Bum. Bum, bum. Pomalé, rytmické bubnovanie sa ozývalo zo všetkých strán. Steny sa otriasali. S každým úderom sa zo stropu spustila malá spŕška prachu, ktorá sa ako smola lepila na telá spotených bojovníkov. V arénovom lobby panovala tma. Pohybujúci sa reflektor ju len z času na čas preťal svojim svetelným bičom.

Nádych, výdych. Tlkot vystrašených sŕdc. Zvuky symfónie ticha, ktoré boli v ten moment hlasnejšie než čokoľvek iné. Bolo to ticho pred vojnou. Prapodivná hluchota predtým, než nad bojiskom zaznie prvý výstrel.

Bum, bum. Bum, bum. Bubny pridali do tempa. Odznela fanfára. V aréne sa rozniesla hlasná vrava. Hlasný šum sa k nim zlieval zo všetkých strán. Vypĺňal jamu lobby ako voda, v ktorej by sa mali každú chvíľu utopiť.

„Vážené dámy, vážení páni,“ škrekľavý hlas rozbil nemotu. „Je mi cťou, konečne vás tu opäť privítať. Už je to stodesať rokov, čo sme Turnaj ctižiadosti spustili po prvýkrát. Neuveriteľné, ja viem. Smutné však je, že za tých stodesať rokov stihli prebehnúť len dve kolá. Nuž, ale nezúfajte. Dnes sme sa tu zišli, aby sme opäť pomohli zmeniť milióny životov!“

Dav sa radostne rozburácal. Spŕšky prachu nahradilo krupobitie drobných kamienkov. Šumiaca voda sa zmenila na dravú rieku.

„Nie som to ale ja, na koho treba hľadieť s obdivom. Sú to naši statoční bojovníci, ktorí práve prichádzajú do arény! Prosím, privítajte ich obrovským potleskom!“

Zaznel dunivý aplauz. V ich ušiach však zneli trúby Jericha.

Piesok sa im premieľal pomedzi prsty. Svetlá farbili spotené telá do zlata. V očiach divákov pôsobili ako božský panteón. Oni sa však cítili ako kúsky zeleniny uprostred horúceho hrnca.

„Naši statoční bojovníci, spasitelia, tvorcovia budúcnosti... Je mi cťou vidieť vás tu stáť bok po boku,“ zložila si cylinder a úctivo sa uklonila marioneta supa, navlečená do podivných bielych šiat so širokými rukávmi, aké zvyknú nosiť klauni. „Moje meno je Mori a budem vás sprevádzať dnešným večerom,“ drevene sa na nich usmiala. Zrkadlo ich tvárí však bolo rozbité.

Piesok pod nohami pálil čoraz viac. Úzkosť na prsiach sa uťahovala. Boli to dva mlynské kamene pripravené zožuť ich mäkké telá. Už nebolo kam ujsť, nebolo cesty späť.

„Poďme si vás jedného po druhom predstaviť,“ slávnostne zdvihol svoje ruko-krídla do vzduchu. Dav nadšene zajasal.

„Vidím, že sa od posledného turnaja pár vecí zmenilo... Veľa hráčov si miesto mien zvolilo čísla. Nuž, nech je teda po vašom... Privítajte prosím Osmičku!“ zvolal, dav zvolal s ním. „Štvorku...“ kričal postupne ďalšie a ďalšie čísla, gestami rozhadzoval zo strany na stranu.

Marionetin škrekľavý hlas sa vznášal nad arénou. Znel ako kŕdeľ havranov. Ako stovky hladných krkavcov chystajúcich sa na veľkú hostinu.

„Hohohó! Ale čo to tu máme... prihlásilo sa aj pár mien. Jeden súťažiaci sa však nezapísal pod menom ani číslom... Ty tam, naľavo! Čo tvoje meno?“ ruko-krídlo rozprestrel smerom na postaršieho plešatého muža.

Podvihol zrak. Mal hlboký, chladný pohľad. V očiach ukrýval dravosť medveďa. Jeho meno však ostalo ukryté pod permafrostom nehybnej tváre.

„Neprezradíš nám svoju identitu? Nuž, nevadí,“ jemne sa zachmúril a zatancoval na šnúrach, „Toto boli naši súťažiaci! Kto z nich bude mať tú česť pohnúť svetom? Kto z nich si vybojuje víťazstvo? To všetko sa čoskoro dozvieme. Týmto prehlasujem Hru o moc za zahájenú!“ blesk jeho slov zasiahol divákov. Tribúnou sa prehnal hrom.

Mlynské kamene sa dali do pohybu. Bojovníci sa zohli po zbrane, ktoré boli náhodne rozmiestnené na zemi. Štvorka uchopila trojzubec. Osmička siahla pre gladius. Rozbehli sa oproti sebe. To isté urobili aj ostatní. Babylon sa rozhorel. Hrozivá bitka začala.

Jediný, kto sa do boja nezapojil bol Neznámy. Stál opodiaľ a pozoroval zvyšok skupiny, ako sa jeden po druhom pomaly mordujú. Vojnový plameň ich pomaly pohlcoval. V jeho žilách panovala zima.

„Ajaj,“ prihlásil sa Mori opäť o slovo, „bojovník číslo štyri sa rúca na zem. Hráč menom Brics mu drví hlavu palcátom... a už je na kašu. Nepríjemné... No, kto by si dal kašu? Je tu niekto taký? Ja by som si ju teda rozhodne dal, haha,“ zavtipkoval drevený panák. Miesto smiechu sa však tribúnou prehnal zvuk nadávok a pobúrenia.

„Ďalší padá, tentokrát je to hráč s číslom pätnásť! Osmička ho pripravila o ruky. Pozitívne aspoň je, že si počas celého súboja zachoval chladnú hlavu,“ vylúdil zo seba morbídny vtip, hlavu si pritom posmešne odpojil od tela.

Mŕtvych pribúdalo, bojovníci sa topili v bezhlavom šialenstve. Už to nebol pot, čo ich telá zalievalo, nebol to prach, ktorý sa na nich lepil. Bola to krv a piesok. Figúrky na šachovnici padali. Neznámy stál. Jeho dáma bola pripravená zahájiť svoju hru.

„Neuveriteľné!“ zvolal sup s neskrývaným úžasom. „Takéto niečo moje oko ešte jakživ nevidelo a to mi verte, že som toho videl už mnoho,“ na moment ho ožiaril reflektor a za jeho telom sa mihol tieň. Ten však, akoby nepatril supej marionete. Bol to bábkar v nadrozmernom dotrhanom rúchu. Prstami poťahoval za šnúry. Bolo ich ale podstatne viac, než len tie, ktoré na sebe mala pripevnené drevená bábka.

Nemal však čas priveľmi sa nad tým zamýšľať. Popri uchu mu preletel trojzubec. Permafrost sa začal pomaly roztápať.

„Máme tu posledných troch súťažiacich. Kto zvíťazí? Kto pocíti sladkú chuť víťazstva?“

Z brucha hráča menom Guam vytiahol dýku. Bezvládne telo sa mu zrútilo k nohám. Čakal stisnutie hrdla. Bolesť v žalúdku, ktorá ho prinúti do zvracania. Nič z toho neprišlo. Jediné, čo jeho prvé zabitie sprevádzalo, boli bezcitné slová marionety. Z ničoho nič sa k nemu prirútil ďalší bojovník. Bol to Brics. Ohnal sa po ňom zakrvaveným palcátom. Uhol sa mu, časť štvorkynho mozgu ho však zasiahla do líca.

Brics sa rozohnal ešte raz. Neznámy sa mu opäť šikovne uhol. S ľahkosťou sa vyhýbal mocným útokom. Jeho obratnosť bola bunkrom, kde ho rakety hnevu nemohli zasiahnuť. Stačil však jeden nešikovný pohyb, aby skončil na zemi. Potkol sa o ruku padlej osmičky. Bricsov tieň sa nad ním vztýčil ako strategický bombardér. Ruky sa vzniesli vysoko do vzduchu. Neznámy zavrel oči. Čakal bolesť. Trýznivú a prenikavú, ktorú by sprevádzal zvuk praskajúcich kostí. Miesto toho však začul hvizd. Nasledovalo hlasné mľasnutie, ktoré sa pominulo v bezmocnom chrčaní a bublaní. Otvoril oči. Bricsovo telo kleslo na kolená. Chýbala mu polovica hlavy. Z jeho otvoreného hrdla crčala krvavá fontána. Bum. Telo padlo na zem. Len vtedy uvidel hráča menom Otan, ktorý stál za ním. Hrozivo sa mračil, v rukách zvieral obojručnú sekeru.

„Vážení, keďže v aréne ostali stáť poslední dvaja bojovníci, je čas, aby sme uzatvorili stávky. Kto z nich zvíťazí? Kto sa stane novým pánom sveta? Hlasujte, moji drahí. Hlasujte. Tento rok máme cien naozaj požehnane, a to vrátane pohára z lebky pána Bricsa!“ vybrechol zo seba Mori a dal sa do hlasného smiechu. Dav opäť znechutene zahromžil.

Otan sa rozbehol proti neznámemu. Sprevádzal ho desivý krik, pri ktorom tuhla krv v žilách. Neznámy vedel, že to bude jeho koniec. Reflektor sa pohol. Ostrie sekery sa naňho hrozivo usmialo.

„Stop!“ zreval odrazu Mori. „Vy dvaja spolu už nebudete bojovať... nie zbraňami. Dostali ste sa do finále a s tým prichádzajú nové možnosti,“ vyhŕkol zo seba potešene a premädlil si dlane. „Poprosím mojich asistentov, aby otvorili bránu. Prosím, zažnite frontálne svetlá!“ prikázal.

Krídla brány ležiacej pod výklenkom, kde stál sup, sa s vrzgotom roztvorili. Klik. V tajomnej sále zažali dve obrovské svietidlá, osvetľujúce jedno jediné miesto. Miesto s kamenným stolíkom, na ktorom ležala červená plachta. V aréne zavládlo ohlušujúce ticho.

„Drahí finalisti, toto je vaša posledná úloha,“ zakričal a gestom ukázal na stolík. „Tam, pod tou plachtou leží vaša odmena. Jedna z dvoch, ktoré si môžete vybrať. Ten, kto k nej dobehne prvý sa stane víťazom tohtoročného turnaja. To ale nie je všetko. Víťaz, okrem titulu, získa moc vládnuť. Získa moc formovať osudy všetkých ostatných a priviesť ich do čo najlepších zajtrajškov!“ ruko-krídla zdvihol vysoko k nebu. Aréna sa začala otriasať, akoby na ňu prišlo zemetrasenie. Zrnká piesku pod ich nohami hladne poskakovali. Stotisíce ľudí skandovalo ich mená.

Obaja sa rozbehli, bez zaváhania. Už len krôčik ich delil od víťazstva. Otanova zranená noha mu však nedovoľovala dorovnať sa tempu neznámeho.

Zrazu tam stál. Sám pri červenej plachte. Všetky svetlá arény svietili len naňho. Dav kričal už len jedno meno: „Neznámy, neznámy!“

Dokázal to. Dokázal vyhrať svoju vlastnú hru. Bol poslednou figúrkou na šachovnici.

„Neuveriteľné,“ vykríkol Mori úžasom a vynoril sa z tmy, ktorá driemala za stolom. „Dámy a páni, poprosím o obrovský potlesk pre nášho víťaza! Turnaj ctižiadosti sa práve skončil. Ostáva nám už len jediné, to aby si náš šampión vybral svoju zaslúženú odmenu,“ vyriekol a z kamenného stola prudko strhol červenú plachtu.

Neznámy sa zarazil, keď pred sebou uvidel ležať okrúhle, červené tlačidlo.

„Moja ponuka je nasledovná,“ sup sa naklonil ponad stôl, „podelíte sa o moc s pánom Otanom? Budete spoločne viesť svet k rozkvetu a prosperite? Alebo vezmete osudy miliónov ľudí do vlastných rúk?“ pohľadom skočil na červený gombík. „Konajte s rozvahou, vaše rozhodnutie už nebude možné zvrátiť.“

Neznámy chvíľu premýšľal, nie pridlho. Ruku podvihol pred seba.

Mori sa tajomne usmial, ruko-krídlo pristálo na víťazovej dlani. „Tak je rozhodnuté!“ zakričal a nazrel na tribúnu. „Prezradíte nám pred stlačením vaše ctené meno, pán šampión?“

„Vladimír,“ hlesol neznámy.

Mori prudko zdvihol hlavu. Zobák sa mu doširoka roztvoril: „Gratulujem k výhre, pán Vladimír! Je mi to veľmi ľúto ale vyhrali ste,“ vyštekol a potisol mu ruku smerom nadol. Drevené obočie sa zlovestne zachmúrilo. Klik. Ticho. Obrovské ticho. Rozbilo ho až podivné hvízdanie, keď sa obloha sfarbila do červena. Arénou sa rozoznel krik. Bum, výbuch. Tlaková vlna sa prehnala jeho telom. Svetlo. Oslepujúce svetlo sa nieslo z ohnivého hríbu. Tma. Hlboká tma.