Hľadel na mihotavý plamienok olejovej lampy a ten pohľad sa mu hnusil. Kedysi oheň miloval, jeho jagavé farby, prirodzené teplo, vôňu. Dnes mu poskakujúci plameň pripomínal brucho, natriasané výsmechom nad jeho zlyhaním a bezmocnosťou. Pretože to bol on, kvôli komu bol plameň znova jediným zdrojom tepla a svetla, pretože to bol on, kto ľudstvo po tisícročiach vrátil do doby plamennej. Existuje za taký hriech rozhrešenie, i keby sa zaň našiel primeraný trest? Nevedel. No ak chcel ďalej žiť, musel v to dúfať.

A tak tu sedel, tak tu sedeli všetci. Po tme, pri ohni. Akoby sa uplynulých päťdesiattisíc rokov histórie sveta ani nestali. Lenže oni sa stali, ako mu trýznivo pripomínal ten nádherne okázalý zlatý luster, ovešaný strapcami tekutého krištáľu. Smutným pohľadom vypátral starožitne zdobený vypínač na protiľahlej stene. Pred necelými dvoma rokmi by stačilo ním otočiť a zlatom vykladané štukové steny Porcelánového salónu by sa naplnili svetlom, pri ktorom by poludnie bledlo závisťou. Z tmy naňho civeli temné, zhasnuté obrazovky. Obrovské a predsa štíhle, elegantné, no mŕtve, ako dosiaľ otvorené oči nebohého. Hľadel na nich a predstavoval si mapy, grafy, tabuľky, analýzy. Hlásenia, žiadosti, návrhy, všetky tie vstupy, ktoré ho vždy tak nudili. Premýšľal, čo by dal za to, keby znova ožili a on s nimi mohol pracovať.

Spočiatku bol optimista. Keď zistil, čo všetko zostalo, napriek tej strašnej skaze, ktorá postihla Zem zachované, keď dostal zoznamy všetkých, ktorí tú príšernú pohromu prežili, horela v ňom mocná vatra nádeje. Podunajská nížina bola skoro nedotknutá, pár popraskaných a strhnutých múrov nebolo nič iné ako vďačné rozptýlenie pre pracovité ruky, ktorých bolo po Zániku neúrekom. Bez ujmy stáli bloky jadrových elektrární, rozsiahle logistické parky a fabriky, sklady boli plné surovín a potravín. Situácia bola príšerná, vyhliadky preživšieho ľudstva však boli slušné. Prinajmenšom sa zdalo, že nebudú musieť začať od nuly, že v mnohom budú môcť nadviazať na dielo minulých generácii, vyliezť na plecia obrov. Každý deň prichádzali noví a noví pozostalí, medzi nimi tisíce vzdelaných a skúsených odborníkov z každej sféry života a ľudského snaženia.

V tých časoch sa zdalo, že celé ľudstvo omladlo. Všetci sa hladne vrhli na príležitosť postaviť novú civilizáciu na zelenej lúke, nezaťaženú hriechmi a dlžobami minulosti. Vzduch zhustol, oťažel, naplnil sa vôňou rastu a rozkvetu ako les na jar. V žičlivej atmosfére nádeje sa hneď v januári 2071 uskutočnil Snem pozostalých. Uprostred čerstvej jednoty a odhodlania bol zvolený za prvého tribúna novej republiky. Bol stále mladý, populárny ešte z predzánikovej éry, mal vplyv, plán, víziu a odhodlanie , ale predovšetkým - inšpiroval. Almanzor mu často hovorieval, že na pleciach nesie morálku celého ľudstva. Lenže odvtedy uplynuli skoro dva roky a republika narazila na problém, s ktorým nikto nepočítal – energetickú chudobu. Prvá a neprekonateľná prekážka, stojaca v ceste akémukoľvek ďalšiemu pokroku či ambíciám. Mocné sily sveta, ktoré ľudstvo po stáročia povolávalo do svojich služieb, mu zo dňa na deň vypovedali poslušnosť. Elektrina, nafta, solár, jadro, nič nefungovalo. Nech skúšali čokoľvek, zakaždým skončili len pri ohni a páke. Akoby Zem zhasla a ponorila sa do hlbokej, temnej vody v ktorej ju nijaké kresadlo nemohlo znovu zažať.

Počiatočný optimizmus čoraz viac ustupoval zdeseniu, panike vzdoroval už len z posledných síl. Riadiť krajinu bez moderných technológii sa zakrátko ukázalo ako nemožné. Zlyhávali najzákladnejšie funkcie štátu, viazla komunikácia logistika či doprava, o pokroku už nemohlo byť ani reči. Každú správu museli doručovať posli a v praxi sa tak aj tá najjednoduchšia informácia putovala celé dni. Dôležité rozhodnutia meškali a boli neefektívne, akoby sa celý svet točil omnoho pomalšie. Pozostatky ľudstva sotva zvládali udržať sa nažive, v krehkom bezpečí bez záruk, relatívnom teple a nepravidelnej sýtosti. Ľudia umierali na tie najtriviálnejšie ochorenia a úrazy. Kto by rešpektoval centrálnu vládu, ktorá svojim obyvateľom nedokáže zabezpečiť ani tak elementárne spôsobilosti, ako je dostatok potravy, bezpečie, spravodlivosť, zdravotná starostlivosť, či vzdelanie? Štátny monopol na násilie sa rúcal, v okrajových častiach Republiky sa množili ozbrojené, rabujúce hordy, morálku občanov devastovali najrôznejšie apokalyptické sekty a zvádzali ich na temné scestia temných náboženstiev. Na vyriešenie energetickej podvýživy ľudstva im zostávali prinajlepšom mesiace, oveľa pravdepodobnejšie však týždne.

„Čo si vlastne od toho sľubuješ, Manzo?“

Spýtal sa Valentín a unavene si pošúchal čelo. Almanzor Babayev, prvý predseda vlády Agarthy, ktorý dnes v noci zvolal na Bratislavský hrad tím odborníkov, poverených obnovou energetickej sústavy republiky, sa nepokojne zahniezdil na svojej stoličke.

„Máš k dispozícii iné hlásenia ako ja? Posledného pol roka dostávame správu každý týždeň a všetky sú rovnaké. Zlyhanie. Ani najmenší pokrok. Jediný kilowatt použiteľného výkonu. Prepadáme sa do stredoveku, ak vôbec. Zhasíname ako posledný centimeter knôtu v roztopenom vosku.“

Zašmátral v hŕbe popísaných papierov pred sebou a jeden frčkou prihral smerom k premiérovi.

„Prenos mechanickej energie. To má byť vtip? Expertný tím hlási úspech vo veci zachytenia a použitia veternej, vodnej a parnej sily na pohon mechanického rotora.“

Predniesol Valentín z pamäti.

„Fantastické. Už sme skoro dobehli tereziánskych mlynárov. S takouto technológiou možno zomelieme vrece múky, ale neobnovíme civilizáciu. Strácame desať percent obyvateľstva ročne, Manzo. Desať. Potrebujeme funkčné generátory a prenosovú sústavu pretekajúcu prebytkami energie. Vo dne v noci! Čo sme, nejakí šamani? Čo mám s takýmto „objavom“ podľa teba robiť? Vyčleniť polovicu Agarthy na modlenie za vietor? Kto ju podľa teba bude kŕmiť?“

Uvedomoval si, že je nepríjemný a sarkastický, že si vybíja frustráciu na tej najnevinnejšej obeti. Jedinom človeku, ktorý živil akú-takú nádej dokonca aj v ňom. Len vďaka nemu ešte aspoň teoreticky pripúšťal, že sa z tejto šlamastiky dostanú, hoci nemal potuchy ako.

„Cynizmus ani hnev nám nijako nepomôžu Valent.“

Odpovedal premiér dokonale pokojným hlasom a nevzrušene pokrčil plecami.

„Skrátka som si povedal, že je načase aby sme si ich vypočuli osobne. Hlásenia sa mi už zunovali. Ako vravíš, celé mesiace nič nové. Takže, zostáva sa pekne pozhovárať, z očí do očí. Práve tebe nemusím vysvetľovať výhody osobného kontaktu. Trošku ich vyspovedáme, pozvŕtame. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by som z živého človeka nevytrieskal viac než z počmáraného papiera.“

Valentín mu to nemal ako vyvrátiť, v zásade mal pravdu.

„Tak nech vstúpia.“ Rezignovane mávol rukou a dvaja ozbrojenci synchronizovane otvorili dvere salónu. Aspoň že samopaly nepotrebovali prúd. Pomyslel si Valentín vďačne.

Dnu vošli traja. Dvaja muži a jedna žena, pomerne mladá, hoci mdlé svetlo lampy mohlo milosrdne ukrývať niekoľko detailov. Úctivo sklonili hlavy, potom si na premiérov pokyn sadli a trochu nervózne sa zamrvili na horúcich stoličkách oproti politikom.

„Pekne vás vítame a ďakujeme, že ste prišli.“ Pozdravil Manzo srdečne a bez toho, aby od návštevy odvrátil zrak, mu bravúrne, takmer kúzelnícky neviditeľným pohybom malíčka, prisunul jeden z hárkov a bleskovo, nepozorovane ním poklopkal po jeho päte. Valentín rovnako majstrovsky úkosom prečítal.

Runchu Tong – vládny splnomocnenec pre obnovu energetickej infraštruktúry a koordinátor sekcie jadrovej energie (Čína)

Tamaz Tcheishvili – koordinátor sekcie fosílnych zdrojov (Gruzínsko)

Tošawah Ištasapa – koordinátorka sekcie obnoviteľných zdrojov (Texas, Komanč. pôvod)

Text v zátvorkách bol dopísaný ručne a Valentín sa ihneď dovtípil, že autorom je sám Manzo. Starý politik ho učil, že čím mocnejší je vládca, tým dôležitejšie sú drobné, osobné detaily o ľuďoch, ktorých vedie. „Krstné meno, ktoré si zapamätáš a správne použiješ ti získa viac oddanosti a poslušnosti ako tucet zákonov.“ Hovorieval. Rád zhromažďoval nenápadné detaily o živote či kultúre ľudí, s ktorými mali do činenia a nešlo poprieť, že mal bezkonkurenčné výsledky pri získavaní ich dôvery a náklonnosti.

„Hneď na úvod chcem vyjasniť jedno, toto nie je výsluch a už vôbec nie kritika. Dnes tu nie sme preto, aby sme vás grilovali a dolovali z vás odpovede o ktorých vieme, že ich obetavo a urputne v mene celého ľudstva hľadáte. Ja i jeho excelencia tribún sme si istí, že robíte všetko, čo je vo vašich silách a máte našu plnú dôveru, pokiaľ ide o vašu kompetentnosť i spôsobilosť.“

Valentín musel obdivovať schopnosti starého štátnika. Všetci traja hostia sa viditeľne uvoľnili a napätie sa spomedzi nich takmer úplne vytratilo.

„Čo pre vás teda môžeme urobiť, excelencie?“

Opýtal sa prešedivený muž uprostred s mandľovo pretiahnutými očami.

„Prosím, považujte dnešné stretnutie za istý druh konzília.“

Konštruktívne pokračoval premiér úctivým tónom.

„Diskusie. Chceli by sme poznať váš názor na povahu našich doterajších neúspechov pri obnove energetického systému republiky. Inými slovami, prečo myslíte, že sme zatiaľ neboli úspešní a...?“

„Dovoľte mi vás poopraviť excelencia.“ Ozval sa hovorca skupiny. Valentín si pomyslel, že mu na detailoch musí veľmi záležať, ak si dovolil prerušiť Almanzora Babayeva.

„Nie je pravda, že sme boli neúspešní, pokiaľ hovoríme o obnove energetického systému Agarthy. Všetky zariadenia sú vyčistené a opravené, premerané a otestované. Generátory, turbíny, vedenia, transformátory, prenosová sústava. Palivové zásobníky všetkých druhov, akumulátory. Reaktory v Mochovciach a Bohuniciach sú plne funkčné a pripravené na prevádzku, v tejto chvíli stoja len preto, že nedokážeme zabezpečiť energiu pre ich riadiace systémy. Spustiť jadrovú elektráreň bez spoľahlivého zdroja elektrického prúdu by sa v tejto situácii rovnalo samovražde.“

Almanzor chvíľu čakal no nezdalo sa, že splnomocnenec by chcel ešte čosi dodať z vlastnej iniciatívy. V duchu si vzdychol. Tak teda zvŕtať.

„Dobre, spýtam sa inak. Ako by ste náš problém opísali vy?“

Zdalo sa, že splnomocnenec premýšľa, ako predsedovi vlády čo najlepšie odpovedať. Keď napokon spustil, znelo to akoby stále pokračoval v úvahách, len tentokrát nahlas.

„Každý zdroj energie má svoje špecifiká, v zásade však platí, že dokážeme využiť elektrické napätie a vygenerovať elektrický prúd.“

Predniesol schematicky.

„Rovnako funkčná je aj prvá fáza využívania fosílnych palív.“ Pridal sa ku konverzácii koordinátor Tcheishvilli.

„Chemická energia palív sa procesom spaľovania mení na mechanickú energiu štandardným spôsobom.“

Valentín výhražne prižmúril oči. Nevydal ani hlások, no Almanzor vycítil jeho rastúcu netrpezlivosť a hnev.

„V čom je teda problém?“

Posúril ich. Muži sa na seba úkosom pozreli, žena odvrátila pohľad opačným smerom. Chvíľu mlčali, napokon znova prehovoril splnomocnenec Tong. Skormútený, akoby zmierený s faktom, že prinášanie zlých správ patrí k jeho funkcii.

„S istou mierou zovšeobecnenia - v spotrebičoch.“ Vysúkal zo seba neochotne.

„Vieme vytvoriť, udržať a prevádzkovať elektrickú sieť, avšak v momente, keď k nej pripojíme akýkoľvek spotrebič a pokúsime sa prúd použiť na konanie elektrickej práce, napätie sa rozpadá a začne sa reverzne rúcať, smerom od spotrebiča ku generátoru.“

Valentín po prvý raz naozaj spozornel. Konečne nejaký detail, konečne niečo konkrétne o podstate ich trápenia. Bol to však premiér, kto napokon prehovoril.

„Rozpadá? Ako si máme niečo také predstaviť?“

„Prejavy sú mnohoraké a ťažko uchopiteľné, anomálie v napätí, nestabilita pólových nábojov, výpadky v elektrickom poli. To sú len fyzikálne, takpovediac, zmerateľné faktory. Ich fyzické podoby sú omnoho dramatickejšie. Rozsiahle skraty, výboje, požiare. Roztavené vodiče. Mali sme desiatky vážnych zranení. Z energetiky sa stala život ohrozujúca profesia.“

„V poriadku, ale ako si to vysvetľujete?“ Vyzvedal neúprosne Manzo a tváril sa stále ustaranejšie. Jeho výraz konečne začínal zodpovedať Valentínovým pocitom.

„Spoločným znakom všetkých anomálii je, že po spustení siete začne tesne pred spotrebičom narastať elektrický odpor spôsobom tak brutálnym, že od istého momentu ho nedokážeme už ani merať. Predpokladáme však, že táto anomália v krátkom čase úplne zabráni toku elektrického prúdu do spotrebiča.“

„U nás na fosílnych zdrojoch je to v princípe veľmi podobné.“

Prispel bez vyzvania Tomaz Tcheishvilli.

„Horením palív bez problémov získavame mechanickú energiu, tá sa však nespráva spôsobom, ktorý očakávame. Namiesto toho sa nekontrolovateľne uvoľní do okolia. Obvyklým sprievodným znakom je deštrukcia zariaden...“

„Páni, páni!“ Prerušil oboch Almanzor zdvihnutím ruky.

„Pochopili sme. Mechanizmus problému máme popísaný viac než dostatočne, dobrá práca. Každá duša v Agarthe je vašim dlžníkom. Ak sa však pýtame na príčiny, viac než technické detaily nás zaujíma podstata. Chceli by sme počuť odpoveď na otázku, ako je to možné?“

Stalo sa presne to, čo Valentín očakával. Zavládlo hrobové ticho. Kĺzal pohľadom po troch utrápených kôpkach nešťastia oproti sebe. V mihotavom šere lampy ho odrazu čosi zaujalo. Žena, ktorá ako jediná z trojice dosiaľ neprehovorila, vrhala kradmé pohľady na splnomocnenca. Vždy len úkosom, nikdy to netrvalo ani sekundu. Dokonca ani Manzo, ktorý sedel bližšie, si to podľa všetkého nevšimol. Ešte zvláštnejšia však bola reakcia Runchu Tonga. Krk a tvár mal napnuté a zrak sústredene upieral pred seba, ani nežmurkal. Bol to skôr pocit ako pozorovanie, no Valentín by bol odprisahal, že o pohľade svojej kolegyne vie a úmyselne ho ignoruje. Tošawah to po chvíli vzdala, na tvári sa jej usadil ľahostajný výraz a aj ona sa zahľadela „do blba“.

„Vy.“ Prehovoril Valentín po prvý raz.

Žene chvíľu trvalo, kým pochopila, že tribún republiky oslovil ju. Hneď potom sa strhla, akoby pred ňou tresol päsťou po stole.

„J... Ja, excelencia?“

„Nesúhlasíte.“ Skonštatoval Valentín bez výstrahy.

„P...Pardon, excelencia? Nesúhlasím?“

Vyjachtala prekvapene. „To... to v žiadnom prípade... Odpovede kolegov sú vecne a fakticky absolútne presné, nie je im čo vytknúť.“

„Prečo spomínate vašich kolegov?“ Vytiahol obočie Valentín, spokojný, že jeho pasca sklapla. „Hovoril som o pánovi premiérovi.“

Žena v nemom šoku otvorila ústa, potom ich znova zatvorila a sklopila zrak. Chytila sa do pasce. Bola odhalená a pochopila to.

„V každom prípade vám ďakujem za ten spontánny prejav úprimnosti.“

Pokračoval Valentín namiesto nej.

„Celý čas si hryziete do jazyka a z vašej reakcie priam kričí ale. Možno nepopierate slová vašich kolegov, no odpovedali by ste nám inak, keby to záležalo na vás. Takže sa pýtam, ako?“

Koordinátorka stále mlčala, zahanbená ako dieťa pristihnuté pri nepleche. Tento raz to bola ona, kto sa hypnotizovaním vlastných kolien vyhýbal vyčítavým pohľadom svojich kolegov. Všimol si to aj Almanzor a hneď sa ponáhľal pomôcť.

„Tak moment, moment prosím! Toto je tribún republiky!“ Zvolal šokovane a prevŕtal vystrašených hostí nahnevaným pohľadom.

„Musím vás dôrazne požiadať, aby ste si to uvedomili a začali sa podľa toho správať. To on hovorí hlasom pozostalých! A ak má za nás všetkých hovoriť múdro a spravodlivo, musíme k nemu my ostatní prehovárať úprimne. Ide o holú existenciu zvyšku civilizácie a vy sa tu doťahujete o to, kto čo povie a nepovie? Ukrývate pred nami svoju polemiku? Má niekto z vás odlišné stanovisko a tajíte to? Zahanbujete ma ako predsedu vlády, vašim správaním spochybňujete môj úsudok pri vašom výbere. Hovorte úprimne a hovorte všetko, o tom čo je dôležité rozhodne on.“

Zakončil svoj pôsobivý príhovor premiér a gestom ukázal na tribúna. Potom sa odmlčal, naďalej však očami metal na nešťastnú vedkyňu blesky. Tá si očividne vstúpila do svedomia, pretože jazyk sa jej odrazu rozbehol opreteky.

„E... Excelencia, chcem aby ste ma chápali správne. Moji kolegovia vás informovali celkom presne, nič neprikrášlili ani nezatajili. Jeho excelencia tribún má však pravdu, ja by som vám odpovedala inak. Rozdielnosť môjho hodnotenia však pramení z rozdielnosti prístupu k interpretácii, nie z odlišných faktov. Som vedkyňa, žena faktov, empírie, skúmaní a dôkazov, rovnako ako moji kolegovia. Avšak v kultúre z ktorej pochádzam nás celé storočia učia, že veci ktoré nevieme, si zaslúžia rovnaký rešpekt ako poznanie, ktoré sme už získali. My Komančovia máme porozumenie aj pre trochu iné vnímanie sveta ako západná, deskriptívna veda, a to hovorím v najlepšom zmysle toho slova.“

Obaja muži sa nesúhlasne a nepríjemne zamrvili na svojich stoličkách, k ďalším vyčítavým pohľadom sa však už neopovážili. Tošawah sa nedala vyrušiť a pokračovala.

„Na svet sa dívame aj trochu inak, než len cez čísla, zákony a rovnice, ktoré ich popisujú. To všetko sú vonkajšie prejavy. Čoho, to už je otázka, na ktorú nám podľa nášho presvedčenia veda nedokáže dať odpoveď.“

Zhlboka sa nadýchla a na chvíľu zavrela oči, akoby si potrebovala dodať odvahu.

„Sú len dve možnosti. Buď sme všetci zošaleli a všetky naše prístroje sa zbláznili, alebo sa zánikom zmenili fyzikálne zákony...“

„Pre boha živého, pani kolegyňa!“ Skoro bolestne zastonal Runchu Tong. „Skutočne sa musím čo najdôraznejšie ohradiť... ja... je jedna vec, keď si to povieme položartom medzi sebou na... Ale pred tribúnom republiky? No tak pre všetko na svete ťa prosím...“

„Veda realitu nevytvára ale popisuje, Run!“

Odsekla mu s plamenným odhodlaním.

„Možno teba zaslepuje neochota prijať čokoľvek nové, možno si rezignoval na základnú úlohu nás vedcov. Ale ja si nebudem zatvárať oči... ja...“

Znova prehltla, akoby ju aj napriek odhodlaniu stálo všetky sily pokračovať.

„Ja viem, že to znie ako nezmysel. Uvedomujem si to úplne rovnako ako každý v tejto miestnosti. Ale niekto to musí vysloviť nahlas. Bez pravdy niet riešenia.“

Predklonila sa a preplietla prsty na stole, zrejme aby ovládla triašku. Neúprosný pohľadom vystrelila priamo oproti sebe a Valentín si uvedomil, že si vynucuje ten jeho. Chcela sa prihovoriť priamo jemu. Zasiahnuť hĺbku jeho duše. Bál sa, čo je na druhom konci tej emócie. Obával sa, čo sa ukrýva pod všetkými zábranami nesmierne inteligentnej ženy, keď musí sama so sebou zvádzať tak urputný zápas. Proti jej výzve však neexistovala obrana. Ich pohľady sa stretli a spútali.

„Vaša excelencia. Prosím. Od toho, aby ste dôsledkov pochopili to, čo sa vám pokúsim vysvetliť, záleží veľmi, veľmi veľa.“

Runchu sa však odmietal vzdať tak ľahko. Opäť sa výhražne nadýchol, no Valentín ho umlčal jediným ostrým pohybom ruky. Po tribúnovom geste už ani nepípol.

„To, čo zažívame, nie je technologický problém.

Zlyhávame na systémovej úrovni. Zmenili sa pravidlá hry. Zmenila sa fyzika elektrického poľa, dokonca energie ako takej. Rozdiel je nepatrný, dôsledky brutálne. Predzániková veda to nedokáže zdôvodniť, ani popísať. Problém je však omnoho hlbší a znepokojivejší. Tie zmeny sú selektívne.“

Valentínovi naskočili zimomriavky. Zatiaľ stále úplne nerozumel tomu, čo sa mu snažila povedať, vycítil však zlovestný zvrat celej diskusie.

„Energetické pohyby totiž prírode bežne prebiehajú aj mimo ľudských zásahov, napríklad blesky, statická elektrina, niektoré druhy úhorov či bioluminiscentných organizmov. Riadia sa však rovnakými fyzikálnymi pravidlami, ako tie ktoré vytvorí a usmerní človek. Tieto, nazvime to prirodzené energetické javy, prebiehajú úplne štandardne, dalo by sa povedať učebnicovo. Všetky merania sú absolútne korektné, vieme potvrdiť normálne hodnoty prítomnosti prúdu, aj potenciálu na vykonávanie práce. No v momente ako sa pokúsime si tú energiu vziať a použiť, zlyháme. Ako to? Pýtali sme sa sami seba, zas a znova, snáď tisíc krát. Je skrátka nemožné aby v jednom bode na vodiči tiekol nádherne merateľný elektrický prúd a o centimeter ďalej sa v priebehu zopár sekúnd bez akejkoľvek pozorovateľnej príčiny sformoval odpor tak obrovský, že sa vodič roztopí. Potom systém opravíme, znova zostavíme, spustíme a všetko opäť funguje tak ako má, do momentu, keď jeho energiu skúsime použiť. Keď vedec pozoruje dva úplne odlišné výsledky pri prakticky identických podmienkach, musí si celkom prirodzene klásť otázku, čo je oným rozdielovým prvkom. Laicky povedané, čo je inak?“

Hovorila rýchlo a dychtivo, akoby sa bála, že ju kedykoľvek môžu odsúdiť za rúhanie a odviesť preč, či jej vôbec bude dovolené dohovoriť.

„Vykonali sme tisíce meraní a pokusov, stokrát vymenili všetkých výskumníkov, dvojito zaslepili a randomizovali dáta, dokonca sme vycestovali mimo hraníc republiky, aby sme všetky naše merania overili v nekontrolovanom prostredí. Dali sme pokusy vykonať laikom, aby sme eliminovali prvok výskumníckej predpojatosti. Bezvýsledne. Je jedno, koľko krát a akou formou sme si tú otázku položili, odpoveď bola zakaždým rovnaká. Jediným rozdielovým faktorom je spôsob použitia. Systém zakaždým zlyhá vtedy a len vtedy, keď sa jeho energiu pokúsime využiť. Sme zúfalí, excelencia. Ako je niečo také možné? Elektrón je elementárna častica, skrátka nemôže vedieť, či a kedy vstupuje do spotrebiča a už vôbec nie to, či ten spotrebič zostrojil alebo používa človek. To odporuje podstate fyziky a zákonom vesmíru ako ich poznáme, napriek tomu to tak na našej Zemi od zániku funguje.“

Na chvíľu sa odmlčala a vystrašene sklopila zrak, akoby si napokon predsa len nebola istá, či pokračovať. Možno čakala, že ju povzbudí a dodá jej tak odvahu, v takom prípade však zostala sklamaná. Siločiara pohľadu však prešla na stranu tribúna, teraz to bol on, koho nemá výzva ju nútila pokračovať.

„Je... je jedna hypotéza... moja hypotéza, excelencia. Asi je poctivé priznať, že som pri jej obhajobe osamotená. V Agarthe nie je iný odborník, ktorý by so mnou v tejto veci súhlasil, takže vám ju musím...“

„Pre zmilovanie Božie, vravte!“

Nevydržal to Almanzor Babayev.

„Podľa môjho názoru je to prejav vedomia, excelencia. Inteligencie, uvedomelého rozlišovania. Inak to jednoducho nedokážem vysvetliť. Akoby mali svet, matka príroda, vesmír, dosaďte si na to miesto čo len chcete, vedomie, schopné rozoznať, kedy sa pokúšame využiť ich energetické zdroje a cielene nám tú možnosť odopierajú. Vzdorujú nám.“

„Fyzikálne zákony sú v čase nemenné!“ Skríkol vládny splnomocnenec a vyskočil na nohy, úplne ignorujúc dobré mravy. Vykypel ako hrniec, ktorý niekto pridlho ponechal na rozpálenom ohni.

„Nikdy, nikdy za celý čas, čo existuje vesmír, štrnásť miliárd rokov, sa nezmenili. Sú univerzálne. Platia na Zemi, v jadre slnka, na opačnej strane čiernych dier. Možno nie sú všetky dokonale popísané, ale môžeme sa spoľahnúť na to, že harmonicky platia naprieč univerzom, od vzniku až po jeho zánik. Nie je možné pred nimi uniknúť. Z vedeckého hľadiska preto nemôžem nikdy, nikdy, za žiadnych okolností vecne súhlasiť s názormi mojej kolegyne. Naznačovať, že zákony týkajúce sa spotreby elektrickej energie sa mohli zmeniť, dokonca selektívne, na základe spôsobu jej využitia, je rovnako absurdné ako tvrdiť, že cicavce môžu znášať vajcia, slnko vychádzať na západe alebo chcieť zo Zeme pozorovať odvrátenú stranu Mesiaca. To, čo hovorí jednoducho nie je možné. Fyzika sa nemôže meniť, rozpadol by sa celý vesmír!“

„Posaďte sa, človeče.“ Sucho prehovoril premiér, po úctivom a konštruktívnom tóne zrazu nebolo ani stopy, jeho hlas prezrádzal, že je otrasený.

„Vy. Obrátil sa k Tomazovi Tcheischvillimu. „Mlčíte. Vy nemáte názor?“

„Ve...veda je v tomto ohľade nekompromis...“ Prehovoril koordinátor zdráhavo.

„Zabudnite na chvíľu na vedu.“

Zastavil ho premiér úsečne.

„Ten... Vzdor, ako to nazvala vaša kolegyňa. Povedzme, že ho nepotrebujeme popísať vedecky. Skúste k tomu pristúpiť ako k slovnej úlohe, opisu reality. Ako metafore.“

„Potom... potom by som povedal, že je to veľmi výstižná metafora, vaša excelencia.“

Stolička zaškrípala prevrátila sa, dopadla na zem a tribún Agarthskej republiky Valentín Bystrický bez slova vybehol z miestnosti. Vyrazil z hradu do noci ako šialenec zasvätený smrti. Bežal a bežal. Do kopca, až mu horeli pľúca a kričali svaly, napriek tomu bežal. Všetky jeho najhoršie obavy sa naplnili. Vedci to popísali, úplne bez ovplyvňovania, bez možnosti vedieť to, čo vedel on, presne popísali jeho strašné tajomstvo. Vzdor. Valentín bol pripravený popasovať sa s nepriazňou osudu, ale nemohol bojovať s tým, ak celý vesmír povstal sa obrátil proti nim. Ľudská existencia mu odrazu pripadala slabá, prchavá a ničotná. Boli prachom, ozvenou ozveny, bezvýznamnou a postrádateľnou anomáliou chaosu. Tí dvaja sa tomu mohli brániť, on však presne vedel, že každé jedno slovo tej ženy je pravda. Svet má vedomie a to vedomie ľudstvo preklialo a odsúdilo na skazu. Pomalú a trýznivú ako smrť na kríži. Boli už mŕtvi, len ešte chvíľu potrvá, kým si to všetci uvedomia. Svet nemohol ospravedlniť to, čo tento raz človek spáchal. Desaťtisíce rokov privieral oči, za toto už skrátka museli niesť následky. A za to všetko mohol on. On. On. Vedel to, tušil to od samého začiatku. Nemal by tu byť, vôbec nemal právo ďalej dýchať a existovať. Keby sa nenarodil, každý človek na svete... nie, celý svet by sa mal tisíckrát lepšie. Ako sa dá s takým vedomím žiť? Mal pocit, že priestor okolo neho ho zviera ako päsť neviditeľného obra a usiluje sa z neho vytlačiť dušu, prestával vidieť, prestával dýchať, zmocňovala sa ho úzkosť a panika, nohy sa mu roztekali a vlievali sa do zeme, pohlcovala ho temnota...

„Mňaaaaau.“

Zatiahlo čosi úpenlivo a Valentín sa prekvapene vrátil do reality. Na chodníku pred ním sedela ryšavá mačka, pravú prednú labku mala zohnutú vo vzduchu a upierala naňho pohľad plný bolesti a strachu. Znova utrápene zamňaukala, ešte nástojčivejšie než predtým. Premohla ho ľútosť. Ľudské strasti po zániku boli neopísateľné, zvieratá však dopadli oveľa horšie. Akoby ich zmena sveta zasiahla omnoho hlbšie, pretože k nemu boli tesnejšie pripútané. Väčšina pomrela škaredou, neprirodzenou smrťou, ostatné chradli a napokon umierali tiež. Bez ľudskej pomoci nevydržali ani pár mesiacov. Táto musela mať z pekla šťastie. Zdalo sa však, že osud už dostihol aj ju. Nedokázal ten pohľad zniesť. Dnes už naozaj nie. Ušiel od tých, čo dokázali jeho hriech pomenovať, len aby o pár sto metrov narazil na síce mĺkvu, no v istom zmysle ešte bolestnejšiu pripomienku svojho zločinu. Zvieratá boli nevinné. A nevinné obete svedčia najhlasnejšie. Nie. Nemôže. Už viac nie. Túto jednu zachráni, musí, ak sa nemá zblázniť. Aspoň tejto jednej musí pomôcť. Vydá rozkazy... kto sa opováži neposlúchnuť tribúna republiky? Čupol si, odhodlaný pomôcť, spasiť dnes aspoň jedného živého tvora a sním aj malý úlomok svojej duše.

„,Šššš... to je dobré... ci ci ci“

Prihovoril sa jej chlácholivo a vystrel ruku, aby si ju mohla oňuchať. Už-už sa zdalo sa, že drobné zvieratko príjme jeho pomoc, sotva sa však priblížil na dosah ruky, mača sa vystrašene obrátilo a na troch nohách sa vydalo na krívajúci útek. Občas sa v snahe uniknúť mu pozabudlo, došliaplo na zranenú labku a vydalo zmučený zvuk, ktorý na Valentína pôsobil ako dýka zapichnutá do mozgu.

„No tak!“ Vykríkol zlostne i zúfalo zároveň.

„Chcem ti predsa pomôcť!“

Zvolal za ňou, akoby mu mohla rozumieť. Mačka sa síce obzrela a zastrihala ušami, potom však zopár ďalšími, ťarbavými skokmi zmizla za závojom šedivého, napoly mŕtveho brečtanu prerastajúceho jeden z murovaných plotov. Zavrčal a nasledoval ju, odmietal sa vzdať tak ľahko. Zranená mačka mu predsa nemôže utiecť.

Rukami rozhrnul popínavú rastlinu a prekvapene vytreštil oči. Dolu kopcom prudko klesali schody... Schody, schody, schody... Zbadal mačku, ako svojim uboleným spôsobom sedí tri schody pod ním a zíza priamo naňho. Opäť bolestivo zamňaukala. Valentín sa začudovane rozhliadol okolo seba, rukami prehrabal brečtan o kúsok vyššie, až napokon našiel, čo hľadal. Hrdzavá a puknutá ceduľka, visiaca už len na jednej skrutke vytrvalo hlásala : Strmá cesta. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, na čo sa díva, pomaly sa mu však tá spomienka vynárala. Strmá cesta bola úzka ulička, ktorú kedysi s obľubou využívali rekreační i profesionálni bežci, túžiaci zatrénovať si náročný beh do schodov. Sám to na nej zopár krát skúsil, potom si však povedal, že si vystačí s Karloveským ramenom, ktoré bolo rovinatejšie a nemal na ňom pocit, že si bude musieť po pár metroch zavolať sanitku. Začínala sa práve tu, na ulici, ktorá sa pred Zánikom volala Mudroňová a ústila až dole pri električkovom tuneli, takmer pri nábreží Dunaja. Boli to roky, čo na ňu naposledy vstúpil na druhej strane, bol rád, že mačka sa mu neskryla v základoch starého domu či na podobnom mieste, kde by ju mohol chytiť len ťažko. Schody mu dávali šancu. Odhodlane vykročil.

„Dong!“ Len čo Valentín položil nohu na schody, ozval sa hlboký, zvonivý tón. Takmer dostal infarkt. Inštinktívne sa stiahol a urobil krok vzad, len aby začul ešte melodickejšie „Ding!“, posadené na stupnici o tón vyššie.

„Prekliate schody.“ Zašomral Valentín, pretože pochopil, o čo ide. Pred zánikom boli v Bratislave dve či tri podobné zvonkohry zabudované do podlahy, okolo jednej na Hurbanovom námestí chodil dosť často. O tejto však nevedel, museli ju vybudovať len nedávno, tesne pred Zánikom. Mačka sa ani nepohla, hudba schodov ju očividne ani trochu nevyrušila a tak si povedal, že ešte nie je všetko stratené. Podišiel vpred, znova sa však zopakoval rovnaký scenár. Keď mal zranenú mačku už-už na dosah, zamraučala a ubolene uskočila na ďalší schod. Odmietal sa vzdať. Tej mačke pomôže, aj keby tu mal vypľuť dušu. Zúfalo ten jeden skutok láskavosti potreboval. Zrejme viac, ako ho potrebovala ona.

Pokračoval. Z hudby nemal nič, pretože často bral schody po dvoch či troch a melódia zamýšľaná staviteľom sa mu tak strácala v rozhádzanej kakofónii. Ďalej prenasledoval mača, balansoval medzi snahou byť rýchlejší ako a zároveň ho neodplašiť prudkými pohybmi. Bezvýsledne. Vždy, keď sa zdalo, že ju dostihne, ušla mimo jeho dosah. Začínal ním lomcovať hnev. Súčasne si však všimol, že zvieraťu dochádzajú sily. Jeho prstom unikala stále tesnejšie, jej reakcie boli pomalšie a pohyby strácali plynulosť každým skokom, ktorý urobila. Dostane ju, uvedomil si spokojne. Už to bude... Dorazili k poslednému schodu. Mačka zastala a ľahla si na bruchu, ktoré sa jej prudko dvíhalo a klesalo v rýchlom rytme. Mám ťa. Pomyslel si. Čupol si, pripravený na svoj posledný, finálny pohyb. Dokonale ho odhadol a naplánoval, bude to rýchlovka. Vyštartoval a... mačka mu ubzikla priamo pomedzi natiahnuté prsty, popod pazuchu sa rozbehla priamo proti nemu, huňatým chvostom ho pošteklila na brade a zmizla mu za chrbtom. Stratil rovnováhu, načisto rozhodený tým zvratom i náhlou obratnosťou mačky. Zosypal sa tvárou nadol a škaredo si odrel holennú kosť. Schody posmešne zahlaholili a tribún republiky sprosto zaklial. Pozviechal sa a uvidel mačku, ako s pokrčenou labou sedí tri schody nad ním, blízko, no predsa mimo jeho dosah. Prestal sa ovládať. Do očí mu vyhŕkli slzy, padol na všetky štyri a zúrivo začal udierať päsťou do najbližšieho schodu. Kričal a trieskal, zúfalý, že nedokáže urobiť dobre ani tak jednoduchú a triviálnu vec, nedokáže spasiť jediného živého tvora. Kričal a plakal, až kým nestratil hlas, kým nepocítil, že s posledným úderom to prehnal. Zaslepený hnevom ignoroval bolesť, ktorá ho mala varovať. V ruke mu prasklo a po predlaktí sa mu rozliala krv. Zlomil si ju. Čo si myslel? Že sa vykúpi jednou mačkou? Odčiní neodčiniteľné?

Čosi zabzučalo a mačka naraz spokojne, priam šťastne zamňaukala. Bez námahy, na všetkých štyroch nohách, ladne vyskočila snáď dva metre do výšky a zmizla v brečtanovom húští, naraz živom a zelenom, akoby medzičasom prišla jar. Valentín mal chuť rozkopať všetko okolo seba, potom však nad sebou začul spokojné, hlboké pradenie. Prekvapene sa vyštveral na nohy a pátral po zdroji toho zvuku. Nezranenou rukou odhrnul zopár popínavých šľahúňov a od prekvapenia onemel. Ani nie meter od neho žiarila podsvietená tabuľka, o ktorú sa šťastne obtierala ryšavá mačka. Vysvietený nápis za ňou hlásal:

„Ďakujeme, že ste urobili niečo pre seba i pre ostatných.“

Hľadel na ten výjav a mal pocit, že sa mu to sníva. Pomaly, len veľmi pomaly mu svitalo. Tie schody neboli len zvonkohra. Bola to atrakcia, ktorá mala propagovať zdravý životný štýl a alternatívne zdroje elektrickej energie. Spomenul si, že jedna podobná bola nainštalovaná v podchode na Hodžovom námestí. Princíp bol jednoduchý. Kinetická energia ľudských krokov sa použila ako zdroj elektrickej energie pre žiarovky, osvetľujúce schody nejakým podobným, motivačným citátom, ktorý mal človeka motivovať chodiť pešo a uvedomiť si, že z jeho pohybu nemusí mať osoh len on sám. Díval sa ako teľa na nové vráta a jeho pocity boli ako búrka, ktorá odznieva nad pokojným oceánom.

Tá žiarovka je spotrebič, o tom nemal najmenšie pochybnosti. Svieti. Od Zániku, takmer dva roky nikto nevidel fungovať žiadne elektrické zariadenie. Nebolo to riešenie energetickej krízy v Agarthe. Tá mačka však práve pred jeho očami vyvrátila tvrdenie, ktoré mu ako fakt oznámili najinteligentnejší pozostalí ľudskej rasy. Možno preto, že až príliš dôverovali vlastnej múdrosti a málo pozornosti venovali prostému skúmaniu sveta okolo seba. Vedeli, namiesto spoznávali. Akumulovaný Elektrický náboj nie je bezpodmienečne nestabilný. Nerozpadá sa a dá sa použiť, pokiaľ.... pokiaľ čo? Spomenul si na slová tej Komančky... Čo je inak? Čo urobil inak, než vedci a technici? A zrazu ho osvietilo, akoby sa jedna žiarovka rozsvietila priamo v jeho mozgu. To on bol zdrojom tej energie. Žiadny benzín, žiadna turbína. Náboj zostáva stabilný, ak je jeho zdrojom človek. Ten ryšavý chvost sa práve spokojne hompáľal vo svetle dôkazu. Mačka odhalila vo vzdore dieru, slabinu, ktorú možno budú vedieť využiť. Ako, to zatiaľ nevedel. No v hladkej skale sa objavila puklina do ktorej mohlo ľudstvo vložiť ruku a pokúsiť sa zachytiť, možno dokonca začať liezť nahor. Všimla si to, čo uniklo všetkým vedcom a technikom v Agarthe. A použila svoje skromné schopnosti, aby z toho ťažila. Koľko okoloidúcich takto prekabátila hraním sa na zranenú?

Svetlo zhaslo, energia z jeho krokov a úderov sa spotrebovala. Mačka smutne zakňučala a odcupitala hore svahom, zrejme hľadať ďalšieho dôverčivého tuláka, ktorý jej dopraje pár teplých chvíľok.

„Ďakujeme!“ zakričal za ňou. „Ja... ti ďakujem.“