Raz sa mi prisnil zvláštny sen. Stál som na zelenej lúke, skrz ktorú sa tiahla uzučká vychodená cestička. V diaľke sa strácala v šumiacom lese, osvetlenom lúčmi Slnka.

Díval som sa na ten obraz, len kdesi vzadu v myšlienkach som tušil, že tadeto mám ísť. Že to vôbec nebudú zblúdilé kroky, ktosi mi to predurčil. Vôbec som netušil, čo ma čaká na konci a či vôbec nejaký koniec existuje.

Ako som sa tak rozhliadal po krajine, odrazu som celkom blízko, pred sebou uvidel ležať v tráve akýsi menší predmet. Keď som sa prizrel bližšie, zistil som, že je to drevený kríž. Bol tam pohodený a ja som okamžite pochopil. Zohol som, vzal ho do rúk.

Patrí mne.

Vykročil som, držiac ho vo svojom náručí, ako nejaké malé bábätko.

Lúka však bola väčšia, ako sa na prvý pohľad zdalo a les sa približoval len veľmi pomaly. Ba čo viac - drevený kríž, ktorý som niesol sa zväčšil. Oťažel. A každým krokom bolo niesť ho ťažšie a ťažšie.

Keď som to už nezvládal, celý rozstrasený, zastavil som. To nie je možné, hovoril som si. Ja ten kríž musím odniesť až do cieľa, musím. Vedel som to. Vedel som, že bez neho ísť nemôžem.

Aby sa mi aspoň na chvíľu ľahšie niesol, dal som si ho na chrbát. V predklone som prepletal nohami, znova a znova sa potkýnajúc, znova a znova padajúc. Dookola. A les, kde sa ukrýval koniec chodníka bol stále ďaleko.

Keď tu odrazu som opäť zastavil. Udychčaný som v nádeji vzhliadol pred seba, akoby som tušil, že niekto so mnou cíti a že mi posiela pomoc. Predo mnou stál anjel.

Vzal na seba tú najkrajšiu podobu, akú len mohol. Každý jeden z nás kdesi v srdci vie, čo je najkrajšie. A preto vám snáď poviem iba toľko, že akonáhle sa naše pohľady stretli, daroval mi úsmev na ktorý dodnes neviem zabudnúť.

Pohladil moju dušu, ranenú od triesok ťaživého kríža, znetvorenú ryhami, ktoré nevylieči ani čas. Možno láska, no práve čas ukáže.

Milovať.

Máte v živote svojho anjela?

A máte ho radi?

Urobili by ste všetko pre neho?

Kráčal so mnou, usmieval sa a ja som sa zamiloval.

- Viem, čo cítiš. Nie je potrebné o tom rozprávať. - preriekol. Zo mňa to vyžaroval, vo mne to vrelo, nedalo sa udržať, chcelo von, ako rozzúrený býk v ohrade.

- Čo môžem pre teba spraviť? - opýtal som sa a on mi odpovedal. - Ja viem, veľmi dobre viem, že je tých vecí veľa, čo by si chcel. A všetky sa sústredia v jednej podstatnej a to v dotyku.

Celý naradostený s úžasom a šťastím v očiach, v tvári, v srdci, vo vrelosti samej mi z úst vyšli chvejúce sa slová "Môžem sa ťa dotknúť?"

- Nesmieš sa ma dotknúť.

Vtedy som pocítil, že kríž je opäť väčší, opäť ťažší. A les stále ďaleko.

- Dotyk ma zraňuje. Ničí. Zabíja. Ak sa ma dotkneš, ak to urobíš, všetko, čo teraz máš sa rozplynie, vrátane mňa.

Slzy sa mi skotúľali z očí, stiekli v pramienkoch k brade, kde po malých kvapkách padali dolu, do rosy. Nevládzem, nohy sa mi podlomili. Tvárou som spadol do trávy a teraz už ťažký, obrovský drevený kríž ma pritlačil.

- Ak ma naozaj máš rád, chceš pre mňa niečo urobiť, tak sa ma nedotkni.

- Prečo? Prečo ma tak Boh potrestal?

Anjel sa sklonil a láskavým hlasom dodal.

- Boh ťa nepotrestal. Uvedom si, že každý sa narodil ako skladačka. V každej skladačke sú chybné diely, ktoré do nej nepasujú, no nie je možné ich vymeniť. Uvedom si, že túto skladačku ďalej dopĺňaš ty a je len na tebe, či ďalej budeš dopĺňať správne alebo nesprávne diely. Či ten kríž úspešne odnesieš do cieľa, alebo svoj boj prehráš. A nakoniec - Boh mi ťa zoslal, aby som bol pri tebe. Posmeľoval ťa. Vedel, že tvoj kríž je príliš ťažký. Iní takého anjela nemajú.

S vypätím všetkých síl som vstal a pokračoval v ceste.

Odrazu som sa prebral. Bol to iba sen, povedal som si, celý spotený, možno aj plačúc, no zistil som, že ten anjel mi sedí na posteli.

Stále sa usmieva a lieči ma už iba tým, že existuje. Potešil som sa a to aj napriek tomu, že ťažký drevený kríž ležal vedľa postele a čakal, kým si ho znova neponesiem na chrbte.

15. 11. 2005