1.Časť

Dnes som mal veľmi zlý deň. Noví kolegovia a starý šéf, ktorý nemá pochopenie pre nové nápady z mojej strany. Mal som skvelý nápad ako efektívne využiť pracovné prostredie. Chcel som a aj som navrhol šéfovi, že miestnosť pre styk s verejnosťou má mať mať omnoho viacej svetla, aby sa zákazník necítil nepríjemne v tmavej miestnosti na prízemí a preto by sme túto miestnosť mali umiestniť do vrchnej časti budovy , kde je krásna presklená miestnosť, ktorá tohoto času slúži ako spolovice sklad a spolovice skleník so šéfovými exotickými kvetinami. Nemá ich tam veľa a pomaly tam zapadajú prachom. Keby nebolo upratovacej čaty, ako ich tu nazývame, tak už dávno vyschnú. Upratovacia čata sa skladala z desiatich obstarožných upratovačiek a jedného pána upratovača bývalého vrátnika, ktorý sa nechal oslovovať pán John. Tento, inak veľmi sčítaný pán, bol dlhé roky oddaný t firme a keď už nemohol vykonávať prácu na vrátnici, pretože začal byť senilný a zábudlivý, bol pridelený k už spomínanej upratovacej čate. A práve on mal za úlohu každé ráno polievať šéfom zabudnuté exoty. Firma, v ktorej som pracoval, mala dlhoročnú tradíciu a veľmi vzácnych a vážených klientov. Samí pracháči z hornej vrstvy. Táto firma sa zaoberala poisťovníctvom a poradenstvom vo finančných záležitostiach a ja som v nej pracoval už osem rokov ako poradca pre styk s verejnosťou. Denne som bol v styku zo zákazníkmi či novými, alebo starými. Denne som bol zavretý medzi štyrmi stenami inak rozľahlej a luxusne zariadenej miestnosti, kde neboli okná a svetlo v miestnosti zabezpečovali len stropné svietidlá, tak dokonale ukryté, že tam bolo svetlo, ale nikto nevedel odkiaľ prichádza, takže to vyzeralo akoby žiarila, bola osvetlená celá miestnosť. Problém bol v tom, že toto osvetlenie bolo takpovediac intímne, takže slabé a niekedy som musel pri rozhovore používať stolovú lampu, čo niekedy vyzeralo ako výsluch. Preto som navrhol túto zmenu šéfovi a on ju na schôdzi neprijal, podporovaný mojimi dvoma novými kolegami, ktorí zjavne chceli zapôsobiť na šéfa tým, že mu držali stranu. Nie že by vedeli o čo tu ide, ale mať u šéfa plus za to, že mu nadbiehajú a tým si zvyšovať šance na rýchly postup nie je nikdy na zahodenie. V každom pracovnom kolektíve sa nájdu takýto paraziti. Šéf ani nechcel počuť o voľajakom sťahovaní, pretože ako sám povedal táto miestnosť tam bola vybudovaná už jeho otcom v roku 1978 pri jeho narodení a on vo svojich šesťdesiatich dvoch rokoch nebude robiť žiadne zmeny. Nemá ani páru o tom ako veľmi zle pôsobí táto miestnosť s umelým osvetlením na ľudí. O čo krajšie by bolo v peknej miestnosti, kde je prirodzené svetlo a s výhľadom na krásny zelený mestský park, kde bolo zo šiesteho poschodia vidieť rovno na detské ihrisko, kde sa v slnečné dni trblietalo umelé jazierko. Túto miestnosť som objavil celkom náhodou už v prvý deň môjho nástupu do práce, keď som omylom vo výťahu zadal hlasový povel nie na štvrté poschodie, ale na šieste. Výťah ma vyviezol až skoro na strechu a ja zo zvedavosti som vystúpil a ocitol som sa vo veľkej miestnosti s prekrásnym výhľadom. Odvtedy som tam chodil každú voľnú chvíľu odpočinúť si od každodenného zhonu. Aj dnes som tam bol predtým ako som odchádzal sklamaný z práce. Pred firmou som nasadol do elektromobilu a riadený automatickou technikou som sa presunul bezpečne domov.

X

Tak a zasa doma. Celých osem rokov to ide dookola, firma - domov, firma - domov

a takýto stereotyp mi už lezie na nervy. Doma som hlasovými povelmi spustil virtuálny televízor a šiel som som do kúpeľne zmyť ten pocit porážky na dnešnej porade. Voda mi urobí vždy dobre po otrasnom dni. Takýchto dní som v poslednom čase zažíval veľa. Zajtra mám narodeniny, to sú moje 30 a už štyri roky žijem sám, po tom čo som sa rozišiel

s mojou známosťou, s ktorou som strávil dva nádherné, ale aj pekelné roky. Náš vzťah nemal od začiatku šancu. Ona mala svoj svet, v ktorom snívala sen o krásnej budúcnosti sveta a úprimnosti ľudí. Verila, že svojimi prednáškami na vysokej škole prinúti mládež sa nad sebou zamyslieť. Mala podľa nej krásny plán a to spraviť skupinu, ktorá by jej myšlienky šírila ďalej. Každý jej na to zvysoka kašlal. A aj jej kolegovia na vysokej ju ignorovali. Nikto nechcel pozerať na svoje chyby, to radšej rozoberali problém druhých. Kedže po čase zistila, že to nemá zmysel na tejto škole, tak sa rozhodla, že pôjde robiť výskum niekde do bohom zabudnutej dediny na konci sveta. Už som aj zabudol ako sa to volá, ale viem, že to je na druhom konci našej planéty v poslednej necivilizovanej džungli. Chcela aby som ju pochopil, že ma opúšťa pre blaho ľudstva. Taká blbosť! Ani sa ma nespýtala či chcem ísť s ňou. Kašlem na ňu, nech si robí čo chce. V prvé mesiace mi bolo mizerne. Cítil som sa podvedený a oklamaný. Dal som jej na začiatku všetko. Svoju lásku, svoj byt, svoj elektromobil a ona mala hlavu v oblakoch. Myslela len ne spasenie sveta a ako ona výrazne ovplyvní vývoj mladých ľudí. Zo začiatku som to toleroval dúfajúc že ju to prejde, keď zistí aký svet je v skutočnosti, že mladí kašlú na osvetu a v dnešnom svete nejde o nič inšie len o zisk, peniaze a nezadržateľný rozvoj. Jediné čo nám naozaj klapalo to bol sex. Náš sex bol neuveriteľne vášnivý, neuveriteľne vzrušujúci a podmaňujúci. Keď sme sa spolu milovali bolo to akoby sme sa na chvíľu ocitli mimo nášho sveta. Všetko okolo nás prestalo existovať. Čas sa zastavil naše telá boli ako jedno. Prestali sme registrovať jeden druhého, boli sme ako jeden, bolo to ako niečo mimozmyslové. Nedotýkali sme sa aj keď sme sa dotýkali, cítili sme sa aj keď sme sa necítili. Naše mysle splynuli taktiež v jedno, milovali sa predovšetkým naše mysle. Boli sme v tranze, celé naše milovanie a precitli sme sa až polhodinu po orgazme. Nikto z nás sa nepamätal ako sme sa milovali a kto mal prvý orgazmus a nevedeli sme ani ako dlho. Naše milovanie bolo tak nádherné, že to bolo až strašné. Nevedeli sme sa o tom rozprávať, lebo sme to nevedeli pochopiť. Bolo to pre nás záhadou, ktorú sme nechceli vyriešiť. A pretože odišla nevedel, som jej odpustiť, že dala prednosť svojim snom predo mnou. Zajtra pôjdem s mojou kolegyňou na večeru. Už dlhší čas po mne ide, tak prečo si nedopriať trochu zábavy a sexu. Je odo mňa o desať rokov staršia, no vôbec mi to nevadí. Veď o nič nejde len o spestrenie si života.

X

Pustil som si sprchu, dal som horúcu vodu, dlho, dlho som pod ňou stál a snažil som sa zabudnúť na všetko. Virtuálny televízor reval na plno, lebo práve v ňom bežal hudobný kanál a na ňom nejaká nová skupina ktorá prespievala pieseň od Beatlesu, takže sa to len vo veľmi krátkych pasážach podobalo originálu. Tento nový hudobný štýl mi šiel riadne na nervy. Samá elektronika a nič viac. No takýto rituál ako je horúca sprcha a hudba naplno som absolvoval každý deň. Išlo o takú menšiu očistu tela aj duše. Telo sprchou a dušu totálnym vymytím mozgu ohlušujúcou hudbou. Takto som zabúdal aspoň na chvíľu na bežné denné starosti. Keď práve v telke vrcholil ich výstup, tak niečo pekelne buchlo a zhaslo svetlo. Zdalo sa mi to nemožné, veď toto sa už veľmi dávno nestalo, aby vypli elektrinu. Čo sa do pekla deje , pomyslel som si a s nadávkami som vyšiel zo sprchy ešte mokrý, potme habkajúc po suchom uteráku. Písal sa rok 2040 a tu nešla elektrina ? Ako je to možné, veď už dávno sme sa s takými technickými problémami, ako sú výpadky elektrickej energie vysporiadali?! Pobúrený som sa snažil povytiahnuť rolety, ktoré boli tak isto na elektrinu,lebo bolo zbytočne dávať hlasové povely, aj tak by senzory nereagovali. Podarilo sa mi na kúsok jednu roletu zdvihnúť a tým si zabezpečiť aspoň trochu viditeľnosti vo vlastnom byte. Zrovna som sa načahoval za telefónom, že zavolám servisnú linku, keď sa znova rozsvietilo. Riadne ma myklo, pretože televízor bol ešte pustený naplno a hlavu som mal rovno pri ňom, takže mi zreval priamo do ľavého ucha. Napoly hluchý a napoly oslepený znovu roz osvieteným svetlom som si rezignovane sadol len v uteráku na moje obľúbene kreslo a nemo civel do revúcej televízie. Až po chvíli som dal hlasovým príkazom televíziu stíšiť a zároveň prepnúť na spravodajský kanál, očakávajúc aspoň nejaké správy o tom, čo sa práve udialo. Takisto som ihneď dal príkaz na úplné vytiahnutie roliet, veď čo keď náhodou znova vypnú? Normálne som zostal vykoľajený z tohto zážitku. To sa mi ešte nestalo, len som o tom počul od mojich rodičov, že takéto veci sa stávali. Napätý som spozornel keď začali hlásiť aktuálnu správu o práve vzniknutej situácii. Jednalo sa podľa predbežných odhadov o globálny výpadok, čo znelo celkom neuveriteľne a ani som tomu nechcel veriť, pretože to podľa mňa nebolo možné. Celosvetový výpadok?! Skoro som prepočul správu o obrovskej erupcii na slnku a následnom elektrostatickom výboji, ktorý podľa odhadu spôsobil oný výpadok. Niečo spomínali aj o náhradných zdrojoch, ale to som už nepočúval, lebo som sa predsa len rozhodol zavolať na servisnú linku a opýtať sa na podrobnosti. No zrejme takýto nápad dostali aj mnohí iní ľudia, pretože linky boli preťažené a tak som sa nikam nedovolal. Pomaly som sa začal obliekať a pripravovať sa na večerné stretnutie. Stále mi v hlave lietala myšlienka na poslednú udalosť. Veď naša vyspelá civilizácia už na takéto problémy bola dávno pripravená! Je síce pravda , že v posledných dvoch desaťročiach sa prešlo hlavne na solárnu energiu, ale veď sme mali aj ďalšie zdroje energie, alebo sa mýlim?

X

Oblečený do športového saka a nohavíc podľa poslednej módy som sa vybral k dopravnému prostriedku a sadajúc si do neho som sa pozrel na pouličný ruch okolo mňa. Zadal som adresu a pohodlne som sa usadil. Mal som veľmi zlý pocit, ale pripisoval som to udalostiam za posledných pár hodín. Asi po desiatich minútach stroj náhle zastal, až som sa zvalil na predné sedadlo. Znova sa to stalo, stroj zostal bez energie. Pozviechal som sa zo zeme a nadávajúc som lomcoval zo zablokovanými dverami. Náhle sa znova stroj rozbehol a po pár desiatkach metroch znovu prudko zastavil, takže som zopakoval predchádzajúci kotrmelec, ale s tým, že teraz som padal z vyššej pozície, kedže som sa pri manipulácii s dvermi nerozumne postavil. No tento raz som nedopadol mäkko na sedadlo, ale som riadnou zotrvačnosťou letel hlavou napred a aj som ňou skoro prebil okno predo mnou. O tvrdosti skla som sa zaraz presvedčil, keď som ucítil náraz o sile, ktorú určite vyprodukuje dobre cvičený boxerista ťažkej váhy. Upadajúc do bezvedomia som si ešte stačil uvedomiť, že znova prišlo k výpadku. Neviem ako dlho som tam ležal, ale keď som sa prebudil začalo sa zmrákať. Postavil som sa z podlahy a pozrel von. To , čo som videl , mi zo začiatku pripadalo divné a myslel som že ešte nie som celkom pri vedomí, no postupne si uvedomujúc realitu ma začalo mraziť v chrbte a nepríjemné zimomriavky mi behali po celom tele. Kde som len dovidel, som nezazrel ani jedno svetielko ani jeden pohybujúci sa dopravný prostriedok. Naopak, videl som len pobehujúcich ľudí po mŕtvo vyzerajúcich pohyblivých chodníkoch . Vyzeralo to ako zlý sen, ktorý som chcel rýchlo dosnívať. Lenže som nesníval, o čom ma presviedčala aj nepríjemná bolesť hlavy a zaschnutá krv na mojom rozrazenom čele. Znova som sa pokúšal otvoriť dvere, čo sa mi teraz aj podarilo za pomoci núdzového zariadenia, pri ktorom som si pre zmenu odrel hánky, ako som celou silou zaň ťahal. Vyšiel som von a tesnejšie som si pritiahol sako k telu, pretože začalo nepríjemne pofukovať. Zo začiatku som šiel pomaly, no čím ďalej som sa vzďaľoval od miesta kde som vystúpil, tým som šiel rýchlejšie a rýchlejšie. Po desiatich minútach som sa dostal do centra mesta a neveril som svojim očiam. Všade tma, teda lepšie povedané nesvietilo a nešlo nič, čo bolo na elektriku a na elektriku bolo všetko, takže naozaj nešlo nič. Začal som sa smiať a smial som sa asi dosť nahlas, pretože ľudia, ktorí tu pobehovali, v panike sa zastavovali a so zlosťou na mňa zahládzali. Ale po chvíli sa zase ponáhľali ďalej, bezmocne nado mnou mávnuc rukou. Zrejme predpokladali, že mi preskočilo a naozaj som sa tak aj cítil, pretože sa mi toto všetko zdalo neuveriteľné, desivé a zároveň komické, keď som videl ako ľudia behali hore a dole a poniektorí do seba narážali, lebo sa už zmrákalo a začala byť zlá viditeľnosť. Môj smiech bol asi obrannou reakciou na práve prežité posledné udalosti. Keď mi to prestávalo byť všetko smiešne, spozoroval som, ako sa ku mne blíži zhrbený, niečo si mrkotajúci podivný chlapík. Mohol mať asi okolo šesťdesiat rokov, bol dosť šedivý a veľmi strapatý. Bol oblečený pomerne dobre, aj keď sako, ktoré mal oblečené, mal pozapínané nakrivo. Ako sa ku mne približoval, začínal som rozoznávať slová, ktoré si šomral popod nos. Opakoval stále dokola "já som tom vedel, já som to vedel, nemohlo to inak dopadnúť" . Keď bol predo mnou, zadíval sa mi do ešte stále sa škeriacej tváre, utrápeným pohľadom. Zo zlostným úškrnom povedal ,,čo sa rehlíš ako blázon čo nevidíš čo sa deje´´ ? Prepáčte pane že sa smejem odpovedal som mu, ešte stále sa premáhajúc od smiechu, ale dnes som toho prežil dosť a vôbec nič príjemného, tak mi asi zlyhali nervy. ,,To ti ešte len zlyhajú a zlyhali by mnohým keby vedeli v akej situácii sú!´´ Zlostne na mňa pozeral spod hustého obočia.,, Vy o tom niečo viete?´´ Podišiel som k nemu o krok , takže som stál celkom blízko a konečne som mu mohol hľadieť priamo do jeho uštipačných očí. Zdal sa mi hneď povedomý, no až keď som videl jeho oči, tak som sa rozpamätal.,, Vy ste ten profesor ´´ riekol som polohlasne pre výskum jadrovej energie čo pred týždňom vystupoval v televízii v tom seriáli, o vede a technike´´. On sa na mňa zdesene pozrel a krútil hlavou. Zaspätkoval, ,,nie to nie som ja pane, vy si ma s niekým pletiete´´ , vykrúca sa a je mi to jasne. ,,Ale ste , zapamätal som si vás podľa očí´´. Začínal ma dopaľovať tento profesorík . Bol o hlavu odo mňa nižší a asi o tridsať kíl ľahší, takže som sa nad ním hrozivo týčil a vzápätí som ho chytil ľavou rukou, kedže som videl ako sa zberá na útek. Tak vy mi najskôr nadávate a keď sa vám ospravedlním, tak ma ešte podpichujete? Na dôvažok ešte aj klamete´´. To som si ho už pritiahol k sebe. Pre istotu, keby chcel zdrhnúť. ,,Hovorte, zrúkol som na neho. Začalo mu triasť bradou a slzy veľké, detské, sa mu začali kotúľať po tvári. Začalo mi ho byť ľúto, veď asi jemu preskočilo a nie mne. Trasľavým hlasom vzlykajúc začal šepkať. ,,Ono to trvá už pol roka tento výpadok´´. Teraz som už bol celkom presvedčený, že mu preskočilo. Zobral som ho okolo pliec a pomaly som s ním kráčal k najbližšej lavičke. ,,Sadnite si pane´´ . Ponúkol som mu miesto na sedenie na vlhkej lavičke, kedže padla rosa a prisadol som si k nemu.

X

Dal si hlavu do dlaní a prstami si vošiel do prešedivelých vlasov. Po minúte mlčania zodvihol hlavu a zahľadel sa na mňa uslzenými očami. Potichu mi začal vysvetľovať, že už pol roka ľudstvo šľape na náhradné zdroje ,na nejaké akumulátory, či také niečo. Dobre som mu nerozumel, pretože používal samé vedecké frázy a podobné sračky. Vyrozumel som len toľko z toho, že približne pred pol rokom obrovská erupcia na slnku vyradila ich celosvetový skvelý systém ktorý pred desiatimi rokmi zaviedli do kompletnej počítačom riadenej elektronickej siete. Tento systém bol čisto ekologický a ekonomický veľmi výhodný, pretože všetka energia, sa získavala zo slnka a to znamenalo zadarmo a ľudia si ochotne kupovali lacnú energiu, takže sa o chvíľu stalo štandardom mať všetko na elektrickú energiu a ľudstvo sa mohlo rozvíjať a rozvíjať. Všetko klapalo takže sa po celej planéte rozmiestnili solárne panely a celý systém sa plnoautomaticky napojil na celosvetovú počítačovú sieť. Kedže všetko fungovalo ako malo, tak sa hlavné vedenie pre vývoj jadrovej energetiky rozhodlo všetky jadrové elektrárne zrušiť. Išlo hlavne o prachy ako vždy. Vývoj a zánik tej či onej vedy stojí peniaze. Je to vždy len o prachoch. Pred pol rokom keď nastala erupcia ,, zničila kompletne celý systém našej elektronickopočitačovej skvelej siete a naši vedci neboli schopní behom pol roka vymyslieť nič, čo by zachránilo našu planétu pred výpadkom elektriny. A možno nerátali s tým, že sa im to nepodarí. Pravda však bola trochu iná, ako som neskôr zistil. Naraz sa ozvala ohlušujúca detonácia a nás tlaková vlna odhodila dobré dva metre cez lavičku. Sklenené črepy lietajúce okolo nás ako veľké šrapnely, sekali okolo seba všetko čo im prišlo do cesty. Niečo mi presvišťalo okolo ucha a o niekoľko zlomkov sekundy som začul čvachtavý zvuk ako keď sa veľkým nožom presekne melón. Obzrel som sa za zvukom a zistil som že môj práve odchytený vedec prišiel o polovicu vrchnej časti hlavy. Sediac ešte asi sekundu mu ďalší šrapnel presekol krížom hruď a jeho odhodilo dozadu. No tento to asi nerozchodí pomyslel som si. Ja som ležal stočený do klbka za lavičku a čakal som kedy sa skončí toto peklo. Po asi minútovom padaní skla zo všetkých možných uhlov a zo všetkých najbližšie stojacich budov sa rozhostilo ticho. V tom sa ozval krik a stonanie ranených. Postavil som sa a skontroloval či mám všetky údy celé a či my z nich ani kúsok nechýba. Našťastie som mal všetko čo som mal mať. Poobzeral som sa okolo seba a z toho čo som videl mi prišlo nevoľno. Všade ležali tony skla a medzi nimi sa váľali skrvavené torzá ľudí. Tí ktorí prežili, alebo boli ranení sa motali medzi nimi a kričali, alebo plakali. Pomaly ešte ohlušený výbuchom som sa vybral smerom k domu. Oproti mne vyrazila ozbrojená skupina dvadsiatich chlapov a smerovali si to do najväčšej banky na námestí, do ktorej práve v jej bočnej stene spravili trhavinou dieru. Utekali ako o dušu k diere z ktorej sa ešte dymilo. Z diery sa vynorili štyria zakrvavení chlapi, ktorí držali v rukách niečo čo vôbec nevyzeralo prívetivo a z toho čo vôbec nevyzeralo prívetivo vyšľahli malé plamienky. Traja z ozbrojencov, tí ktorí bežali ako prví sa rozprskli ako rajčiny hodené o stenu. Na to ozbrojenci zaľahli a spustili paľbu. Z chlapíkov, ktorí bránili banku ostala len krvavá hmla. Nemo som civel na tento výjav a stále som nechápal čo sa deje. Niekto ma zo zadu štuchol do chrbta a zahundral ,,neviete kde mám ruku?´´ Otočil som sa a videl som chlapíka okolo tridsiatky, ako nemo na mňa civí a z pleca, tam kde mal pred tým ruku strieka krv. To som už nevydržal a rozbehol som sa. Ozbrojenci, ktorí sa zrejme rozhodli že využijú výpadok na zbohatnutie, zatiaľ vbehli do budovy odkiaľ bolo počuť streľbu.

X

Bol som spotený a nasraný ani neviem prečo sám na seba. Keď som dobehol domov, tak pot sa so mňa lial cícerkom. Asi preto, že som vybehol dvanásť poschodí a pol hodinu vykopával protipožiarne dvere na mojom byte. Keď som vbehol do tmavého bytu, potme habkajúc som sa dostal až k posteli, kde som sa zvalil a v momente som zaspal. Keď som sa prebúdzal, tak ma hrozne bolela hlava a mal som na nej hrču ako tenisová loptička. Sprvoti som nemal ani potuchy čo sa vlastne stalo a až neskôr mi začalo svitať. Tak ako začalo práve za oknom. Svetlo zadal som hlasový povel v nádeji, že sa rozsvieti a predchádzajúce udalosti boli len zlý sen. Nič, stále tma. Svetlo skríkol som, asi som si myslel že som to pred tým povedal príliš potichu. A znova sa nič neudialo, len ma viacej rozbolela hlava. Rozhodol som sa ticho ležať a premýšľať o tom všetkom čo sa práve dialo. Mal som tendenciu nemyslieť na budúcnosť. Neviem asi to spôsobovali moje doterajšie životné skúsenosti i keď som tomu neprikladal nejaký výnimočný význam. Snažil som sa zrekapitulovať môj život až do dnes. Moje spomienky siahajú aj keď útržkovito od mojich piatich narodenín keď ma otec vysadil na koníka v parku kde sa prechádzal v ohrade. Bola to taká atrakcia pre minulé generácie a volalo sa to že cirkus. Cirkus nastal až po tom ako som z koníka rachol dole ako vrece zemiakov. Narobila ho moje mama s otcom, ktorý sa len usmieval a hovoril ,,veď on z toho vyrastie´´. Nevyrástol som z toho. Od vtedy sa bojím koňov ako čert kríža ako hovorila moja stará mama. Na moju starkú ako sme jej všetci hovorili mám najkrajšie spomienky. Ona ma vlastne vychovala kedže sa moji rodičia v mojich ôsmych rokoch rozhodli ísť každý svoju vlastnou cestou. Moja matka bola herečka a v jednom kuse cestovala po celom svete za kariérou, takže som väčšinu času trávil pri mojej starkej. Môj otec bol lekár a rozhodol sa ukončiť svoj život tým , že si pustil do žíl nejakú sračku po ktorej zaspal. A veruže zaspal lenže navždy. Mal som asi deväť rokou keď to prišli oznámiť starkej . O rok neskôr zahynula aj moja matka na otravu alkoholom a po vpichnutí dobrej drogy, ktorá ako sa neskôr ukázalo nebola až taká dobrá. Takže som od svojich deviatich rokov vyrastal sám z mojou starkou a tešili sme sa z každej maličkosti až pokiaľ som nenastúpil do školy, kde som sa vyučil pre moju prácu. Poradca pre styk z verejnosťou vo finančníctve, aká blbosť. Nič ma nevedelo tak hnevať a frustrovať ako moja práca. Ani neviem prečo som si ju vybral. Roky u mojej starkej tie za to stáli a zbytok môjho života stál za prd. Bolo to len klamanie samého seba, že si žijem ten nenáročný život a som spokojný a robím to čo ostatní. Chodím do práce, z práce domov, sem tam si idem užiť na dovolenku do cudzích štátov. Raz za čas mám vzťah a niekedy aj lásku. Láska , hehehe zasmial som sa tej jednoduchej fráze, tá sa teraz niekde serie v džungli a nemám ani potuchy, či vôbec žije. Pokúšal som sa znova zaspať, keď ma v tom vyrušil krik zo spodného poschodia.

X

Vstal som a v šere bytu, nemajúc ani poňatia koľko je hodín som prešiel opatrne k dverám. Bolo počuť dva, alebo tri mužské hlasy a jeden ženský ktorý sa mi zdal povedomý. Uvedomil som si, že ten ženský hlas patrí susede, ktorá bývala podo mnou. Mala okolo osemdesiat rokou a bola napoly slepá, čo v súčasnosti bolo dosť prekvapujúce, pretože dnešná medicína bola natoľko vyspelá že nebol problém si dať zdravie do poriadku za jeden deň. Chlapské hlasy zneli nahnevane a panovačne. Potichu som prešiel na odpočívadlo pri schodoch a snažil som sa porozumieť tomu, čo som počul. Prvý mužský hlas, zachrípnutý a hrubý reval ,,ľahni si ty stará bosorka a drž hubu" druhý, ostrý a pomerne mladý hlas ,,kde to máš"? Medzi tým bol počuť žalostné a bolestivé fňukanie starej susedy. Schádzal som dole po schodoch a to čo som uvidel mi vyrazilo dych. Dvaja mladí asi osemnásť roční výrastkovia surovo kopali do starej panej ktorá ležala schúlená do klbka na zemi a snažila sa hlavu si chrániť rukami. Rozbehol som sa v letku som jedného zrazil k zemi ľavačkou. Nie som žiadny zápasník a ani bitkár, ale moja váha a môj rozbeh urobili svoje. Päsť mi pristála na mladíkovej brade a on letel asi tak dva metre k stene kde hlavou narazil do zárubne, padol na zem, pričom si ešte vyrazil dva zuby na malom stolíku a zostal ležať. Druhého som nabral hlavou priamo do brucha a preletel som s ním cez kuchynský stôl. Padol som rovno na neho a pri páde som si udrel hlavu o kuchynský drez. Riadne to zabolelo a na chvíľu sa mi zatmelo pred očami. Keď sa mi začalo rozjasnievať videl som mladého pod sebou ako sa snaží nabrať vzduch do pľúc. Asi som mu vyrazil tým pádom na neho, dych. Bum, okolo mňa presvištal projektil a roztrieskal dvere na skrinke na do mnou. Otočil som sa a zbadal som tretieho ako sa potme snaží na mňa namieriť revolver asi taký starý ako tá pani na zemi. Schytil som prevrátenú stoličku a hodil som mu ju rovno do tváre. Trafil som ho presne do čela, pričom mu noha od stoličky vyrazila zbraň z ruky. Vrhol som sa na ňu a schmatol som ju skôr ako on. V živote som nedržal zbraň, ale z filmov som vedel ako sa s takým niečim zaobchádza. Chlapík na mňa pozrel zdesene a dal ruky pred seba. Mohol mať okolo tridsiatky a zjavne bol šéfom skupiny. ,,Vypadnite´´, zreval som. Lebo ti to napálim rovno do ksichtu imitoval som akčných hrdinov z filmu. Druhý z vyrazeným dychom sa zatiaľ prebral a skrčený upaľoval na chodbu aj so svojím šéfom. Pritom si prehodil cez plecia aj svojho kumpána z vyrazenými zubami. Sťažka som oddychoval, začala ma triasť zimnica od návalu adrenalínu v krvi.

X

Moja zachránená suseda sa posadila na dlážke a ticho plakala. Prisadol som si k nej a objal ju okolo starých pliec. ,,Už je dobre, sú preč ", potichu som prehovoril. ,,Ľudia sa asi zbláznili", riekla, tak že som ju skoro nepočul. ,,Pani, radšej sa po druhý krát dobre zamknite", trocha som s ňou pomykal aby som zdôraznil svoje slová . ,,Veď som bola, ale po výpadku sa automatický zámok odblokoval a títo kriminálnici využívajú toto nešťastie na to, aby sa beztrestne obohatili". Náš celosvetový systém ktorý nám zaručoval takmer dokonalú bezpečnosť je v tejto chvíli vyradený a po včerajších skúsenostiach a dnešných nevynímajúc, som pochopil, že nielen takýto fagani, ktorým ešte len mlieko tečie po brade, ale aj iné mocnosti sa budú snažiť využiť príležitosť. Po chrbte mi prebehol mráz, ale bol som radšej ticho, aby som nevystrašil aj tak dosť preľaknutú pani. ,,Idem sa pozrieť či sú preč", povedal som a vstal som zo zeme. ,,Nie nie" vystrašene ma ťahala za ruku.,, Pani upokojte sa kým som tu , tak sa vám nič nestane", v duchu som sa obdivoval, aký som v jej očiach hrdina. Vyšiel som na schodisko a pozrel dole. Tma a nič len tma. Do kelu takto nič nevidím, pomyslel som si a snažil som sa niečo zahliadnuť. Idem radšej dnu, skrslo mi v hlave . Hrdinstvo so mňa vyprchalo hneď ako sa adrenalín vrátil do normálu. Suseda zatiaľ prešla do kuchyne a zažala sviece. Porozhliadol som sa po kuchyni a skonštatoval som že je zariadená tak ako väčšinu bytu ako múzeum. Suseda sedela za stolom a hlavu si držala v dlaniach. Potichu prehovorila.,, Ďakujem vám sused". Prekvapilo ma to, že ma pozná, lebo málokedy som vychádzal von, zo svojho bytu a keď som aj šiel von tak som bol rád že ma nikto neotravuje. ,,Nie je začo, je to moja povinnosť pomáhať, ak vidím také niečo" odpovedal som. ,,Nie nie je", hovorí mi ona, teraz každý hľadí na seba samého, lebo nikto nevie do kedy to bude trvať a tak to každý kto na to má povahu využíva.,, Som smädná" riekla ticho. ,,Idem vám niečo zohnať", povedal som.,, Zoberte si tu zbraň so sebou", hovorí mi ,,možno ju budete potrebovať. Tamto v zásuvke sú do toho náboje. Je po mojom manželovi ktorí ju mal v súkromnej zbierke ako starožitnosť". Zobral som si jednu krabičku a zberal som sa von.,, Prídete čo najskôr prosím?" opýtala sa ma.,, Áno len čo zoženiem niečo na pitie". S týmito slovami som sa vybral von, dúfajúc, že cestou nikoho nestretnem. Vyšiel som na ulicu. Mohlo byť okolo tretej ráno a na ulici bolo ticho. Vybral som sa smerom do centra a snažila som sa vyhýbať miestam osvetleným mesiacom a hviezdami.

2.Časť

Išlo mi to celkom ľahko, pretože domy vrhali nespočetne veľa tieňov, v ktorých sa dalo dobre skryť. Šiel som von z dvoch dôvodov. Za prvé som doma ani u susedy nenašiel nič, čím by sa dal uhasiť smäd a ďalší susedia niekam zmizli a bez ich dovolenia som nechcel lašovať po ich bytoch. A druhý dôvod bol ten že som dúfal, že zistím, čo sa deje. Keď som prechádzal tmavými ulicami, opantal ma strach z tmy a strach z nepoznaného. Doteraz bolo vždy všade toľko svetla, že aj noc vyzerala ako deň. Všade tma a ticho, všetci akoby zmizli z povrchu zemského. Veril by som tomu, pokiaľ by ma do teraz nebolela hlava zo včerajšku a za opaskom ma netlačil chladný kov zbrane. Realita tu bola ako ťažký tieň prítomnosti. Sme bez elektriky, aspoň zatiaľ a ľudia z toho zostali bezmocní a to je tá realita. Ťažko som sa s tým zmieroval a ťažko mi to bolo chápať, pretože z takýmto niečim sa bolo len ťažké zmieriť. Nevedel som ako dlho to bude trvať a snažil som sa nato nemyslieť a sústrediť sa len na to, aby som zohnal niečo na pitie, lebo aj mňa začal trápiť smäd. Vedel som že bez tekutín človek dlho nevydrží a vedel som, že neďaleko je hypermarket, kde majú všetko. Pomaly som prichádzal k miestu odkiaľ bol vidieť celý objekt hypermarketu. Keby bolo všetko v poriadku, keby nám nevznikol tento chaos následkom výpadku, tak by tu fungovala donášková služba. Donášková služba fungovala asi tak, že ste kedykoľvek zavolali a oni vám v priebehu pol hodiny doniesli čokoľvek čo ste si želali. Samozrejme, že ste si mohli aj vy sami kedykoľvek zájsť do obchodu a sami si vyberať z tovaru ktorého bolo obrovské množstvo. Ja by som samozrejme využil pohodlný nákup donáškovou službou. Lenže pri tejto situácii, chtiac, nechtiac som bol prinútený prísť sem osobne. Prišiel som na roh ulice a opatrne som vykukol spoza rohu. Tmavá budova aj s jej podzemnými garážami sa matne črtala predo mnou. Kryjúc tieňom som sa vydal pomaly k nej a zvýšil som ostražitosť na maximum. Prišiel som priamo k nej a snažil som sa nájsť vchodové dvere. Po piatich minútach som ich našiel otvorene dokorán. Potichu som sa vkrádal dnu dobre vediac, že aj tu na mňa číha nebezpečenstvo. Veď keď sa pokúsili olúpiť moju susedu, ktorá dá sa povedať nemala nič, tak takýto úlovok sa nenaskytne každý deň. Do ruky som chytil zbraň a hneď som sa cítil bezpečnejšie. Takmer nič nevidiac som sa vybral smerom k oddeleniu s potravinami dúfajúc, že nikoho nestretnem. Vtom som ucítil že za mnou niekto je. Skôr ako som sa stačil otočiť, dostal som ranu do hlavy niečim riadne tvrdým a pri páde som stlačil kohútik. Výstrel prešiel tmou.

X

Keď so sa preberal tak už svitalo. Podľa toho som usúdil že som bol v bezvedomí asi dve hodiny. Pri nohách mi ležal onen mladík zo susedkínho bytu s prestrelenou hlavou. Bol to ten z vyrazenými zubami. Asi mi to chcel vrátiť aj z úrokmi. s hrôzou som si uvedomil, že som ho zabil ja a že toto je skutočnosť a nie nejaký lacný film. Vyskočil som na rovné nohy a vzápätí som si hneď sadol pretože sa mi zatočila hlava a ja som si uvedomil a spomenul na predchádzajúce udalosti. Rukou som si ohmatal hlavu vzadu a zistil som, že ju mám rozbitú a celý som od svojej aj mladíkovej krvi . Uvedomil som si že keby nie toho výstrelu, tak som asi mŕtvy. Ten zlosyn ma asi sledoval od nášho domu až sem, s úmyslom ma zabiť. Veď na čo by ma sledoval a namáhal sa až sem? Bolo to jedine logické vysvetlenie, ktorému som bol ochotný uveriť. Postavil som sa tentokrát pomalšie a zamieril som si to do oddelenia potravín, pamätajúc, čo som prisľúbil susede. Bez výčitiek svedomia som ho tam nechal a ani som sa neobzrel. Vošiel som medzi regále s potravinami a snažil sa nájsť niečo na pitie. Našiel som kartón minerálnej vody, vzal som ho pod pazuchu a odchádzal som preč.

X

O DVA TÝŽDNE neskôr. Bežím! Bežím, až sa mi zastavuje dych. Bežím o život. V ruke stískam umelohmotnú fľašu z vodou. Nie je jej tam veľa. Asi tak do pol litra, ale aj tak je to jediné na čom teraz záleží. Za mnou sa ženú dvaja chlapi, každý z nich drží v ruke nôž a jeden z nich aj konár hrubý ako ľudská ruka. Tento poklad som ukoristil z jedného vykradnutého obchodu,

Bol zahrabaný pod hŕbami všemožného odpadu ako je supermoderná elektronika a rozbitými automatmi na nápoje. Dostal som sa tam niečo okolo štvrtej ráno. V tom čase sa najľahšie hľadalo niečo pod zub, pretože bolo veľmi ťažké niečo v tej tme nájsť. Počas týchto dvoch týždňov som sa naučil že nemám dôverovať nikomu a ničomu. Pomaly mi začal dochádzať dych, ale tým dvom za mnou tak isto. Bolo však vidieť, že títo dvaja nie sú nijakí začiatočníci. Už som skoro bol v bezpečí svojho úkrytu, keď vtom som zakopol a aký som bol dlhý, tak som sa roztiahol na zem. V momente som bol na nohách no tí dvaja boli odo mňa na dva metre a ten z palicou sa práve napriahol, že ma s ňou udrie. Zohol som sa, zo zadu s poza opaska som vytiahol asi tridsať centimetrový vojenský bodák a vrazil som mu ho do brucha. Zareval ako zviera a zdrapol ma za ruku. Vytrhol som mu bodák z brucha, pričom ma ostriekala jeho krv. Jeho druhý spoločník bol menší hrdina a v okamihu sa dal na útek. Narovnal som sa , zobral som si svoju korisť a pomaly som odchádzal. Zvíjajúcého sa útočníka som si už viac nevšímal. Vedel som, že o slabé tri minútky bude po ňom. Zasiahol som mu tepnu a to už veru nerozchodí. Pomaly som vchádzal do lesíka, ktorý sa nachádzal dva kilometre za mestom. Sem by sa určite neodvážili. Nevedeli by koľko ľudí sa tu mohlo skrývať a koľko by mi ich mohlo pribehnúť na pomoc. Zaliezol som do svojho brlohu konštatujúc že môj úkryt už nie je bezpečný. Zajtra sa premiestnim. Ten druhý to tak pravdepodobne nenechá a bude sa chcieť pomstiť. Začal som premýšľať o predchádzajúcich udalostiach.

X

Vrátil som sa do minulosti a spomenul som si ako podobne som o vodu bojoval pred dvoma týždňami. Áno bolo to vtedy, keď som prisľúbil svojej susede pomoc a doniesť vodu. Keď som sa vrátil do jej bytu, bola už mŕtva. Fagani sa pravdepodobne vrátili a podrezali jej hrdlo. Asi v ten moment som zistil že svet sa zbláznil. Po výpadku elektrického prúdu sa svet vrátil do doby kamennej, len z tým rozdielom, že teraz som boli krvilačnejší a zbehlejší v zabíjaní ako naši predkovia. Rozmaznaný pohodlnejším životom a beztarostnosťou, znudený vlastnými výdobytkami modernej doby, sme sa stali otrokmi vlastných vynálezov. A keď prišla katastrofa, tak sme zostali, ako keď malému decku zoberú obľúbenú hračku. Bolo to o to horšie, že sme boli doslova závislý na energii a na všetko čo s ňou súviselo. Zistili sme, že bez nej nemôžeme žiť a že sme si uplietli šibenicu na elektrických drôtoch. Keď sa to tak vezme, tak sme si dali pod zadok sud pušného prachu a odpálili si ho vlastnou pohodlnosťou. Celá svetová infraštruktúra sa zrútila ako domček z karát. Banky,doprava,zásobovanie,bezpečnosť atď. všetko bolo na elektriku a aj naše životy aj tie boli ako keby na elektriku. Prvá zlyhala bezpečnosť. Začalo sa vraždenie pre peniaze, ale každý veľmi skoro zistil, že peniaze sú mu na nič, keď nefunguje žiadny predaj a ani obchod. Aj tak boli peniaze vo väčšine prípadov v bankových spoločnostiach len virtuálne. A s výpadkom, aj keď nepochopiteľne, zmizli aj peniaze. Hahaha, skoro som sa nahlas rozrehotal. Aký paradox, vypli nám peniaze! Druhé zlyhalo zásobovanie, bez prúdu nebolo možné nič dovážať a tým pádom behom pár dní potraviny a hlavne tekutiny boli minuté. Ostatné potraviny ktoré neukradli, tak sa začali kaziť. Pribudli hladné zvieratá z opustených domácností, hlodavce a hmyz ktorý dovŕšili dielo skazy a rýchleho rozkladu potravín. Spojenie s druhými mestami bolo prerušené a vláda akoby sa vyparila. Nestarala sa o nás a ani čo sa tu dialo neposlali nám žiadnu pomoc. Nechali nás napospas osudu. Armáda a polícia zmizli. A tak začal boj o prežitie. Ľudia si bleskovo uvedomili, že tento výpadok nie je normálne chvíľkové zlyhanie a začali rabovať. Začali sa zásobovať ako nejakí škrečkovia. Komu sa neušlo, ten sa snažil niečo ukradnúť druhému. Samozrejme, ten si to nechcel dať vziať a tak začalo zabíjanie pre potraviny. Doteraz mám pred očami ako jeden chlapík tretí deň po výpadku mlátil hlavu druhému o obrubník a keď ten druhý mal hlavu na kašu tak sa mu pokúšal vytiahnuť spod košele nakradnutý tovar. To šialenstvo v jeho očiach ma presvedčilo o tom že sme sa svojho zverstva aj po rokoch civilizácie, nezbavili. Sme takí istí ako zvieratá, aj keď sme sa asi omylom pasovali za pánov sveta. Ja som taký istý , ide mi len o prežitie. Aké odporné. Ospravedlňoval som si to tým, že že som si nahovoril, že zistím prečo sa toto všetko stalo , aj keď som ešte nevedel ako. V hlave mi stále doznieval rozhovor z nebohým, rozseknutím profesoríkom. Mal som nedobré tušenie. Odhodlal som sa uskutočniť plán nad ktorým som rozmýšľal už dlhšiu dobu.

X

Začalo sa brieždiť a ja som si zbalil svoj malý majetok pozostavajúci hlavne z oblečenia, dvoch plastikových fliaš a vojenského bodáku, ktorý som si ,,požičal" zo susedkynho bytu. Revolver som neuvážene zahodil pred dvoma týždňami v záchvate ľútosti a vo viere ľudského dobra hneď po odchode s nešťastného hypermarketu. Bolo mi ľúto toho mladíka z vyrazenými zubami a bol som skalopevne presvedčený, že nemôžu existovať horší od neho. A tak som pobalil len to čo som mal. Vybral som sa smerom na východ, kde podľa mapy sa nachádzal hustý les. Overil som si to pred odchodom z môjho prechodného domova z mapy ktorú som ukradol z opusteného obchodu s knihami. Pod pazuchu som si zasunul knihu. Knihu ktorá mi zachránila život. Volala sa ,,Ako prežiť v džungli" a bol to pozostatok majetku mojej bývalej. Bola to príručka prežitia v extremných podmienkach a myslím si, že toto boli extrémné podmienky. Našiel som v nej vskutku veľmi dobré rady, ako sa zachovať v prírode a tak som vedel ako založiť oheň aj bez zápaliek, ako nastavovať pasce pre malé zvieratá, ako sa chrániť ped chladom a ako si zhotoviť celkom pohodlné obydlie len z prírodného materiálu. Nachádzal sa tam aj článok o získaní vody v prírode. Vody dažďovej. Tú sa mi nepodarilo získať, pretože už šesť dní nepršalo. Bolo tam síce popísané aj o tom, ako sa dá získať voda zachytávaním rosy, ale takto získanej vody bolo žalostne málo. Bol tam aj celkom pútavý článok o sebaobrane a životne dôležitých orgánoch človeka, alebo zvieraťa.

X

Určil som si svetovú stranu podľa vychádzajuceho slnka a začal som šliapať hore strmým kopcom. Prešiel som asi kilometer a obzrel som sa za seba. Zbadal som skupinu asi desiatich ľudí ako sa blížili k môjmu bývalemu brlohu. Tak som sa nemýlil, predpokladal som správne, že ten čo to včera prežil to tak nenechá. Učupený za kríkmi som ich pozoroval ako prehľadávajú okolie. Po pol hodine hľadania to vzdali a pobrali sa naspäť smerom k mestu. Uškrnul som sa sám pre seba a dával im zbohom pohľadom. Keby však vedeli stopovať tak by som sa asi tak neuškŕňal. Ja som sa to pokúšal učiť. Niekedy sa mi to darilo. A aj psa som vedel vystopovať. Počas tých dvoch týždnou som nezaháľaľ a pochopiac to rýchlejšie ako iní som sa začal učiť. Vedel som , že pomoc nepríde tak skoro a o elektrine môžme iba snívať. A pochybujem, že aj po obnovení dodávky prúdu by sa vrátilo všetko do starých koľají. Vstal som a pobral som sa ďalej. Zaostávalo mi ešte dosť kilometrov pred sebou a tak som pridal do kroku, nech sa mi podací uraziť čo najväčšiu vzdialenosť.

X

Šiel som celý deň a dostal som sa do tmavého údolia pokrytého skalami. Odhadoval som že, som prešiel asi dvadsaťpäť kilometrov a potreboval som si oddýchnuť. Celý čas pochodu som sa vyhýbal akýmkoľvek cestným komunikáciam a otvoreným priestranstvám. Poobzeral som sa dokola a snažil som sa nájsť čo najvhodnejší úkryt pre môj odpočinok. Ako som tak prechádzal popri skupine stromov , začul som cvengnutie kovu o kov. V momente som sa prikrčil a načúval som ďalej. Rytmicky sa to opakovalo stále dokola a tak som usúdil, že mi zatiaľ nehrozí žiadne nebezpečenstvo a vybral som sa za zvukom. Opatrne som našľapoval a dával som si pozor, aby som nestúpil na nejakú suchú halúzku, ktorá by pod moju váhou praskla a svojim zvukom ma mohla prezradiť. Pomaly som sa blížil ku zdroju zvuku, ktorý bol čim ďalej, tým hlasitejší. Vykukol som spoza stromu a to čom som zbadal, ma dosť prekvapilo. Medzi stromami bol zakliesnený vojenský vrtuľník , celý zničeny od pádu a následného požiaru. Zhorená bola hlavne predná časť, zadok ani veľmi nie. Nad príčinou havárie som sa nemusel ani veľmi zamýšľať, keď som zbadal veľku dieru v kabíne pre posádku. Nebolo treba ani vojenského experta na to, aby som vedel prečo vrtulník spadol. Jednoducho niekto tento lietajúci zázrak zostrelil a celkom presne. Ten kovový zvuk spôsobovali o seba narážajúce lopatky polámaného rotora. Začal som sa prehrabávať vo zvyškoch vraku, snažiac si nevšímať obhorené mŕtvoly oboch pilotov. Vrtuľník mal pravdepodobne za úlohu previezť vojenský materiál na blízku vojenskú základňu. Väčšina materiálu bola zhorená. Našiel som však zopár užitočných vecí. Troška obhorený vojenský vak, do ktorého som začal hádzať ďalšie nájdené veci. Ďalekohľad, ktorý mal síce jednu stranu rozbitú, ale inak bol použiteľný. Lekárnička, asi môj najvzácnejší poklad, vojenská kombinéza síce veľká, ale za to z veľmi pevného materiálu. Nejaké vojenské konzervy a vojenskú flašu na vodu. Ostatné veci boli nepoužiťelné. Snažil som sa nájsť nejakú zbraň, no našiel som len ohňom zničenú signalizačnú pisťoľ. Tú som si zobral tiež aj keď nebola funkčná, no dalo sa ňou možno niekoho zastrašiť. Už bola skoro tma keď som skončil obhliadku a tak som sa rozhodol, že sa tu niekde uložím. Zobral som korisť a utiahol som sa čo najďalej od zhoreniska pretože aj po dlhšej dobe bolo mŕtvoly, aj keď boli zhorené, dosť cítiť. Zaspal som takmer okamžite unavený po dlhom pochode. V noci som sa dva krát prebudil na šuchot okolo mňa. Bolo to pravdepodobne nejaké nočné zvieratko. Aj v spánku som bol stále ostražitý a počujem skoro všetko čo sa okolo mňa deje.

X

Ráno som vstal a bodákom som si otvoril jednu z konzierv. Bola vydutá, ale nebola pokazená, to len teplota trocha uvarila obsah . Bolo to bravčové mäso, na šťave. Nahádzal som ho do seba za chvíľu. V dnešnej dobe sa takéto potraviny už nevyrábali. Lenže toto boli vojenské zásoby a podľa dátumu na konzerve som zistil, že je vyrobená pred tridsiatimi rokmi a trvanlivosť mala až štyridsať rokov. Dávali do toho nejaké svinstvo, ktoré vedelo potraviny zachovať čerstvé dlho po ich výrobe. Keď vyšlo slnko nad obzor a ja som si popreťahoval stuhnuté údy, vybral som sa ďalej. V noci už bývalo dosť chladno, ale oheň som zakladal len málokedy, aby som na seba neupozorňoval. Keď som sa najedol tak, som po sebe poupratoval. Snažil som sa všetko zahladiť,poučil som sa, že neradno nechávať po sebe žiadne stopy. Určil som si svetové strany a pobral sa ďalej. Keď som odchádzal od miesta pádu vrtuľníka, všimol som si, že asi sto metrov odtiaľ boli malé stromy a medzi nimi sa niečo belelo. Vybral som sa to preskúmať. Keď som prišiel bližšie tak som zistil, že je to nejaký chlapík v civile a bol zjavne už dlhší čas po smrti. Mal zlomené obidve nohy a bol už dosť v značnom rozklade. Bol som zvedavý kto to môže byť a tak som sa k nemu priblížil. Otočil som ho. Prišlo mi zle lebo som zacítil smrad rozkladu a spáleniny. Chlapík bol asi tretí člen posádky a prežil pád vrtuľníka, ale neprežil následky vnútorných zranení. Bolo mi divné že mal ešte dostatok síl, odplaziť sa tak ďaleko. Začal som prezerať vrecká na bunde a našiel som doklady vystavené na doktora atómovej fyziky a pre výskum kozmických vied. Mal tridsať rokov a bol slobodný. Býval v hlavnom meste vzdialenom odtiaľto asi sto kilometrov . Na fotografii bol chlapík podobný mne. Teraz, keď som bol zarastený ako stroskotanec som vzyeral ako on. Ešte som aj možno smrdel ako on, pretože som sa už sedem dní neumýval z dôvodu nedostatku vody. Jeho doklady som si strčil do vrecka s tým, že keď niekedy niekoho kompetentného nájdem, tak mu ich odovzdám. Vo vnútornom vrecku som našiel poskladanú mapu. Pravdepodobne bola vojenská, lebo bola veľmi podrobne vypracovaná a bola na nepremokavom materiály, ktorý som už raz videl na vojenskej výstave a mal som ho aj možnosť držať v ruke. Boli sme tam na exkurzii z mojou bývalou aj s jej žiakmi. Ako som práve zisťoval, tak sa mi vedomosti, ktoré som niekedy získal, práve teraz hodili. Myslel som si, že mi budú nanič, ale opak je pravdou. Usúdil som, že táto mapa bude asi dôležitá a strčil som si ju do zadného vrecka od nohavíc. U chlapíka som nenašiel už nič dôležité a preto som ho obrátil naspäť ako bol. Narovnal som sa a pobral smerom k môjmu vytýčenému cieľu. Chcel som uraziť čo najviac, pokým sa nezotmie. Kráčal som rýchlejšie ako som obvykle chodil a tak som sa čoskoro unavil. Po dvoch hodinách som si musel oddýchnuť . Vybral som si k tomuto účelu tieň v skupine osamotených kríkov. Napil som sa vody a s ľútosťou som zistil že mi dochádza. Spoliehal som sa však na to, že keď dorazím do lesa tak tam niekde nájdem potok . Sadol som si pod kríky, vybral som práve nájdenú mapu a dal som sa ju študovať. Porovnal som ju s mojou starou mapou. Keď som sa zorientoval tak som zistil že sa nachádzam päť kilometrov od vojenskej základne, kam mal pravdepodobne namierený vojenský vrtuľník. Na mojej civilnej mape nebola táto základňa zaznačená, aj keď bola dosť podrobná. V hlave mi skrsol nápad, že čo keby som sa tam šiel pozrieť. Zvažoval som túto myšlienku a usúdiac že za pokus to stojí, vybral som sa k vojenskej základni. Keď som sa neskôr snažil spomenúť, tak som nevedel prečo ma táto myšlienka napadla a ani som netušil z akého dôvodu. Niečo ma tam priťahovalo. Možno osud, lebo na náhody som neveril.

X

Prešiel som asi štyri kilometre a uvidel som prvé budovy. Boli šedé, nízke, podobajúce sa bunkrom z druhej svetovej vojny. V strede základne sa týčil obrovský stĺp, ktorý mal po celom vrchnom obvode rôzne antény a satelity. O chvíľu som narazil na výrazné tabule, upozorňujúc na hroziace nebezpečenstvo, no nevysvetľovali o aké nebezpečenstvo sa jedná. O pár metrov ďalej som prišiel k ostnatým drôtom. Našiel som medzeru medzi nimi a vstúpil som na územie vojenskej základne. Vtom som pocítil ranu ako po zásahu elektrickým prúdom a zrak mi zastrela tma.

Pomaly som sa začal preberať, no zrak mi ešte neslúžil dobre, len som počul hlasy, ktoré sa rozprávali medzi sebou . Prvý z nich trocha chrapľavý no zato energický vravel ,,je to on" . Druhý, podľa hlasu patril mladšiemu mužovi, povedal ,,Podľa dokladov je to bezpochyby on". Zrak sa mi začal vyjasňovať. Najskôr som rozoznával len obrysy a neskôr aj farby. Hlava ma príšerne bolela. Srdce mi bilo ako na poplach. Uvidel som dvoch vojakov, ktorí sa nado mnou skláňali. Prvý vojak kľačal pri mne a v rukách držal doklady, ktoré som zobral mŕtvemu mužovi pri vrtuľníku. ,,Pán doktor prepáčte no nevedeli sme že ste to vy" povedal vojak mladíckym hlasom, ktorý sa vôbec nehodil k jeho veku.,, Čo sa stalo?" spýtal som sa a snažil sa posadiť čo, sa mi neveľmi darilo. Vojak sa mi snažil pomôcť tak , že mi podopieral chrbát rukou.,,Dostali ste zásah paralyzátorom" odvetil druhý vojak chrapľavým hlasom a fajčil pri tom cigaretu. "Kde som to?" opýtal som sa a ani za svet som si nevedel spomenúť čo sa mi stalo a ako som sa tam dostal. ,,Budete v poriadku" hovorí mi starší "len budete nejaký čas dezorientovaný". Začal som sa rozpamätávať na sled posledných udalostí. Ledva som sa postavil, lebo nohy mi odmietali poslušnosť. Točila sa mi hlava a bolo mi na zvracanie. Musel som si znova sadnúť.,, Máte vodu?" opýtal som sa ich.,, Nech sa páči pán doktor", ponúkal mi mladší fľašu z vodou a zapaľoval si ďalšiu. Hneď mi bolo jasné odkiaľ taký chrapľavý hlas nadobudol. Snažil som sa úporne rozmýšľať. Zjavne si ma mýlili s tým mŕtvym chlapíkom, ktorému som zobral doklady. Napil som sa vlažnej vody z kovovou chuťou, ktorá mi robila dobre na moje vyprahnuté hrdlo.,, Zatiaľ nehovorte nič my, vás zavedieme k veliteľovi" zachrčal mladší asi z vyššou hodnosťou ako mal ten druhý čo ma podopieral. Ten mi pomohol vstať. Ani som nemal v úmysle zatiaľ nič hovoriť, pretože som si potreboval usporiadať myšlienky. Nechal som ich vtom, že som ten, za koho ma pokladali. "Čakali sme vás už pred týždňom, no keď sme videli ako vás vzbúrenci zostrelili, tak sme nepredpokladali, že to niekto prežil".,, Prečo ste sa neprišli presvedčiť, že či žijeme?" opýtal som sa ich. ,,Oni vždy každého zabijú, aj keby prežil prvý útok" odpovedal mi mladší. Matne som si rozpomenul na dieru v hrdle chlapíka v civile pri spadnutom vrtuľníku. Vtedy som ju považoval za následky zranení z havárie. Až teraz sa mi v hlave roz-svietilo odkiaľ toto zranenie pochádzalo. Po chrbte mi prebehli zimomriavky. ,, Ako ste to prežili?" opýtal sa ma starší. ,, Po páde vrtuľníka som sa schoval do najbližších kríkov a nevyliezol som stade dva dni" vymýšľal som si. ,, Nemali psov ?" pýtal sa ďalej a ja som si uvedomoval že pokiaľ sa bude takto vypytovať, tak sa určite prekecnem. ,, Kde máte veliteľa?" odbil som ho protiotázkou. Potreboval som čas na vymyslenie si príbehu, ktorý by bol hodnoverný. ,,Je v bunkri" odvetil mladší a podozrievavo sa na mňa pozrel. Starší tiež na mňa zahládzal. ,,Trocha pomalšie",povedal som im "nedá sa mi ísť tak rýchlo". Potreboval som čas a toho som mal čím ďalej, tým menej ako sme sa blížili k bunkru.

X

Mal som strach, no na druhej strane som bol strašne zvedavý, čo to má všetko znamenať a ako je možné, že sú tu vojaci a nejdú zjednať poriadok do mesta. Chcel som vidieť toho, ktorý tomu velí, chcel som mu odovzdať nájdené doklady a mapu od mŕtveho doktora.Chcel som sa opýtať, prečo sa toto všetko stalo a či má nejaké informácie o danej situácii. Lenže nateraz mi to osud nedoprial. Niečo zašušťalo vzduchom. Zem sa otriasla a mňa zdvihlo do vzduchu. Prach a špina mi vleteli rovno do tváre. Pri výbuchu samonavádzacej strely, ako som sa neskôr dozvedel, zničili bunker, do ktorého sme mali vojsť a obidvoch vojakov, ktorí ma viedli k veliteľovi zabili. Prebral som sa v tmavej kutici bez okien, kde bol taký príšerný smrad, že mi bolo na vracanie. Podľa úzkeho prúžku svetla som určil, kde sú asi dvere a začal som sa k nim plaziť. Na zemi sa povaľovali zvyšky odpadkov z jedla a výkaly. Zrejme ma hodili do väzenia. Takže ma asi zavreli za to, čo som stihol napáchať. Samozrejme, že sa budem brániť pred súdom. Veď tých dvoch som zabil v sebaobrane, keď ma oni chceli zabiť. Začal som tĺcť rukami na dvere. Asi za dve minúty som počul lomoz odsúvanej závory. Schytili ma dve silné ruky a vliekli ma po zemi niekam hore. Napoly hluchý od predchádzajúceho výbuchu a napoly slepý od prachu v očiach som skončil na nejakej stoličke. Keď som sa rozhľadel, zistil som ,že som v miestnosti tri krát tri metre a osvetlenie tvorili dve stolné lampy, ktoré svietili nefalšovaným elektrickým svetlom. Pozeral som na tie dve svetlá ako mucha omámená svetlom a snáď by som sa aj na ne vrhol s úmyslom ich vybozkávať, keby ma neboli priviazali k stoličke. Hľadel som do toho svetla, očarený jeho krásou a premýšľal som, či sa mi nesníva. Bolo to ako droga pre drogovo závislého. Nikdy by som si nebol pomyslel, že svetlo, obyčajné elektrické svetlo, môže mať takú magickú moc. Ani som si nevšimol, že za chrbtom sa mi otvorili dvere, ktorými vošiel chlapík a nemo na mňa hľadel. ,, Pán doktor, akú úlohu ste mali plniť na základni?" spýtal s tak hlasno, že mi srdce skoro vyskočilo z hrude. Vôbec som ho nepočul prichádzať. Tak som sa zľakol kriku za mojim chrbtom, že mi to vyrazilo dych. Otočil som sa, ako mi to len povrazy na rukách dovoľovali a zahľadel na prišelca za mojim chrbtom. Vyzeral som asi, ako keď hľadí dieťa na rozhnevaného rodiča a očakáva trest. Chlapovi za mnou sa ma asi uľútostilo, pretože mi zhovievavo položil ruku na plece a povedal ,, Pán doktor nebojte sa, my vám nič neurobíme, len potrebujeme informácie"! ,,Ono to svieti", odvetil som úplne z cesty. Musel som byť naozaj v zúboženom stave . Myslieť v takejto situácii na svetlo, bolo absurdné. Chlap sa usmial a potľapkal ma po pleci. ,,Hmm, ono by to svietilo aj doteraz, keby ste si tam vo vláde nezmysleli, experimentovať!" posledné slova už reval. Ničomu som nerozumel, asi mi už naozaj preskočilo. Rozmýšľal som ako divý, no na nič rozumné som neprišiel. Jedno bolo však jasné - všetci títo ľudia v uniformách si ma mýlia s nebohým doktorom od vrtuľníka. Rozhodol som že vyklopím pravdu. ,,Ale ja nie som žiadny doktor!" a pre istotu som tiež zreval. ,,Prosím vás, neklamte", oponoval mi .

,,Minulý týždeň sme vás zostrelili a mysleli sme, že ste mŕtvy. Chlapa, ktorý sa vás pokúsil zaškrtiť som dal popraviť. Čudujem sa, že ste to prežili." Obrátil som sa k nemu a s úškrnom som odpovedal: ,,Máte mať lepších vojakov a nie tieto sračky". Obrátil som sa k svetlu a drzo som sa spýtal ,, Ako to, že máte svetlo a ľudia v meste kapú?" Div mi nezlomil väzy, tak ma zdrapol za krk. ,,Ľudia kapú?! Áno, kapú, ale len pre váš debilný experiment, ty sviňa!" reval mi do ucha. ,,Aký experiment?" spýtal som sa plačlivo. Začali mi dochádzať nervy. Ani sa nečudujem, po toľkých útrapách som bol vyčerpaný nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. A ešte k tomu mi to začalo dochádzať. Zreval na mňa ako tiger. ,,Aký experiment!? Robíš si zo mňa srandu!? Triasol so mnou ako blázon. ,,Vládny experiment! Výpadok!" to sa už prestal ovládať a začal mi trieskať hlavu o stôl. Pomaly, ale veľmi pomaly, som začal strácať vedomie. Už ani neviem po koľký krát od vtedy, ako som vošiel po mojej milovanej práci do sprchy. Do tmy zavierajúcich očí mi blikali dve nezbedné svetielka stolných lámp. Akoby sa na mňa škerili a šepkali do ucha. ,,Aha tu sme, chyť si nás, veď svietime, chichichi". Najhoršie na tom bolo, že som bol bezmocný a začínal som si uvedomovať to, čo mi tento chlap, ktorý mi práve hlavu rozbíja o stôl objasnil, to čo som sa snažil zahnať čo najhlbšie do svojej mysle. Nechcel som uveriť tomu, čo som už dávno tušil. Niekto tu s nami, s ľudstvom hrá obludnú šachovú hru. A v tejto hre má moc nad obidvomi stranami a nad všetkými figúrkami čiernymi, aj bielymi, skrátka nad všetkými. Upadal som do blaženého zabudnutia. Začalo mi byť príjemne. Experiment! Výpadok! haha aké smiešne.......

3.časť

Okolie som začínal vnímať pulzujúcou bolesťou. Preberal som sa rovnako pomaly , ako som upadal do bezvedomia. Prvé čo som si uvedomil bolo to, že už nesedím na stoličke zviazaný, ale ležím voľne na posteli. Obviazanú hlavu som mal podopretú mäkkým vankúšom. Miestnosť bola osvetlená matnou žiarou sviečok. V mihotavom svetle som sa začal obzerať po miestnosti. Bola zariadená skromne, ale účelne. Hneď bolo vidieť, že je všetko potrebné na dosah ruky a po vojensky uložené. Na zemi pri dverách boli vedrá z vodou. Dostal som obrovský smäd. Snažil som sa posadiť, no jediné, čo som dosiahol, bolo to, že som sa oprel o lakte.Napoly som sedel a napoly ležal. Vedľa postele stála stolička a na nej, kam ho voľajaká dobrá duša postavila, pre prípad, keby som bol smädný, pohár s vodou. Siahol som po ňom a nešikovne som zavadil o okraj , ktorý sa skoro prevrátil. V poslednej chvíli som ho zachytil. Napil som sa dychtivo. Vlažná voda mi stekala dolu hrdlom a ovlažila popukané pery. Keď bol smäd zahasený, začal som sa zaujímať o to, kde som a hlavne v akom stave. Miestnosť, ktorú som si predtým len zbežne prehliadol, ma začala zaujímať. Cítil som v nej niečo známe, no nevedel som prísť na to, čo to je. Prehliadal som si ju kúsok po kúsku. Vedier, ktoré som zbadal hneď po prebudení, som si už nevšímal. Miestnosť mala výšku asi dva a pol metra, dĺžku štyri metre a šírku tri metre. V kúte stál jedálenský stôl a nad ním bola polica s riadom. Druhý kút zaberali tri vojenské vaky, podobné tomu čo som našiel v ohorenom vrtuľníku. Vcelku táto miestnosť vyzerala ako veľmi skromne zariadený bunker. Ako sa neskôr ukázalo, mal som správny odhad, lebo táto miestnosť sa nachádzala v jednom z troch bunkrov vo vojenskej základni. Tam kde som pred časom dostal zásah paralyzátorom od dvoch vojakov, ktorí už tohoto času boli mŕtvy. Stále som nevedel, ako som sa sem dostal a čo sa vlastne stalo od toho času, čo mi zúrivý chlap v uniforme trieskal hlavu o stôl. Najviac ma hnevalo, že som nemohol prísť na to, čo mi je v tejto miestnosti známe. Začul som, ako sa otvárajú dvere a otočil som k nim hlavu. To, čo som medzi dverami zbadal sa mi zdalo, ako prízrak a civel som na tú osobu z otvorenou pusou , ako malé dieťa na novú hračku, neveriac, že ju od rodičov dostalo pod vianočný stromček. Myslel som, že tie údery do hlavy, čo som v poslednej dobe zažil určite nechali po sebe nejaké následky. Vo dverách stála osoba, ktorú by som na tomto mieste nech som bol už kdekoľvek, najmenej čakal. Považoval som ju za dávno mŕtvu. Hneď mi došlo, čo sa mi v tej miestnosti zdalo také známe. Používala stále tú istú značku parfému,čo som jej dal na prvom rande. Vo dverách stála moja bývalá láska. Nevedel som či sa mám smiať, alebo plakať od šťastia. Urobil som, asi tú naj absurdnejšiu vec, ktorú som mohol v danej chvíli urobiť. Vyplazil som na ňu jazyk a začal sa rehotať, ako blázon.

X

O tri dni neskôr. Vládne jednotky dobili naspäť vojenskú základňu, v ktorej som sa po sérii udalostí ocitol a kde som sa stretol z mojou bývalou a teraz aj staronovou láskou. Pri útoku zahynula prevažná väčšina vzbúrencov a ja som sa ocitol v tej istej miestnosti, ako keď ma pred troma dňami odchytili po druhý krát. Cítil som sa, ako putovný pohár, ktorý sa odovzdáva pri rôznych športových podujatiach po výhre jedného z mužstiev. To, čo som sa dozvedel za posledné tri dni mi vyrazilo dych, aj napriek tomu, že som si dával dokopy informácie, získané v priebehu posledných udalostí, od prvého momentu, ako nám, ľudstvu, zmizol elektrický prúd zo života.

Moja drahá po tom, ako odo mňa odišla, sa naozaj vybrala do džungle, kde chcela šíriť svoje idei. No skôr, ako sa k tomu dostala, zamiešala sa do domácej politiky a pridala sa k odboju zvláštnej skupiny, ktorá bojovala proti výskumom vlády na ľuďoch. Keďže sme mali celosvetovú jednotnú vládu, vládli nám len ľudia, ktorých sme si sami zvolili. Tak to bolo aspoň podávané cez informačné médiá všetkým ľuďom na svete. Lenže nikomu nebolo povedané ani bližšie špecifikované o aký výskumu sa zo strany vlády jednalo. Bolo to zovšeobecnené tak, že sa jedná o výskum ľudskej inteligencie a majú na to vybraných dobrovoľníkov širokej palety národností z rôznych kútov sveta. V skutočnosti sa jednalo o výskum na celej ľudskej rase a bol to skôr výskum ľudského správania v nepredvídaných a stresových situáciach. Takto som si to aspoň ja preložil do ľudskej reči po tom, čo mi to bolo zdĺhavo a rôznymi vedeckými frázami vysvetľované mojou láskou a hlavným veliteľom odboja. Bol to mimochodom ten chlapík, ktorý mi skoro hlavu rozbil o stôl. Zachránila ma len náhoda, alebo dá sa povedať osud, lebo na náhody neverím. Pri mojom výsluchu sa mal zúčastniť aj zástupca veliteľa a to nebol nikto iný, ako moja drahá. Ona sa aj zúčastnila, lenže o trochu neskôr pretože ju zdržala záležitosť plánovania ďalšieho útoku na inú vojenskú základňu. Netrpezlivý veliteľ začal so samostatným výsluchom, s výsledkom, o ktorom som hovoril už skôr. Považoval ma omylom za mŕtveho doktora, ktorého som našiel pri zostrelenom vrtuľníku. A ja, somár, v dobrom úmysle som zobral všetky jeho dokumenty, vrátane vojenskej mapy, k sebe, aby som ich mohol odovzdať do kompetentných rúk. Ten mŕtvy doktor bol výskumný inžinier pre odvetvie vývoja o ľudskom správaní. Patril k jedným z popredných vedúcich projektu "Výpadok". Keď zostrelili vrtuľník, mali ho vzbúrenci doviesť na základňu. Mladý vojak, ktorý dorazil na miesto havárie prvý, našiel síce dvoch pilotov, ktorí už nežili, ale doktora nenašiel. Domnieval sa, že vo vrtuľníku nebol. Nepreskúmal okolie a nahlásil svojmu veliteľovi neúspešnú misiu. Zatiaľ, čo druhá skupina, ktorá bola poverená prieskumom okolia vojenskej základne našla doktora zo zlomenými nohami, skupina, ktorá zostrelila vrtuľník, odišla naspäť na veliteľstvo. V tej skupine, ktorá mala na starosti prieskum, bol aj vojak menom Thomas. Bol trocha vyšinutý z dlhej odlúčenosti od ľudí. Zaoberal sa výskumom v odľahlých častiach zeme asi desať rokov a moja drahá ho stretla na svojich potulkách svetom. Žili spolu tri roky, snažili sa šíriť múdrosti civilizácie v dažďových pralesoch. Tento chlapík bol toho času zástupcom veliteľa odboja. Našli milého pána doktora a on vydal rozkaz na jeho likvidáciu. Jedenásti chlapi odmietli rozkaz splniť , no ten dvanásty sa na to s radosťou podujal. Po zaškrtení doktora sa Thomas aj so svojou skupinou vydali ďalej, pozorovať základňu. Nikto o vražde nehovoril až dovtedy, pokiaľ ma nezbadali ako sa blížim k základni. Mysleli si, že ten doktor to nejakým zázrakom prežil a teraz sa snaží skontaktovať s vládnymi vojakmi. Mňa považovali za toho mŕtveho doktora pre moju nápadnú podobnosť s ním. Keď videli, ako sa ma zmocnila hliadka, tak bez váhania zaútočili. Pre moment prekvapenia sa im podarilo základňu s neveľkou posádku dobyť behom pár minút. Na vojenskej základni bolo toho času len málo vojakov, pretože celá posádka odišla na druhú tajnú základňu. Po dobytí základne prišiel hlavný veliteľ vzbúrencov a strašne sa nasral. Keď sa dozvedel čo sa v posledných dňoch dialo tak sa nasral ešte viac a začal hľadať Thomasa. Ten sa v priebehu útoku šikovne vyparil a nenechal žiadne vysvetlenie svojich činov. Dal aspoň popraviť vojaka, ktorý rozkaz uposlúchol, aj keď vedel aký je doktor dôležitý a predsa ho zaškrtil. Zástupcom veliteľa sa stala moja drahá, ktorá už toho času spávala s veliteľom. Ľúbila ho, ako mi tvrdila.

X

Teraz tu sedím v tej istej miestnosti, ako aj predtým. Teda vtedy,keď ma chytili prvý krát na tejto základni. Veliteľ tejto vládnej jednotky, ktorá je zameraná na ničenie protiodbojových skupín, ma považuje za veliteľa vzbúrencov. Tieto vládne jednotky zrejme nevedia absolútne nič o aktivitách svojich nadriadených a tak sa mi vidí,že im to je aj úplne jedno. Plnia si len svoje rozkazy. Veď na to boli vycvičení. Som z toho absolútne zmätený. Tak podľa všetkého, naša drahá vláda s nami robila pokus. Lenže, nejako sa stalo, že tento pokus sa im z neznámych príčin vymkol z rúk. Čo zapríčinilo tento zvrat zatiaľ nikto nevedel. Vzbúrenci boli len čerešničkou na torte. Odmietli sa riadiť pravidlami, ktoré im určovala vláda. Snáď aj preto, že vedeli o niečo viac, ako bežní ľudia, ktorí sa zaoberali svojimi dennými radosťami a starosťami. Možno by to bolo dopadlo všetko inak, keby nebolo toho keby. Bol to dlhoročne pripravovaný pokus. A dosť dôležitý pre ľudstvo. Mala to byť nejaká tá skúška ľudskej inteligencie. Malo to trvať len tri dni, len tri dni! Namiesto toho to trvá už skoro tri týždne. Za tri týždne sa z ľudstva, teda myslím z civilizovaného ľudstva, stali necivilizované zvery. Keby si to niekto pomyslel, alebo predstavil pred mesiacom!Myslel by si, že je to úplná hlúposť. Číro číra kravina, ktorú si môže vymyslieť len blázon.

Lenže čo je predstava, či lepšie povedané fantázia?! Veď je to len uskutočnenie práve toho, čo iní považujú za neuskutočniteľné. Mýlil sa Edison? Mýlil sa Koperník? Mýlili sa ďalší a ďalší priekopníci ľudského poznania? Niektorí ich v tom čase a v tej dobe považovali za bláznov, za rojkov, ktorí si niečo vymysleli a chceli to uskutočniť. Mali v hlave predstavu a zhmotnili ju. Ukázali svetu, že aj takto sa to dá. A mali pravdu!

X

Lenže ten kto toto vymyslel, tento takzvaný experiment, nemal ani potuchy, ako to všetko dopadne. Áno, určite mal aj on svoju predstavu, aký to má mať koniec. Ale chybička sa pritrafí. Svojím spôsobom mal aj onen mysliteľ pravdu. Chcel dokázať ľudstvu na akej úrovni sme. A my ľudstvo sme to dokázali, ako aj po celé tie stáročia sme to dokazovali. Sebectvom! Každý vždy a všade chcel dokázať niečo pre seba. Ak niekto tvrdil, že to robí v prospech ľudstva, tým chcel len dokázať pred druhými čo on sám je schopný urobiť, alebo vymyslieť. A keď sa aj našiel taký človek, ktorý chcel byť v ústraní a nepripisovať si žiadne zásluhy, tak to robil zasa len pre seba. Pretože sa chcel povýšiť sám voči sebe, vo vlastných očiach. Zasa tu bolo len to sebectvo! Je mi do smiechu, aj keď by mi vlastne ani nemalo byť pre čo! Po tom, čo som sa dozvedel pred troma hodinami, by som mal byť vlastne zhrozený a nešťastný z mojej situácie,v ktorej som sa ocitol. Ja som však zostal pokojný, ba vlastne veselý, lebo konečne som vedel svoj osud. Mali ma popraviť. Áno, hahaha, popraviť! A keď som počul ako, tak ma skoro ranila mŕtvica od smiechu. Mal som byť popravený za velezradu a vzburu, ako výnimočný prípad. Na elektrickom kresle! Keď som to počul, tak som sa začal tak rehotať,že tí čo ma, akože súdili, na mňa pozerali a veru vyzerali dosť hlúpo, čo vo mne vyvolalo ešte väčší záchvat smiechu. Veď to poznáte, keď niekto na vás hľadí a nevie čomu sa rehocete a zo všetkých síl sa snaží pochopiť a čo tu vlastne ide. A čím viac sa to snaží pochopiť tak tým vyzerá hlúpejšie. A to ma vždy vedelo rozosmiať.

X

Práve ma prišli zobrať moji väznitelia. Odvádzajú ma v putách do chodby, ktorú som si za tie tri dni na základni vôbec nevšimol. Vlečú ma pod pazuchami a mne je už všetko jedno. Už sa ani nesmejem, ani neplačem. Mám toho po krk. Videl som za ten krátky okamih svojho života už dosť. Nikdy mi nebolo tak ťažko na duši, ako teraz. Tak som chcel poznať pravdu, tak strašne som na tom lipol. Tak veľmi mi na to záležalo. Nebolo mi dopriate zistiť pravdu. A vlastne, keď som si tak uvedomoval, aj ja som bol vždy sebec, ako každý iný. Pretože som chcel niečo dokázať a tým som sa sa staval do role sebca. No na druhej strane, keby nebolo sebcov, tak ani vývoj ľudstva by nemohol napredovať. Veď si len predstavte keby taký Edison bol povedal, veď ja seriem ne celú žiarovku, svieťte si čím chcete. Tak by nebolo dnešného pokroku,ani vývoja a s veľkou pravdepodobnosťou by som ani ja nesedel práve teraz pripútaný na elektrickom kresle. Takže mám odsudzovať niekoho, kto bol sebcom, takým akým som ja teraz, už niekoľko storočí predo mnou? Nie, som úplne zmierený so svojím osudom.

Vidím ako v hmle svojich popravcov, ktorí mi niečo hovoria. No ja ich nevnímam. Nemám prečo. Nemám už načo. Je to zbytočné. Snažím sa zrekapitulovať môj život čo najdôkladnejšie. No nevidím nič, čím by som prispel nejakým tým polienkom poznania do ľudského príbehu.

A ako málo stačilo, aby som sa stal človekom! Stačilo byť nesebecký. Poprava, ako v devätnástom storočí. Toto kreslo tu muselo byť už veľmi dávno. A ja na ňom sedím. Sedím a snažím sa zistiť o čom to vlastne bolo, o čom ten život bol. Načo som žil, keď som nič nedokázal. Ale možno som dokázal, možno aj som prispel tým polienkom do ohňa civilizácie. Aj keď sebeckosťou. No a čo ! Snažil som sa pomôcť. Áno, áno veď som snažil pomôcť! Chcel som vykríknuť, no oni mi medzi tým zaviazali ústa. A možno aj keby som mal možnosť vykríknuť, tak by ma nechápali, alebo nechceli chápať.

Prvá vlna elektrického prúdu ma úplne ochromila. Prsty na nohách a rukách my skrútilo do groteskných tvarov. Druhá vlna ktorú som už skoro necítil my vyrazila dych a nedala možnosť nadýchnuť. Pomaly ma obostierala tma. V záblesku poslednej myšlienky my prebleslo. Žeby znovu výpadok?