človeka by azda takýto nález aj prekvapil; nie však Daniela. Ten už toho videl až až.

Napríklad taký ghúl bol veľmi typickým návštevníkom jeho pracoviska. Sám Valaška bol taktiež zvláštny patrón, ale tomu sa Daniel ešte na zúbok nepozrel. No a vlani na Dušičky si tu veselo vykračoval Svetlonos, ktorý svojim magickým lampášom priťahoval zatratené duše, aby si ich mohol so sebou vziať na onen svet.

Dalo by sa povedať, že Slaný žiaľ bola veľmi svojská dedina.

Daniel teda prekvapený nebol, ale zvedavý? To teda áno!

Hrobár sa postavil a oprášil si kolená. Natiahol sa po lopatu a zamyslene vyložil na jej čepel jednu nohu.

„Dosť! Nože ho znovu prikry!“ ozvalo sa znovu.

Ťahaj do riti, pandrava, odpľul si Daniel, chuj ťa po tom, čo robím!

Pritom sa otočil a konečne uvidel pôvodcu toho lamentovania na vlastné oči.

Mladík mal priveľký nos a hlavu primalú na také ušiská. Tmavý oblek mu nepadol a štici tmavých vlasov bolestne chýbal kamarát hrebeň. No a tiež bol málinko priesvitný a trčal si len tak zo zeme.

„A ty si kto, panáčik?“ zatiahol Daniel zamyslene.

„Ty asi moc nečítaš, všakže?“ ohradil sa ušiak.

„Baže; ty ale nevyzeráš na to, že si sem prišiel od Dickensa, šuhajko,“ posmieval sa hrobár a nabral za lopatu mokrej hliny. Prízrak nad jeho počínaním len zdesene púlil oči.

„Nie som duch minulých Vianoc, keď ide o toto,“ pajedil sa priehľadný mužík, „ale v súčasnosti ti môžem poradiť, že ak neprestaneš kopať, bárs veselá budúcnosť ťa nečaká!“

Daniel vyceril žlté zuby v nemom úškrne a znovu zabral, pripravený viac si nevítaného hosťa nevšímať.

Bež do riti, šuhajko. Takých bolo, čo mi chceli hroziti.

„Aj takých, čo počuli tvoje myšlienky?“

„Ale už mám toho naozaj dosť!“ rozčúlil sa urastený funebrák, „zalez naspäť do zeme, lebo pôjdem po farára!“

„Azda by si aj mal,“ zamyslel sa pre zmenu mladík, „i keď najskôr by už nebol nič platný.“

Daniel mal vlastne po šichte a nejaká sklenená truhla a otravný duch mu mohli byť ukradnutí… Lenže zvedavosť v ňom víťazila.

„Čo to pletieš, šuhajko? Si na svätej pôde, vieme? Tu mi nič nehrozí a tebe vonkoncom!“

Mladík si vzdychol a vystúpil zo zeme do jamy vedľa Daniela.

„Po tie rozvaliny možno,“ riekol pomaly, ani čo by vymeriaval, „ale tu… Odíď, červík a nechaj Princa odpočívať!“

„Vraj červík,“ posmeškoval Daniel, „bledý si jak hruškové hovno a tenký ako lunt! Ty červík!“

Prízrak mladého muža len netrpezlivo hodil rukou, akoby odháňal otravný hmyz.

Daniel hodil ďalšiu lopatu. Mužíka mohlo vykotiť od jedu!

„Tak ty si nedáš povedať! Vieš, čo sa stane, ak truhlu otvoríš? Prídeš o deti, o ženu: o všetko!“

„Deti nemám,“ nedal sa Daniel, „ženu už vôbec - sám som ako prst! Na tvojho Princa seriem! A kto povedal, že ju chcem otvárať?“

„Nechceš?“ potešil sa duch a od radosti zas skočil do zeminy.

„Just! Teraz už hej!“

Keby mohol pohľad zabíjať…

Daniel si podpáčil okraj skleneného väzenia štycharom a napol svaly.

A nič.

Zložil najprv prešivák, potom aj montérkovú blúzu a ostal len v starej košeli, z ktorej v lete odtrhol rukávy. V bujnejúcej chumelici sa z neho parilo ako z polievky na sporáku. Všetko márne; musel sa podkopať hlbšie, inak truhlu z mora hliny nevyloví.

Ducha, ktorý sa chytal za hlavu a horekoval, si vôbec nevšímal.

„Počúvaj! Okamžite s tým prestaň, lebo ti ublížim!“ vyhrážal sa ďalej.

„Riť Paľovu. Čuš a nezavadzaj!“

Nerozumieš? Strašne ťa preklajem, budeš sa zvíjať v bolestiach a-“

„Povedal som: čuš! Keby si mi mohol ublížiť, dávno by si tak urobil. Keď sa na hlavu postavíš, tá truhla pôjde von! Už len preto, že tu nemá čo hľadať!“

Prízrak si rezignovane povzdychol a na chvíľu sa prestal zvíjať okolo hrobára. Posadil sa, sklonil hlavu pod pavúkovité prsty a lakte si oprel o kolená. Takto chvíľu zotrval, kým nedostal ďalší nápad.

„Koľko je hodín? No tak, friško!“

Daniel sa oprel o lopatu a zdvihol obočie.

„Vyzerám ako hodinky? Alebo nebodaj ako niekto, kto ti chce pomôcť? Počkaj si na kostolné zvony! Vraj koľko je hodín… Chytrák jeden!“

Mladíkovi sa orosilo čelo. Dodnes nevedel, že sa neživá bytosť môže zapotiť. A ešte k tomu v zime!

„Dám ti zlato - kopu zlata!“ vynašiel sa opätovne.

Daniel len zavrtel hlavou a začistil aj poslednú hranu.

„Tak vrav, čo by si chcel?“ zaúpel duch samým zúfalstvom, „splním ti čokoľvek!“

Hrobár sa zamračil. Čo také by… Bárs náročný nikdy nebol, takže by úplne stačilo, keby…

„Borovičku. Fľašu borovičky! Litrovku, nie sedmičku!“ špekuloval, „ba nie - radšej varené víno!“

Len si to predstavil, už sa popod strnisko zalizoval. A potom uvidel duchov výraz a hneď mu to došlo:

„Vieš prd, však? Ani keby ti dám stokorunu za bieleho dňa a ukážem ti, ktorým smerom je obchod, ani vtedy by si nepochodil, je tak?“

Mlčky prikývol.

„Som spojený s Princom,“ priznal mladík, „nehnem sa od neho na viac, než na pár metrov.“

Daniel pokýval hlavou a znovu sa pustil do práce.

„Takže si to zhrňme: plané hrozby, prázdne sľuby, nič, čím by si mi mohol ublížiť, a naopak nič, čo by si mi mohol ponúknuť. Hádam, že máš nejaké eso v rukáve,“ doposmeškoval Daniel a naposledy zabral. Sklenená rakva sa s mľasknutím uvoľnila a znojený hrobár si uspokojene vzdychol. Zaraz ju oprel na stojáka o okraj výkopu a z kapsy montériek vylovil dokrkvané vrece. To keby bolo ostatkov po pratetke Valaškovej viac. Na štyrikrát ho zložil a prikryl ho blúzou. Potom sa zaprel o okraje jamy a švihom z nej vyskočil.

Vrece si zložil pod riť a nohy spustil dolu. Bol čas na poslednú fajčpauzu. Potom to tu môže zabaliť a henten priesvitný kriklúň nech sa hoc aj poserie.

Modrošedý dym prevaľoval na jazyku; vychutnával po dobrej robote každý šluk zvlášť. Nenechal sa ničím rušiť - ani neustávajúcim snežením, ani lamentovaním nespokojnej a nepokojnej duše.

V polke cigarety sa lepšie prizrel Princovi.

Niečo tu nepasuje, uvedomil si, nemusel by som tú sklenenú opachu otvárať. Ale ja chcem!

Duch mladíka bol odhodlaný skúsiť to ešte raz.

„Prosím, nerob to,“ položil priehľadné ruky okolo sťa z dvoch brál vytesaných ramien, „nevieš, čo činíš!“

Daniel zahasil cigaretu a hodil ohorok do úspešne exhumovaného hrobu.

„Tak mi to povedz,“ riekol vážne, „čo činím? Čo sa stane? Hm?“

Mladík akoby bojoval s nejakým tikom. Nie a nie mu odpovedať. Na čele mu navrela priesvitná žila, čo sa tak snažil s tým bojovať.

„Nemôžem!“ vydýchol napokon, „nesmiem sa sprotiviť Princovej vôli! Len varovať, a to je…“

„… zbytočné,“ dokončil za neho Daniel.

Vzal vrece spod riti, aj to s kosťami Vilmy Valaškovej a pobral sa k fare. Ducha si nevšímal, no ten, prekvapivo, tentokrát nerobil cirkus. Zhodil pozostatky pred kňazov prah a zabúchal na vráta. Nečakal na odozvu - jamu je potrebné zakryť pred zvedavými zrakmi miestnych.

Ale čo s tou sklenenou kurvou? hútal.

Duch už na neho čakal. Ruky zopäl pred sebou, oči zmierlivo klopil k zemi.

„Môžem skúsiť ešte niečo?“

Daniel si povzdychol a odovzdane mykol plecom.

Prízrak mladíka si hrobára obišiel a vynaložil všetku svoju zostávajúcu silu, aby ho objal. A podarilo sa - Daniel cítil jeho dotyk a zvláštny zatuchnutý pach, ktorý ale nebol nepríjemný. Pripomínal mu babičkinu spálňu, keď do nej ako malý chodil buntošiť. A ešte čosi…

Videl plamene, ktoré olizovali nahé telá žien a detí.

Počul výkriky mučených a nárek tých, ktorí ešte len prídu na rad.

Lebky spálené na prach - stačilo sa dotknúť a rozpadli by sa.

Na vlastnej tvári cítil neustávajúce kropaje slaného potu a sĺz.

A smiech.

Šialený smiech bytosti staršej, než si vôbec trúfal predstaviť.

Duch ho prepustil a úctivo ustúpil. Daniel si opakom dlane pretrel vlhké oči a prudko zavrtel hlavou, ani čo by odháňal dotieravý hmyz.

„Ľudia sú tu k sebe neobvykle zlí, vieš,“ chytil sa inak málomravný funebrák reči, „nemajú milieho slova pre vlastnú krv, nieto ešte pre suseda. Každý každému závidí, a pozerá len ako uškodiť. Neviem, čím to je; ale mám pocit, že je to stále horšie. Čítam noviny a viem si kadečo odvodiť. Viem, že jestvujú aj veľkomestá a tam, že človek človeku vlkom - no hotový Babylon! Ale toto je malá dedinka a všetci sa navzájom poznáme, tak prečo sme takí?“

Prízrak vedel, že na rečnícku otázku nemá zmysel odpovedať.

„Je to peklo. Oni sú peklo. Niekomu vyhovuje žiť v pekle, ktoré je mu dobre známe. Vie, ako v ňom prežiť ďalší deň a viacej sa desí zmeny, než ďalšieho bytia v známom pekle.

Zaujímavé obrázky si mi ukázal, ujko. Ale ja už mám známeho pekla dosť.“

S týmito slovami priskočil k veku truhlu, zapáčil do medzierky svoje ozrutné ručiská a ťahal ich od seba.

A stali sa tri veci.

Princ otvoril oči a odhalil ich chladnú modrosť.

Duch zmizol v zmenšujúcich sa špirálach, ktoré pripomínali bordel víriaci vo výlevke.

A konečne: kostolné zvony zvolávali ľudí na polnočnú omšu.

Drotárovie pankharty kdesi v diaľke spievali Narodil sa Kristus Pán a Danielovi čosi hovorilo, že hrob s prázdnou sklenenou truhlou už nebude nutné zasypať.

Znavene sa usmial nad tým rúhaním, že si Princ Temnôt vybral práve tento dátum a vyškriabal sa na Kalváriu, kde sa usalašil. Odtiaľto bude mať najlepší výhľad.

Nuž, nakoniec ten sneh naozaj dlho nevydrží. Horkýže polmetra!