keyko @keyko 04.06.2026

Kniha si ma získala hneď od začiatku – námet pôsobil zaujímavo a mal veľký potenciál. Žiaľ, netrvalo dlho a všetko sa začalo rozpadávať. Lemire očividne chce rozprávať rodinnú drámu, no z nejakého dôvodu ju nasilu zasadil do prostredia vesmírnej opery. A práve v tom vidím hlavný problém. V inom prostredí by tento príbeh možno fungoval výborne. Ak však postavíte dej na konflikte medzi ľuďmi a robotmi, nemôžete k nemu pristupovať, akoby išlo len o konflikt medzi dvoma ľudskými národmi. Stroje by fungovali na úplne odlišných princípoch existencie a spoločnosť, ktorú by vytvorili, by sa pravdepodobne zásadne líšila od tej našej. V Lemireho podaní sa však správajú prakticky ako ľudia – žijú v podobných mestách, riadia sa podobnými hierarchiami a prejavujú rovnaké sociálne vzorce správania. Výsledkom je svet, ktorému sa len veľmi ťažko verí. Ak píšete príbeh založený na konflikte medzi ľuďmi a umelou inteligenciou, mali by ste sa aspoň pokúsiť preskúmať, čím sa tieto bytosti skutočne odlišujú od ľudí. Tu to často pôsobí, akoby boli roboti len ľudia s inou nálepkou. Niektoré dialógy, zvraty a motivácie postáv pôsobia zjednodušene až naivne a celý svet vyzerá skôr ako atraktívna kulisa pre úplne iný príbeh. V podstate ide o ten istý problém, aký som mal aj s jeho matkou (Sentient). Druhý diel si pravdepodobne prečítam už len zo zvedavosti, aby som zistil, ako sa to celé skončí. Keďže ani výtvarná stránka nie je moja šálka kávy , nebude to práve najľahšie čítanie.