Titulná správa z internetového denníka Prešov24, dátum publikácie: 14.8.2022

NEŠŤASTIE NA SÍDLISKU SEKČOV. MLADÝ MUŽ V NOCI VYPADOL Z OKNA

V sobotu večer, medzi jedenástou a polnocou, 22-ročný Samuel vypadol z okna bytového domu na deviatom poschodí. K udalosti došlo na najväčšom Prešovskom sídlisku Sekčov, na Karpatskej ulici. Jeho telo na chodníku našiel náhodný okoloidúci, ktorý sa vracal domov. Privolaní záchranári na mieste konštatovali smrť. Podľa dostupných informácii zverejnených Krajským riaditeľstvom policajné vyšetrovanie vo veci nevylúčilo cudzie zavinenie. Niekoľkí susedia vypovedali, že tesne pred polnocou ich zobudil krik zosnulého. V byte sa údajne tiež našli známky zápasu, z ktorých hlavná má byť rozbitá gitara so stopami krvi.

Cez vyklopené okno zvonku zaznievali tlmené zvuky nočného mesta. Po ceste sem-tam zavrčalo auto, z chodníka stúpali hlasy mladých a iných nočných živlov. Samo sedel za stolom v rohu izby. Unavenú tvár mu ožaroval mdlý jas obrazovky notebooku, v matnom odraze mu po nej tancovali farby videí. Na koberci za ním ležalo zahodené tričko, ktoré zo seba pred hodinami mokré stiahol. Spotený chrbát sa mu nepríjemne priliepal na kožený poťah stoličky, predlaktia na povrch stola. Prekliatie leta v podobe neznesiteľných horúčav, ktoré sa počas nocí, akoby naschvál, zdali ešte horšie ako cez deň, začali začiatkom mesiaca a odprisahal by, že odvtedy sa každou nocou zhoršovali. Mal pocit, že s tmou už nenadchádzal čas odpočinku, ale boja o prežitie. Kto z koho. Akoby si Boh, či hockto, kto má tento chaos pod nebom na starosti, z ľudí každoročne robil srandu a kolieskom ako na sporáku začal prikurovať. No čo, blížni moji? Ešte trošku pridáme?

Ako väčšinu nocí, aj túto, namiesto toho, aby si šiel ľahnúť a ráno nevyzeral ako vyhrabaný po vlastnom pohrebe, spadol do zajačej diery YouTubu. Začalo to kliknutím na jedno video s jeho obľúbeným televíznym moderátorom a komikom Conanom, ktoré mu algoritmus nenápadne naservíroval na vrchol stránky. Iba toto jedno a potom uzávierka, zaumienil si s rozhodnosťou narkomana, ktorý si, tak ako včera i predvčerom, pred tým než nadobro skončí chystá pichnúť poslednú dávku heroínu. Dve hodiny na to – alebo to už boli tri? – kolieskom premával cez nekonečné množstvo krátko-formátových videí. Netušil, ako sa zo zábavných zostrihov ryšavého komedianta dostal k téme búračiek na cestách, no stalo sa. Video, kde nejaký idiot nabral na kapotu motorkára a ten mu potom rozkopol čelné sklo sa skončilo, Samo preskočil na ďalšie.

Opäť nejaká havária...

Preskočil na ďalšie: Tentokrát interview s Tomom Cruisom...

Ďalšie: Vystrihnutá akčná scéna z nejakého filmu...

Zakryl si ústa a hlasno zívol, pretočil kolieskom: Dievča hrajúce voľačo na klavíri...

Posunul na ďalšie: Šesť čiar, po ktorých plynuli rôzne čísla...

Samovi chvíľu trvalo, než si uvedomil, o čo sa jedná. Bola to hudobná tabulatúra, konkrétne pre gitaru. Jazyk všetkých gitaristov samoukov, ktorý nevedia čítať klasické noty – teda v podstate všetkých. Tento spôsob zápisu nôt dobre poznal, napokon, sám sa podľa neho naučil mnoho skladieb. Hral od svojich sedemnástich, kedy s gitarou začal na strednej škole; mýtus, že gitara rovná sa baby, kvôli ktorému ju vlastne aj zobral do ruky, si zato veľmi nepotvrdil.

Pozrel na titulok videa, no ubiehajúcu tabulatúru nepripisoval žiadnej skladbe ani ju nijako nekonkretizoval. Písalo sa v ňom jediné: Chaimê.

Sledoval postupnosť čísel na jednotlivých čiarach, ktoré znázorňovali struny, a v hlave sa im snažil dať melódiu. Skutočne to však bolo iba hádanie; priradiť zapísanú notu tej zahranej a naopak nevedel, nemal na to sluch, a ak sa mu to aj niekedy podarilo, bolo to len náhoda.

Vzdychol si a zaklonil sa na stoličky. Prst mu vyliezol na koliesko, no neotočil ním. Chcel preskočiť na ďalšie video, no mĺkva melódia v číslach na obrazovke ho svojou záhadou podvedome až príliš uchvátila.

Obzrel sa cez rameno na gitaru vedľa skrine. Visela tam a akoby nemo šepkala: „Zober si ma.“

Chvíľu váhal, no napokon sa mu spotený chrbát odlepil od stoličky a zvesil ju z vešiaka. Sadol si späť za stôl a zažal lampičku povedľa notebooku. Povrch stola zaplavilo ospanlivé žlté svetlo, zablyslo sa na lesklej krytke pod rezonančným otvorom.

„No tak to skúsme,“ povzdychol si Samo. Video si pozrel celé od začiatku, ľavou rukou hlucho imitujúc umiestnenie prstov na jednotlivých pražcoch. Povedal si, že melódiu skrytú za otáznikom skúsi zahrať načisto na prvýkrát – taká menšia výzva pred spaním; uchlácholenej mysli sa predsa len zaspáva najlepšie. A po tomto už spať určite pôjde. Čestné skautské.

Video sa skončilo a preskočilo opäť na začiatok. Počkal, kým sa na obrazovku vyplaví prvá nota s číslom na spodnej, teda šiestej strune, a vybrnkol ju. Gitara zarezonovala nízkym, dunivým tónom. Prst pritlačil na prvý pražec štvrtej struny a zahral notu, ktorá nasledovala. Zaznela strednou výškou, celkom atonálne k tej prvej, no predsa v akejsi zvláštnej súhre.

V zlovestnej, prebehlo mu mysľou mimovoľne, akoby inštinktívne. V zlovestnej súhre.

Túto alternáciu medzi notami zahral štyrikrát, potom malíček natiahol na štvrtý pražec piatej struny. Vybrnkol prázdnu šiestu strunu a hneď nato tú pritlačenú; z gitary vyšli vysoké, tou istou disharmóniu zladené tóny. Vzadu na krku sa mu zamrvili nabiehajúce zimomriavky. Inštruovaný videom pasáž zopakoval ešte raz. Atonalita tých zvukov pomaly začínala dávať zmysel, perfektne otrasný zmysel, akoby sa sluch prispôsoboval ich ľstivej kakofónii.

Zlovestnej, opravila ho myseľ. Je zlovestná.

Na tabulatúru sa z pravého okraja videa vyplavila nová nota. Samo malíčkom svižne skočil na štvrtý pražec prvej struny a vybrnkol ju, za ňou skĺzol na prvý pražec, až nakoniec strunu zahral naprázdno. Gitara otvorom akoby zakvílila v bláznivých klesavých tónoch. Svetlo zo stolnej lampy sa zamihalo, začalo na stole poblikávať. Samo to nepostrehol, pozornosť venoval len hraniu. Prstami dvakrát striedavo rozozvučal rovnaké noty, ktorými skladba – ak sa táto disonancia zvukov vôbec tak dala nazvať – začala, a medzi ktorými, ako si teraz uvedomil, pod ostatnými tónmi varírovala po celú dobu: Dun--Tun--Dun--Tun, ako dunenie nejakého temného, zvrhlého srdca, ktoré sa roztĺka späť k životu.

Malíčkom sa vrátil ku štvrtému pražcu najtenšej struny a znovu vybrnkal tu trojicu nôt ako z nočnej mory.

Odrazu pocítil, ako mu pomaly zviera žalúdok. Dych mu trasľavo vykĺzol cez pery, v hrudi ho postihol rovnaký ťaživý pocit, ako keď jasne vidíte všetky články spolu smerujúce ku katastrofe, ktorú nemôžete nijak zastaviť.

Chcel prestať. Chcel prestať dávať život tým strašným tónom a gitaru pustiť z rúk. Nevedel prečo, no to mu radil jeho inštinkt. Prestaň! STOP!

Ibaže... nemohol. Nevedel. Jeho prsty akoby upadli do tranzu, akoby ich ta príšerná melódia uhranula a všetky si ich zotročila, hýbali sa ďalej a hrali na struny. Na nultom pražci vybrnkli najtenšou strunou, následne zasa na prvom a potom opäť na nultom; znelo to ako bizarný, akustický smiech, ako keby v tom zvuku niečo prežívalo a vysmievalo sa z jeho nemohúcnosti, z jeho úbohosti. Bežiaca tabulatúra na obrazovke rozkázala na záver prejsť do štyroch opakovaní alternácie, s ktorou to aj všetko počalo.

Samo hľadel na svoje autonómne prsty, v uprených očiach pohľad neveriaceho popretia, zmätku a toho najvýraznejšieho; strachu. Na čele sa mu vyrojili veľké kropaje potu, nie však z tepla v izbe – to jeho telo akoby fyzicky prestalo registrovať –, ale mrazivý pot z otázky: Čo sa to so mnou deje?

Dun--Tun--Dun--Tun--Dun--Tun...

Samo sucho preglgol, ako sledoval svoje prsty tie pekelné tóny zahrali štvrtý, posledný raz: Dun--Tun.

Zostávalo už len súzvučne vybrnknúť finálne dve noty. Prsty sa ich dotkli, pritlačili na ne, pripravené zavŕšiť tento zvukový chaos, keď nato strnuli.

Samove čelo sa zmraštilo, pery stlačené, ako sa všetkou silou vôle staval na odpor tomu niečomu, čo si ukradlo funkciu jeho rúk za svoju. Prsty sa na strunách rozochveli, na predlaktí mu pod tlakom navreli žily. V telesnom i psychickom vypätí pozrel na obrazovku notebooku. Video s tabulatúrou miesto toho, aby dohralo dokonca spustilo sa odznova, samo zastalo na posledných dvoch notách, ktoré sa vzpieral zahrať, akoby čakalo, kým podľahne a oslavne – oslavne čomu? – ich oživí.

A napokon podľahol. Akoukoľvek námahou sa snažil dostať späť ku moci, bolo to akoby sa preťahoval sám proti celej légii. Mal pocit, že mu z toho rozbroja pukne mozog, a tak povolil. Prsty pustili stisnuté struny, tie zazvučali. Dva tóny sa v gitare zmiesili v ťažkom, zvierajúcom, chvejivom súzvuku, ktorý sa rozdunel telom gitary, aj tým jeho.

Samo prudko vydýchol. Predtým v napätí, naraz šokujúcu vlnu voľnosti. Pozrel si dolu na ruky a pohol prstami; strašnej kakofónii podmanené prsty patrili zasa jemu. Tvár sa mu vyrovnala v neviere. Takmer sa rozosmial, keď vtom všetko zhaslo. Obrazovka notebooku potemnela, žiarovka v lampe praskla v oslepujúcom zaiskrení.

Preleštený pocitom zdanlivého pokoja Samo na stoličke stuhol hrôzou. Nič nevidel, oči omráčené zábleskom iskier slepé v čiernej ničote naokolo. Cítil ako mu zrýchľuje pulz, ohlušujúco mu tepotal v ušiach.

Snažil sa zaostriť, prinútiť zrak prispôsobiť sa tme, no ten sa spamätával len pomaly. Temnota sa akoby všade hýbala, v každom kúte izby, ktorá sa odrazu zdala tiesnivo malá. A vtedy na ruke pocítil stisk.

Pozrel dolu, a keď to uvidel, srdce akoby mu v hrudi v tom momente vychladlo a zomrelo. Z rezonančného otvoru gitary, ako odporný, zoschnutý, päťhlavý červ zo zeme, trčala ruka. Predratá cez kovové struny mu zvierala zápästie, prerastené čierne nechty ostré ako britvy.

Zaziapanie, ktoré vydrali Samove hlasivky, zaburácalo stenami izby. Ohlušený vlastným hlasom vyskočil zo stoličky, vytrhávajúc sa zo stisku ruky, ktorý nechcel poľaviť. Nechty ako dýky mu zachytili kožu, keď sa mu to konečne podarilo, prerezali a otvorili mu dlaň; gitaru pokropili striekance krvi. Odhodil ju ku dverám na druhej strane izby, aj s tou vecou v nej. Hlasno dopadla, potom nastalo ticho.

Samo nedýchal, ochromený organizmus akoby zabudol, že potrebuje kyslík. Civel na múr nepreniknuteľnej tmy a ona na neho. Žila. Žila tou vecou, ktorá sa z gitary v čírom šialenstve načiahla za jeho rukou.

Ťažkotonážne ticho preťalo zapraskanie dreva.

Samom trhla hrôza; pochovaný detský strach z toho, čo číha v tieňoch znovu obživol a zajal jeho myseľ. Zaspätkoval, až ho na krížoch zastavila parapeta.

Drevo prasklo hlasnejšie, s prenikavou ranou sa pod náporom roztrhlo všetkých šesť strún, ako sa z otvoru gitary niečo rodilo.

Nechcel to uvidieť, nikdy to nechcel uvidieť, avšak neurčitosť toho rozkladala jeho príčetnosť. Okno z vetračky otvoril na krídlo a pomaly ním otočil. Sliepňavý svit mesiaca preplával po pravej stene, až dočiahol na odvrátenú stranu izby.

Gitaru obklopovali roztrúsené triesky, predná doska zafŕkaná jeho krvou vylomená ako škrupina vajca po liahnutí. Ruka, ktorá ho zdrapila za zápästie, z nej teraz trčala po rameno. Chorobne sivá koža sa z nej odlupovala ako zdrapy ošarpanej tapety zo steny. Ónyxovo čierne nechty predlžovali šesť prstov, ktoré vo vzduchu rozťahovala.

Z vyrazenej diery vyvstala aj druhá paža tej veci. Obe sa pomalým oblúkom zohli k zemi, nechty jeden za druhým zaklepali o podlahu; Samovi sa z toho zvuku po celom tele zahemžili zimomriavky. Začul, ako v nich zapraskali kosti, keď sa zapreli, a nato do mesačnej žiary stúpol hadiaci sa jazyk, centimeter za centimetrom – ako keby nemal konca –, po ňom zuby, krivé a špicaté ako šelmy, rozpolená brada, krk, až von vyrástla celá hlava toho tvora, či skôr netvora. Sklonila sa a pozrela priamo naňho.

Vtedy uvidel tie oči.

Boli to dve jasnožlté bodky v kráteroch čierneho ničoho. Dve hypnotizujúce svetielka za kľúčovou dierkou dverí do hrôzostrašného neznáma. Dve plamienky planúce z nepredstaviteľných, temných hlbín. Civeli na neho, bez emócie, bez citu, nič len chladné upretie, a on sa nevedel ani pohnúť – nemohol, nedokázal, neodvážil.

Dlhočizný jazyk sa medzi zubami slizko zavrtel a ústa sa tej ohavnosti pretiahli vo vykrivenom úškľabe. Samo zmeravený sledoval, ako sa z gitary rodí zvyšok onoho telo; tá mŕtvolná, odpadávajúca koža, zahnuté bodáky okolo hrudníka a ramien ako nejaký zvrátený telesný náhrdelník, obrovské nohy – Bože, tie nohy! – s dvojitými, obrátenými kolenami.

Dvíhal zrak v paralyzujúcom dese, ako sa to pred ním praskavo narovnávalo. Nesúvislo si začal mrmlať modlitby, ktoré od detstva v kostole nevyslovil, a ktoré mal za dávno zabudnuté.

Hlava tej monštruozity sa stratila v tieňoch pri strope, kam chabý svit okna nedostal; blikali naňho len tie žlté oči. Začalo sa to k nemu približovať, kosti v nohách pukajúc s každým lámavým krokom. Ruky to rozťahovalo vedľa bokov ako nejaký temný spasiteľ (zavržiteľ) smrti, čierne nechty akoby sa nekonečne predlžovali, spájali sa s tieňmi, ktorých čerň sa prehlbovala a postupovala k nemu spolu s tým strašným jazykom, rezákmi, diabolským úškľabkom – boli tam, v tme pod plafónom; vedel že tam boli!

Z tranzu, ktorým ho postihol teror z pohľadu na to kráčajúcu ukrutnosť všetkej chorosti a šialenstva, Sama prebralo až jej zachrčanie. Spod stropu, spod žltých svetiel smrti, sa to ozvalo ohavným, desivou hĺbkou pohlcujúcim hlasom. Reč, akú na tomto svete snáď ešte nikto nepočul – mäkkosť latinčiny spojená s drsnosťou nemčiny, v jeden moment prerývaná, kým v druhý celkom bezslabičná – sa mu zavŕtala do uší, akoby zmysly človeka neboli uspôsobené na jej nezemskosť.

Vtedy sa Samo rozjačal v jednom súvislom: „Aah-aah-aah!“. A jačal, aj keď liezol do okna, jačal, keď sa poslednýkrát obzrel za tým zhmotnením všetkých nemysliteľných hrôz, ktoré už od neho bolo len na krok, jačal, keď sa, milosrdnejšie, než ako by mal zistiť, čo za osud prináša jeho dotyk, vrhol k svetlám ulice pod ním.