Zrazu mu bolo všetko jedno. Nevadilo mu, že do bytu onedlho vrazí polícia. Vykašľal sa na každodenné rozosielanie zásielok. A bolo mu úplne jedno, že guvernér si trhá vlasy pri pohľade na to, čo mu poslal poštou- Proste cítil sa ľahšie.

A ani nevedel presne ako a stál na rímse balkóna.

Rozopnutú (štýlovú) košeľu mu vlnil chladný vietor a svoj pohľad posledný krát prehnal popod seba, kde sa štyri sto poschodová budova strácala v tme. A potom pred seba, na husté mesto Dizzosu , ktoré obkolesoval dym z tovární. Trocha sa

zamyslel. Odopol si hodinky z ľavej ruky a hodil ich- dúfajúc, že do pekla.

TRESK! Do predsiene vrazila zásahovka. Až z balkóna to bolo počuť. Vyražávali dvere rad za radom až sa dostali k nemu. Jeden z policajtov nevyzbrojený k nemu pristúpil

"Nerobte to! Je toľko dvôvodov prečo žiť!"

Policajti mali samozrejme jedinú úlohu - odhovoriť Garryho od samovraždy. A on im na to neskočil. Veď prečo by aj, po tom všetkom čo urobil. Rozpäl ruky a pomaly preniesol váhu svojho tela dopredu. Padal, padal- dúfajúc, že do neba.

Tak a je to tu, pomyslel si. Konečne sa končí tá vyžierajúca depresívna skutočnosť. Ale zrazu sa stalo niečo na čo ani len nepomyslel, niečo čo mu ani len mysľou neprebehlo. Jeho telo sa v rýchlosti ponorilo do gumovej siete. Spolu s ním sa natiahla asi tri metre nadol a potom ho to chudáka (alebo šťastlivca) vymrštilo do výšky a spadol späť.

...

Hrozne vystrašeného a trochu aj nazlosteného si ho odviezla polícia na najbližšiu stanicu. Tam po absolvovaní dlhého rozhovoru s paranoidným psychiatrom dostal trojdňový trest väzenia. A k tomu sa sním ani veľmi netrápili. Garry dostal mini celu vo väznici pribudovanej k stanici. Bol v nej sám a to bolo preňho plus. Veľkosť však bola vďačne vyvážená špinou a bordelom.

Po druhom dni dostal očakávanú návštevu. Bol to jeho priateľ Ben Quep. Boli rovnako starí (čiže dvadsať rokov). Mali vždy tie isté problémy, tie isté radosti, ale posledný čas dostalo ich priateľstvo zabrať. Azda najskôr kvôli Benovému štúdiu medziplanetárneho práva.

Garry sedel tri metre pred Benom v temnej uličke. Tváril sa zúbožene a tragicky. Primerane k svojmu stavu. Obidvaja boli úplne ticho. Garry občas podliehal prílišnému smútku, ale toto bolo niečo iné. Ben bol úplne zmätený. Začal on.

"Bože, Garry!" povedal a na chvíľu sa im stretli pohľady. No Garry sa hanbil a hneď sa zahľadel späť na dlážku. O chvíľu nazbieral Ben odvahu na ďalšiu vetu

"Keď si mal nejaké problémy... vieš, že Allyn otec je vynikajúci..." prestal lebo slovo "psychiater" bolo v spojitosti s Garrym hanebné vysloviť "Čo sa stalo?" pokračoval ale Garry len mlčal a tak sa to Ben pokúsil vziať z iného konca "Včera bol v správach guvernér"

V tom momente obaja vybuchli v hlasití smiech a Garrymu sa konečne rozviazal jazyk.

"Tak toto je jediná vec, ktorú neľutujem!"

"Preboha, kde si našiel toľko grogorských hovien?" opýtal sa cez slzy Ben.

"Už ani neviem, ale ten starý vydriduch si to zaslúžil"

"Ah, to teda hej! Ale to vysielanie si si mohol odpustiť" skonštatoval Ben.

Garry totiž tesne pred pokusom o samovraždu využil svoju zručnosť a napojil sa na celoplanetárne vysielanie. Vo svojej, nie príliš dôkladne pripravenej reči vyslovil svoj, nie príliš priateľný názor.

"Áno mal..." smutne prikývol.

"A čo teraz?" opýtal sa Ben s vážnou tvárou.

"Neviem, naozaj neviem"

"Ally a Ja sa sťahujeme do nového bytu neďaleko PSI-čka. Je naozaj veľký, môžeš u nás ostať tak dlho ako budeš chcieť" ponúkol sa Ben.

"Ďakujem Ben, ešte si to premyslím. A ozaj, ako sa má Ally? Nevidel som ju riadni čas" spýtal sa Garry s veľkým záujmom v očiach.

"Ally? Mám ju ešte radšej ako predtým, ale ja jej začínam liezť na nervy!"

"Ale, to nemyslíš vážne!"

"Ale to myslím vážne!" zasmial sa Ben "Zlostí ju, že na ňu nemám čas"

"To je hádam základný problém každého vzťahu" povedal Garry.

"Je to tak... prídem zajtra po teba?" Navrhol Ben.

"Tak dobre, si priateľ" odsúhlasil Garry s konečnou platnosťou.

...

Garryho prepustili presne o pol tridsiatej prvej čo znamenalo na Dizzose najhlbšiu tmu. Po prevzatí osobných vecí sa obliekol do svojej košele, ktorá síce bola štýlová , ale to len preto lebo sa výrazne odlišovala od bežného oblečenia, ktoré sa v okolí nosilo.

Ben ho čakal na parkovacej plošine za policajnou stanicou.

"Tak ahoj!" pozdravil Ben.

"Ahoj" odzdravil Garry statočne, ale bol hrozne unavený.

"Prežil si to" Ben potľapkal Garryho po pleci a ukázal na svoj airomobil.

...

Premávka bola hustá vo všetkých vzdušných podlažiach. Vlastne takto bolo vždy a Ben bol vďaka tomu dobrý šofér. K baráku, v ktorom mal Ben byt došli za necelú hodinu. V okolí baráka nelietali takmer žiadne vozidlá, čo bolo všeobecne na planétu Dizzos veľmi neobvyklé. Ďalšia výhoda bytu bola v tom, že bol na úplne najvyššom poschodí. Ben nemusel pristávať na nijakom vzdialenom parkovisku. To mali totiž rovno na streche. Tak na ňom pristál, zamkol airomobil a spolu zišli dolu schodmi na veľkú verandu, kde bol vstup do bytu.

"Zrejme ešte spí" povedal Ben, keď otváral dvere, ktoré boli vsadené do veľkej sklenenej steny ",chcela biť hore, keď prídeš, ale sama vedela, že to nevydrží"

Vošli dnu a Ben zapálil mäkké svetlo. To jemne poodhaľovalo nábytok a tri veľké kreslá.

"Donesiem ti niečo na pitie? Povedz, čo by si chcel?" opýtal sa potichu Ben.

"Máš niečo teplé?" odšepol Garry.

"Niečo sa určite nájde" povedal a odskočil do kuchyne.

O chvíľu sa vrátil s dvoma sklenenými pohármi naplnenými teplým čajom. Garry sa usmial a vzal si svoj pohár do ruky. Obaja si sadli do kresiel. Chvíľu len tak popíjal a mlčali. No potom Ben zopakoval otázku na ktorú predtým nedostal odpoveď

" Garry, povedz mi, prečo si to urobil?"

"Asi, odo mňa čakáš nejaký racionálny dôvod" nesmelo skonštatoval Garry.

"Na také niečo bi mal byť" pokračoval Ben.

"Asi, aj je... som hrozne nešťastný, hrozne nešťastný. Nemôžem povedať, že by to bolo pre jednu vec alebo... " Garry sa nadýchol a so zvlhčenými očami spustil ", nenávidím to tu! Nenávidím život! Nič mi tu už nerobí radosť... " Garrymu začali tiecť slzy.

"A čo teraz? " spýtal sa.

"Neviem, ale domov...domov sa už nikdy nevrátim. Pôjdem preč, úplne preč... "

Vtedy sa zrazu v chodbe zapálilo svetlo. Bola to Ally. Pekné blond vlasy mala strapaté a bosými nohami si stúpala na bielu nočnú košeľu. Keď zbadala Garryho, rýchlo k nemu pribehla a objala ho.

"Ahoj Ally " pozdravil ju cez jej objatie.

"Ahoj Garry " rozospatým hlasom mu pozdrav opätovala.

Chvíľu sa spolu rozprávali, ale už na veselšiu tému. Ally aj tak všetko čo sa stalo vedela od Bena a čo nie to jej povedal v Garryho neprítomnosti. Do postelí si ľahli o tridsiatej tretej.

...

Ben a Garry vstali úplne naraz. Už bolo ráno, ale nie také, aké by si hocikto predstavil. Bolo to skôr šero.

V kuchyni si robili raňajky, keď sa k ním pridala Ally.

"Dobré ráno chlapci ! " pobozkala Bena, ktorý sa práve venoval volskému oku "Tak, o koľkej sa vám začína práca?"

"Najskôr už nemám prácu " zasmial sa Garry.

"Tak čo budeš robiť " spýtala sa prekvapená Ally.

"Dnes pôjdeme vybaviť Garrymu pas" odpovedal Ben.

...

Do Benovej práce prišli o desiatej. Tam si Ben vybral voľno, čo si pri svojom plate aj mohol dovoliť. Potom ich čakala dlhá trasa do centra Dizzosu. Od ich hniezda až po úrad to bolo takmer štyridsaťtisíc kilometrov.

V momente keď sa cesta ťahala najviac ako je v šírom vesmíre vôbec možné, dostal Ben hlad a musel ho v riadení zastúpiť Garry, ktorý ležal na zadných sedadlách a rozmýšľal nad všetkými byrokratickými úkonmi, ktoré bude musieť podstúpiť. Vymenili sa a Ben sa zahryzol do jednej z veľkých bagiet, ktoré mali vopred pripravené.

"Garry?" opýtal sa Ben a pritom nenásytne hltal.

"Áno?"

"Za ten čas, čo sme sa nevideli, mal si priateľku?"

"Veď ma poznáš, každý deň iná, nie som veľmi stály" Odpovedal nepresvedčivo.

"Hmmm...hej, jasné." súhlasil Ben veľmi, veľmi nepresvedčivo a potom nasledovalo dlhé neprerušované mľaskanie. Ben si však nemohol odpustiť narážku.

"Áno, veď ty si bol z nás dvoch vždy ten obľúbenejší!" tak a toto bol vrchol nepresvedčivosti. Garry sa vážne zahľadel Benovi do očí a ten na chvíľu zastavil svoju ústnu symfóniu.

"Bol to žart! obraňoval sa.

"Hnusný žart a k tomu si z mojej minulosti robíš srandu" podotkol Garry podráždene.

"Tak prepáč... " ospravedlňoval sa Ben.

"Veľmi si sa nezmenil" povedal Garry.

"Za to ty, áno" odvrkol Ben " Rozmýšľal si už kam pôjdeš?"

"Rozmýšľa l" odpovedal Garry.

"No a?"

"Zatiaľ viem, že to bude ďaleko odtiaľto" povedal a pozrel sa von oknom na budovy ktoré boli čoraz vyššie a na airomobily, ktorých bolo čoraz viac. Došli na hranicu planetárneho centra. Garry sa rýchlo vymenil s Benom, bol to totiž priveľký risk na to, že nikdy nemal vystavený vodičák.

Do centra sa vstupovalo cez kruhové brány za ktorými boli pristavané kontrolné stanice. Jedna, ktorá bolo dvadsať metrov pod nimi, im prebrala riadenie a stiahla ich k sebe. Airomobil pomaly prešiel bránou a zastavil sa pri okienku stanice.

"Airomobil vezie dve osoby. V interiéri sa nenachádza žiadna zbraň." čítal colník s obrazovky.

"My vieme!" odvetil Garry hlúpo spoza otvoreného okna.

"Identifikačné karty, prosím" povedal prosím ale znelo to ako " Okamžite ich navaľ inak ti spravím zo života peklo!". Presne to aj urobiť mohol, ale Ben mu obidve karty slušne podal.

Keďže Garry si svojím incidentom vybojoval štatút občana ohrozujúceho verejnú bezpečnosť ani nerátal s možnosťou, že by ho nechali len tak voľne poletovať po centre. Preto naň nasadili malého loptového robota CSC, ktorý ho mal prenasledovať po čas celého pobytu v centre.

Úrad pre vybavovanie nebol hlboko v centre a preto už o takú hodinu boli na mieste. Zaparkovali na neveľkom parkovisku a zabrali tím posledné voľné miesto. Obidvaja boli nadmieru nervózny. Predtým sa o tom vôbec nerozprávali a radšej na to ani veľmi nemysleli, ale aká je šanca, že mu úrady dovolia opustiť planétu a biť tak šťastní. Nie, preto tam úrady určite neboli.

...

Stáli v rade a hľadeli okolo seba. Garry pozeral na vysoký strop a Ben na otravné CSC. Konečne došli na rad. Spoza skla sa ozval hrubý ženský hlas.

"Nech sa páči, ako môžem pomôcť?"

"Potrebujem vybaviť pre priateľa pas" oznámil Ben a snažil sa biť suverénny. Asi si myslel, že to ženu obmäkčí.

"Jeho meno?"

"Garry Linni!" ohlásil sa Garry sám.

...

Bol tam hrozný vzduch. Plný Dymu a smradu. Bol to totiž jeden z sedemstotridsať tisíc najšpinavších barov na Dizzose. Všetky boli špinavé ale tých sedemstotridsaťtisíc nikto ani neupratoval.

Garry sedel na vysokej stoličke a čelo mal položené na chladnom pulte

"Čo je ti človeče?" spýtal sa mladý mužský hlas. Garry dvihol hlavu a muž mu zahľadel do očí. Mal ich červené a vyzeral ako ovalený balvanom, ako nadopovaný nejakou drogou. Samozrejme bolo to len zdanie. Garry mal voči tomu veľké predsudky.

"V skutočnosti ťa to vôbec nezaujíma" odvrkol Garry.

"Máš pravdu v skutočnosti ti chcem predať hodinky" usmial sa muž. Slovom hodinky sa nemyslelo len hodinky ale vec, ktorá obsahovala okrem merača času ďalších milión vecí.

"Aby som sa na ne musel pozerať každých päť sekúnd?!"

"Prečo by si mal?" spýtal sa so začudovaním v hlase mladý muž.

"Čo? Nevieš o čom hovorím?..."

"Človeče ty si nejaký domysio- blázon! Keď máš depku stačí povedať..." v tom momente Garryho schytila za košeľu ruka a pritisla ho k stene. Bol to Ben.

"Garry, Garry pozri sa na mňa!" naliehal naňho.

"Čo som si myslel Čo?! podráždene kričal Garry.

"Počúvaj ma!" Ben sa ho snažil zastaviť, ale jemu to bolo jedno. Pokračoval ďalej.

"Čo? Že sa stadiaľ niekedy dostanem? Už tu nechcem biť Nikto tu nie je šťastný a ani nikdy nebude!"

"Máš ešte šancu Kým si sa túlal našiel som cestu!" zvolal radostne a Garry ho začal konečne počúvať.

"Akú cestu?" zahľadel svojimi psími očami do tých Benových.

"Poď! Musíme sa ponáhľať"

...

Z airomobilu vybehli ako šialený. Utekali a Garry vôbec netušil kam. Cestu im lemovali kovové stožiare a vysoké budovy. Keď Garry v rýchlosti otočil hlavu zazrel akési vesmírne lode odpájajúce sa od štartovacích rámp. Dobehli k malým dverám na konci uličky. Vstúpili dnu a smerom na ich čelá sa nalepilo sedem červených svetielok zo strelných zbraní.

"Dobre, sú to oni!" zvolal hrubý hlas patriaci objemnému mužovi s fúzmi a bradou "Máme asi tak päť minút na všetko"

" Na čo všetko?!?" zľakol sa Garry. Ani sa nestihol obzrieť a jeho chrbát narazil o železný stolík z lesknúcou sa platňou.

Dvaja chlapi, ktorí ani nemuseli byť veľmi silní ale boli, držali Garryho aby sa nemohol pohnúť. Vtedy priskočil ten tučný chlap, strhol mu košeľu a chytil ho za zápästie. Vedľa neho stojací muž mu podal do ruky dlhú injekčnú striekačku naplnenú neznámou tekutinou.

"Neboj sa Garry!" volal naňho Ben, ktorý sa bál takisto ako on. Garry sa strhol keď sa mu do kože zapichol konček ihly. Pomaličky sa mu do žíl vpúšťal obsah striekačky. Pozeral sa do Benovej tváre- žiadal tím o vysvetlenie. Bolo to posledný krát čo ho videl. Ešte počul ako mu niečo hovorí, keď sa mu jeho obraz začal rozplývať. Už ani nevnímal okolie a srdce mu bilo čoraz pomalšie, pomalšie, pomalšie...

...

Chlad bola prvá vec, ktorú ucítil. Ešte stále bol v spánku a sne aj keď sa mu už odlepovali viečka. Bol celkom pokojný. Na ľavej strane od seba si všimol akýsi bielo- modrý predmet. Pozeral sa na to zľahka pretože to ešte nebolo dosť reálne. Čím viac sa preberal tím viac mu ten predmet pripomínal ruku. Áno už to vedel na isto bola to ruka. Bezvládna, mŕtva ruka. Srdce mu zrazu začalo rýchlo byť, až príliš. Dostal hrozný šok, ktorý ho vytrhol zo snívania. Vykríkol a jeho skrčením telom sa prehnali prúdy krvi. Chlad sa zrazu premenil na neľudský nízku teplotu. V kŕčoch sa poobzeral dookola a dostal druhý šok. Vedľa neho, za ním, pred ním boli stovky mŕtvych tiel naukladaných do obrovských mriežkatých regálov. Bolo mu z toho na zvracanie. Pozrel sa na seba a zbadal že je nahý prikrytí len hnedou dekou . Takou boli prikryté všetky telá. Zabalil sa do nej a pomaly vstal. Kráčal pomedzi mŕtvolami a myslel, že umrie kým dojde ku kovovým dverám na konci dlhej uličky. Ale podarilo sa. Vypätím všetkých síl otočil uzáverom a dvere sa otvorili. Vošiel do tmavej miestnosti, kde bol výťah. Vošiel doň a stlačil na najvyššie podlažie. Keď výťah zastal a on z neho vypadol pribehlo k nemu opäť tých sedem neznámych mužom na čele s tlsťochom. Pomohli mu vstať a zamierili ďalej do širokej presvetlenej a rušnej chodby. Bolo tam veľa ľudí a niektorí mali od ľudí dosť ďaleko, ale stále to boli ľudia. Keby nebol Garry na ľadové cucky určite by sa hanbil. Vošli do veľkej kajuty a Garryho posadili do kresla a nahádzali naňho kopu diek. Dali mu aj horúci nápoj.

"Ako sa cítite?" starostlivo sa opýtal tučný chlap.

"Ako sa voláte?!" opýtal sa Garry. Síce dosť drzým tónom, ale mal na to aj trochu právo. Chlapa to nevyviedlo z mieri. Vstal a podal mu ruku

"Sebastian Baty"

"Garry Linni"

"Áno, poznám vaše meno." usmial sa Sebastian.

"Ale kto vlastne ste?"

"Niekto by povedal, že vplyvný človek. Iní, že terorista" pochválil sa a sadol si späť lebo čakal záplavu otázok- celkom oprávnených.

"Kde sme?"

"Sme na orbitálnej stanici tridsaťtisíc kilometrov nad povrchom Dizzosu"

"Takže som sa odtiaľ dostal?! " hrozne ho to potešilo, ale stále necítil tú zmenu na, ktorú čakal. Bol to však dôležitý krok bližšie.

"Áno , je to tak"

"Ako sa vám to podarilo?"

"Mali sme šťastie, kontroly kontajnerov s mŕtvolami nie sú také prísne. Uspali sme vás aby ste ten chlad vydržali a zároveň vám to znížilo tep a teplotu"

"Bože... ako, že ešte žijem?" spýtal sa prekvapene.

"Boli ste tam asi len 15 minút"

"Prečo ste sa tak ponáhľali dosť ma to vystrašilo"

"Odchod kontajnerov je vždy presne načasovaný, chceli sme sa vyhnúť problémom" bol chvíľu ticho a potom povedal vetu na, ktorú Garry čakal.

"Už sa nemusíte báť urobíme všetko čo je v naších silách aby sme vám pomohli"

"Ale... prečo?" vydral so seba. Sebastian sa namiesto odpovede čudne usmial a začal predstavovať svojich piatich spoločníkov

"Tamto je Louis a Tommy" ukázal na dvoch vedľa sediacich kamarátov. Tommy bol o dosť mladší od Louisa, " Tam zasa Erick- náš ostrostrelec" keď ho takto Sebastian označil žmurkol okom na Garryho," Tamto je Jack, jeho sekundant a ten vzadu je Nick. Je vynikajúci pilot" Garry mal ešte aspoň jednu stovku otázok ale Sebastian nemal chuť chodiť okolo horúcej kaši a preto šiel rovno na vec, " Počítač zapnúť!" týmto heslom sa zapol počítač. Ako plátno sa jeho obrazovka roztiahla na protiľahlej stene "Chcel by som mapu vesmíru"

"Mapu nejakého kvadrantu?" spýtal sa počítač kovovým hlasom.

"Nie. Chcem celú mapu. Mapu všetkých miest vo vesmíre, ktoré máš v pamäti" povedal. To čo chcel sa im na obrazovke aj zjavilo ", vyznač našu súčasnú polohu!" na mape sa zjavil červený bod. Bol takmer v presnom strede mapy ", ktorá obývateľná planéta je naďalej od našej súčasnej polohy?" táto veta vnútorne postavila všetkých zúčastnených zo stoličiek. Ale nikto so Sebastianových ľudí neodporoval.

"Tetrin a Mossen" odpovedal počítač. Jeho rozum nič nenútilo vysvetliť prečo sú takéto dve planéty. Šanca žeby boli od nich rovnako vzdialené je taká minimálna až neexistuje.

"Prečo dve, počítač?" nadhodil Sebastian.

"Poloha týchto planét sa zakladá na predpokladoch" odpovedal počítač.

"Aha, takže si budeme musieť vybrať" skonštatoval Nick.

"Máš o nich nejaké bližšie informácie" spýtal sa duchaplne Louis.

"Nie" to bola od počítača príliš nepotešujúca odpoveď.

"Predpokladaný čas cesty s použitím urýchľovacích brán?"

"Štrnásť mesiacov"

"Štrnásť mesiacov ! Rok a dva mesiace?" zvolali Tommy a Louis naraz. Štrnásť mesiacov na cestu cez celú galaxiu a možno ešte ďalej bolo na svet kde ste sa všade kam ste potrebovali dostali za dvadsať minút dosť dlhý čas. A to ešte nebolo všetko

"Je tu ešte však jeden problém. Keďže pána Linniho bude hľadať celý systém nemôžeme prechádzať cez hociktoré brány. Urobíme klasickú operáciu" povedal Sebastian.

"Čo?" Garry sa zmohol len na to.

"Nebojte sa! Vpichneme vám do krvi určitú latku, ktorú v sebe nosia iba Bioletikovia.," Garry tie čudesné tvory videl asi len dvakrát. Na Dizzose boli populárni hlavne roboti, ale v ostatku vesmíru to tak bolo s Bioletikmi. Vlastne plnili tú istú funkciu ale na rozdiel od robotov boli zo živej hmoty " Pôvodná látka je pre ľudí smrteľná, ale naša upravená človeku neublíži. Takže keď vám bude prúdiť krvou, kontrola pri vstupe do brány vás zaregistruje ako bioletika. A jediná korporácia, ktorá povoľuje voľný prechod bioletikov je korporácia Zexis. Vlastnia asi päťsto brán"

"Počítač, ako dlho bude trvať cesta výlučne bránami Zexisu?" spýtal sa konečne Louis.

"18 mesiacov" znela odpoveď.

Všetci dobre vedeli čo to znamená byť taký dlhý čas na lodi. Preto Sebastian vyslal Jacka, Nicka a Louisa aby pozháňali všetky potrebné veci na cestu. Stanicu opustili presne o tri dni. Malou urýchľovacou bránou sa vydali do nekonečného vesmíru.

...

Počas prvých hodín letu Garryho upravili na "biologického mutanta". Nebola to žiadna sranda, ale veď kto by sa aj smial. Snažil sa vytrhnúť z niečoho z čoho sa ešte nikto nevytrhol...

O šestnásť mesiacov prechádzali sto dvadsiatou štvrtou bránou a pred nimi stála posledná obrovská, ktorá slúžila ľudom, ktorí sa chceli dostať do neobývaných končín vesmíru.

"O desať minút sme tam!" upozorňoval Nick, sediaci pri riadiacom pulte. Ale nik ho už nepočúval, pretože ich tak to upozorňoval každú druhú minútu posledné dve hodiny. Ďalšia správa však rozhýbala všetky kosti," Blíži sa k nám nejaký malý modul!"

"Čo hovorí počítač? Kto je v nich?" Pohotovo sa opýtal Sebastian, ktorý bol už na pol ceste k Nickovi.

"Majú značku Guvernéra Kopreyi" odpovedal Nick.

"Môžete hádať kto tam je!" povedal Erick nabíjajúc si svoju zbraň. Vedľa neho stál Jack a zvesoval si zo steny svoju krátku L-50- ku

"To nie je pravda, sakra!" zreval Sebastian a trochu mu pri tom poskočilo sádlo. Erick a Jack sa pohli k dverám.

"Stojte! Nemôžeme takto riskovať. Viete čo všetko sa môže stať? Jedna chyba a keď nezomrieme tu dostihne nás to niekde inde! Najsamprv sa s nimi porozprávam!

"S kým?" spýtal sa Garry sediaci v kresle. Bol s toho riadne nervózny.

"Už sme sa o nich rozprávali" odpovedal mu Erick.

...

Sebastian sa postavil pred kovové dvere. Erick a Jack sa skryli za obe rohy chodby tak aby ich nebolo vidieť.

"Pripravení?" uistil sa a obaja strelci odhodlane prikývli. Čakali a Sebastian bol presvedčený, že na smrť. Zaznelo dunenie a dvere sa s rachotom vysunuli nahor.

Do vnútra vstúpili dve napohľad odporné bytosti. Boli bledý ako smotana a oči mali sivé. Mozgy mali väčšie ako lebky a po bokoch hláv sa im rozvetvovali modré žily. Bol to hnusný pohľad. Boli to totiž bioletikovia.

"Vaše meno?" povedali súhlasne zvláštnym hlasom.

"Sebastian Baty. Prosím vás, môžem vedieť prečo si guvernér Kopreyi nárokuje právo kontrolovať všetky lode prechádzajúce cez bránu. Tam na nás predsa už čaká jedna kontrola" začal Sebastian.

"Guvernér Kopreyi bol poverený. Veľa cestovateľov porušuje zákony" odpovedal pravý a naň ho nadviazal ľavý

"Preto nám ustúpte. Vaša loď musí byť ..." ani to nestihol dopovedať. Hlavami sa im prevŕtali strely a obaja spadli na zem. Sebastian zavrel oči a zmrštilo sa mu čelo. Stál tam asi tak dvadsať sekúnd kým k nemu pristúpil Erick a Jack.

"Je to v poriadku?" otvoril oči.

"Myslím, že sme boli dosť rýchli odpovedal Erick

"Nič nevideli. Nemali šancu vytvoriť vôbec nijakú myšlienku" potvrdil Jack.

"Dobre. Rýchlo na miesta ale najprv ich vyhoďte z lode !" Sebastian odišiel.

...

Leteli už naozaj len chvíľku, keď zastali pred bránou. Erick a Jack už sedeli na svojich miestach. Garry stál blízko okna aby sa mohol dívať na obrovskú bránu s priemerom jeden kilometer. V hlave mu však neprestajne vŕtalo prečo bol a aj je Sebastian taký rozrušený. Sú tí bioletikovia predsa mŕtvi!

"Je potrebné sa rozhodnúť, na ktorú planétu namierime, pán Linni. Tetrin alebo Mossen?" podotkol Sebastian. Pre Garryho bolo rozhodnutie ťažké. Nevedel o nich nič okrem ich mien.

"Hodím si mincou!" povedal napokon. Tommy mu hodil svoju, ktorú mal zavesenú po celý čas na krku," Ten znak je Mossen a ta čudná žena Tetrin"

Garry sa vystrel a vyhodil mincu do vzduchu. Pár krát sa otočila a dopadla späť do Garryho ruky.

"Mossen" povedal neutrálne lebo nemal ani potuchy či je to dobré alebo zlé. Mal však pocit, že to v celku ujde.

"Sadnite si pán Linni!" odporučil Sebastian "Nick, vyšli signál!" Nick sa nahol dopredu a stlačil tlačidlo ktoré vyslalo signál bráne, ktorý ju automaticky aktivoval.

"Vpred!" zvolal kapitán lode, vodca a najskúsenejší člen posádky.

Loď vyrazila plnou rýchlosťou cez bránu. Po vnútornom kruhu brány sa vygeneroval modrý lúč, ktorý ju obišiel po celej dĺžke a vrazil do motorov. Loď to vymrštilo neuveriteľnou rýchlosťou.

...

"Koľko bude trvať cesta?" spýtal sa Garry Nicka

"Takých osem týždňov"

"Teraz je naša rýchlosť veľká , ale o takých štyridsať dní bude pôvodná" poučil Sebastian Garryho.

Mám aspoň trocha času na seba, pomyslel si Garry. Boli už hrozne ďaleko od nenávideného Dizzosu. No nie dosť od nenávideného vesmíru.

...

Večer päťdesiateho piateho dňa sa ťahal v znamení očakávania. Nikto presne nevedel čo sa bude diať keď pristanú na Mossen. Posádka bola roztrúsená po celej lodi, keď Garry kráčal unavený do svojej kajuty. Loď bola stavaná pre veľký počet cestujúcich a oni boli len siedmi. Dvere do jeho kajuty neboli zamknuté. Zdalo sa mu to zvláštne, ale nie až tak aby sa nad tím pozastavil. Preto vošiel dnu a ľahol si na spodnú posteľ dvojposchodovej postele, ktorá bola vľavo od dverí. Ruky aj nohy mal v štyridsať päť stupňovom uhle od tela. Čiže vyzeral ako taká ľudská morská hviezdica. Už sa mu skoro zatvorili oči keď ho prekvapil hlas z posteľ nad ním.

"Si unavený?"

"Trocha... dosť! Si... Tommy?"

"Áno. Nevedel som, že nás už dokážeš rozoznať podľa hlasu. Milé od teba" povedal Tommy.

"Rok aj dva mesiace. Už by bolo na čase aby som vás trocha poznal..."

"To je OK...OK!"

"Tak a zajtra sme na mieste!" víťazoslávne skonštatoval Garry.

"Splní sa tvoj sen!"

"Ani by som nepovedal..." povedal Garry smutne a Tommy sa nahol cez posteľ aby mohol vidieť Garrymu do očí.

"Tak potom prečo sa ako šialený hnáme cez celý vesmír!" zvolal Tommy ", určite nechceš žiť na Mossene. Podľa mňa tam ani nič nie je"

"Nie nechcem..." povedal Garry a Tommy si opäť ľahol na chrbát.

"Ja viem o čo si sa pokúsil..." Garryho tá veta pristihla úplne nepripraveného. Kedysi mal odpovede, ktorými zachraňoval podobné situácie, ale už bol s takých klamstiev unavený a možno konečne povedal pravdu.

"Urobil by som to znova, keby som neveril, že peklo nemá hranice"

"Nie je to až také zlé. Dá sa to prežiť!" povedal optimisticky

"Že to nie je až také zlé?!? Pozri sa okolo seba! Kde si? Si medzi železom a káblami! Celý život! Všetko je tu choré"

"Je to tak! Ale aj tak si môžeš všetko užiť a mať s toho prospech! " Tommy opätoval paľbu do stropu.

"To by si musel byť hrozný cynik! " dokončil Garry a nastalo dlhé ticho, ktoré napokon prerušil Tommy.

"Rozumiem ti, ale ťažko sa počúva, že všetko okolo teba čo máš možno aj rád je skazené"

"Prepáč, nechcel som ťa uraziť" ospravedlňoval sa Garry.

"Na to ti poviem len jedno- to bude OK... OK! " opäť sa zasmiali a cítili sa opäť dobre.

"Trápi ma ...vlastne ma to netrápi len ma zaujíma to isté čo teba"

"Prečo sa ako šialený hnáme cez celý vesmír? "

"Presne tak! Prečo to pre mňa Sebastian robí? Vravel mi že je to dlžný Benovi. Ale za čo to sa mi z neho nepodarilo dostať" keď vyslovil Benovo meno zosmutnel. Za celý ten čas si naňho nespomenul.

"Sebastian nič neprezradí. Sebastian nedá nič na javo! Neviem o tom veľa vlastne toľko koľko ty ale môžem ti povedať, že to nie je hlavný dôvod" odpovedal Tommy.

"Ako to myslíš? " začudoval sa Garry.

"Myslím, že je možno rovnako zúfalý ako ty" povedal Tommy a Garry zavrel oči.

" Idem spať" povedal a prikryl sa dekou

"Garry? " opäť začal Tommy, "Vieš, že si v mojej kajute? "

...

Všetci, celá posádka bola v kokpite. Oči mali nalepené na okne ale veľa nevideli. Iba tmavú guľu ktorá zakrývala hviezdy.

"Mossen" vyhlásil Nick

"Je tam dočerta niekto? Spýtal sa Erick

"My. Za desať minút! " odpovedal Sebastian.

Atmosféra Mossenu bola temná a hmlovitá. Loď cestovateľov pomaly dosadla na betónový podklad a všetci vystúpili po výsuvnom mostíku. Pomaly sa nadýchli. Na planéte bol kyslík a bolo ho dosť na to aby sa dal pokojne dýchať.

"Kde sme?" spýtal sa Sebastian.

"Pristál som na nejakom veľkom prístavisku ako si mi prikázal" odpovedal Nick

Garry sa zahľadel pred seba a asi dva kilometre pred nimi sa týčil vysoký rad pochmúrnych budov Keď urobil to isté na jednu i na druhú stranu ba aj za seba zistil, že sú akoby na gigantickom námestí.

"Pripadá mi to ako štartovací bod k obývanému vesmíru" povedal Louis.

"Aj mne" priznačil Sebastian", zoberte si zbrane a pre istotu aj nejaké zásoby" rozkázal a všetci urobili ako povedal.

Dali sa na malú prehliadku mesta. Na zbraniach mali pripevnené baterky, ktoré im veľmi pomáhali v pohybe. Asi po pol hodine cesty zbadali v diaľke vysoké stožiare so svetlami na vrchu. Žiarili a pod nimi boli zaparkované tri vesmírne lode

"Myslíte, že sú opustené" spýtal sa Tommy.

"A či sú vôbec funkčné" zamyslel sa nahlas Louis.

"Poďme sa presvedčiť! " navrhol Sebastian.

...

Z kvílivým zvukom sa otvorili dvere prvej lode.

"Cítim zatuchnutý vzduch" zvolal na ostatných Louis. Bude to asi pokazená klimatizácia"

"Pokračuj" povedal Sebastian.

"V poriadku" zmizol v tme.

O chvíľu sa vrátil von plný nadšenia.

"Garry, máš možnosť vyskúšať si remeslo pilota! " pre Garryho to bola skvelá správa. Keď preskúmali ostatné lode a zistili, že v nich nikto nie je Nick sa rozhodol, že Garryho naučí čo to o lietaní.

"Kam to zobrať Nick? " spýtal sa Garry oddeľujúc loď od zeme.

"K našej lodi. Však Sebastian? " Sebastian prikývol.

Garry to zdvihol ešte vyššie. Išlo mu to celkom dobre. Keď si už bol dostatočne istý svojimi schopnosťami trocha sa priblížil k budovám na pravo. Ich tvar a zložitosť už mohli rozoznať o mnoho lepšie.

" Dobre, pristaň, ale radšej pomaly" upozorňoval Nick.

Garry pekne pristál tam kde mal, dvadsať metrov od Sebastianovej lode. Boli aj trochu hladný a keď Jack objavil čosi ako kráter v betóne rozhodli sa urobiť si piknik. V jeho dne bolo veľa polámaných kúskov betónu- vhodne zastupujúcich stoličky.

Smiali sa, rozprávali a spomínali. Starosti na chvíľu vymizli. A nikto Jack, Nick, Louis, Erick, Sebastian a dokonca ani Tommy sa nechceli vrátiť. Boli to jedni s tých lepších ľudí ako to aj Garry vycítil.

"Nick, podaj mi tie sušienky. Po tom pití mi zvlhlo v krku" požiadal Tommy

"Hneď! " odpovedal Nick a natiahol ruku s balíčkom k Tommymu. Už ho Tommy skoro mal v ruke keď sa spustila pohroma, ktorú práve tam a práve vtedy nikto nečakal. Hlasná explózia pätnásť metrov od nich roztrieštila betón. Akýsi kovový pliešok s nálože sa zarezal do Nickovej ruky. Jeho rýchlosť ho strhla na zem. Krv z rany postriekala Garryho košeľu. Trvalo asi desať sekúnd kým niekto k nemu priskočil.

"Pomôžte mu rýchlo! " skríkol Sebastian. Všetci, ktorí mohli sa chopili zbraní a prilepili sa k stene krátera od ktorej prišla explózia.

"Sakra! Čo to má biť?!" reval Erick. Jack obmotal Nickovi ruku, ale krv mu tiekla príliš prudko. O chvíľku zomrel.

"Kľud! Možno o nás nevedia! " Sebastian sa snažil zachrániť situácii no nikto nemohol byť pokojný Nevedeli čo sa deje iba počuli dupot desiatok možno i stoviek nôh. Sebastian už niečo tušil. Vlastne mu bolo jasné. Sú to bioletici. Pred päťdesiatimi šiestimi dňami, tesne pred tým ako dve strely prerazili dve hlavy sa oči bioletikov mihli na svojich vrahov. Bola to len stotina. Ale stačilo to na to aby ich tváre ich smer cesty a obraz ich lode rozposlali mysľou ostatným súkmeňovcom. A tí nech sú kdekoľvek a narazia na nich zabijú ich.

Sebastian sa vyškriabal k okraju a zbadal, že mal pravdu. Keď zliezol dole nikomu nič nepovedal. Len Garrymu

"Je to koniec. Neviem kam sa dostaneš, ale musíš ísť! Utekaj do lode! "

Garry sa pozrel všetkým do očí, vstal a utekal. Z krátera vybehol skoro ako po rovinke a utekal ďalej. Bol už blízko lode, ktorú sa v ten deň učil ovládať, keď vybuchla. Nevedel čo robiť. Bezradne sa pozeral na blížiace sa svine. No začul hlasy z krátera. Celkom nerozumel, ale vedel, že si má zobrať Sebastianovu loď. Opäť bol na nohách. Pozrel sa za seba a videl ako sa pred kráterom hmýria biele telá. Pozrel sa ešte raz ako na zem padá Erick, potom Sebastian, aj Tommy. Hlavu otočil späť. Bilo mu srdce. Počul ho hlasno ako svoj dych. Už bol v lodi, v kokpite. Pozapínal množstvo prístrojov a ani necítil svoje pohyby. Do automatického pilota nastavil bez rozmyslenia kurz 88 72 44- bol to dátum jeho narodenia...

...

Letel mesiac, rok, päť rokov? Nemal potuchy a vôbec mu na tom nezáležalo. Bol zničený, ale zároveň zmierený, že zomrie. Cítil sa presne ako vtedy keď stál na zábradlí svojho balkóna. Pozeral sa dolu a chcel zomrieť. Teraz sa plazil po podlahe dlhou chodbou ku kokpitu. Chcel spustiť autodeštrukciu a už bol blízko. Dvihol hlavu a za oknom kokpitu žiarila atmosféra modrej planéty. Mala veľké trblietavé oceány a šesť kontinentov. Došiel ako stroskotanec k zdroju pitnej vody. K jedinému zdroju pitnej vody, ktorý nebol otrávený. Zo všetkých síl sa postavil a priskočil k riadidlám.

...

Loď sa vznášala kilometer nad povrchom. Na planéte bola ešte tma. Garry chcel hneď pristáť no zároveň nie stou opachou. Už to mal za ten čas premyslené. Opäť nastavil autopilota ale na opačný kurz. Mal päť minút na to aby z lode odišiel pred tým ako sa pohne. V sklade mal Sebastian kopu zvláštnych vecí. Boli také zvláštne, že Garry nemohol rozoznať ani len približný vek ich výroby. Medzi nimi stálo malé lietadielko. Otvoril dvere skladu. Sadol si doň a vyštartoval. Bol vzrušený. Vedel kam sa dostal aj keď nepoznal históriu a názov planéty. Na obzore sa mu noc začala premieňať na svitanie. Rozhodol sa pristáť. Klesal dosť rýchlo- až príliš. Tesne pred prudkým nárazom zdvihol nos lietadla nahor. Jedno koleso sa mu odlomilo a jeho držiak sa zaryl do zeme. Lietadlo zastavilo. Garry z neho vyskočil a začal utekať. Jeho nohy sa dotkli trávy. Bol od lietadla asi dvesto metrov keď sa potkol o kameň a spadol do vysokej trávy. Nesnažil sa postaviť. Práve naopak chcel tam ležať. Obloha bola čoraz oranžovejšia až pomaly vyšlo krásne guľaté slnko. Z očí mu vyšli slzy. Bol to moment, ktorý mu navždy zmenil život. Vtedy keď sa toho slnka pozrel zabudol na všetko čo sa kedy stalo. Úplne na všetko. Na Bena, na svojich rodičov, ktorých už dávno stratil. Na Sebastiana a na jeho partiu. Na guvernéra a bioletikov. Na svoj doterajší život. Nadýchol sa. Poriadne zhlboka a usmial sa.

"Kto si?" spýtal sa ťahavý chlapčenský hlas.

"Garry? Ale kto si ty?"

"Dave!" chlapec roztiahol hlásku éj do nepríčetných rozmerov.

"Ahoj Dave!" pozdravil Garry

"Ahoj Garry!" odzdravil chlapček

"Koľko máš rokov Dave?"

"Sedem" odpovedal chlapec.

"Dave! Dave! Kde si tak dlho!" ozval sa prichádzajúci dievčenský hlas. Mala možno šesť rokov.

"To je moja sestra" povedal chlapček.

"Kto je to Dave?" Spýtalo sa dievčatko, ktoré už stálo vedľa neho. Za ňou sa ťahal asi ich najmladší brat.

"To je Garry!"

S kadesi z okolia pribehlo zopár ďalších detí. Tento kruh okolo Garryho už nemohol biť naďalej nepovšimnutý.

"Čo sa tu deje?" pridal sa ženský ale mladý hlas, " Čo tu robíš?"

"Prepáč mi..., ale neviem..." ospravedlňoval sa.

"Ako to myslíš odkiaľ si? Od vedľa? Si náš sused?" spýtalo sa dievča. Jej tvár nemohol zo svojho pohľadu rozoznať

"Neviem si spomenúť"

"Ukáž pomôžem ti!" chytila ho za ruku a pomohla mu vstať. Keď už Garry stál mohol konečne pozrieť dievčaťu do tváre Mala ju veľmi peknú. Dlhé hnedé vlasy a hnedé oči.

"Tak mi aspoň povedz ako sa voláš!"

"Garry, Linni"

" Ja sa volám Diana Morweiová. Chodíš na vysokú? Alebo... Koľko máš vlastne rokov?"

spýtala sa zo záujmom

"No... nakoľko vyzerám?" povedal s priblblím výrazom v očiach, ale Diana sa smiala. bol to dôležitý okamih, aj keď neskôr zistila, že to naozaj nevie.

...

"Vie len svoje meno?" zhíkla pani Morweiová.

"Nič len svoje meno" odpovedala Diana.

"Na to musí existovať rozumné vysvetlenie" skonštatoval pán Morwei

"Nikdy som o takom niečom nepočula. To nie je ako amnézia" pokračovala pani Morweiová a pozrela sa na Garryho, ktorý sedel za stolom vedľa Diany.

"Čo sním bude teraz? nemá kam ísť. Nemá nikoho" povedala Diana. Jej rodičia sa pozreli na seba a bolo jasné čo sa bude diať.

Garry ostal u Morweiovcov. Ostal u nich dosť dlho. A keď aj lekári boli bezradný všetkým ostalo iba vykašlať sa na to. Veď to išlo tak ľahko, keď boli všetci šťastný. Garry a Diana sa rýchlo zblížili a vytvorili pár, ktorý ľudia často vídavali v meste spolu s troma malými deťmi. Zdalo sa, že sú ich ale boli to len Dianini súrodenci. Ale onedlho prišli aj ich vlastné a aj ich vlastný domov.

Tak a takto si ďalej žil Garry. Nakoniec bol jeho život obyčajný. Bol taký aký vždy mal byť. Žil si ho na mieste z, ktorého by sa už nikto nikdy nechcel vrátiť späť.