„Ja ti neviem, starý,“ hlesol teraz už vážne zúfalý Kixo do mobilu, „možno by som sa na to mal konečne vysrať. Ako hej - všetci vidia, že ma fakt ľúbi. Ale ja to tak nefeelujem; strašne je blbá. Ale že strašne!“

Človeku už to ani tak nepríde. Ľudia sa predsa vybavujú všade a súkromie strácajú dobrovoľne. Tak prečo nie v emhádéčke?

Kixovi včera kľaklo auto a na verejnú dopravu sa adaptoval okamžite. Jediné, čo mu chýbalo k dokonalému šťastiu, bola elektronická cigareta a pičovanie na menej skúsených vodičov. Zato však mal viac času na vizuálne podnety.

„Kures bol dobrý; o tom potom,“ pokračoval bez hanby ďalej, „ale ja už mám tridsať, chcem od života aj dačo viac. So Zdenkou ma nič nespája. Nie, žiadne nezabudnuteľné spoločné zážitky. Nič. Počkaj-“

Hľadel ako omráčený na vyblednutý leták na kandelábri za oknom autobusu.

DETSKÁ ŽELEZNICA A KEMP ČRPÁKY PO 25 ROKOCH OPÄŤ OTVÁRA SVOJE BRÁNY! TEŠÍME SA NA VÁS!!!

„Dobre, môj,“ riekol zamyslene, „jednu šancu by som jej snáď mohol ešte dať. Čo by ste povedali na rande vo štvorici?“

Na Črpáky mal Kixo tie najkrajšie spomienky - bolo to totiž predtým, než sa oco s mamou rozviedli. Vzduchom voňala cukrová vata, všade vrešťali nadšené deti, priestormi sa pohybovali štyria plyšoví maskoti a Kixo v lese nachytal uja Milana ako dzigá tetu bufetárku. Smiešne hekal a ani pri tom si nevyzul ponožky zo sandálov.

„Zajtra, Zdeni; zaj-tra,“ opakoval do mobilu a gúľal pri tom očami až mu bolo vidieť len beľmá.

Mobil mal opretý hlavou o plece a popritom balil do ruksaku powerbanku, nabíjačku, repelent v spreji a kopu ďalších blbostí, ktoré zaberajú miesto a aj tak na ne vo finále zabudne.

„Lebo otvárajú až zajtra. PRETO.“

Ach, ty môj kokot, myslel si, za toto by som mal dostať prinajmenšom Nobelovu cenu za mier.

„Dobre, mojo. Vezmi si hlavne vhodnú obuv a niečo na hlavu, kvôli kliešťom. Ráno po teba s Rastom prídeme, okej? Veď aj ja teba… Pá!“

Otvoril si pivo a Zdenku pustil z hlavy.

Bude dobre. Keď bol v Črpákoch naposledy, mal chuť nikdy neodísť. S bratrancom sa hrali pogy, než Kixo prišiel na to, že je to debilný kretén, ktorý kradne kiny. Ale aj to bola vlastne sranda a ujo Milan mu za to beztak struhol zo dve otcovské, tak čo. Slnko hrialo, kofola bublinkovala, dospelým sa červenali líca po vodnatej desiatke a decovej baracke.

Zatiahol zips na ruksaku a vykotil sa vonku na lehátko. Bezoblačná večerná obloha sľubovala obdobný zajtrajšok. Kixo zase sníval.

Večer niekto na gitare vybrnkával Nedvědov a inde smrdela mariša a znel pribrzdený chechot. Naraz to celé dostalo akúsi trpkú pachuť, Kixo sa na lehátku pomrvil a kým si nešiel po ďalšie pivo, nemohol zaspať.

Zobudil sa až na trúbenie Rastovej Kie pred domom.

„Ideeem!“ zareval z pootvoreného okna, „boha!“

Prehodil si ruksak cez plece, narýchlo si umyl tvár a zuby, na sekundu sa ukázal v zrkadle, obul si rozčaptané trekovky a vyšiel na dvor.

„Kixooo!“ ozvalo sa spred bránky.

„Rastaaa!“ odziapal Kixo s úsmevom.

Za bránkou stál dohneda opálený svalovec zladený do vojenskej zelene. Za ním stála drobná brunetka odetá do päťdesiatich odtieňov hnedej s podvihnutým obočím za módnymi pilotkami.

„Ako malé deti,“ pukla jej žuvačková bublina, „neviete sa zmieriť so svojimi menami? Ty si Kristián a ty, pusa, si Rastislav. Veď už ani nehúliš, bože môj.“

„Aspoň že ty si spokojná, Žofka,“ odtušil Kixo a dal si s Rastom päsť.

„Sofia, ty drbo,“ zasmiala sa tmavovláska a dala Kixovi pusu na líce.

„Fakt ideme pre tú kravu?“ zaznelo zvnútra chrapľavo.

„To s nami ide aj to tupé geňo?“ precedil Kixo cez zuby. Sofiinho brata Oplana nik dvakrát nemusel.

„Čuš, má sa socializovať,“ zavrčala, zatiaľ čo svojimi salomonkami pridusila ohorok slimky.

„Sedím vpredu,“ kontroval Kixo, no zo sedadla spolujazdca sa už stihla vynoriť strapatá mastná hlava.

„Smola, jebo!“

„A náhodou,“ zvýšila hlas Sofia a sprisahanecky na Kixa žmurkla, „Zdenka je celkom zlatá!“

Nasledujúce minúty sa niesli v duchu zdvorilých rozhovorov so Sofiou, mačo-hláškami s Rastom a obojstranným tichým pohŕdaním s Oplanom. Napokon zastali na palisádach pred zbohatlíckou haciendou, ktorá akoby vypadla z hesla na Wikipédii.

„Ty kokos,“ hvizdol Oplan, „to sa niekto má!“

„Tiež by si sa mal, keby si všetko neprejebal!“ štuchla ho zozadu Sofia.

„Kde je v riti?“ oprel sa Rasta o klaksón.

„Už ide,“ otvoril Kixo dvere a vystúpil.

Nízka diaľkovo ovládaná bránička sa nehlučne odsunula a na chodník pred vilkou vyšla dokonale vyšportovaná ryšavka v ružovej súprave Adidas.

„Puska, kde máš niečo na hlavičku?“

„Tutok,“ zamávala Zdenka miniatúrnou kabelkou, „ružovučký ibalginček!“

Kixo sa vnútri triasol od jedu. Cítil v chrbte pohľady celej posádky. Cícerkom mu stekal pot až pod gumu od treniek.

„Šiltovku alebo klobúk som myslel,“ premohol sa napokon.

Zdenka na predlhých päť úderov srdca zamrzla. Sofia tomu hovorila načítavanie.

„Ale ja nemám ružovú šiltovku,“ naťahovala Zdenka.

Kixo vedel, čo príde. Aj to, že nemá cenu vziať ju kvôli tomu do obchodu. To by trvalo ešte dlhšie.

„Tak sa choď prezliecť, zlati, dobre?“

Sladko sa usmiala, potlačila slzičku a skoro preletela cez bráničku.

„Mňa vyjebe,“ púlil oči Oplan.

„Maria skare,“ odpľul si Rasta a otočil kľúčmi v zapaľovaní. Kia stíchla.

Za hodinu a pol už všetci sedeli v aute a po trištvrte ďalšej sa výprava preťahovala na štrkovom parkovisku pod lesom.

„Ja sa tak teším na pivo!“ škeril sa Oplan.

„Ba hovno! Buď rád, že dostaneš vodu a kafe,“ schladila ho Sofia.

Kixo s Rastom šli ku kolovej bráne kúpiť vstupenky. Zdenka si v spätnom zrkadle obťahovala pery leskom. Napravila si belasú šiltovku a stiahla si minisukňu v rovnakom odtieni nižšie.

„Kemp je plný,“ oznámil Rasta sucho, „vláčik jazdí do šiestej, areál je pre návštevníkov do pol ôsmej. To nás ale trápiť nemusí.“

Všetci svorne zazreli po Zdenke, ktorej to zjavne nedochádzalo.

„Ideme dnu?“

Kixo prikývol. Srdce mu vzrušene bilo. Prehodil ruksak cez plece, vzal Zdenku za ruku a napriek všeobecnému úžasu vykročili k vstupu.

Veľký nápis KEMP A ŽELEZNICA ČRPÁKY niekto citlivo zreštauroval. Rovnako búdka pre biletárov vyzerala, akoby sa na nej zub času podpísal sotva viditeľným atramentom. A nielenže im lístky predali deti, ale aj tu im ich skontrolovali ďalšie - vždy chlapček a dievčatko.

Kixo otáčal hlavu sem a tam, v snahe zachytiť čo najviac vnemov, zatiaľ čo Zdenka sa skrúcala do všemožných pozícii v snahe zachytiť čo najlepšiu selfie. Zo dvadsať krokov za nimi šli perpazuch Rasta so Sofiou a pred nimi sa trhanými pohybmi promenádoval vyabsťákovaný Oplan. Vyzeral ako orech z útulku medzi výstavnými kusmi s rodokmeňom.

Kixovi sa najviac páčil ten zhluk rôznych vôní. Langoše, cukrová vata, trdelníky. Večer ich nahradí odér zmesy z toi-toiek, grcky a trávy. Ale na to teraz nechcel myslieť; teraz žil pre silu okamihu.

„Sú tie lístky aj na vláčik?“ vytrhla ho z blaženosti Zdenka.

„Jasné,“ odvetil, „ale nedáme si najprv pivko?“

„Pfff,“ zaškaredila sa, „vieš koľko je v tom kalórií?“

Kútikom oka zazrel Oplana ako si pri spánku točí prstom v špirále. Čurák zasratý.

Kixo si pivko dal. Dnešok mu veru neposerie žiadna pipka, ani abstinujúca atrapa človeka. Prvé skoro exol, druhé si pocuckával a v dobrom rozmare zabudol aj nato, že sú tu vlastne s iným párom. Ani mu neprišlo blbé, že mu pivo natočilo zhruba osemročné dievčatko. Chlapec v rovnakom veku obsluhoval presso stroj ako skúsený barista. Veď je to detská železnica, vravel si, tak čo má byť.

Pri grile s klobásou a krkovičkou si všimol prvého dospelého zamestnanca. Vyzeral nezdravo; oči mu behali ako gulička na posledných páčkách v pinballe. Ukazoval dievčatku, ako si umyť ruky od krvi. Zvláštne. Chlapček v stánku s trdelníkmi si tiež umýval ruky od krvi. Či??

Tretie pivo. Ľudské pachy a Zdenkina figúra na neho pôsobili ako afrodiziakum. Žeby som si s ňou ešte párkrát vyšiel? hútal. Dal si štvrté pivo, panáka so Sofiou a stúpli si do radu na jazdu vláčikom. Ani ho neprekvapilo, že ich na stanici, ktorá vyzerala ešte lepšie, než pred rokmi, privítala detská dvojica.

Dobrá nálada bola nákazlivá; dokonca ani Oplan nemal ďaleko k úsmevu.

Zastavil sa pri stánku s rýchlym občerstvením a hneď ho to prešlo.

„Šesť eur za langoš?“ mračil sa, „nie je to málo?“

To už sa ale vláčik rútil z kopca a keby sa Kixo práve nebozkával so Zdenkou, všimol by si známu dvojku aj v kabíne rušňovodiča. Otvorili sa vráta na vagónoch a lokomotíva opísala ešte jeden oblúk, aby mohli noví cestujúci nastúpiť na správnej strane. Krátko zapišťali strojné píšťaly a mašina zastala a priadla.

„Myslel som, že to vozí ľudí tiež dolu,“ poznamenal Rasta a pleskol Sofiu po zadku.

Z vláčiku vystúpili chlapček a dievčatko v tmavomodrých uniformách s červeno-bielymi plácačkami v rukách.

„Náš vláčik naozaj ponúka zvoz zo stanice Vyšné Črpáky,“ rieklo dievčatko so sileným úsmevom, „ale posledná skupinka sa rozhodla užiť si výhľad a dolu zísť po našom náučnom chodníčku.“

Oplan sa zatváril nedôverčivo, Kixo zas štýlom “aby ste sa neposrali”. Každopádne všetci, bez ohľadu na názor, nastúpili.

Vnútro pripomínalo zmenšenú verziu niektorých dodnes vypravovaných vlakov, akurát s dreveným interiérom. Jeden vagón naraz pojal tridsaťdva cestujúcich a vagóny boli tri.

„Je legálne zamestnávať toľko detí?“ ozvala sa Zdenka.

Kixo sa v duchu prežehnal a symbolicky vyháňal diabla. Nie že by poukázala na vek alebo kvalifikáciu… Ju zaujíma množstvo!!!

Ostatní zrejme usúdili niečo podobné, pretože s odpoveďou sa nik neunúval. A Zdenka nato bola zjavne zvyknutá, pretože sa len pre seba usmiala a ďalej sa dívala z okna. Vláčik sa zatriasol o čosi silnejšie, ozvali sa píšťaly a súprava sa konečne pohla.

Kixovi ten hrmot vôbec nerobil dobre. Už sa ani nijak extra netešil z tejto spomienkovej návštevy. Ospravedlnil sa priateľom a ponáhľal sa na toalety.

Len čo opustil spoločné priestory, vošli do ich vagónu detskí sprievodcovia. Niesli na striebornom podnose niečo, čo Rasta vyhodnotil ako welcome drink a viac sa tým nezaoberal.

„No čo, Marek,“ snažila sa Zdenka znovu zapriasť rozhovor, tentokrát s Oplanom, „našiel si si už priateľku?“

„Niečo lepšie,“ odvetil naoko potešene, „našiel som Boha.“

Rasta sa zamračil. Takto sa teda dostal zo sračiek? Stal sa z neho veriaci?

„Fakt?“ spýtali sa so Zdenkou súčasne.

„Nie,“ odvetil Oplan prosto a odvrátil sa od nich.

„Strašný kokot,“ vzdychla si Sofia. Prehrabávala si kabelku; snažila sa nájsť zrkadielko, keď začula vlhké plesknutie.

„Fuj, ty kokos, niekomu dobre nesadlo,“ vyklonila sa aj s čerstvo nájdeným zrkadielkom z ich spoločného boxu, „nepotrebujete obrúsok?“

To, čo mal Rasta za súpravu pohárikov, sa ukázalo byť malou súpravou porcovacích a filetovacích nožov. Jeden z nich, ten, ktorý držalo svetlovlasé dievčatko v modrej uniforme, sa zabodol cez oko do Sofiinho mozgu. A z boxu za nimi sa k Oplanovým converskám lenivo priplazil tenučký prúdik lepkavej krvi.

„Čo do-“ začal Oplan, kým ho neprehlušil stále vyšší a silnejší Zdenkin krik.

Kixovi sa nad misou triasli kolená, no akosi nie a nie sa vyjadriť. Vlažnou vodou si prepláchol tvár a zadíval sa na svoj odraz. Bol bledý, oči mal začervenané a sťažka dýchal. Tak sa sem tešil, že sa dal dolu hneď na začiatku. A nejaká budúcnosť so Zdenkou? Musí jebať, chalani. Otočil sa k dverám, no tie na jeho dotyk nereagovali. Zasekli sa! Skúšal volať o pomoc, ale v tom hrkotaní ho aj tak nikto nemohol počuť.

Vytiahol z peňaženky kartu prežitia a hoci sa nepekne dorezal, podarilo sa mu uvoľniť vetracie okienko. Bolo dosť veľké na to, aby ním prepchal hlavu aj ramená a vláčik šiel dosť pomaly, takže sa odvážil vyjsť na strechu a z nej sa spustiť medzi vagóny. Boli zhruba v tretine trasy. Práve premýšľal, či polezie predkom alebo zadkom, keď zočil zaujímavý výjav.

Asi osemročné dievčatko s hnedými copíkmi bez väčšej námahy vytiahlo lanom horeznačky dospelého chlapa na strom. Chlapček v rovnakom veku mu podrezal hrdlo a pristavil na stekajúcu krv jedovato zelené vedierko. Z húštin obklopujúcich koľaje Kixovi obaja šťastne zakývali. Nôž skončil v mužovom bruchu a jedným trhnutím sa z neho vyvalili lesklé črevá.

Už sa neobťažoval s prekvapeným klišé, ako je pretieranie si očí.

A naraz sa mu zvracalo celkom ľahko.

Keď deti skoncovali aj s Rastom, nechali kvíliacu Zdenku a pošťatého Oplana kvíliacou Zdenkou a pošťatým Oplanom a odišli späť smerom k rušňovodičovi. Zhrozenej dvojke neostávalo nič iné, než sa zblázniť alebo to spracovať. Bez slov zvolili druhú možnosť.

Oplan zalomcoval dverami na opačnej strane. Možno by sa škaredo dotĺkli, ale podarilo by sa im utiecť. Keď sa k nemu pridala aj pilatesom zocelená Zdenka, párkrát zabrali a dvere povolili. Za nimi boli - zákon schválnosti - ešte jedny. Síce boli obtočené hrubou reťazou, ale mali okienko dosť veľké na to, aby sa ním detoxikujúci Oplan a fitness princezná prepchali. Už ho len niečím rozbiť.

To ich však už dlho nemuselo trápiť. Vláčik začal nečakane, no neúprosne spomaľovať.

Kixo spomínal.

Mama sa s ocom nerozviedla: oco sa po výlete do Črpákov už nevrátil. Nová trauma vytlačila starú a dovolila mu uzrieť pravdu. A tá sa mu páčila čoraz menej.

Keď sa zdalo, že už vyzvracal aj včerajšie raňajky, začal si dodávať odvahu. Alkohol z neho akoby zázračne vyprchal; o to ťažšie to bolo. Vláčik sťažka zaberal do strmáku a Kixo vycítil príležitosť. Vyhliadol z okienka: ostré skaliská všade navôkol a jeden trs kosodreviny, ktorý sa po milimetroch vzďaľoval. Rozhodnutie padlo okamžite.

Kixo skočil okienkom šípku. V lete si chránil rukami hlavu a skrčil pod seba nohy. Aj tak to bolelo, ale o to väčšmi sa mu zbystrili zmysly. Dolámaný a špinavý vstal. Chveli sa mu ruky a na lýtku sa mu skvel čerstvý škrabanec. Musel sa zachytiť o kus skla, ktorý prehliadol. Ľavé zápästie to tiež dobre schytalo - asi bude naštiepené.

Uvedomil si, že sú skoro na vrchole. Vláčik začal brzdiť. Z kabíny rušňovodiča sa vyklonila kučeravá hlavička. Kixo sa prikrčil a obehol súpravu zľava. Krok sun krok a vykukol na plochu stanice Vyšné Črpáky.

A hneď si aj zaželal, aby si o tie skaliská dolu roztrepal hlavu a nemusel to vidieť.

Keď vláčik zastavil a znovu sa rozozneli píšťaly, Zdenka a Oplan opäť zmeraveli. Korunku tomu nasadila malá sprievodčíčka, ktorá k nim vošla a akoby sa ani nenachádzala na mieste krvavého masakru, spevavo predniesla:

„Konečná stanica, vystupujte, prosím! Ďakujeme za využitie našich služieb!“

Oplan otočil hlavu na Zdenku. Rozmazané očné tiene, špinavý outfit, botasky nasiaknuté rôznorodými telesnými tekutinami. Ešte kýbel prasacej krvi navrch a máme tu druhú Carrie, tak blízko mala k výbuchu. Vzal ju opatrne za ruku a potiahol bližšie k výstupným dverám na opačnom konci vagónu.

Hmatkal po kľučke ako slepec. Keď ju konečne stlačil, skutočne ho oslepilo stále jasné poludňajšie slnko. A dym, ktorý ho pálil v očiach. A ten istý sladkastý pach, ktorý cítil už dole.

Vyzeralo to tam ako na obrovskej nacistickej gril párty. S tým rozdielom, že mŕtvych z vláčiku neťahali esesáci, ale deti. Ostatné boli zamestnané vyzliekaním, porcovaním a sťahovaním z kože. Potom tu boli páriky, ktoré čerstvé mäso na slabom ohni opekali a dochucovali. A pomedzi tieto dve hlavné skupinky behali chlapček s dievčatkom, ktorí ostatným dosypávali drevené uhlie a štiepky. A všetci sa šťastne usmievali.

Oplan znovu mrkol na Zdenku, no tá bola momentálne mimo realitu viac, než obvykle. Šok z neho na chvíľu vyprchal a on sa odhodlal k činu.

„Veď sú to len deti, kurva!“ vykríkol a schmatol chlapčeka z dvojice, ktorá na to šialenstvo zdanlivo dohliadala. Zľava sa odkiaľsi prirútil Kixo a urobil to isté s dievčatkom.

Studený svit hviezd.

Čiernočierne vákuum desiace svojou nekonečnosťou.

Vesmírny koráb rútiaci sa v plameňoch k Zemi.

Zmätok medzi návštevníkmi.

Za surova zjedený otec rodiny.

Nová temnota poškvrnená výkrikmi a krvou.

Piesne od pahreby prerušené plieskaním kožovitých krídel.

Chápadlá klzké šarlátovou hmotou.

Ujo Milan.

Vymazanie pamätí tým, ktorí to prežili.

Štvrťstoročie plánovania, opráv, regenerácie a reprodukcie.

Absorbovanie podoby ľudských mláďat.

Organizovanie, formality a zmätok na katastri.

Konečné prípravy na intergalaktický hodokvas...

Kixa to po kontakte odhodilo na skalisté bralá.

„Teraz už viete, kto sme,“ ozvalo sa dievčatko smelo.

„Milujeme vaše enzýmové štiepenie cukrov, trávenie etanolov, väzby ľahkých drog na tuky,“ zasníval sa chlapček.

„Tak prečo prežil ujo Milan?“ nechápal umierajúci Kixo.

Deti sa zhlukli bližšie.

„Neprejedáme sa,“ usmialo sa dievčatko.

Kixa opustilo vedomie. Navždy.

Oplan sa tackavo postavil a znovu vzal Zdenku za ruku. Zdalo sa, že prežili len oni dvaja.

„Poď!“ sykol, „zídeme to dolu tým náučným chodníkom! Počuješ?!“

„Ja nechápem,“ riekla duto Zdenka, „to je nejaká sekta…?“

Zdrapil ju silnejšie a uháňal s ňou doprava a dolu. Skutočne tu bola zachovaná pešia trasa. Oplan nič neváhal a ťahal ich preč od toho šialenstva.

„Len si choďte,“ povzbudil ich chlapček s úsmevom, „nemarinované vnútornosti a mäso bez tuku nestoja za nič.“

Po šiestich mesiacoch abstinencie by si Oplan šľahol hoci aj šalviový extrakt. A za krabičku cigariet by predal vlastnú sestru. Značne pod cenu, vzhľadom k okolnostiam.

Dym aj zápach sa vzďaľovali a on pocítil slabý závan nádeje. Potom narazili na ten kráter.

Prerazil chodníček zhruba v polovici; tak, aby sa nik nedostal zdola k tajomstvu na kopci a aby zhora nik neušiel. Otočili sa bezradne späť k vrcholu. Chlapček a dievčatko už kráčali k nim. On mal v ruke sekerku, ona filfások.

„Rozmysleli sme si to,“ zasvietili dievčatku jasne modré očká.

Chlapček naklonil hlavu nabok a dozadu. Na perách mu hral očividný a drzý výsmech.

„Kto z vás má diétu?“ zakričal k deťom na kopci.

Oplanovi zaškŕkalo v bruchu.

Mal si dať ten langoš.