Mozaika
Trasúc sa od zimy premýšľam, či si udalosti, tak nečakane sa meniace, určujem sama, alebo som len obeťou ich vopred pripravenej mozaiky?
Zo spánku ma strhla čudná predstava. Začula som mačací plač.
V tme som sa posadila na posteli. Nebol to sen.
Mraučanie sa opakovalo znova a znova, čím ďalej nástojčivejšie a žalostnejšie. Mačku som predpokladala v zadnom rohu miestnosti, kde za sekretárom s knihami spala moja malá dcéra.
Ale ako sa sem mačka mohla dostať? Cez zatvorené okno? zamyslela som sa
Pomedzi strieborné žalúzie sa predieralo zlatisté svetlo pouličnej lampy a zviedlo môj pátrajúci pohľad na anjelsky dokonalú tvár spiaceho dieťaťa.
Miau, miau, miaaau ! V tme sa zrazu celkom jasne vykreslilo telo veľkej čiernej mačky s okrúhlou labou majetnícky položenou na milovanej tvári. Zmeravela som v panickom kŕči. Zľakla som sa, že čierna mačka pri lôžku znamená smrť. Mačky sú zlodejmi ľudských duší.
Zdesene som sa opäť zahľadela na Stelinu tvár a hrudník. Dýchala.
Vedľa mačky sa z tmy vynoril čierny tieň postavy. V tej chvíli som si uvedomila, že stoja všade. Celá tma bola ako puzzle poskladaná zo zdeformovaných tiel ľudských postáv, neustále sa nepravidelne navzájom pohybujúcich, zameriavajúc sa na mňa svojimi hlučnými myšlienkami prostredníctvom mrazivého škrípajúceho šepotu.
Zoradiac sa vytvorili tunel, v ktorého útrobách som sa presiaknutá strachom z neprirodzena pomaly presúvala cez bielu stenu panelového bytu. Ocitla som sa pred vchodom na trávniku.
V tesnom objatí nemŕtvych duchov ma prekvapili moje reakcie. Za prahom hrôzy som v sebe spozorovala neurónmi sa šíriaci pocit slastného nadnášania. Asi funguje ako mechanizmus duše, ktorá sa tak chráni pri prekročení únosnej hranice strachu, aby jednoducho celkom nezošalela. Možno sa môžeme báť len do tohto určitého okamihu.
Keď som získala dojem, že sú mnou už skrz - naskrz poprepletaní, stala som sa na moment súčasťou ich nepochopiteľnej stavebnice. Z omámenia ma prebralo citeľne fyzické stúpanie nahor, ohromnou rýchlosťou priamo k stratosfére.
Zrazu som sa už s celkom čistou hlavou, nebezpečne vyzbrojená všetkými ostražito fungujúcimi piatimi zmyslami, našla na nádhernej akoby rozprávkovej lúke pri lese.
Všimla som si, že stojím priamo na križovatke štyroch ciest.
Jedna viedla do lesa za mojím chrbtom. Druhá cesta sa kľukatila ako had, takže bolo ťažké zistiť kam vlastne smeruje. Na jej začiatku upozorňovala na seba dopravná značka so šípkou prečiarknutou červenou páskou. Tretia, označená modrou šípkou, ma lákala svojou jednoznačnosťou. A štvrtá cesta? Tá viedla k malej učupenej chalúpke s farebnými voňavými šindľami.
Krásna krajinka. Akoby ju pre mňa ktosi pred chvíľkou šikovne namaľoval.
Pripravená nájsť zmysel práve prebiehajúceho zážitku som vykročila s chvejúcimi sa prstami smerom k chalúpke.
Les za mnou sa pomaly roztekal do hnedozelenej machule.
Voňavá chalúpka ma prívetivo prijala. Jej jediná izba ma ohúrila neopísateľnou farebnosťou neveľkého priestoru jedinej izby.
Z vázy na stole vyrastala dúha a ako pavučina sa prepletala miestnosťou. Vedľa vázy sedela misa s kopcom lekvárových koláčov. Škľabiac sa na mňa ma trochu prekvapila zubná kefka, pasta a dentálna niť, všetko pekne vedľa seba poukladané v priam milimetrovej pravidelnosti.
Presnosť, poriadok, príjemné usporiadanie vnemov pre všetky moje zmysly. Môže byť toto skutočnosť? Ak nie, kde potom vlastne som?
Zaznel Conquest of paradise. Vangelis ma tak sladko a celkom nenápadne odprevadil do ríše snov.
Keď som sa ráno prebudila, nič sa nezmenilo.
Alebo snáď.. čosi je iné. Ale čo?
Zvuk.
Počujem niečo, čo pripomína šumenie mora.
Už otváram chrumkavé dvierka...
Okolo chalúpky sa teraz rozprestiera voda priezračná, modrá, veselo pohmkávajúca v dynamickom tempe. Drobné rybičky sa hrajú vo vlnkách na naháňačku.
More mi siaha len po kolená. Cítim sa príjemne v krajine zaliatej zlatistým slnkom. Tam, kde predtým bola cesta k chalúpke, usadili sa teraz hladké kamene veľké tak akurát pre jedno moje bosé chodidlo.
Hopkajúc po kamienkoch sprevádzaná rozšafnými rybičkami som si neuvedomila, že hladina čoraz viac stúpa.
Tmavé vtáky zakryli nebo. Ryby sa stratili.
Všetko sa to zbehlo tak rýchlo..
Plávam. Hľadám breh.
Stávam sa malým chrobákom, nepozorným, platiacim za hlúpu nerozvážnosť. Tak rýchlo zabudnúť! Tak ľahko podľahnúť nepravdepodobnej pohostinnosti a naivnej predstave raja!
Panika.
Breh.
Záchrana.
Trasúc sa od zimy premýšľam, či si udalosti, tak nečakane sa meniace, určujem sama, alebo som len obeťou ich vopred pripravenej mozaiky?
Keď sa slnko znova odhalilo, rozhliadla som sa okolo seba.
Sedela som schúlená pri nohách obrovského čierneho jaguára skláňajúceho sa nado mnou. Nehybne ma pozoroval.
Okamžite som utiekla do blízkeho lesa. Minula som len niekoľko borovíc, keď som sa ocitla opäť na čarovnej lúke pred divnou chalúpkou.
Všetko však bolo poukladané nejako naopak. Pravé uhly o čosi viac zakrivené do priestoru, hrany navzájom viac splývajúce s plochami, ktoré ohraničovali. A navzájom veci do seba vôbec nezapadali.
Klesla som vyčerpaná na dlážku.
Vtom som si uvedomila, že nado mnou stojí Kráľ. Pán všetkého chaosu. Monarcha života a smrti.
Vpíjajúc sa do jeho magického pohľadu stala som sa súčasťou vesmíru, nevnímajúc čas, len zúfalstvo vlastnej zanedbateľnosti, zaskočená nádherou veľkolepej nekonečnosti.
"Stále sa motáš dokola," prehovoril. "Máš oči, ale nevidíš. Máš uši a nepočuješ. Si matka, no cítiš vôňu šindľov miesto vône pokožky svojej dcéry. Všetko si urobila zle. Mala si možnosť zachrániť ju."
"Ale veď som videla! Dýchala predsa!"
"Dýchala. No jej pery boli už chladné. Prečo si neodohnala mačku?"
"Kde je? Povedz kde je, pre živého Boha ťa prosím!"
V tom momente mi preblesol mozgom obraz akoby osvietený z hlbín mojej vlastnej mysle -noc, voda, jaguár..
Uvedomila som si, že východ z krajinky k mojej dcére vedie práve cez toho čierneho jaguára. Dverami sa dnu valilo množstvo vody, more tento krát chalúpku neobišlo.
Vrhla som sa zo všetkých síl plávať v tú stranu, kde som ho predtým stretla.
Cítila som že ide o sekundy.
Boj sa končí a ja ho prehrávam.
Kričala som, mlátila rukami okolo seba, volala na ňu: Počkaj, mamička už ide, mama je už takmer pri tebe!
Konečne! Som tu.
Majestátna šelma magickým pohľadom bičuje vo mne hrôzu a ja s mohutným výkrikom skáčem na jej krk, odhodlaná, že ju zahrdúsim, no prepadám som sa do nej a dlho ňou padám ako cez tmavú výťahovú šachtu.
Keď napokon dopadnem, uzriem moju maličkú Stelu. Ešte stále dýcha.
Rýchlo oprašujem z jej bledých pier nebeský prach, no trochu ju pritom poškriabem.
Dievčatko si sadá vo svojej postieľke, upiera na mňa úžasne veľké unavené očká a trochu sťažka hýbe perami: "Ahoj, pekná mačička," prihovára sa mi. "Chceš spinkať v mojej postieľke? Ukážem ťa mojej mamičke. Ona je dobrá, uvidíš. Poď za mnou. Mami, mamička, kam si sa schovala? Chcem ti niečo ukázať. Mám pre teba prekvapenie. Ukáž sa mi. Kam si odišla?"
V tej chvíli mi bolo všetko jasné. Že aj vo fantázii vytvorenej vlastnou mysľou, ak si nedáme pozor a prekročíme čarovnú hranicu lákavej sugescie, môžeme sa nadobro stratiť a už nikdy sa nenájsť v jej reálne vlastne vôbec neexistujúcom priestore.
gromová
Diskusia
kanys (Anonym)
Wow, wow, wow. Wow. :) Na rozdiel od tvojich predchadzajucich diel sa v tomto clovek moze aj niecoho chytit, je tam nieco konkretne co sa snazi dielo vyjadrit, a to, si myslim, je pozitivna vec. Clovek si z toho odnesie ovela viac. Rozdiel ako naopriklad medzi Lost Highway a Mullholand Drive. Opat bravo.
04.08.2005
Wow, wow, wow. Wow. :) Na rozdiel od tvojich predchadzajucich diel sa v tomto clovek moze aj niecoho chytit, je tam nieco konkretne co sa snazi dielo vyjadrit, a to, si myslim, je pozitivna vec. Clovek si z toho odnesie ovela viac. Rozdiel ako naopriklad medzi Lost Highway a Mullholand Drive. Opat bravo.
04.08.2005
xius
jjjjj... kuulove :) obdivujem, ze si sa v tom nestratila... finale neposobi hlucho... skvele
04.08.2005
jjjjj... kuulove :) obdivujem, ze si sa v tom nestratila... finale neposobi hlucho... skvele
04.08.2005
yorbinn (Anonym)
jednoducho cooool
08.08.2005
jednoducho cooool
08.08.2005
Goyaa (Anonym)
Tak ako na divadelnom javisku kazda kulisa a rekvizita svioju logicku podstatu, i tu vsetko zapada, ma svoj sled a pointu. Ocenujem majsrovsky popis vizie. Trosku mi vadi koncentracia zdrobnenin ale i tie v celku posobia ako katalyzatory a pomohli mi vytvorit si tie obrazy vo vlastnej hlave. Je to premysleny experiment alebo erupcia emocii? neviem, rozhodne sa mi to paci.
08.08.2005
Tak ako na divadelnom javisku kazda kulisa a rekvizita svioju logicku podstatu, i tu vsetko zapada, ma svoj sled a pointu. Ocenujem majsrovsky popis vizie. Trosku mi vadi koncentracia zdrobnenin ale i tie v celku posobia ako katalyzatory a pomohli mi vytvorit si tie obrazy vo vlastnej hlave. Je to premysleny experiment alebo erupcia emocii? neviem, rozhodne sa mi to paci.
08.08.2005
aenite (Anonym)
úžasné,skvelé,perfektné,neuver itelne skvelé a yaujímavé
01.02.2006
úžasné,skvelé,perfektné,neuver itelne skvelé a yaujímavé
01.02.2006
Trin (Anonym)
Jednoducho nechapem, preco som tuto poviedku uz nenasla skor..
Je prekrasna...
11.02.2006
Jednoducho nechapem, preco som tuto poviedku uz nenasla skor..
Je prekrasna...
11.02.2006
žjuvka (Anonym)
Hm, dost jedla poviedka! Azda len niektore vseobecne zname obrazy by sa dali nahradit menej znamymi, ale aj tak. Normalne sa mi nenormalne natiska naivna otazka: A to sa ti fakt stalo? Tak to ma byt....
16.02.2006
Hm, dost jedla poviedka! Azda len niektore vseobecne zname obrazy by sa dali nahradit menej znamymi, ale aj tak. Normalne sa mi nenormalne natiska naivna otazka: A to sa ti fakt stalo? Tak to ma byt....
16.02.2006