Vivat roky deväťdesiate

Sme: V apríli roku 2024 vyšla dlhoočakávaná počítačová hra Vivat Slovakia. Dej tzv. slovenského GTA sa odohráva v Bratislave, počas búrlivých deväťdesiatych rokov. Hlavným hrdinom titulu je tridsiatnik Milan, ktorý sa živí ako taxikár.

Aktuality: Na darkwebe sa šíria zvesti o vytvorení zariadenia s názvom revivátor, vďaka ktorému sa môžete stať súčasťou akejkoľvek videohry. Na rozdiel od 3D okuliarov vás revivátor prenesie do hry nielen vizuálne, ale aj fyzicky. Za vynálezom má stáť slovenský hacker s pseudonymom Trixter.

Maroško, vnuk môj. Už asi po tisíci raz si odo mňa pýtaš historku o tom, ako som spoznal tvoju babku. Nazdávam sa, že si už dosť veľký na to, aby som ti povedal ako to naozaj bolo.

Pokojná hladina Dunaja zrkadlila letné slnko. Propeler sa hrdo plavil od jedného brehu rieky k druhému. Tento slávny katamarán mal zostať v spomienkach na moje detstvo. Realita tých dní mi nedovolila si tento splnený sen užiť.

Znie to možno pateticky a v tomto prípade aj prekvapivo doslovne, ale ja som si na palubu prišiel lízať rany. Spolucestujúci si môj zmasakrovaný ksicht ani nevšímali – podobná vizáž bežne tvorila kolorit vtedajšej Bratislavy. To už ale popisujem štvrtý deň môjho výletu do minulosti a preto by som mal začať pekne od začiatku.

***

Rok 2024 bol najhorším v mojom živote. Rany osudu si ma našli v desivo rýchlom spáde. Po ikstý raz sa mi rozpadol dlhoročný vzťah. Šéf v robote nemal nervy sledovať užialenú tvár a týždeň na to ma vyrazil. Všetky plány do budúcnosti som mohol spláchnuť do záchoda. Po týždňovom vylihovaní a pozeraní sa do stropu som si uvedomil, že nemám chuť ďalej bojovať. Život som vzdával.

Môj dávny spolužiak Vlado ako lačná šelma zavetril ranenú korisť na vzdialenosť niekoľkých kilometrov. Na strednej sme ho považovali za blbca, ale ako roky plynuli, fámy o jeho pozoruhodných činoch ma neprestávali prekvapovať. Pozvanie na stretko som z čírej zvedavosti nemohol odmietnuť.

Vlado sa nesnažil hrať formu a hneď z kraja priznal, že to on je neslávne známy Trixter. Revivátor mi nemusel predstavovať, v médiách som hltal každý článok o tejto vecičke. Jeho ponuka ma aj tak prekvapila.

„Ty chceš, aby som bol tvojim pokusným králikom?“ pýtal som sa s údivom.

„To sú tvoje slová. Ja by som to nazval, že budeš testerom. Napokon nežiadam od teba nič, čo by som si predtým nevyskúšal na vlastnej koži,“ povedal Vlado.Mohol som síce robiť drahoty, ale iskričky v mojich očiach ma prezrádzali, že to beriem všetkými desiatimi.

„Môžem si aspoň vybrať hru?“ zaujímal som sa.

„Samozrejme, revivátor sa páruje s každou hrou. O čo by si mal záujem? Tekken? Red Dead Redemption? Hogwarts Legacy?“

Hanbil som sa odpovedať, no napokon som precedil pomedzi zuby: „Poznáš tú novinku - Vivat Slovakia?“

Očakával som výbuch smiechu, ale Vlado si ma premeral a napokon povedal: „Takže tebe sa zachcelo návratu do minulosti? Prečo nie, dáva to zmysel – obzvlášť, keď si si súčasnosť tak posral.“

Pochodoval v zamyslení po miestnosti a napokon dodal: „Dobre. Máš čo chceš. Varujem ťa, že to je až príliš skutočné – na prvý raz ťa to určite zaskočí. Ty v tej hre budeš žiť, jesť, spať. Aj keď budeš plniť misie, stále to bude sakra reálne. A prosím ťa, snaž sa v hre neumrieť. Toto nemám ešte celkom odskúšané – možno v budúcnosti s nejakým zvieraťom – ale pre istotu si dávaj pozor. Ak pôjde do tuhého, rýchlo utekaj do mesta k Čumilovi. Keď sa dotkneš jeho hlavy, prenesie ťa to nazad do reality“.

„Je to naozaj také nebezpečné?“ spýtal som sa roztraseným hlasom. Vlado si podvedome schoval obviazaný palec do vrecka a ledabolo povedal: „Ale nie. Uvidíš, to sa poddá.“

Vivat Slovakia

Maroško, v roku 2024 sme na deväťdesiate roky spomínali s istou nostalgiou. To obdobie neustále inšpirovalo umeleckú tvorbu, vznikali o ňom svojské knihy či filmy. Ja som sa tam tiež v myšlienkach často utiekal. Tridsať rokov dozadu, keď som mal asi toľko rokov ako teraz ty, som do Bratislavy chodil na úžasné prázdniny k starým rodičom. Zo Záhoria som sa sem presťahoval, až keď som študoval na výške.

Ak by si v roku 2024 dal napísať unudenému stredoškolákovi sloh o tom, či sa tu žije teraz lepšie ako pred tridsiatimi rokmi, isto by automaticky napísal, že dnes je všetko horšie. Developeri so zakrvavenými paprčami drancujú naše mesto, nezostáva ani kúsok zelene. Ľudia mali vtedy k sebe bližšie a nečumeli furt do mobilov.

Revivátor ma preniesol do deväťdesiatkového Starého Mesta. Romantické spomienky na moje detstvo sa razom vyparili. Zhlboka som dýchal. Hoci som tie ulice dôverne poznal - veď som po nich kráčal deň čo deň - ale vo svojom meste som sa razom cítil ako cudzinec.

Omietka z historických budov opadávala snáď každou minútou. Vybité okná, všade prítomná šeď. Skrátka dezolátny stav. Na Hlavnom námestí si reštaurácia pristavila obrovský kontajner, kde vyhadzovali odpad všakovakého charakteru. Starým Mestom sa šíril ťažko identifikovateľný zápach. Ľuďom sa ale na tvárach značila akási šialená eufória, okolitú spúšť ignorovali.

Šiel som, pridával som do kroku, až som napokon utekal, čo mi nohy stačili. Zastavil sa až pri Čumilovi. Načiahol som ruku k soche vykúkajúcej z kanála a zvažoval som okamžitý návrat. Cez revivátor mi prišla správa: „Milan, neser ma. Keď už si sa na to dal, snáď to hneď nevzdáš.“

***

It's a beautiful life, oh, oh-oh-oh

It's a beautiful life, oh, oh-oh-oh

I just wanna be here beside you…

Ace of Base rozpaľovali svoj najnovší hit a Charlies bar sa otriasal v základoch. Legendárna bratislavská diskotéka, ktorá fungovala ešte počas mojich vysokoškolských čias. Jej deväťdesiatkovú podobu som nepoznal a teraz som sa nemohol vynadívať. Ľudia sa vtedy vedeli zabávať! Tancovali oveľa živelnejšie ako v roku 2024, každý bol vymódený svojsky a nápadito.

„Vezmeš mi vodku?“ spýtala sa ma Jana, s ktorou som sa pred chvíľou zoznámil na parkete. V tom obrovskom hluku som barmanovi, ktorý mal vlasy zopnuté do konského chvosta ukázal dva prsty a on frajersky mrkol pravým okom a nalial nám.

„Chceš ísť ešte tancovať?“ spýtal som sa jej.

„Nie, radšej by som sa odtiaľto zdekovala. Vravel si, že máš voľný privát?“ spýtala sa ma šibalsky. Nie úplne som sa potešil. Mal som obavy, či takúto akciu vydržím. Len pár hodín predtým som bol v slávnom Mliečnom bare na Hviezdoslavovom námestí, ktorý časom nahradil McDonald’s. Spásol som všetko, čo mi prišlo pod ruku – jahodový kokteil, parížsky šalát, ruské vajce. Všetko chutilo skvelo a tak ozajstne – ako som si to len z detstva pamätal. Len či mi to nenarobí v žalúdku šarapatu…

„Hej, mám,“ odvetil som. Musel som to risknúť. Kopol som do seba vodku, chytil Janu okolo pliec a dali sme sa na odchod. V dvojizbáku pri Štrkoveckom jazere som sa stihol ubytovať deň predtým. Činžiaky tých rokov mali špecifický puch, ale hádal som, že Jana je zvyknutá.

Len čo sa za nami zabuchli dvere, tak Jana, milý Maroško, vytiahla z poličky knižku a celú noc sme si spolu čítali! Vtedy som sa presvedčil, že hra Vivat Slovakia s pomocou revivátora je sakra realistická.

***

Práca taxikára ma bavila. Človeku z roku 2024 musí prísť čudné, ak za peniaze vozí ľudí na zelenej škodovke bez klimatizácie a im na tom nepríde nič zvláštne. Pre porevolučných Slovákov to bola každodennosť. Niektorí turisti sa občas škerili, kým iní toto kultové auto brali ako súčasť dobového rázu. Nový zamestnanec japonskej ambasády pred jazdou nadšene pobehoval okolo embéčky so svojou Konicou. Fotil si auto, fotil seba, fotil seba s autom a otravoval ma, nech idem do záberu aj ja .

Domáci zákazníci mali oveľa menej peňazí, ako Slováci v roku 2024. Zároveň som ani raz nezažil, aby sa ktokoľvek na to sťažoval. Často mi pripadali ako na extáze – bez jasnej budúcnosti, ale nadšení pre nové možnosti.

Kapitolou samou o sebe boli mafiánske gangy. Tým sa nemohli vyhnúť ani taxikári.

„Ty nevíš, kdo já sem, čuráku?!“ rozčuľoval sa svalnatý Róm, keď som si od neho vypýtal peniaze za jazdu. Vozil som ho pol dňa krížom krážom po Bratislave a podľa značkového oblečenia nevyzeral, že by nemal na zaplatenie.

„Je mi to jedno. Platiť musí každý,“ odpovedal som mu pokojne.

Na nič nečakal a vytiahol ma von z auta cez dvere spolujazdca. Mlátil ma na zemi hlava nehlava a keď sa mu uráčilo skončiť, pľuvol na mňa zelený chrcheľ a rukou mi pohrozil:

„Bratislava je moje mesto, chápeš?! Tuti nemusí nikde placit!“

Tento výjav sa udial na preplnenom Šafárikovom námestí. Nikto z okoloidúcich ani náznakom neprejavil ochotu mi pomôcť.

Neskôr som sa dozvedel, aké som mal šťastie. Tuti bol najbrutálnejším bratislavským mafiánom. Zvykol si všade neplatiť. Ak si od neho vypýtali čašníčky v bare peniaze za drink, nemilosrdne ich stĺkol a neraz aj znásilnil. Muži, ktorí mu skrížili cestu, dopadli ešte horšie.

Pochopil som, že hoci ide o počítačovú hru, nie je to sranda. Világoš od Tutiho fyzicky bolel. Trixter mi cez revivátor hučal do ucha, nech sa okamžite vrátim do reality. Teraz som to bol ja, kto sa nemienil vzdať.

V ten deň už taxikárčenie nepripadalo do úvahy. Zrejme to bol v takom stave čudesný nápad, ale rozhodol som sa splniť si sen, ktorý som si od môjho výletu do minulosti sľuboval.

Pešo som dokrivkal na Fajnorovo nábrežie a v budove označenej nápisom „Osobný prístav“ som si ako bolestné kúpil lístok na Propeler. Na pontóne som do ďalšieho turnusu musel čakať dvadsať minúť. Spolucestujúci sa nedovážili sa ma spýtať na moju zmaľovanú fasádu, ale občas kde komu zabehlo očko mojim smerom.

***

Maroško, nebol som k tebe tak celkom úprimný. Z predošlého rozprávania by si mohol usúdiť, že na Trixterovu ponuku som kývol, lebo som si od toho celého sľuboval trocha nostalgie a vzrušenia.

Ako som už spomínal, mal som za sebou niekoľko bolestivých rozchodov. Tie dievčatá, poťažmo ženy, s ktorým som plánoval zostarnúť, na mňa vždy vybalili tie najotrepanejšie argumenty. O tom, že potrebuje nájsť samú seba, že sa musí sústrediť na kariéru, že si zaslúžim niekoho lepšieho…

Keď vyšla hra Vivat Slovakia, sprvu som ňou iba zabíjal dlhu chvíľu počas porozchodovej depresie. Vozil som sa po meste a tupo pozeral na staré autá a budovy. Keď na scénu prišla Laura, hneď som ožil. Grafici si dali záležať – jej krivky vymodelovali do krásy. Nízko položený hlas a ostrovtip len podfarbovali jej drsný dievčenský šarm, natoľko odlišný od tých hraných kvetiniek, s ktorými som mal dočinenia v realite.

Trepať sa za ňou do virtuálnej reality, metaverza či ako túto Trixterovu šialenosť vlastne nazvať, ti Maroško možno príde zúfalé. Ale keď vyrastieš, bohužiaľ pochopíš, že my muži sme raz takí. Keď som Lauru uvidel na vlastné oči, v kráse troch rozmerov, srdce mi poskočilo.

Viezol som ju z bájnej reštaurácie Mamut v Starom Meste do hotela Holiday Inn. Bola pôvodom Bratislavčankou, ale ako mi neskôr vysvetlila, do tohto ružinovského hotela chodila pracovať. Všimla si môj podozrievavý pohľad a ihneď ma položartom ťapla po ramene, že to nie je tak, ako to na prvú šupu mohlo vyznieť.

„Som novinárka a v hoteli sa mi dobre píše. Chodia tam zaujímaví ľudia,“ povedala a usmiala sa na mňa. „Píšem článok o bratislavských taxikároch. Nechcel by si mi niečo off record porozprávať? Určite sa ti v práci donesú do uší pikošky.“

Ja, falošný taxikár, som samozrejme súhlasil a prevzal si z jej krásnych rúk vizitku. Na autorádiu som naladil Kolibu, kde práve vyhrávalo Si kočka, si kočka, si kočka… Mrkol som na Lauru a do cieľovej destinácie som už len mlčky šoféroval. Na Laurinu ponuku, aby sme ešte išli na kus reči na hotelovej recepcii som s predstieranou starosťou o ušlé zákazky nakoniec pristal.

Rozprávala mi o tom, že novinárkou chcela byť odjakživa, aké to má ich profesia v týchto svinských časoch ťažké a že napriek tomu chce pomáhať spoločnosti. Usmievala sa na mňa, bola koketná a letmo ma chytila za ruku. Rozum mi mal povedať, že to je len tzv. NPC postavička (non playable character), ktorá je naprogramovaná k tomu, aby hlavného hrdinu zvádzala. No to silnejšie, čo rozum vždy prehluší, ma nenechávalo na pochybách, že sa do nej bezhlavo zamiloval.

***

Hra Vivat Slovakia skutočne začala až v siedmy deň. V dohodnutú hodinu zacengala telefónna búdka na Námestí SNP. Nápadnejšie miesto si už naozaj nemohli vybrať, ale v tých časoch mal každý na saláme. Ceco, môj sprievodca hrou a sprostredkovateľ medzi mnou a zadávateľmi práce mal pre mňa prvú ozajstnú misiu.

Do Trenčína sme sa s Leom dopravili po dnes už neexistujúcej diaľnici D 61. Nerozumiem, ako kedysi mohli ľudia dlhšie trasy absolvovať na rozheganej kraksni.

Ministrom vnútra sa stal svojský chlap, ktorého prezývali Veľký Mufti. Prikázal Leovi, ktorý bol náčelníkom inšpekcie ministerstva, aby z tzv. Tisovej vily ukradol staré spisy ŠTB. Nevedno, či tým chcel chrániť seba, svojich ľudí, alebo prosto iba niekoho vydierať.

Mojou úlohou bolo robiť Leovi vodiča. No to by nám Leonard nesmel na ministerstve zlenivieť a tak všetka špinavá robota zostala na mne.

Tisovu vilu, nazvanú po bratrancovi ľudáckeho prezidenta, som chtiac-nechtiac musel obdivovať. Do romantického prostredia lesoparku zasadený malý zámok so štyrmi vežičkami. Nerozumiem, ako mohlo komunistom napadnúť tu zriadiť Výskumný ústav ovčiarsky.

Uprostred noci mi nedalo veľa námahy sa nepozorovane vlámať dnu. Zámok som šperhákom odomkol na prvú dobrú, keďže to bola prednastavená zručnosť mojej postavy. Na cestu som si svietil sovietskou armádnou baterkou, ktorá vedela cez jednoduchú clonu meniť farby. Takéto výstrelky museli ísť teraz bokom.

V neveľkej vilke som zapečatenú skriňu našiel ihneď. V spisoch som naozaj našiel mená tajných spolupracovníkov ŠTB – presne, ako sa Mufti správne nazdával. Bol to slušný úlovok, do tašky som si vložil až osemnásť viazačov.

„Haló, je tu niekto?!“ ozval sa neznámy hlas. Inštinktívne som zhasol baterku a schoval sa za secesné kreslo. Do miestnosti sa došuchtal fúzatý pán, o ktorom som sa neskôr zo správ dozvedel, že bol strážnikom tamojšieho lesoparku.

„Ukáž sa, ty hajzel! Viem, že si tu!“ vyzýval ma s predstieraným sebavedomím. Cez škáročku som ho pozoroval a videl som, že sa zmätene trepoce hlavou zo strany na stranu ako holub. Vidieť ma nemohol a iba strieľal do vetra.

Vytiahol vysielačku a chystal sa podať hlásenie. To bolo znamenie, že musím konať. Vybehol som spoza kresla a tresol ho baterkou po gebuli. Nepadol celkom do bezvedomia, otrasený sa plazil po zemi a ja som radšej zdrhol. Vybehol som z vily a uvidel, že Leo práve ušiel aj s mojou škodovkou. Posral sa.

Utekal som na kraj Trenčína a stopom som sa vrátil do Bratislavy. Misia, hoci s odretými ušami, bola splnená.

***

„Musíš si o mne myslieť, že som šibnutá, keď som ťa sem dovliekla,“ povedala Laura červenajúc sa. Ponúkla ma cukrovou vatou. Vôbec som si to o nej nemyslel, šibať muselo naopak mne. Tá detská hravosť a bezprostrednosť ma na nej veľmi priťahovali.

Bola odlišná od žien z reality, nebrala sa vážne. Prvé rande v petržalskom lunaparku mi zahralo na strunu. Bol to ďalší čriepok môjho šťastného detstva. Svojho času som tu trávil každý letný víkend. Keď park v roku 2003 zrušili, nadobro som prestal byť dieťaťom.

Pripadal som si ako blázon. Ani som nevedel, či nejaká Laura v skutočných deväťdesiatych rokoch existovala, alebo ju len naprogramovali do hry, aby u hráčov vyvolávala spasiteľský syndróm. Čo bola nepochybná realita, boli moje čoraz silnejšie city k nej.

Medzi samými deťmi, sme si my, veľké deti užívali každú jednu atrakciu. Strašidelný zámok, húsenkovú dráhu, labyrint. Na autodróme, na ktorom som trval ja, sa úplne otvorila. Práca novinárky jej začínala pripadať v hustnúcej atmosfére nebezpečná.

„Pred týždňom sa mi vlámali do bytu. Asi SISka. Bojím sa,“ povedala mi so slzami v očiach.

Ponúkol som jej, že najbližšie dni môže bývať u mňa. Vtedy sme sa prvý raz pobozkali.

***

Ceco vstúpil do mojej letnej romance novou misiou. Mufti v týchto dňoch povýšil, z ministra sa stal premiérom. Jeho rastúcu popularitu ohrozovala nedávna kauza zmiznutých spisov ŠTB. Novinár Jaroslav Tuka do toho neustále šil.

Povýšenie, hoc dočasné, čakalo aj na mňa. Na sledovačku ma vybavili veľkou novinkou - Peugeotom 406. Autíčko si o pár rokov získalo svetovú popularitu vďaka francúzskej komédii Taxi Taxi. Oproti embéčke sa „frantík“ odpichol bleskurýchlo – to vtedy Tuka opustil redakciu denníka Sme na Námestí SNP a uháňal domov.

Míňal som Račianske mýto, keď sledované auto začalo zrýchľovať. Tuka si zjavne všimol, že je sledovaný. Ale kde sa hrabe Favorit na francúzske žihadlo? Na Sibírskej novinár vyskočil z auta a rýchlo uháňal do tamojšej bytovky.

Zachytil som pribuchujúcu sa bránu a prekĺzol som dnu. Uháňal som za ním po schodoch a keď sa chcel ukryť vo svojom byte, na poslednú chvíľu som vrazil nohu do dverí. Subtílneho človiečika som poľahky pretlačil, vrazil som k nemu domov a zabuchol za sebou.

„Keď chceš, aby ti zostali prsty na pisálkovanie, nejeb sa do ovčiarskych spisov. Jasné?“ pohrozil som mu s devinou v ruke.

Tuka nahlas vzlykal a sľúbil by prvé aj posledné. Zložil som zbraň a dal sa na odchod. Všimol som si, že sa redaktor pomočil.

***

Telefónna búdka sa rozozvučala v dohodnutý čas. Ceco ma pochválil za doterajšie služby. Mal pre mňa zákazku, o ktorej bolo nutné sa jednať osobne. Ešte ten večer som zamieril do petržalského Ovsišťa.

Ani v roku 2024 som do týchto končín nezvykol chodiť pravidelne, no ako som mohol vidieť, veľa sa tu nezmenilo. Zaskočilo ma, že tak dôležitý človek má firmu v panelákovej džungli. Lepšie časy na neho ešte len čakali.

Zaklopal som a po otvorení dverí som hrôzou onemel. Žoviálne ma privítal územčistý podnikateľ, ktorého prezývali Brucho. Roky, keď ho spoznalo celé Slovensko mali ešte len prísť. Usadil ma do nevkusného gauča. Prezeral som si kanceláriu – hostiteľ nenechal o sebe pochybovať, že rýchlo zbohatol. Gýčovité trofeje z afrických ciest bol rozmiestnené s úžasnou hustotou. Nalial mi drahú whisky a strčil do rúk fotku. Ihneď som pochopil.

„Prezidentov syn? To nemyslíte vážne!“ oponoval som mu.

„Ceco tvrdil, že si sa osvedčil,“ povedal s úsmevom.

„To SISka nemá svojich šoférov?“

„Ty si vraj najlepší.“

„A čo by som z toho mal?“

Brucho podišiel ku kancelárskemu stolu, zohol sa a vrátil sa s kufríkom. Ten otvoril a povedal: „Milión dolárov. Nám ide o veľa. Urob to a ber prachy. Odídeš zo Slovenska a budeš mať život o akom sa ti ani nesnívalo.“

***

Aktivoval som cez revivátor komunikáciu. Začínal som tušiť, že ide do tuhého a nechcel som tu zostať dlhšie než bolo potrebné.

„Počúvaj, môžem si so sebou do reality zobrať aj ten milión?“ naliehal som na Trixtera.

„Uf. Nebolo by to veľmi fér, ale možné to zrejme je. Kufrík s prachmi je objemovo malý. S ním ťa Čumil pustí ďalej.“

„A čo ak by som so sebou zobral ďalšiu osobu?“

„Len mi nehovor, že si zaľúbil do NPC postavičky,“ hovoril Trixter pobavene.

„Ona je najskutočnejšia žena, akú som doteraz stretol!“

***

Laura si ako miesto na rande vysnívala petržalské závodisko. Dostala zaručený tip na víťaza. V deväťdesiatych rokoch si každý privyrábal ako vedel. Spochybňoval som kvalitu jej informácií, keďže kurz 1:12 na koňa menom Maverick mi prišiel šialene vysoký.

Jej hnedák však štartovú listinu na totálku ponížil a vyhral o tri konské dĺžky. Moja milá práve vyhrala svoju trojmesačnú výplatu, no nezdalo sa, že by sa radovala.

„Čo ti je, miláčik?“ spýtal som sa opatrne.

„Novinári sú teraz na rane. Počul si, čo sa stalo Tukovi. Píšem článok o Piťovcoch. Každú chvíľu mi vyzváňa telefón a keď ho zdvihnem, nikto sa neozve. Veľmi sa bojím,“ vravela roztraseným hlasom.

Snažil som sa nedať najavo ako veľmi sa hanbím. Naozaj to, čo tu robím, sú iba misie v nejakej blbej hre? Veď svojím konaním históriu nemením, tá je daná a Vivat Slovakia o nej hráčov len vzdeláva. Sakra, preklínal som Trixtera – to čo stvoril, je tak realistické!

„Laura, zlatko. To, čo ti teraz navrhnem, ti môže prísť ako šialené. Mám tento týždeň ešte jednu prácičku, ale potom sa budem musieť rýchlo zdekovať. Odíď so mnou, ďaleko - tak kde nie je Mufti a ani Piťovci,“ navrhol som jej s malou dušičkou. Nebolo rozumné jej hneď vysypať, že pocestujeme do budúcnosti.

„S tebou by som išla aj na kraj sveta!“ potešila ma svojou odpoveďou a ja som nemohol byť šťastnejší.

***

Letné prázdniny sa lúčili poriadnym úpalom. V aute som sa potil ako brav a čakal som na pokyn od Siskárov. Vo svojej dodávke sledovali dom mladého Kováča celú noc. Keď sa synáčikovi uráčilo konečne vystrčiť päty, ihneď sme dostali cez pejdžer signál.

Opúšťali sme Svätý Jur, keď sledované auto mierilo na výpadovku. Ak sa nepoponáhľame, akcia bude zmarená. Pejdžer zapípal a ja som konečne mohol dupnúť na plyn. Kováč junior si všimol, že ho doháňame a pridal aj on. Najbližšiu zákrutu však vybral nešikovne a keď zápasil s vozidlom, ktoré išlo do šmyku, ja a aj druhé siskárske auto sme sledovaný mercedes dostihli a skrížili mu cestu.

Z dodávky vybehli chlapi a snažili sa ho vytiahnuť von. Bojoval, vzpieral sa, ale po pár buchnátoch sa podvolil. Siskárske gorily ho hodili ku mne na zadné sedadlo. Pre istotu dostal ešte pár rán. Odniekiaľ sa pritmolil tretí komplic s fľašou koňaku a nasilu ho Kováčovi lial do gágora. Ten vypil väčšinu fľaše a okamžité hodil šabľu..

„Ten je hotový. Odvez toho kokota do Hainburgu a nehaj ho pred policajnou stanicou na Brunnenstrasse. Po akcii zmizni zo Slovenska, rozumieš?!“ povedal mi holohlavec.

Nevyskytla sa žiadna komplikácia. Kováč sa otupený akurát vzadu prevaľoval a občas čosi zamrmlal. Vyhodil som ho presne tam, kde mi kázali. Kým sa rakúska polícia stihla spamätať, už som frčal cez hraničný priechod Berg-Petržalka.

***

Musel som konať rýchlo. Z historických poznatkov som vedel ako títo ľudia nakladali so svedkami únosu a nechcel som dopadnúť ako Remiáš. Ako taký pokoj mi dodával fakt, že kufrík s miliónom cestoval spolu so mnou na sedadle spolujazdca. Ak splnili túto časť, snáď mi nechajú aj sľúbený čas na odchod. Slovensko však neopustím, len sa trošičku posuniem v čase.

Auto som sa ani nesnažil úhľadne zaparkovať a už som uháňal po schodoch ružinovského paneláku. Nemohol som sa dočkať, ako Laure poviem, že to dobre dopadlo a že nás čaká krásna budúcnosť. Dvere na štvrtom poschodí boli pootvorené a mňa striaslo.

Pár sekúnd som sa odhodlával vojsť, lebo som tušil, čo ma čaká. V obývačke nezostal kameň na kameni. Keď ju prehľadávali, nenechali nič na náhode. Laurin písací stroj rozbili na márne kúsky. Šanón s jej pracovnými textami bol fuč.

Vošiel som do spálne a zrútil sa mi svet. Na zakrvavenej posteli ležala Laura – ešte stále krásna -ale bez známok života. Našťastie ju strelili do hrude, lebo pohľad na jej prederavenú tvár by som nezniesol. Na nočnom stolíku ležal lístok so stručným, no veľavravným komuniké: „S Piťom nikto vyjebávať nebude!“

***

Z aktovky som vylovil revivátor a ihneď som volal Trixtera.

„Vlado, panebože. Dá sa to nejako zvrátiť? Je tu nejaký reset?!“ lapal som po dychu.

„Isteže máš reset. Jeden,“ odpovedal Trixter nenútene.

„Tak rýchlo, vráť ma. Zachránime Lauru!“ naliehal som

„To určite môžeme urobiť. Ale upozorňujem ťa, že prídeš o svoje prachy,“ hovoril s neskrývaným pobavením.

„Čože?! A to už prečo?“ čudoval som sa.

„Stále tomu nerozumieš? Tak je tá hra naprogramovaná. Chce ti ukázať, aké bol deväťdesiatky kruté a aké morálne dilemy stáli pred ľuďmi. Musíš si prosto vybrať medzi babou a peniazmi. No vďaka revivátoru máš tu výhodu, že oproti bežným hráčom si môžeš prachy zobrať domov. Čiže ak nebudeš chuj, vieš, ako sa máš rozhodnúť“ dodal.

Zarazený som hľadel z okna a nezmohol sa ani na slovo. Trixter si všimol ako obe možnosti zvažujem a nahlas sa mi do ucha rozrehotal.

2064

„Dedo, dedo. A čo si si vybral?“ nedočkavo dobiedzal Maroško. „Šak babka sa volá Laura, tak to bola ona, že? Vybral si si ju, neni tak?“

Pozrel som na Lauru, ktorá podriemkávala v hojdacom kresle. Príbeh, ktorý som práve vyrozprával vnukovi, vo mne oživil spomienky. Keď som si ju doviedol z deväťdesiatok do roku 2024, mal som isté pochybnosti. Laura sa však rýchlo adaptovala na život vo svete bez mafiánskych gangov, ale s Instagramom, influencermi a hlúpymi reality show.

Pochybnosti som mal vtedy aj o sebe samom. Vo virtuálnej realite som sa zaľúbil do ženy nie z mäsa a kostí, ale z núl a jednotiek. Aké malo byť naše spolužitie? Prejaví sa niekedy, že Laura nie je skutočná žena?

Odpoveďou mi bol pohľad na moju dnešnú manželku - seniorku. Zub času jej už dávno zobral krásne tvary. Ako nahlas chrápala a z úst jej tiekla slina, sadlo je prevísalo cez domáce nohavice. Ani v Cerne by sa nepočítali, koľko brád to vlastne má. Aby toho nebolo málo, zo spánku si prdla. Fuj, ten smrad ma definitívne uistil, že Laura je ozajstná.

„Dedo a že neľutuješ, že si vybral babku pred peniazmi?!“ vypytoval sa Maroško. Pozrel som sa do stropu, z ktorého opadala omietka. Ružinovský bytík, skromne zariadený, v ktorom sme prežili väčšinu života. Nábytok za tie roky dostal patričnú patinu.

Obrátil som sa nazad k vnukovi a odpovedal mu: „Maroško, už radšej drž hubu, a skoč mi do chladničky po jedného Corgoňa!“