Ulice Nachtmaru boli vždy nádherné. Sivý kameň a biely mramor dávali centru vzhľad podobný šachovnici. Ani bočné uličky nezaostávali svojou krásou. Tehlové a neskôr aj drevené budovy odhaľovali usporiadanie obyvateľstva. Všetko to spolu ladne prechádzalo do malebného a útulného celku.

Nočné služby boli pre strážnika Harka skôr príjemnou prechádzkou, než prácou. Prechádzal sa celú noc medzi pokojnými ulicami, ktoré už poznal naspamäť. Dokázal by svoje mesto obísť celé aj poslepiačky.

Počas jednej obyčajnej hliadky zbadal čosi neobyčajné. Na okraji mesta zbadal kočiar. Ku kočiaru boli zapriahnuté štyri kone a dvierka mal otvorené. Harka najskôr zaskočila sama prítomnosť tohto kočiaru. Ako keď sa človek tisícky krát holí a jedného dňa sa mu na pokožke zjaví bradavica.

Vydal sa ku kočiaru preskúmať čo sa deje. Medzi drevenými domčekmi postávali traja muži.

Boli odetí podobne ako nejaký kazateľ alebo možno aj mních. S tým rozdielom, že svetlá ktoré držali v rukách sa odrážali od niečoho čo musela byť kovová zbroj.

Harko sa snažil nepozorovane dostať čo najbližšie. Sledoval ich ako robia čudné gestá a niečo odriekajú. Znelo to rytmicky a vábivo. Takmer to Harka vtiahlo medzi nich.

Zatriasol hlavou, pretrel si oči a sledoval spoza rohu čo sa bude diať ďalej. Sám netušil čo má robiť.

Na miestach kde pôsobila mágia neznámych mužov sa začali diať zvláštne veci. Domy akoby začali hniť. Celé budovy vrátane chodníka a cesty sa menili. Namiesto pevnej kamennej dlažby stáli v smradľavom blate. Steny domov pokryli praskliny a podivná červená pleseň. Okná zakrývalo čosi čo pripomínalo brečtan.

Celé to bolo výjavom hrôzy ako z nočnej mory. Harko nerušil ako, ale musel tú hrôzu zastaviť. Vytiahol meč a pomaly sa priblížil k mužovi, ktorého mal najbližšie pri sebe. Priložil mu zozadu meč ku krku a povedal: „Okamžite prestaňte! Kto ste, a čo tu robíte?“

Muži ostali prekvapení no netrvalo dlho a jeden z nich prehovoril: „ Toto mesto je plné nečistoty. Prišli sme odhaliť jeho pravú tvár. Sme vyslanci Cirkvi pravej. Upusti od svojho konania človeče, nevieš čo činíš.“

Harko tomu veľmi nerozumel. Prečo by zástupcovia Jeho, chodili po nociach do miest a menili ich na pekelné zjavenia. „Čo to tu robíte? Zmenili ste pol ulice na diablov dom. Myslím, že cirkev by mala robiť pravý opak.“ Dochádzala mu odvaha. Z blízka videl, že boli dobre ozbrojení. S jedným by si vedel poradiť, ale sám na troch ťažko vyzbrojených chlapov nemal veľkú chuť na konfrontáciu. Nevedel ako sa zachovať. Povedal prvé čo mu prišlo na um. „Vráťte všetko do pôvodného stavu a nechám vás odísť. Nechceme tu problémy ani takých ako ste vy.“

Zvyšní dvaja prišli bližšie a hľadeli Harovi do očí. Tušil, že čakajú na vhodnú príležitosť. Moment keď poľaví, skočia po ňom a len sám On vie čo s ním spravia. Ochrana mesta sa zmenila na boj o holý život a vlastne aj dušu. Ak ho niekde pribijú na oltár, stiahnu z kože a jeho dušu obetujú pekelným mocnostiam.

„Nepribližujte sa!“ upozornil ich a pritlačil svoj meč na krk svojho zajatca. Ten sa javil celkom pokojne. Rytmicky pokyvoval hlavou, Harko ho pootočil aby zistil čo robí. Čosi potichu odriekal.

Harko bol zrazu ako omámený. Zahmlievalo sa mu pred očami ale držal sa pri vedomí. „Tvoje mesto je nečisté aj keď o tom nevieš. My len odhaľujeme jeho skrytú podstatu. Cirkev mala podozrenie, no teraz máme aj dôkaz. Nachtmar musí byť očistený a navrátený Jeho milosti. Lebo On je cesta ku spáse. Chvála buď Jemu ktorý je a tvorí.“

Harkovi bilo srdce ako splašené. Začal vidieť podivné veci. Mesiac nad nimi začal žiariť krvavo červenou farbou. Celé mesto Nachtmar sa zmenilo. Jeho monumentálna krása bola preč. Nahradili ju rozpadnuté a schátrané stavby. Všade bola hniloba a pleseň. Ulice boli posiate kosťami ľudí, čo po nich kedysi radostne vykračovali. Začul ohlušujúci rev ktorý roztriasol samotnú zem.

Pozrel na oblohu a zbadal ako tvor neskutočných rozmerov požieral mesiac. Pripomínal draka ktorý trhá korisť na kusy. Behom chvíľky už na oblohe nebolo nič. Všetko opantala tma. Posledné čo Harko videl, bolo ako sa mu ten tvor zahľadel priamo do očí. Doteraz o ňom netušil. Ale už o ňom vie a Harko nikdy viac nebude mať pokoj. Bude ho loviť až kým ho nedostane. Pretože môže. Pretože o ňom vie.

Harko sa akoby prebudil a padol na kolená. Ťažko lapal po dychu. Nevedel čomu veriť, ale cítil sa vydesený. „Čo ste mi to spravili?“ opýtal sa cudzincov.

„Ponúkol som ti pohľad do reality. Toto mesto je začarované. Ľudia tu len slepo blúdia ako dobytok čakajúci na zabíjačku. Je tu bytosť, ktorá sa živí na dušiach občanov.“

Harko cítil, že hovoria pravdu. Po tom čo videl, už sa nikdy nechcel vrátiť späť. „Čo bude ďalej? Aký máte plán?“ Roztrasenou rukou si uhladzoval vlasy.

Odhalíme pravdu. Prebudíme čo najviac ľudí do skutočného sveta a odvedieme ich preč. Pomôžeš nám? Musíš sem priviesť čo najviac ľudí. My zatiaľ odhalíme pravdu tohoto miesta. Keď sem prídu, uveria ako ty. Choď! Prebuď toto mesto. Buď jeho záchranca a priveď sem čo naviac ľudí.

Harko okamžite poslúchol. Rozbehol sa do ulíc a začal pískať na píšťalke a zvoniť svojím zvončekom. Spiace mesto začalo žiariť do noci svetlami spoza okien. „Okamžite všetci do ulíc! Útočia na nás. Musíme uniknúť. Berte len to najnutnejšie, zachráňte si životy!“ vykrikoval kde mohol. Napadlo ho, že útok na mesto mu uveria asi skôr ako keby vykrikoval o démonovi požierajúcom ich duše.

Kázal ľuďom čo už vyšli do ulíc, aby zvolávali ďalších. Keď už bola v uliciach dosť veľká masa, vybral sa na čele s nimi k mužom viery. Keď k ním došli, časť mesta kde pracovali už pripomínala nočnú moru ktorú videl. Na ulici sa ale objavil obrovský portál. Bol oktagónový a veľký ako dva domy. Okolo neho boli rôzne runy a dvaja z kazateľov sa pred ním modlili. Alebo ho vyvolávali. Harko týmto veciam nerozumel. Ten, s ktorým predtým hovoril podišiel pred ľudí.

Všetci sa prekrikovali, tlačili sa dopredu a dožadovali sa vysvetlenia. Chlapík roztiahol ruky a začal nahlas rozprávať: „Hrozí vám osud horší než smrť. Vaše životy a vaše duše zožerie temný pán. Prišli sme vás spasiť. Toto čo tu vidíte, je osud celého mesta. Už to započalo. Kto si cení svoj život a životy blízkych nech prejde portálom do bezpečia.“

Jeho reč mala magickú moc. Ľudia z nej boli takmer až v tranze a poslušne začali prechádzať portálom. Mal tak príjemný hlas. Znel dobrotou a čistotou. Keď ľudia zbadali ako zmenu čo postihla ich mesto a ako sa pomaly šírila ďalej, nepotrebovali ďalej presviedčať. Niektorí sa dokonca do portálu rozbehli. Nakoniec ostal len Harko a traja muži.

„To nie sú všetci. Starí ľudia, nemocní, deti a iní. Ako im pomôžeme?“

„Väčšinu sa nám podarilo premiestniť. Nemáme čas prehľadávať mesto a hľadať jednotlivcov. Kto ostal, padne za obeť rozkladu. Boli tu isté čary, ale tie sme odstránili. Do rána tu vznikne peklo na zemi.“

„Musíme zachrániť aj ostatných! Nemôžeme ich takto nechať,“ Harko mal v hlase číru zúfalosť.

Muži prestali odriekať a portál zmizol. Nasadli do kočiara ani len na Harka nepozreli.

„Naša práca tu skončila. Mali sme doručiť do rúk pána čo najviac ľudských duší. A to sa aj stalo. Za svoju pomoc si zaslúžiš odmenu človeče.“ Muž k Harkovi natiahol ruku a jemne sa ho dotkol.

Dostal ďalšiu vidinu. Začal jačať a päsťami búchať do zeme. Plakal a kričal. Trhal si vlasy z hlavy. Zatiaľ čo muž pokojne nastúpil do kočiara a odviezol sa so svojimi spoločníkmi nevedno kam.

Nad mestom sa začalo brieždiť. Nočná mora bola preč. Kľačal na zemi a hľadel na svoje milované mesto. Bolo krásne a neporušené tak, ako predošlý deň, alebo hociktorý iný. Bolo v perfektnom poriadku, len ponuro tiché a akési prázdne.