Letuška mu priniesla niečo napitie.Pozrela na neho a milým hlasom povedala:"Pane už nemusíte mať zapnutý bezpečnostný pás." Jej strojený úsmev ho rozčuloval."Ja viem ,ďakujem" odvrkol a zobral si pohár s nápojom.Usmiala sa naňho a istým krokom odišla do zadnej čati lietadla.Pomaly sa napil no pocit sucha v ústach mu zostával naďalej.Pozrel von oknom.Bola jasná noc bez jediného obláčika.Tučná pani vedla neho mu zasa začala rozprávať nudné príbehy o svojom početnom potomstve.

Zavrel oči a snažil sa vnímať len vzdialený hukot motorov.V myšlienkach sa vracal do detstva , keď mal asi 10 rokov.Vtedy sa mu to stalo po prvý krát.Sedel pred televízorom a pozeral nejaký detský kanál.Zrazu sa mu zatmelo pred očami a videl ako ho jeho o hlavu vyšší spolužiak hádže do kríkov pred ich školou.Netrvalo to dlhšie ako sekundu , ale bolo to živšie ako ktorýkoľvek najživší sen.Vystrašilo ho to , no na druhý deň si na to už ani nespomenul.Po vyučovaní bezstarostne vybehol zo školy a tešil sa domov.Keď sa blížil k východu z areálu školy dobehol ho John , či ako sa volal ,chlapec z toho zjavenia.Kým si to uvedomil ležal v kríku a nemohol sa z toho spamatať.Na dôvod prečo ho tam John hodil si už nedokáže spomenúť .Odvtedy sa zjavenia , sko ich nazval , stali súčaťou jeho života.Nevedel ich privolať ani sa ich zbaviť , ale všetky mali spoločné znaky.Týkali sa len jeho alebo niektorej z jemu blízkych osôb a vyplnili sa vždy do jedného dňa.Odkiaľ tento jeho "dar" pochádza doteraz nezistil a asi ani nezistí.Dar....Tak by to možno niekto kto to nezažil nazval , ale nie on.Nikdy nemal z tejto schopnosti žiadny úžitok.Samozrejme veľa krát sa pokúšal zmeniť to čo videl že sa má stať.Keď mal 25 rokov mal jedno výnimočné zjavenie.Videl seba ako leží pod schodami pri vchode do domu v ktorom býval , pravdepodobne so zlomenou nohou.Výnimočné bolo to že v ňom zazrel hodiny ktoré viseli nad vchodom.Bolo na nich málo po pol tretej.Hneď zavolal do práce a zobral si deň volna.Další deň strávil zväčša posedávaním a sledovaním hodín.Keď boli štyri hodiny a on stále sedel vo svojom kresle , bol asi najšťastnejším človekom na svete.Dokázal to , ukázal osudu že on je jeho pánom.Počkal ešte asi hodinu , hodinu a pol a stále ešte neveriac sa vybral zo svojho bytu.Ako naradostene schádzal po schodoch šmykla sa mu noha a ocitol sa presne tam kde nechcel.Štipka nádeje čo v ňom ešte stále bola mu nedovolila cítiť bolesť."Tak či tak som to zmenil , veď je už pred piatou".Snažil sa otočiť , pozrieť sa na hodiny.Našiel ho tam až sused ktorý sa vracal z práce.Ležal s nohou vykrivenou v neprirodzenom uhle a zmietal sa v hysterických záchvatoch smiechu.Keď zbadal prichádzajúceho suseda začal naňho kričať."Tie hodiny stoja , tie skurvené hodiny stoja!!!"

"Čo si myslíte mala som pravdu , no nie?",tučná žena pozerala naňho a čakala na odpoveď.

"Myslim že mala",odpovedal jej aj keď nemal potuchy o čom hovorí a prinútil sa do nie velmi presvedčivého úsmevu.

"No samozrejme moja dcéra musela spraviť presný opak.Nakoniec sa od nas odsťahovala....."

"Ani sa jej velmi nečudujem , keď ťa musela stále počúvať " , pomyslel si a pokúšal sa nevnímať jej škreklavý hlas.

Po tom incidente s nohou sa už pokúšal vzoprieť osudu len veľmi sporadicky , samozrejme s nulovým úspechom.Snažil sa to vnímať pragmaticky , nemohol sice zmeniť to čo sa má stať , ale mohol sa na to aspoň pripraviť.Na niektoré veci sa pripraviť samozrejme nedá.

Pred piatimi rokmi mu jeho"dar" ukázal auto rodičov vracajúcich sa z dovolenky,pritlačené o strom velkým ťahačom.Pri aute bezradne stáli doktori zo záchrannej služby a zapínali zips na druhom z dvoch čiernych igelitových vriec.Snažil sa dovolať rodičom najprv na mobil , keď sa mu to nepodarilo , tak na číslo do hotela.Tam mu povedali že rodičia odišli skôr pretože im vytopilo izbu a pravdepodobne aj zničilo mobilný telefón.

Zložil telefón , sadol si do kresla a už len čakal.Bolo mu zle zo všetkého , z vlastnej nemohúcnosti , z Boha , v ktorého ani neveril , za to že mu dal do vienka túto schopnosť.Keď zazvonil telefón a nejaký policajt mu oznámil čo sa stalo , dokázal mu už kludným hlasom na všetko odpovedať.Odvtedy sa jeho život zmenil na jednoduché čakanie na podobné zjavenie v ktorom bude hrať hlavnú úlohu on.Čakal naňho päť rokov až do včera.A až včera si uvedomil že vidieť budúcnoť nemá zmysel,nemá zmysel vidieť niečo čo sa musí tak či tak nevyhnutelne stať.Je to ako spomínať na minulosť , nemôže s ňou už nič spraviť.Jediný rozdiel je v tom že on dokáže "spomínať" na budúcnosť.Keď sa dozvedel že mu zostáva už len jeden deň , zobral to úplne pokojne , dokonca sa mu ulavilo.Či to bude zajtra , alebo za ďalších päť rokov je úplne jedno.Aspoň už nebude musieť na to ďalej čakať.A možno sa predsa len mýli vo svojej viere , respektíve v tom že neverí a už zajtra sa bude môcť spýtať Boha ,"Prečo ja?"

Kevin Johnson sa vracal z porady správnej rady , ktorej predsedal.Ešte stále bol rozčúlený ale riadenie jeho malého jednomotorového lietadla ho vždy dokázalo upokojiť.A dnes je taká krásna noc.Tešil sa na večeru zo svojou ženou.Má k nim prísť aj syn s vnukom.Keby len tá porada dopadla lepšie.Stačí keď si spomenie na arogantný ksicht toho hajzla.....Zrazu pocítil ostrú bolesť v strede hrudníka.V kŕči ktorý ním začal zmietať pritiahol k sebe páku riadenia a lietadlo začalo prudko stúpať .Posledné čo v živote uvidel bol velký boeing 767 , ktorý už začínal klesať z normálnej letovej hladiny.Prudko strhol páku riadenia , ale už sa nedokázal vyhnúť jednému z krídel.

Lietadlom otriasol výbuch a prudko sa stočilo na bok.Pozrel sa na pravo kde predtým sedela tá ukvakaná ženská.Miesto bolo prázdne.Akoby z dialky počul kvílenie vetra v lietadle a ludské hlasy čudne znetvorené od hrôzy.Ešte sa obzrel a spred tváre odtlačil kyslíkovú masku , ktorá visela zo stropu.Potom už iba zavrel oči a čakal.