Bezprizorní z Komunity 1 sledovali nebulu mihotajúcu sa za oknami vesmírnej Prepravnej lode. Viezli sa v tichosti, nerozprávali sa. Nebolo o čom. Všetko podstatné už spravili: predali, kúpili a nadobudli. Tak to bolo včera, tak to bolo dnes, tak bude aj zajtra, pozajtra až dokonca ich života. Nesťažujú sa. Nemajú dôvod. Vždy dostanú to, čo chcú. Dokonca majú toho až nadbytok, len o tom nevedia. Tak ako každá komunita.

Neptún – ďalšia zastávka, ďalšie komunity, ďalší Bezprizorní. Nie sú to však ľudia bez domova. To, čo im chýba je duša. Rokmi sa vytratila. Vyzerajú ako ľudia, no necítia tak. Základné vzory správania im umožňujú nadväzovať vzťahy, ale nerozvíjajú ich. Mama, alebo otec, brat či sestra, skôr či neskôr sa z nich stanú obchodní partneri. Prečo by to malo byť inak.

Nezavinili si to oni, ale ich predkovia. Tí sa chceli stať pánmi sveta; skúmali všetko od atómov až po vesmír a jeho možné hranice, stavali mohutné budovy, stroje, experimentovali nie len so svojím vlastným druhom, ale aj s prírodou, vytvárali nové prostriedky na uľahčenie či predĺženie života. Takmer všetko čo vytvorili predávali a kupovali medzi sebou. A vždy za to chceli väčšiu odmenu. Bol to obchod.

Opus magnum ľudstva bol kedysi samotný pokrok a zisk. Postupne sa zabudlo na skutočné hodnoty. Bezprizorní len prevzali žezlo. Stali sa pánmi sveta. A nie len jedného.

Teraz vládnu nad všetkým, aj nad prírodou na Zemi. Nezanevreli na ňu; nevykynožili flóru, ani faunu. Spolunažívajú s ňou a využívajú viac ako kedykoľvek pred tým. Doteraz krížia medzi sebou zvieratá, aj rastlinstvo. Majú na to prostriedky. Ich zmutované gény sa neustále vyvíjajú a vznikajú nové a nové druhy. Sú nápomocné a užitočné pre obchod. Byť pánmi Zeme ale nestačí; ľudská história sa pridlho točila okolo jej osi. Obchod môže prekvitať aj inde.

Každý jeden z Bezprizorných je milionár. Generácie komunít obsadzujú súhvezdia, planéty, galaxie, dokonca aj nebule. Vlastnia takmer každý kúsok vesmíru. Každý jeden z nich môže mať v sekunde čo si zažiada, môže byť kdekoľvek a kedykoľvek sa mu zachce. Staršie komunity sa vracajú na Zem len výnimočne; keď obchodujú s najmladšou komunitou.

Kam Bezprizorní prídu, tam predávajú, kupujú a získavajú. Nikomu nič neubúda. Tak to bolo včera, tak to bolo dnes, tak bude aj zajtra, pozajtra až dokonca ich života. Nesťažujú sa. Nemajú dôvod. Až na jednu výnimku.

Prepravná loď prišla na konečnú zastávku – Zem. Je to domov poslednej komunity s najmenším počtom členov. V K90 je vyše stopäťdesiat mladých ľudí. Patrí im doslova celá planéta, hoci vôbec ju nevyužívajú tak ako by sa od nich očakávalo. Nie je vybudovaná štýlom Bezprizorných; na povrchu, aj pod povrchom Zeme sa doteraz skrývajú miesta z čias ich predkov. Vedia o nich len dvaja členovia.

Cassiopeia rátala dnešný zisk a pri tom sa v duchu hnevala na svojho brata Draca. Dohodli sa, že pôjdu spolu skúmať ďalšie miesta. Fascinovali ju. Odkedy videla gigantické kvádre kameňa položené na sebe, zvláštne vzory odtlačené v skalnatej hmote, zhrdzavené, takmer rozpadnuté súčiastky a podlhovasté kosti v hlave sa jej vynárala myšlienka za myšlienkou, otázka za otázkou. Nikdy sa nepozastavila nad tým, aký bol život predtým. Až doteraz. Draco je rovnaký dobrodruh ako ona, no teraz ju nechal v štichu. Tušila prečo.

„Somár, zbabelec, strachopud. Zvládnem to aj bez neho.“

„Si si istá?“ prekvapil ju. Stál rovno za jej chrbtom.

„Ako dlho si tu?“

„Dosť dlho na to, aby som počul ako pekne o mne hovoríš.“

„Inak si ani nezaslúžiš. Sľúbil si mi to. Prečo zrazu nechceš?“ Hrá sa na urazenú, ale potrebuje počuť dôvod, aj keď o ňom vie. Vždy sa riadila podľa Draca. Je od nej predsa starší a väčšinou má pravdu.

„Lebo nechcem a bodka.“

„Hlúposť. Doteraz si nemal žiadny problém.“

„Tak choď teda bezo mňa. Keď tak veľmi chceš.“ Cassiopeia ostala zarazená. Otvorila ústa, chcela mu protirečiť, no rýchlo ich znovu zavrela.

„Nespravíš to. A to je dobre.“

„Ale predtým-“

„Predtým sme spravili chybu. Už sa to nesmie stať. Cass, pochop... vymykáme sa norme. Už len tento rozhovor...“ schoval tvár do dlaní. „A to ani nehovorím o tom, že sme si zobrali vzorky z tých vecí. Nie sme normálni. Nemôžeme sa takto rozprávať, máme sa venovať obchodu. Takí jednoducho sme.“

„Ale aj teba to zaujalo. Tie kvádre, tie vzory a všetko čo sme vtedy videli. Musím ti niečo povedať,“ ťažko preglgla. „Odkedy som to videla a dotkla sa toho... niečo sa vo mne prebudilo. A nie je to nepríjemné, je to neškodné. Odkedy-“

„Odkedy sme to videli a dotkli sa toho sme sa pokazili. Niečo to s nami spravilo. A tak to nemá byť. Pozri na nás ako sa správame. Sme ešte Bezprizorní? Podstatný je predsa obchod, nie toto... šialenstvo.“

Cassiopeia zvesila plecia a mlčky s ním súhlasila. Draco jej bez ďalšieho slova zmizol spred očí. Teleportoval sa, pomyslela si. Pokračuje v obchode. No neodradilo ju to. Hneď ako skončila s počítaním zisku, aj ona využila teleport. Pre istotu si zobrala Kríženca – novovzniknutý živočíšny druh – aby nepútala pozornosť, že cestuje bez produktu. Vrátila sa na miesto, kde bola naposledy s Dracom. Kosti zostali nedotknuté, dobré znamenie. Okrem nich o tom nikto nevie. Zatiaľ. Mala by som to predať. Bude to užitočné. Draco má pravdu. Vždy má pravdu. Niečo jej však našepkávalo, že ak by to spravila, išla by sama proti sebe. Namiesto toho sa ozvalo niečo iné. Ak by som to predala, už by som to nevlastnila. Pri tej myšlienke sa cítila akosi zvláštne. Nebol to smútok, ktorý poznala, zároveň nevedela pomenovať nový neznámy pocit. Prikázala Krížencovi, aby kopal pri kostiach dovtedy, kým na niečo nenarazí. Blyslo sa vedľa nej svetlo. Bol to Draco.

„Cass, musím ťa varovať. Poslal som-“

„Predám to. Všetko. Polovicu vzoriek si môžeš zobrať, nenašla som ich len ja. Ale potrebujem niečo ďalšie. Zreplikujem to a predám. Dokonca aj obyvateľom z MoM-z14.“ Dracovo obočie vystrelilo dohora. Vedel, že čosi také je nemožné aj so všetkými prostriedkami, ktoré majú. Vedela to aj Cassiopeia. MoM-z14 je galaxia vzdialená od Zeme tridsaťtri miliárd svetelných rokov. Ani s teleportom by sa k nej nedostala. Ak aj áno, kto vie aké by to malo následky. Draco pochyboval o Cassiopeinom rozhodnutí, ale očividne na neho zapôsobilo jej odhodlanie. Objavil sa záblesk svetla a znovu bol preč. Presvedčila som ho aspoň dočasne. Uľavilo sa jej.

Kríženec vydal zvuk, niečo našiel. Cassiopeia podišla k hlbokej jame, Kríženec vybral zvláštny útvar a podal jej ho. Poťažkala v rukách predmet a niečo v ňom zahrkotalo. Srdce jej od vzrušenia prudko bilo. Ďalší neznámy pocit a nový objav.

Teleportovala sa aj s Krížencom do laboratória, kde s Dracom schovávajú vzorky. Umiestnila útvar do preskleného inkubátoru a na holograme – klávesnici stlačila pár tlačidiel. Zo stropu sa spustili mechanické ramená, chytali útvar zo všetkých strán a vyťahovali dáta. Ozval sa robotický hlas: „Zliatina najsilnejších kovov: oceľ, volfrám, titán. Maximálna odolnosť proti nárazu, nízkej a vysokej teplote. Exspirácia dát tritisíc rokov, rozklad hmoty bez zásahu tritisícpäťsto rokov.“

Vtom ramená vpustili do inkubátora tekutinu, ktorá pomaly rozpúšťala kov. Tekutina sa postupne vyparila a v inkubátore zostali dva tenké disky vo veľkosti dlane. Ramená chytili jeden disk a znovu vyťahovali dáta, ktoré sa premietali na holografickom projektore.

Cassiopeia v nemom šoku sledovala zvláštne úkazy – maľby a sochy. Pri pohľade na farebné šmuhy a skamenených ľudí sa v nej striedali pocity zmätku, obdivu, súcitu a ľútosti. Každý obraz, každá socha bola nezávislá od predchádzajúcej a čím dlhšie sa na ne dívala, tým viac ju priťahovali.

„Prvý objekt, ukončený obsah,“ ohlásil robot, „druhý objekt, obsah: zvukové súbory. Vykonávam systematický prenos.“ Laboratóriom sa zrazu začala rozliehať hudba. Melancholická a plynulá melódia sa striedala s náhlymi dynamickými zmenami; raz skĺzla do intenzívnych, výbušných momentov a opäť sa vracala k pôvodnej téme. Súzvuk hudobných nástrojov orchestra vytváral v Cassiopei protichodné dojmy. Na jednej strane podliehala nostalgii, a na druhej ju epickosť napĺňala energiou. Z očí sa jej po kvapkách spustila tekutina. Prstom ju zotrela a ochutnala. Niečo to so mnou robí. Tak ako pred tým. Čo to je?

Teraz je to však omnoho intenzívnejšie. Pozerá sa na minulosť predkov. Prežíva ju. Cíti. A nie sú to naučené emócie, ale jej vlastné. Kúsok po kúsku sa v nej vynárajú odtiene, ktoré doteraz nepoznala. Uvedomila si, že obchod nebol to jediné, čomu sa ich predkovia venovali. Tvorili umenie. A tvorili skutočne z hĺbky duše. Orchester dohral.

Vedľa nej sa mihol záblesk svetla. Stál pri nej Draco. Keď uvidel Cassiopeinu uplakanú tvár, zdesil sa a cúvol. Otočila sa k nemu.

„Draco, čo ak nechcem predávať, ani kupovať. Čo ak... čo ak chcem tvoriť. Len tak. Ako oni.“

„Cass, vôbec netuším, o čom hovoríš, ale v každom prípade to nepripadá do úvahy.“ Cassiopeia stlačila pár tlačidiel a obe disky sa znovu prehrali. Draco po celý čas mlčky sledoval a počúval. Ani sa nepohol, ako by ani nedýchal.

„Len sa nad tým zamysli. Iný zmysel života. Keď si to predstavím, cítim sa tak... neviem to ani opísať. A neverím, že ti to nenapadlo. Obaja sme-“

„Musím ti niečo povedať,“ skočil jej rýchlo do reči. „Keď si odišla s Krížencom, prešiel som celú Slnečnú sústavu, od Merkúra po Neptún, aj ďalej. Povedal som komunitám o vzorkách, aj o mieste, kde sme ich našli. Spomenul som, že takých miest je tu určite viac. Najprv všetky odmietali. Veď vieš, Zem ich nezaujíma, ale niektoré som presvedčil. O chvíľu prídu. Aj naši to už vedia.“

„Kto všetko?“ spýtala sa sklamane. Čo som mala čakať. Sme Bezprizorní.

„Od K50 po nás. Cass, ale... som na tvojej strane.“ Pochybovačne na neho pozrela.

„To, čo sme spolu objavili a teraz aj toto,“ kývol hlavou k inkubátoru,“ vo mne niečo zanechalo. Len som tomu odporoval. Som na tom rovnako ako ty. Keď prídu, povieme im našu pravdu. Nemusia to zobrať, no môžu nám zobrať to, čo máme.“

„Myslím, že je šanca.“

„Tak platí?“ podal jej ruku.

„Platí,“ odpovedala s miernym úsmevom.

„Dohodnuté. Zdá sa, že toto bude začiatok novej éry Bezprizorných.“

Robotický hlas oznámil príchod návštevníkov. Súrodenci sa nadýchli a odhodlane vystúpili z laboratória.