"My sme na cestách! My sme vážne vyrazili na výpravu," Moronov úžas prechádzal v malých skokoch do extázy. Diret ho zatiaľ zo svojho sedla nezaujato pozoroval a veľmi intenzívne potichu preklínal.

"Až toto raz budem rozprávať svojim deťom," pokračoval v monológu Moron. Natešene sa pritom obracal v sedle a obzeral si krajinu stále s novým záujmom, aj keď tá sa menila len veľmi pomaly."

"Veď ty žiadne deti nemáš," oponoval Diret.

"Ale raz určite budem mať," nedal sa odbiť, "a potom im budem môcť rozprávať o veľkých dobrodružstvách ich otca."

Diret si pomyslel, že matka príroda nebola až taká múdra, keď obdarila všetky tvory schopnosťou rozmnožovať sa, ale nahlas nepovedal nič. Celý tento nápad sa mu prestával čím ďalej, tým menej páčiť. Nakoniec, veď táto cesta bola vlastne trestom, takže by sa mu páčiť príliš nemala. A to len preto, lebo si chceli požičať niekoľko pomôcok najvyššieho mága.

Diret mal totiž veľké plány a Moron bol dostatočne šialený a hlúpy, aby do toho šiel s ním. Všetko šlo podľa plánu a pravdepodobne by sa nič nestalo, keby Moron nemal zvláštny talent vytvárať problémy aj v zjavne bezproblémových situáciách. A tak sa stalo, že po tom, čo akási malá škatuľka omylom spadla na zem, bol do priestorov školy mágie vypustený démon siedmeho stupňa. O kvalitách démona tohto stupňa vypovedá aj to, že pri pohľade na strachom trasúceho sa Morona a šokom stŕpnutého Direta si len znechutene odpľul a vydal sa na lov. O ďalších jeho činoch si mohli obyvatelia mesta Včelín prečítať v raňajšom vydaní miestnych novín toto:

Túto noc v hlavnej budove školy mágie bol pravdepodobne pri nevydarenom magickom experimente vypustený démon stupňa sedem. Po počiatočnej panike, ktorú spôsobil preháňaním sa po chodbách a strašným zavýjaním, bol spozorovaný v školskej záhrade, kde zjedol dve jablone, dvanásť tekvíc a pravdepodobne kvôli dobrému dychu aj jeden záhon ruží. Následne sa dostal k fontáne pred hlavným vchodom, ktorú dosucha vypil. Narýchlo zvolaná rada mágov ho nakoniec chytila v miestom verejnom dome. Démon sa pravdepodobne vybral na lov panny a vedený vôňami a inštinktom zamieril práve tam. Nájsť ho bolo veľmi ľahké vďaka kriku, ktorý sa z tohto miesta ozýval. Nikto z očitých svedkov však nevie potvrdiť, či tak kričalo osadenstvo domu od strachu, alebo démon od sklamania nad nevinnosťou miestnych žien.

To, čo sa stalo s Moronom a Diretom, sa už v miestnych novinách nepísalo. Toho prvého našli ešte tú noc silne zakliesneného v malej škatuli v miestnosti, kde došlo k incidentu. Aj napriek tomu, že Moron je malého vzrastu, nikto si nevie úplne dobre predstaviť, ako sa tam dostal. Skutočnosť, že patril k lupičom, ktorý démona vypustili, sa dala ľahko rozoznať podľa prerušovaného zvuku jeho drkotajúcich zubov a neuveriteľne bielej pokožky na tvári. Chytiť Direta bol už trochu väčší problém. Ten, využijúc paniku, ktorú démon spôsobil, sa nepozorovane dostal do skladu potravín, kde plánoval v sude s jablkami stráviť niekoľko najbližších mesiacov, živiac sa prevažne touto vláknitou stravou. Nerátal však so silným úbytkom jabĺk po démonovej návšteve v záhrade a tak bol na ďalšie ráno objavený kuchármi. Pred najvyššieho mága ho doslova naservírovali ešte s jablkom v ústach.

Proces bol veľmi krátky a naši dvaja hrdinovia dostali na výber. Alebo budú na doživotie vykázaní zo školy mágie, alebo splnia úlohu, ktorú zatiaľ nikto pre nimi nesplnil. Už dlhšiu dobu sa tradovala povesť o Hrbatých horách. Vraj, pred dávnymi vekmi bol v škole mágie ukrytý mocný artefakt. Nanešťastie bol ukradnutý a odnesený niekde do Hrbatých hôr, kde akékoľvek stopy po ňom končia. To sa stalo pred mnohými a mnohými rokmi a od tej doby už bolo vyslaných mnoho výprav na jeho získanie. Boli posielaní najlepší mágovia aj úplní nováčikovia. Nikto sa nevrátil. Časom sa z tejto úlohy stal dobrý spôsob na zbavovanie sa ľudí. Ak sa niekto snažil o kariérny postup jeho veku neprimeraný, alebo ak niekto príliš rád experimentoval s príliš nestálymi kúzlami, tak bol vyslaný na výpravu do Hrbatých hôr. Veľkňaz mal pocit, že Diret a Moron sú mu tŕňom v päte tak dlho, že vďaka tomu začal krívať. Výprava bolo konečné a ideálne riešenie na tento chronický problém. Dvaja mágovia začiatočníci si teda zbalili to, čo uznali za vhodné a vyrazili. Kone dostali ako správni členovia výpravy zdarma. Väčšinou ich hradila škola z peňazí určených pre prípad pohrebu dotyčnej osoby.

"No nie je to úžasné? My vážne cestujeme. Ja s tebou a ty so mnou. Už sa neviem dočkať tých dobrodružstiev, čo nás čakajú," Moronove nadšenie malo, zdá sa, nevyčerpateľný zdroj energie.

O Diretovej trpezlivosti sa to však už povedať nedalo: "Ak okamžite neprestaneš, tak najbližšie dobrodružstvo, ktoré prežiješ, bude pokus a konzumáciu tuhej stravy bez zubov."

Moron už Direta poznal a vedel kde je hranica, ktorú netreba prekračovať a preto radšej stíchol a svoju radosť ventiloval len neustálym obzeraním sa a pospevovaním si. Precestovali už jeden a pol dňa a zatiaľ sa Diretovi cesta celkom pozdávala. Obedňajšie slnko príjemne hrialo a okolitá krajina sa tvárila, že sú jej dvaja cestovatelia úplne ukradnutí. Diret opäť skontroloval obzor pohľadom, keď zrazu zbadal, že na ceste pred nimi leží akýsi neurčitý objekt. Vyzeral ako veľký balvan, ale na slnku sa príliš leskol.

Začali sa opatrne približovať, až došli na vzdialenosť asi dvadsiatich metrov, keď začuli príšerný zvuk. Znelo to, ako keď sa nejaké veľké zviera s dýchacími problémami snaží hrať na trúbku. Vtedy spozorovali aj to, že povrch toho balvana sa pomaly dvíha a opäť klesá. Keď sa Diret priblížil ešte viac zbadal, že to nie je kameň, ale akási postava odetá v brnení. Vtedy sa dotyčná osoba pohla a s mumlaním o akomsi dievčati sa otočila na druhý bok. Potom chrápala spokojne ďalej. Diret znechutený tým, že dnešníľudia už naozaj nemajú úroveň, keď sú schopní zaspať aj uprostred cesty, vysadol na svojho koňa a pohnal ho do klusu.

Ubehlo len pár sekúnd a on si uvedomil, že za sebou nepočuje Morona. Keď sa obzrel, zbadal, že ten sa skláňa nad spiacou postavou a pozorne si ju prezerá. Diret chcel najprv na Morona zavolať, ale potom si povedal, že by mohol zobudiť tú plechovú Šípkovú Ruženku a tak pricválal naspäť.

"Pssssst!" snažil sa ho utíšiť Moron, "To bude určite nejaký rytier. Pravdepodobne oddychuje po udatnom boji," a zo vzdialenosti, ktorá nebola z hygienického hľadiska prípustná, zatiaľ skúmal rytierovo brnenie.

Diret len prevrátil očami: "Nechaj ho tak a poď preč. Ten môže tak o udatnom boji akurát snívať."

Začal Morona ťahať za rukáv, avšak ten ešte stále fascinovaný svojim udatným bojovníkom si ho chcel prezrieť čo najviac. Diret preto potiahol silnejšie, ale to už Moron stratil rovnováhu a s eleganciou lavíny sa zosypal na spiaceho rytiera. Nasledujúce udalosti sa Diretovi premietali ako spomalený film. Rytier najprv otvoril oči a keď zbadal Moronovú tvár tak blízko svojej, že by mu mohol fúzami vyčistiť zuby, zareval ako ranený lev a vytiahol spod seba pošvu na meč. Chytil nič netušiaceho mága za golier, obrátil ho a priložil mu ju pod krk. Potom otočil tvár k Diretovi a zareval: "Ešte jeden krok a tá malá to schytá."

Diret len bezradne dvihol ruky: "Len pokoj mladý muž. Čo keby ste pustili tú osobu, ktorá je mojim priateľom." Na slove 'priateľom' si dal Diret zvlášť záležať.

Rytierov pohľad vyzeral, ako keby pozeranie už dlho netrénoval. Zdalo sa, že má problém zamerať hoci len Dirtovú postavu. Jeho majiteľ však stále neodpovedal a tak Diret pokračoval: "Neviem, či si to uvedomujete, ale to, čo držíte v ruke, ani nie je meč."

Bojovník podržal pošvu na vzdialenosť asi dvoch centimetrov od očí a sústredil na ňu celú svoju pozornosť. Nakoniec pošvu vrátil na pôvodné miesto na Moronovom krku a zareval smerom, kde tušil Diretovu postavu: "No a čo? Ver mi, že ho to bude pekelne bolieť, keď to bude mať celé zaseknuté v krku."

"Ajajaj," vydralo sa z Moronovho hrdla, ktoré by si len veľmi ťažko zvykalo na prítomnosť hrubého nestráviteľného predmetu.

Zatiaľ čo sa toto všetko dialo, Diret sa rozhodol pre malý experiment a urobil dva kroky stranou. Bojovník, zdá sa, zmenu jeho miesta vôbec nezaznamenal a naďalej uprene hľadel na pôvodné miesto. Diret preto veľmi rýchlo pochopil, že tento človek musí byť extrémne krátkozraký. Chytil do ruky jeden z kameňov na ceste a hodil ho na opačnú stranu, ako stál on. Keď zbrojnoš otočil tým smerom hlavu, vytrhol mu Morona z rúk a ustúpil dva kroky.

Rytier, ktorý až doteraz ležal, sa zodvihol do pokľaku a zúrivo sa oháňal svojou zbraňou: "O nič sa nesnažte. Možno to tak nevyzerá, ale táto situácia je pod mojou kontrolou."

"Neboj sa. Nechceme ti ublížiť. Len sme tadiaľ prechádzali a môj priateľ o teba omylom zakopol," snažil sa zúrivca upokojiť Diret. Zdalo sa, že jeho slová zabrali, lebo rytier sklopil svoju zbraň.

"Moje meno je Diret a môj spoločník sa volá Moron. Sme učňami školy mágie vo Včelíne a momentálne sme na výprave za strateným artefaktom do Hrbatých hôr."

Pri slove ‘výprava' rytier spozornel: "Výprava? Výprava! Skvele. Síce neviem, prečo tam idete práve cez miesto mojej poobedňajšej siesty, ale zdá sa, že mi vás zoslalo samo nebo. Moje meno je Pestiak a práve som rytier hľadajúci nejakú výpravu. Máte šťastie, pretože som sa rozhodol pripojiť sa k tej vašej."

Pri týchto slovách sa postavil a Diret mal zrazu pocit, že sa tak trochu zmenil geografický charakter okolitej krajiny. Pestiak mu pripadal vysoký už keď ležal a teraz sa zdalo, že by mohol robiť slnečnú clonu pre menší dav ľudí. Diret len preglgol naprázdno a rýchle v hlave počítal všetky klady a zápory toho, že by ho zobrali so sebou. Do kategórie ‘za' zaradil aj poznámku ‘nechcem ho opäť rozhnevať‘. Potom sa ešte v duchu k tej poznámke vrátil a dvakrát si ju podčiarkol.

Medzitým už však konal Moron: "Super! To je vážne úžasné. Keď s nami pôjde taký odvážny a veľký bojovník, nemusíme sa už ničoho báť," a obrátil sa pritom plný očakávania na Direta. Ten už bol z toho počítania taký dopletený, že len uprel pohľad na Pestiaka, ktorý tam stál v celej svojej mohutnosti a rezignovane povedal: "Tak fajn."

Nasledoval výbuch radosti v podaní dvojice Pestiak a Moron, ktorý skončil tým, že veľký bojovník chvíľu niesol mága na pleciach. Ponúkol sa, že vezme aj Direta, ale ten len skonštatoval, že je už zvyknutý na svojho koňa. Nevedel posúdiť, že či pripojenie bojovníka k výprave je dobré, alebo zlé, ale vedel, že celá situácia sa mu čím ďalej, tým viac vymyká spod kontroly.

"Hrbaté hory sú jedným z najkrajších miest, kde môžete stráviť dovolenku," čítal nahlas ani nie o dve hodiny neskôr Moron zo svojho turistického atlasu, "Je to miesto plné nevšedných ľudí, zvierat, rastlín a iných živých tvorov. Za zmienku určite stojí vysokohorské mesto Škrupina, ktoré vás privíta svojou otvorenosťou a ktoré vo vás uchová nevšedné spomienky. Medzi momenty, ktoré vo vás zanechajú hlboký dojem určite patrí šplhanie sa po kolmých, často ľadom pokrytých stenách. Alebo dobrodružstvo v jaskyni patriacej neznámemu tvorovi po tom, čo vás tam zahnala snežná búrka. Určite si raz s úsmevom zaspomínate, ako ste stretli svorku vyhladnutých vlkov v priľahlých lesoch, alebo ako vás v noci ozbíjali miestni lupiči. Medzi fakty, ktoré hovoria v prospech Hrbatých hôr patrí aj to, že naozaj už neuveriteľné množstvo ľudí odcestovalo do týchto končín a len málo z nich malo to srdce a šťastie vrátiť sa späť," Moron dočítal poslednú vetu s nepredstieraným dojatím.

Jeho nadšenie len povzbudzovalo Diretov skepticizmus:"A trolovia? O nich sa tam nepíše nič?"

"Moment. Hneď to nalistujem. Aaaaaaaa ... Áno! Je tu však iba jedna veta. Trol je obľúbené jedlo sú ľudia. Hmm. Tá veta nedáva zmysel."

"Ukáž to sem. Ja sa na to pozriem," Moron podal atlas Diretovi.

"Aha. Čítal si to zle. Správne to znie takto : Trolie obľúbené jedlo sú ľudia. No. Už to dáva zmysel," Diret vrátil knihu späť.

"A kvety?" ozval sa Pestiak "Rastú tam nejaké zaujímavé kvety? Ja mám kvety veľmi rád."

Moron začal zúrivo listovať "Kvety. Kvety. Hm. Nie. O kvetoch sa tu nepíše nič. Možno nejaké nájdeme cestou."

"Myslím, že by sme sa mali utáboriť. Už sa stmieva," navrhol Diret a začal sa obzerať po vhodnom mieste. Keďže všetci súhlasili, rozložili oheň za neďalekým kopcom uprostred malej čistinky krytej zo všetkých strán stromami. Unavení celodennou cestou všetci rýchle zaspali.

Ráno Direta zo spánku vytrhol silný pocit zimy. Bez toho, aby otvoril oči, pritiahol si plášť bližšie k telu. Zima však stále neprestávala a čím ďalej, tým viac ho ťahala z jeho ríše snov, kam sa snažil vrátiť. Niečo nebolo v poriadku. Akási informácia v jeho hlave zúrivo triasla so spiacimi mozgovými bunkami, kopala do nich a nadávala im. Diretovi zrazu svitlo.

Žiaden plášť na sebe nemal. Otvoril oči a zbadal, že je to pravda. Rovnako bez plášťa bol aj Moron a z Pestiakovho brnenia ostalo len to, čo nebolo možné odmontovať ťažkou technikou. Všetky veci boli preč. Niekto ich v noci okradol.

"Vstávajte!" zareval Diret a okamžite sa začal obzerať po nejakej stope.

Zvyšní dvaja dobrodruhovia sa len pomaly preberali zo spánku. Ďalším, kto si všimol náhlu absenciu všetkého majetku bol Moron: "Môj atlas. Vzali mi atlas. Môj turistický atlas. A moje špeciálne zateplené topánky. Vzali mi úplne všetko." Ak by Morona nepremáhal plač, bol by ideálnym kandidátom na hysterický záchvat. Poslednému členovi výpravy trvalo zo všetkých najdlhšie, než si uvedomil čo sa deje, pretože mal s pozorovacími schopnosťami najväčšie problémy.

Čistinka vyzerala, ako by sa ňou prehnala dobre platená upratovacia čata. Zlodeji nenechali vôbec nič. Diret mal pocit, že zobrali aj popol z ohňa a dokonca aj okolité krovie sa mu zdalo akési redšie.

"Aaaaaarrrggghh!" zareval Pestiak a vyrazil šprintom medzi okolité stromy, zjavne náhodným smerom. Diret s Moronom ostali prekvapene stáť. Z húštiny sa ozýval lomoz stále z inej strany.

"Myslím, že obieha v kruhu a hľadá stopy," konštatoval Moron a s nádychom úcty pozoroval to divadlo. Ak by mal pero a papier, tak by si asi robil poznámky. Diretovi však rýchlosť, s akou okolo Pestiak pobiehal, vôbec nepripadala ideálna na hľadanie stôp. Skôr to vyzeralo na snahu simulovať živelnú pohromu v lesnom poraste. Pestiak každú chvíľu narážal do stromov alebo konárov. Nezastavoval sa však, len mierne odkláňal od pôvodnej trasy.

"Myslím, že neobieha v kruhu, ale v špirále!"

A naozaj. Pestiak bol stále bližšie a bližšie k stredu čistinky. Diret to pochopil. Pestiak dostal záchvat, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani ranená dračica, ktorej práve zobrali mladé. Svojou obrovskou postavou, ktorá miestami prebleskovala húštím, sa pravdepodobne snažil zadupať zlodejov, ktori by sa ešte mohli prípadne skrývať v okolitých kroviskách. Diret ale musel uznať, že to bol fascinujúci pohľad. 150 kíl svalstva kombinovaného so železom v súboji s odporom prostredia a odstredivou silou. Pestiak vyzeral ako nebeské teleso, ktoré zachytila do gravitačného poľa čierna diera.

Jeho dráha už začala zasahovať na okraj čistinky a Diret s Moronom sa začali vzďaľovať od jej stredu, keď zrazu rozzúrený obor zakopol a s brzdnou dráhou o dĺžke dvoch metrov sa zastavil s hlavou zaborenou v hline.

"A! Niečo našiel!" víťazoslávne zvolal Moron.

Prešlo pol hodiny a traja členovia výpravy stále nešťastne sedeli okolo vychladnutého ohniska a premýšľali, čo budú ďalej robiť.

"Myslím, že by sme si mali vyrobiť nejaké zbrane," zauvažoval nahlas Diret, "Keď už je tunajší kraj taký pohostinný." Slovo 'pohostinný' vyslovil s dostatočnou dávkou irónie.

"V mojom turistickom atlase sa písalo, že ak sa človek ocitne neozbrojený uprostred divokej prírody, mal by použiť jeho najväčšiu zbraň ‒ mozog," snažil sa pomôcť Moron.

"Aha. Tak to som tu asi jediný ozbrojený." skonštatoval Diret. "Myslím, že je na čase vyhlásiť sa za vodcu tejto výpravy. Od teraz sa budeme riadiť iba mojimi pokynmi." Na čistinke zavládlo hrobové ticho.

Pestiak túto informáciu chvíľu spracovával a nakoniec jeho mozog, predtým než upadol do bezvedomia z vysilenia, spustil alarm: "No moment. Prečo by si mal byť vodcom ty? Ja som tu z nás najsilnejší..."

"...a preto ťa menujem generálom našich ozbrojených síl," dodal rýchlo Diret a zamestnal tak Pestiaka premýšľaním na niekoľko minút.

"A ja? Čo ja? Aj ja chcem niečím byť!" zbadal príležitosť Moron.

"Ty budeš náš kronikár, učenec a kartograf. Budeš zaznamenávať všetky podstatné informácie."

Moron bol náhle šťastím bez seba, ale len veľmi krátku chvíľu, pretože si niečo uvedomil "Ale na čo budem písať, keď nemám papier? A nemám ani pero a atrament."

"Ty už niečo vymyslíš. Spolieham sa na teba," ukončil diskusiu Diret.

Vedel, že funkcie sa budú jeho spoločníkom páčiť a aspoň trochu im zodvihnú náladu po raňajšom šoku. Hľadať stopy už nemalo zmysel. Kruh, ktorý vydupal Pestiak pri svojom výboji energie, dokonale všetko zakryl. A tak sa skupina cestovateľov vydala ďalej pešo.

Niekoľko najbližších dní sa postupne, ale veľmi pomaly približovali k Hrbatým horám. Tie dni boli vyplnené len únavnou chôdzou, lovom na zver, prípadne zberom lesných plodín. Moron však počas týchto dní vynašiel nový spôsob zápisu informácie. V lese si vždy našiel niekoľko dlhých a rovných konárov do ktorých ostrým kameňom vyrýval značky. Jedného večera sa snažil vysvetliť Diretovi, ako to funguje. Niekoľko značiek vedľa seba predstavovalo slovo. Na jednom dreve tak mohlo byt zapísaných aj niekoľko viet. Diretovi sa ten nápad zdal dostatočne hlúpy, ale nahlas nepovedal nič. Za niekoľko dní už mal Moron nazbieraného dreva na vatru väčších rozmerov. Cez deň mu to pomáhal nosiť Pestiak a po večeroch pridával k starším kusom nové, obsahujúce posledné udalosti cesty.

Ako dni postupne plynuli, okolitú rovinnú oblasť vystriedala mierna pahorkatina, až napokon zastali členovia výpravy na úpätí Hrbatých hôr. Bol to ôsmy deň výpravy, ale Diretovi to pripadalo ako celá večnosť. Hrbaté hory takto nablízko vyzerali ešte hrbatejšie ako z diaľky. Les, ktorý rástol na ich úpätí, sa v určitej výške strácal, až napokon všetka zeleň ustúpila pred ľadovým vetrom a snehom. Diret len dúfal, že ten, čo ukradol artefakt, nemá zimu rovnako rád, ako on. Cesta viedla ďalej a zdalo sa, že končí v samotnom srdci hôr. Podľa turistického sprievodcu však končila v meste Škrupina.

"...vysokohorské mesto, ktoré Vás privíta svojou otvorenosťou," preblesklo Diretovi hlavou, keď im strážnik po hodinovom výsluchu konečne otvoril bránu.

Najväčšie podozrenie choval voči Pestiakovi, o ktorom, ako si myslel, počul už v detstve. V mladosti ho strašili tým, že keď bude zlý, tak príde veľký živý balvan a sadne si naňho. Pestiak mal niekoľko charakteristických čŕt, ktoré by sa dali prisúdiť živému balvanu.

Cesta od úpätia hôr až ku Škrupine trvala necelé dva dni a naši dobrodruhovia k nej dorazili v čase večerného šera. Ďalšia myšlienka, ktorá Direta napadla bola tá, že ten čo písal turistického sprievodcu, v Škrupine nikdy nebol. Alebo ak áno, tak v hlbokej kóme.

Bolo nutné priznať, že Škrupina vo vás zanechala dojem, ale dojem veľmi blízky návšteve verejných záchodov po vypuknutí epidémie salmonelózy. Bola postavená v úzkom horskom priesmyku a mala jedinú ulicu. Tá bola lemovaná domami najčastejšie pozliepanými z blata a slamy. Jediné viacposchodové budovy, ktoré aspoň z diaľky budili dojem civilizácie, boli hostinec, dom starostu a chrám. Ten bol zasvätený bohovi pochybného mena a ešte pochybnejšej povesti.

"Ja pôjdem do chrámu. Vy skúsite získať nejaké informácie v hostinci. Tam na mňa počkajte," plnil svoju úlohu veliteľa Diret.

"Hostinec? Jasné!" skonštatoval Moron a nasmeroval Pestiaka tým správnym smerom kopancom do nohy.

"A žiadne problémy," stihol ešte za nimi zakričať Diret, než zmizol v nočnom šere.

"My dvaja a problémy? Som si istý, že všetky problémy nás budú z ďaleka obchádzať," šomral spokojne Moron plný očakávania z neznámeho miesta.

Hostince odmalička zbožňoval. Bolo to miesto, kde sa miešalo skoro všetko ľudské. Pocity, myšlienky, príbehy, nebezpečenstvo aj sladké opojenie. Všetko tak správne premiešané a uvarené so štipkou smiechu, hnevu a šťastia.

Samozrejme, že to nešlo až tak ľahko. Ako sa čoskoro ukázalo, nie všetky problémy už o Moronovi a Pestiakovi počuli a práve niektoré z nich sa rozhodli, že sa prídu na tých dvoch pozrieť bližšie.

Prvý sa ukázal v momente, keď Moron dal signál Pestiakovi, aby ho počkal pred vchodom. Vchodové dvere už voľným okom boli o niekoľko čísiel menšie, než ozrutná postava rytiera a hostinec už aj tak vyzeral dosť plný. Znenazdajky však vyskočil akýsi starček, doteraz zákerne skrývajúci sa v tieni a snažil sa Morona presvedčiť, že ozrutný bojovník pred dverami nemôže ostať. Odvolával sa pritom na malú, časom vyblednutú tabuľku, ktorá hlásala, že je zakázané pred vchodom parkovať kočiare. Keď sa nad tým Moron zamyslel, tak jediný spôsob, ako by sa po tej skalnej ceste mohol do Škrupiny dostať kočiar bol ten, že by ho na úpätí hôr rozobrali, po častiach preniesli hore a tam znova zložili. Rozhodol sa však, že spor s miestnym obyvateľstvom zažehná za každú cenu a tak poslal Pestiaka postávať o čosi ďalej s dohodou, že ak ho bude potrebovať, tak bude pískať vopred dohodnutý signál.

A potom konečne vstúpil do tej miestnosti plnej pachov, hluku a ľudí. Prvá vec, ktorú treba pri takom vstupe prekonať, je prechod pachovou bariérou. Ľuďom so slabším srdcom v takomto prípade lekár káže dýchať aspoň pol hodiny výlučne iba ústami. V niektorých prípadoch je dokonca zdravšie nedýchať 30 minút vôbec, ako riskovať čo i len jeden nádych na takomto mieste. Pach v takomto hostinci je často tvorený substanciami, ktorým sa aj čierny mágovia a obyvatelia močiarov vyhýbajú. Je napríklad nasiaknutý dlhodobo neriešenými problémami so zažívacím ústrojenstvom, či nedostatkom úžitkovej vody v miestom jazere, kde sa obyvatelia chodia kúpať, alebo aj niekoľkomesačnou večerou nalepenou zospodu na ktoromsi zo stolov. Medzi ďalšie problémy pri vstupe na toto miesto patrí prispôsobenie sa často svojskému hluku a rýchla orientácia v priestore, kde je orientácia nemožná.

Moron, ktorý mal už v navštevovaní hostincov značné skúsenosti, všetky tieto problémy poznal, preto jednoducho po vstupe začal plytko dýchať a zapchávajúc si uši uskočil hneď do blízkeho výklenku, odkiaľ pozoroval celé to divadlo vo vnútri. Táto taktika bola značne úspešná, pretože jediná fyziologická odpoveď na vstup do tohto prostredia bola neobvyklá aktivita jeho slzotvorného kútika v ľavom oku.

Hostinec bol toho večera naozaj plný. Okolo množstva stolov sedeli prevažne miestni ľudia, vášnivo debatovali alebo hrali karty. Odniekiaľ sa ozýval spev a z iného miesta zase nárek. Pomedzi stoly sa prepletali pomocníčky, ktoré roznášali pitie a zberali prázdne poháre. Tie potom nosili k veľkému pultu, za ktorým stála mohutná postava krčmára. Všetko bolo ožiarené svitom niekoľkých olejových lámp a obrovským krbom na opačnej strane miestnosti. Moron si toto miesto rýchlo zamiloval. Začal sa prechádzať medzi stolmi a hľadať vhodné miesto na prisadnutie a zároveň počúval témy rozhovorov. Tie boli značne ovplyvnené miestnym vysokohorským prostredím a najčastejšie sa točili okolo toho, kde a koho opäť zabila lavína, alebo kde boli naposledy videní trolovia. Nakoniec sa rozhodol pre veľký okrúhly stôl, pri ktorom sa hrali karty. Sedeli pri ňom traja muži, z ktorých dvaja vyzerali ako baníci. Tretí tak trochu vzrastom pripomínal Pestiaka. Jeho povolanie bolo neisté, ale nízka inteligencia zjavná.

"Dobrý deň páni. Môžem sa k vám pridať?" začal s maximálnou slušnosťou Moron. Nastala chvíľa ticha, počas ktorej tí menší nevedeli čo povedať a ten väčší spracovával informáciu.

"Sadaj!" zavelil nakoniec a Moron si pohotovo pritiahol stoličku.

"Čo sa tu dnes hrá?" začal sa hneď zaujímať.

Chvíľa ticha.

"Ostrý kameň."

"Aha. To bude nejaká miesta hra. Aké sú pravidlá?"

V nasledujúcich chvíľach boli Moronovi vysvetlené pravidlá a hra začala. Moron mal už odmalička dobrý vzťah k hazardným hrám. Už ako malý sa chodil s kamarátmi hrávať hru jednoducho nazývanú ‘Jedlo‘. Stačilo nájsť brloh nejakého nebezpečného zvieraťa, napríklad medveďa alebo vlka a zviera z nory vyštvať. Následne sa všetci dali na útek a ten, ktorého beštia chytila bol vyhodnotený ako víťaz a dostal jednotýždňovú prezývku Jedlo. Zvláštnou tradíciou sa stávalo, že Jedlom sa mohol človek stať iba raz.

Hra, ktorej účastníkom sa práve sta,l bola samozrejme komplikovanejšia a všetky jej riziká zatiaľ boli začiatočníkovi skryté.

Spočiatku sa Moronovi príliš nedarilo. Prehrával jednu hru za druhou a pri tom všetkom zabudol na to, že by mal získavať informácie. Tí dvaja menší spoluhráči boli celý čas ticho. Ten veľký, ktorého sa všetci báli, vždy viedol hru a rozkazoval. Nakoniec sa však šťastena obrátila a mladý dobrodruh začal vyhrávať. Najprv to brali jeho spoluhráči športovo, ale ako sa kôpka mincí pred Moronom stále zväčšovala, opúšťal športový duch jeho protihráčov ako opúšťa družstvo po prehre štadión plný svojich fanúšikov. Pomaly, nenápadne, ale isto. A na obzore sa objavil ďalší problém, ktorý nikde nečítal, že by mal Morona naširoko obchádzať.

Začalo to tým, že ten veľký na druhej strane stola dostal po ďalšej prehre veľmi zvláštny tik v oku. Moron si najprv myslel, že mu chce niečo naznačiť a snažil sa ten signál chvíľu lúštiť, ale nanešťastie sa mu to nepodarilo. Ak by totiž zistil, čo sa mu snaží rozladená nervová sústava toho obra naznačiť, tak by veľmi rýchlo vrátil všetky peniaze, opustil hostinec a nikdy viac sa v Škrupine neukázal. Moron však ostával stále na svojom mieste a pre istotu ešte nasadil svoj úsmev číslo tri, o ktorom si myslel, že je úplne odzbrojujúci. To, že úsmev nezabral postrehol v momente, keď obor zo seba vydal rev, pri ktorom sa Moronovi priam zatrepotali karty v rukách.

"Tyyyy ... Tyyyy podvodník," zareval znova a teraz sa na dôkaz toho, že nemieni len tak sedieť, aj postavil.

"Ja ťa zabijeéééééééééém," zakričal druhýkrát. Závan vzduchu, ktorý tento rev spôsobil, okolo Morona preletel a doslova ho pritlačil na stoličku. A opäť tu bol ten pach, o ktorom si myslel, že sa s ním pri vstupe úplne vyrovnal. Bol späť a tentokrát dokonca útočil v podobe prúdiaceho vzduchu. Slzotvorný kútik v ľavom oku začal pracovať ako hodinky.

Medzitým obor prevrátil stôl aj s jeho spolusediacimi a hrozivo vykročil smerom k svojej obeti. Moron sa prebral z omámenia a bleskovo zaliezol pod stoličku. Poobzeral sa, zorientoval a vyrazil popod stoly smerom k východu. Silák ho prenasledoval, pričom odtláčal alebo prevracal stoly. Moron si už myslel, že únik je na dosah, keď ho náhle čosi chytilo za nohu. Keď sa obzrel, zbadal, že je to obrova veľká ruka a než by stihol narátať do troch, visel už dole hlavou priamo naproti obrovej veľkej tvári.

"Teraz zaplatíš za svoje podvody. Drúzgala tu nebude nikto len tak okrádať," vysvetľoval obor a na svoj výzor až neočakávane dobre formuloval súvislé vety. Moron vediac, že nie je veľa ciest ako prežiť, urobil prvú vec, ktorá ho napadla. Zapískal dohodnutý signál.

Chvíľu sa nedialo nič, ale to bolo len povestné ticho pred búrkou, ktoré bolo ukončené vŕzganím namáhaných dosák v podlahe pred vstupom

A zrazu stáli vo dverách. Ozbrojené sily výpravy spolu s ich velením. A to všetko v jednej osobe.

"Moron!" zakričal Pestiak, čakajúc na zvukovú odozvu.

"Tu sooooooooom," odpovedal Moron padajúc pritom na podlahu. Drúzgal totiž zbadal príležitosť pobiť sa s niekým, kto sa mu telesne vyrovná.

Rozbehol sa priamo smerom ku vchodu absolútne ignorujúc okolitý nábytok a hostí. Pestiak tiež opustil dvere, ktoré teraz už skôr pripomínali malú bránu a pohol sa smerom za Moronovým posledným výkrikom. Ľuďom v hostinci, ktorí práve nesedeli v ceste jednému alebo druhému, sa naskytol ohromný pohľad na blížiacu sa bitku dvoch titanov. Vzdialenosť sa krátila a krátila a ľudí ukrytých pod stolmi stále pribúdalo a pribúdalo.

Nakoniec k tomu došlo.

Keby Moron počas štúdia na hodinách fyziky nespal, postrehol by, že to čo práve zažil, bol gigantický pokus zrážky dvoch absolútne nepružných telies. Keď obaja bežci dosiahli bod zrážky, ozval sa ohlušujúci zvuk nárazu, ktorý bol doprevádzaný spŕškou iskier. Následne vzduchom lietali stoličky, stoly, poháre, nejaký neopatrní ľudia a krčmárove nadávky. Netrvalo však dlho a všetko späť utíchlo, pretože zo stredu miestnosti sa ozývali zvuky boja.

Uprostred tej najväčšej kopy dosák sa prevaľovali telá dvoch bojovníkov, pričom sa jeden snažil získať prevahu nad tým druhým. Drúzgal práve uchopil jednu zo stoličiek a zahnal sa ňou smerom na Pestiaka. Tomu sa však podarilo stlmiť úder hlavou a usilovne pokračoval v boxovaní do brucha jeho súpera.

"Doľava! Doprava! Viac doprava!" kričal navigáciu Moron zo svojho miesta, bezpečne ukrytý za prevráteným stolom. Pestiak, ktorý sa poctivo riadil týmito pokynmi, začínal mať nad svojim súperom prevahu. Drúzgal si uvedomil, že tentokrát asi nebude víťazom a túto myšlienku mu, ako klinec, zatĺkal do mozgu Pestiak každým ďalším a ďalším úderom.

Všetko nasvedčovalo tomu, že o víťazovi je už rozhodnuté, keby sa znova na scéne neobjavili dvaja Drúzgalovi komplici. Tajne sa priplazili za Morona a jedným rýchlym ťahom nič netušiaceho mága umlčali. Bolo to, ako keby Pestiak, ktorý doteraz dobre videl, zrazu oslepol. Ako tam stál, s hlavou natočenou a ušami nastraženými na každý pohyb nepriateľa a informácie od Morona, Drúzgal ho zozadu ovalil veľkou doskou stola. Pestiak sa otočil a kývol rukou smerom, odkiaľ úder prišiel, ale jeho súper už tam nebol. Zrazu si len uvedomil, že jeho hlava až s nepríjemnou pravidelnosťou naráža na čosi tvrdé. Po krátkej analýze jeho mozog vyhodnotil, že by to mohlo byť nejaké koleno.

Zatiaľ Moron zápasil so svojimi väzniteľmi. Mal obidve ruky vykrútené za chrbtom a ústa zapchaté niečím odporne chutnajúcim, na čo sa snažil zo všetkých síl nemyslieť. Zatiaľ, jeden z jeho väzniteľov sediac na jeho chrbte, počítal čerstvo ukradnuté mince. Moron cez škáru medzi stolmi len nemohúcne pozoroval, ako ozbrojené sily ich výpravy pomaly prehrávajú a pritom si v duchu robil poznámku, že nabudúce bude k výrokom turistického sprievodcu pristupovať s väčšou rezervou.

Zrazu sa však v miestnosti zmenil vzduch. Moron to zaregistroval ako prvý, pretože ho učili, že má byť na niečo také citlivý. Nebola to vôňa, ale skôr vánok, ktorý sa dal postrehnúť len vytrénovaným zmyslom. On to však poznal. Bol to jeho pach. Pach Direta a vlastne celej ich školy.

Bol to pach mágie.

V jednom moment zo štyroch rôznych strán miestnosti vyleteli krčahy plné piva a zasiahli Drúzgala priamo do hlavy. Miestnosť úplne stíchla a vtedy si všetci všimli postavu stojacu vo vyvalených dverách.

"Všetci stáť. Poznám nejaké kúzla a nebojím sa ich použiť," na dôkaz svojich slov zamávala postava pomocou mágie ďalším krčahom vo vzduchu a opäť ho rozbila Drúzgalovi o hlavu.

"Pestiak. Moron. Rýchlo ku mne!" V tom momente si Moron uvedomil, že ten, kto stojí vo dverách, nie je nikto iný ako vrchný veliteľ ich výpravy. Zhodil zo seba udivených Drúzgalových pomocníkov, schmatol hrsť mincí a rozbehol sa smerom k dverám. Naozaj tam stál Diret s výrazom bojovníka, ktorý práve dobil novú zem. Jednu ruku mal skrútenú v geste, ktoré malo vyzerať nebezpečne a druhou pohyboval so vztýčeným prstom v malých polkruhoch ukazujúc pritom na ľudí v hostinci. Vždy, ak sa niekto pohol, Diret na neho zamieril svoj prst.

Medzitým sa už spamätal aj Pestiak. Našťastie jeho hlava neutrpela príliš veľké straty, keďže malá funkčná časť mozgu bola dokonale obalená nefunkčnou šedou tkaninou, ktorá výborne fungovala ako ochrana proti otrasom. Keď už stáli všetci traja vo dverách, uvedomil si Diret, že teraz príde tá chvíľa, kedy im správne volenými slovami zabezpečí bezpečný odchod zo Škrupiny.

"Občania veľkomesta Škrupina," to bol asi historicky prvý moment, keď niekto v jednej vete použil slová ‘veľkomesto‘ a ‘Škrupina‘, "Moje meno je Diret VEĽKÝ a som mágom najvyššieho rádu. Mojou úlohou je putovať po Zemi a šíriť mier a blaho pre ľudí, ktorí si to zaslúžia. Za rovnakým účelom som prišiel aj do Škrupiny, ale teraz som sklamaný z vášho privítania. Namiesto vďaky ste sa zmohli len na zlo páchané voči mojím spoločníkom. Ľudí," v tomto momente prišlo k dramatickému zvýšeniu hlasu, "čo robia také veci" a pokles do zlovestného šeptania "ja nenechávam nažive."

Potenie, ktoré vyvolali tieto slová u okolitých divákov, by pokojne mohlo byt zaradené do reklamy na kvalitnú saunu. "Ale vás ušetrím, pretože som už dnes zabíjal dosť," opäť ten zlovestný šepot, "Varujem vás však naposledy. Ak sa niekto ku mne, alebo mojím spoločníkom priblíži, spozná, že smrť nie je tá najhoršia odbočka na križovatkách života." Po týchto slovách sa s efektným zaviatím plášťa otočil a odkráčal. Moron a Pestiak ho nasledovali do nočnej tmy.

Ľud Hrbatých hôr bol tvrdý a len tak niečoho sa nezľakol. Bol to kraj, kde, ako sa vraví "Trolovia dávali dobrú noc". A je nutné dodať, že často krát sa ukladali k poslednému spánku. Každodenná drina v lomoch a baniach a neustále stúpanie do kopca, vychovali z tohto národa tvrdých a húževnatých ľudí. Bola však vec, ktorej sa tento ľud nesmierne bál. Bola to mágia. Ľudia Škrupiny sa tohto slova báli viac ako slova smrť. To slabé percento, ktoré pochopilo poslednú Diretovú metaforu aj vedelo, prečo to tak je. Svojou rečou udrel na správnu strunu a tak sa stalo, že najbližšie dva dni nechcel nikto z prítomných opustiť hostinec.

Trojčlenná skupina hneď po tom incidente opustila mesto.

"Nám sa problémy zďaleka vyhýbajú," napodobňoval Morona Diret, keď stúpali po horskej ceste a svetlá mesta mizli kdesi vzadu, "Veď vy si môžete otvoriť obchod s problémami a predávať ich vo veľkom."

"To oni si začali. Ja som nespravil nič zlé," bránil sa Moron.

"To je jedno, kto začal. Dnešný večer mi ďakujete za svoje životy. Keby som neprišiel včas, tak pravdepodobne už ležíte mŕtvi v nejakej rokline.

"Pestiak by sa do žiadnej rokliny nezmestil," pokúsil sa humorom nadľahčiť situáciu Moron.

"Zistili ste vôbec niečo?"

"Samozrejme."

"Čo?"

"Už viem, ako sa hrá Ostrý kameň."

Diret zastal uprostred kroku. Chvíľu zarazene stál a potom zamyslene povedal: "Nie som si ešte tak úplne istý, ale asi ťa zabijem."

Nasledujúcu polhodinu stúpali všetci traja obklopení nočnou tmou a veľavravným tichom. Nakoniec to Moron nevydržal: "A kam vlastne ideme?"

"Kým ste sa vy zabávali," do tohto slova Diret napumpoval značnú dávku zo zásob svojho sarkazmu, "ja som zisťoval informácie. Našťastie som v chráme naďabil na kňaza, ktorý mal rovnaký rešpekt pred mágiou, ako všetci naokolo. Ten mi prezradil, že deň cesty týmto smerom býva v kopcoch čarodejnica, ktorá vraj vie o Hrbatých horách úplne všetko."

"Hm. Jasné. Čarodejnica. Uprostred kopcov. To znie logicky."

"Čo znie logicky?"

"Ja neviem. Len tak nahlas premýšľam."

"Ta už to viac nerob. Škodíš tým svetu."

Prebehla ďalšia polhodina, než sa rozhodli nájsť miesto k nočnému spánku. Pestiak zhodil z pleca balík dreva, do ktorého Moron stále poctivo všetko zapisoval a zvyšní dvaja cestovatelia sa vydali zháňať drevo na oheň. Chlad, ktorý sa šíril nocou tak vysoko v horách mal, ako sa zdalo, veľmi silnú motiváciu, aby liezol pod šaty a brnenie.

Dreva však každým dňom ubúdalo a tento večer bol plameň naozaj len veľmi skromný. Diret trasúci sa od zimy zhodnotil, že je ešte príliš mladý aby zomrel zamrznutím a tak poslal Morona opäť po drevo. Ten ochotne vyštartoval do tmavej noci a o niekoľko desiatok minút sa vrátil s troma kusmi dreva a dvoma kameňmi. V tej tme a v tom zúfalstve si ich poplietol.

Keď sa však vrátil, zbadal, že oheň horí až podozrivo jasne a jeho dvaja spoločníci sú až podozrivo ticho. Potom si všimol, že jeho kopa drevenej literatúry je akási menšia.

"To snáď nie. Čo ste to spravili?" rozbalil balík a začal triediť a kontrolovať jednotlivé drevá. "Kde je kapitola ‘Nájdenie udatného generála'? A kde zmizol koniec kapitoly ‘Cestami ‒ necestami‘? Vy, vy, vy ... vrahovia literatúry!" Diret sa len na Morona díval neprítomným pohľadom a čakal kým záchvat prestane.

"Vy podpaľači slov! Vy knižní kacíri!" nemohol nájsť správne slová Moron a mimovoľne zatínal päste, "Čo to tam trčí z toho ohňa?" ukázal na kus ohorenej palice, na ktorej sa ešte dalo rozoznať niekoľko zárezov.

"Niiič," povedal Diret a odkopol kus dreva priamo do ohňa.

"Uáááááá!" zavil Moron, "Tak vy takto. Fajn," dodal a odkráčal do tmy.

Ráno ho našiel Diret spať hneď za neďalekým balvanom. Prikrytý všetkým, čo mohol v spánku z okolitého prostredia otrhať. Raňajky sa niesli opäť v znamení zvláštneho ticha a bez ohňa, keďže ten teraz predstavoval skoro symbol hriechu.

Výprava sa vydala na ďalšiu cestu a tá ich viedla stále hore, vyššie a ešte vyššie. Až napokon Diret, ešte toho dňa, po prekonaní jednej skalnej vyvýšeniny zakričal: "To je on."

A naozaj. Nebolo pochýb, že by to bol dom niekoho iného. Malá chatrč učupená pod horským previsom so záhradkou, v ktorej mala vegetácia nevídané tvary, farby a vône. Všetci traja ako na príkaz zastali pred bránkou plotu a chvíľu čakali. Bránka vyzerala úplne neškodne, ale Diretovi čosi niekde vzadu v hlave našepkávalo, že tá neškodnosť je len klam. Že táto bránka by bola schopná zastaviť aj bandu rozzúrených obrov, ak by mala záujem.

"Choď prvý," postrčil Diret Morona.

"Prečo mám ísť prvý?"

"No, keby tam bola pasca."

"Pasca? Ty ma posielaš do pasce?"

"Myslím pasca na odseknutie hlavy," rýchlo dodal Diret, "Ty si nižší. Malo by ťa to neškodne minúť."

"A čo keď to majú nastavené na nižších ľudí? Alebo je tam pasca na iné časti tela?"

"Bež," postrčil Diret Morona a ten buchol do bránky, ktorá sa s vŕzganím otvorila.

"Ehm," preglgol naprázdno a vykročil do tajomnej záhradky. Len veľmi opatrne prešľapoval z nohy na nohu a celý čas sa pozorne rozhliadal. Jeho dvaja kolegovia ho mlčky pozorovali. Vlastne, Pestiak sa len tváril, že pozoruje a pritom len načúval.

Rastliny, ktoré mal možnosť Moron okolo seba zazrie,ť videl po prvý krát. Mnohé mali farby a tvary, ktoré by príroda dokázala vytvoriť len za pomoci značnej dávky rádioaktívneho žiarenia a dokopy vytvárali dojem, za ktorý by sa nemusel hanbiť žiaden avantgardný maliar. Celkovo sa zdalo, že tieto rastliny považujú fotosyntézu už iba za prežitok a amaterizmus.

Trvalo mu päť minút než prešiel po ceste, ktorú by inak zvládol za desať sekúnd. Každú chvíľu očakával nejakú zákernú pascu, ktorá je buď špecializovaná na niektorú časť tela, alebo slúži na celkovú likvidáciu. Nakoniec zastal pred dverami úplne nezranený.

Otočil sa a zbadal, ako sa Diret usmieva povzbudivým úsmevom a drží palec smerom hore. Podsedný krát sa nadýchol, vydýchol a zaklopal veľkým železným klopadlom na dvere.

Tesne predtým, ako kov narazil o kov sa z vnútra ozval hlas: "Poď ďalej chlapče. A zavolaj aj svojich priateľov," a dvere sa s príslovečným vŕzganím pootvorili. Moron naznačil svojim kolegom, aby ho nasledovali a vkĺzol dnu.

To, čo uvidel vnútri, ho vlastne vôbec neprekvapilo. Vnútrajšok chatrče vyzeral, ako keby ho niekto vystrihol z katalógu na predaj čarodejníckych domčekov. Vo veľkom kozube horel oheň a nad ním visel kotol so záhadnou tekutinou, ktorá sa občas preliala cez okraj a za syčania vyparila niekde do komína, pričom oheň zafarbila do fialova. Všade po stenách boli rozvešané suché bylinky a nad kozubom bola obrovská polica s množstvom prísad. Je úplne samozrejmé, že niektoré z týchto prísad sa ešte hýbali. Okrem toho sa v miestnosti nachádzali nejaké kusy nábytku v podobe skriniek, postele, stolu, hojdacieho kresla a vešiaka. Celá miestnosť sa vlastne tvárila, že už takto stojí a funguje celú večnosť. Samozrejme, k výbave každej správnej čarodejníckej chalupy patrí aj čarodejnica. Táto sedela vo svojom hojdacom kresle, s tvárou rozdrásanou vráskami a na jej kolenách spokojne driemal veľký, samozrejme čierny, kocúr.

Čarodejnica najprv mlčky čakala, kým všetci hostia vojdú dnu. Pestiak najprv ohmatal strechu, aby zistil, nakoľko sa bude musieť zohnúť a až potom, lezúc po štyroch vošiel dnu.

"Vítajte mládenci. Moje meno je Hirga. Čo vás privádza do domu starej čarodejnice?" začala hostiteľka s hlasom, ktorý bol podobný zvuku strúhania ceruzky.

Slova sa hneď ujal Diret: "Zdravíme ťa, ó mocná Hirga. Prišli sme ťa požiadať o radu a pomoc."

"Radu a pomoc vravíš," starenke sa pri tých slovách preskupili vrásky do tvaru, ktorý mal asi predstavovať úsmev. Zhodila kocúra na zem a podišla na vzdialenosť niekoľkých krokov k svojim hosťom. "Takí silní mágovia a chrabrý bojovník ... a potrebujú radu starej ženy?"

"Dopočuli sme sa, že sa v týchto horách vyznáš, ako nikto iný. To, čo hľadáme, je artefakt, ktorý bol ukradnutý z našej školy pred mnohými a mnohými rokmi. Posledné správy o ňom boli také, že je ukrytý niekde v týchto horách. Som presvedčený, že ak tu niekde je, tak vy ste práve tá osoba, ktorá o ňom môže vedieť."

"Ale, ale chlapče. Ty mi naozaj tak veríš? A čo keď vás pošlem priamo do nory nejakého tvora, ktorý takú družinu, ako ste vy, jedáva v rámci ľahkých raňajok?"

"No tak jediná pamiatka, ktorá po nás ostane, budú krátkodobé zažívacie problémy," vysvetlil Diret a poklepal pritom na Pestiakove brnenie. Nasadil pritom výraz, v ktorom sa miešala správna dávka skromnosti, rešpektu a neskrývanej snahy byť úprimný. Ako sa však zdalo, starenka je tu pravdepodobne zavretá už dosť dlho a nemá veľa príležitostí s niekým sa porozprávať a tak si túto príležitosť nechcela nechať len tak ujsť. Začala sa pomaly prechádzať od jedného k druhému a všetkých si ich dôkladne prezerať.

"Hm. Tak artefakt vravíš. No neviem. Šíria sa rôzne klebety o pokladoch, príšerách a nejaké aj o artefaktoch."

Diret vytušil, že to bude chcieť len správnu dávku trpezlivosti a za hrsť správne zvolených slov a získa to, po čo sem prišli. Hirga zatiaľ pokračovala: "Ale to viete. Moja pamäť mi už tak neslúži, ako kedysi. A Hrbaté hory sú naozaj veľké. Niektoré veci sa mi pletú a niektoré som už zabudla. Možno, keby ste u mňa ostali dlhší čas, spomenula by som si."

"Bolo by nám nesmiernym potešením ostať u vás dlhšie, ale bohužiaľ sa ponáhľame. Precestovali sme už obrovský kus cesty, ale čaká nás ešte ďalší, minimálne rovnako veľký. Ak by ste teda bola taká láskavá a poradila nám, ako ďalej..."

"Fakt neviem. Nedáte si čaj? Alebo čo tak dobrú polievku? Na zahriate," a pri tých slovách ukázala na kotol nad ohňom. Diretovi sa pri pohľade naň zazdalo, že sa práve dovnútra stiahlo nejaké chápadlo, ktoré doteraz voľne viselo cez jeho okraj.

"Ehm, vážne naozaj veľmi, veľmi radi. Čítali sme o tunajšej kuchyni, že je nesmierne zdravá a ... a ... hm ... chutná, ale čas nás neúprosne tlačí."

"Je to s vami fakt ťažké. A ja som sa pritom tak potešila, keď som zbadala, že ku mne idú hostia."

Diret bol naozaj trpezlivý človek a ešte stále mal v zásobe obrovské množstvo tejto vlastnosti, avšak jeden z jeho spoločníkov práve spálil aj posledné zvyšky tejto suroviny a povedal si, že je na čase pristúpiť k agresívnejšej metóde presviedčania.

Bol to Pestiak, kto sa zrazu ohnal a pokúsil sa chytiť Hirgu do svojej veľkej ruky. Tá však od chvíle, keď povedala posledné slová, prešla zopár krokov a tak jeho pohyb vyšiel nazmar. Nanešťastie však zachytil rukou vešiak a v presvedčení, že je to ona, ho pevne chytil. Vešiak naozaj trochu tvarom pripomínal čarodejnicu, len bol mierne vyšší a pôsobil mladšie.

"Babka jedna mizerná. Prestaň nás vodiť za nos," použil Pestiak svojský druh diplomacie pri vyjednávaní a pri tých slovách triasol vešiakom tesne pred svojou tvárou. Diret hneď pozrel na Hirgu, ale vyzeralo to, že túto scénu berie s humorom a tak si oddýchol, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí.

"Pestiak pusť to!"

Ten ho však nepočúval a pokračoval vo svojom monológu: "S nami sa nebudeš hrať. Ak ti je život milý, tak to zo seba vysyp a mi ťa necháme aj v tejto búdke pre vtáčiky nažive," pri posledných slovách vešiak silnejšie stisol, čo malo za následok, že horný koniec sa odlomil a spadol na zem.

To bol moment, v ktorom sa doterajšia atmosféra priateľského stretnutia zmenila v nedýchateľné napätie uprostred zúriacej vojny. V prípade, že by v Pestiakových rukách skončila starenka a nie vešiak, tak to, čo by bolo odpadlo na zem, by bola jej hlava.

Diret pomaly otočil hlavu aby videl, ako sa dianie v posledných sekundách odrazilo na výraze ich hostiteľky. Keď zbadal jej tvár, pocity a myšlienky, ktoré sa mu prehnali srdcom a mysľou, by sa dali prirovnať k pocitom a myšlienkám človeka, ktorý stojí v palebnej línii nepriateľského tanku.

Chcel niečo povedať, ale starenka bola rýchlejšia : "Tak vy takto, chlapci. Ja som si najprv myslela, že len urobím nejaké drahoty, ako sa na slušné dievča patrí a potom vám pomôžem, ale teraz vidím, že neviete ako sa máte správať k staršej dáme."

Diret chcel opäť niečo poznamenať, ale tento krát bol rýchlejší Moron: "Ale, ale, ale. Ak si myslíš, že sa ťa zľakneme, tak to si na omyle. Aby si vedela, tak tu s kolegom sme v obore mágie značne skúsení a na tvojom mieste by som s nami jednal s patričnou úctou. Pozri, čo keby si nám to predsa len povedala a my odídeme v dobrom?" pri tých slovách najprv buchol lakťom do Diret a šibalsky naňho žmurkol a potom použil ten najnekompromisnejší pohľad na starenku. To žmurknutie ale v podstate nebolo vôbec nenápadné a jediný, kto si ho nevšimol bol Pestiak, pretože ten sa zatiaľ venoval pripevňovaniu konca vešiaka na jeho miesto.

Diret nevedel posúdiť, či si vôbec Pestiak uvedomuje, čo sa tu deje. Vlastne, zrazu si uvedomil, že ani on nevie zistiť, čo sa tu deje. Čo to ovládlo jeho spoločníkov a prečo aspoň raz v živote nemôže ísť niečo bez problémov. Začínal mať pocit, že jeho osud je komédia, ktorú autor napísal v záchvate vrcholnej škodoradosti. Začínal mať pocit, aký doteraz ešte nepoznal.

"Aaaaargh! A vooooooooooooon!" ozvalo sa miestnosťou.

Moron si najprv myslel, že to kričí čarodejnica, ale toto presvedčenie mu likvidovali dvaja červíci pochybností. Ten prvý pramenil z toho, že Hirga pri tom zvuku vôbec neotvára ústa a ten druhý z toho, že zvuk vychádzal z iného miesta. Odniekiaľ naľavo.

Otočil hlavu tým smerom a zbadal nejakého blázna, ktorý ma na tvári výraz fanatika, ako naňho kričí. S hrôzou si uvedomil, že ten človek je Diret.

"Von! Von! Von!" kričal Diret a striedavo ukazoval na dvere a kopancami určoval Pestiakovi ten správny smer. Ten bol aj s Moronom v šoku z toho, čo sa ich spoločníkovi stalo a tak len bez slova opustili miestnosť. Keď sa za nimi zavreli dvere, Diret sa oprel o stôl a hodnú chvíľu zhlboka dýchal. Plánoval aj počítať do desať, ale myseľ mal ešte tak zaplavenú hnevom, že si nebol istý, aké číslo nasleduje po trojke.

Starenka nebola považovaná za najmúdrejšiu osobu v okolí len tak pre nič za nič. Rýchle pochopila k čomu tu došlo a podala mu šálku čaju. Vypil ju naschvál bez toho, aby sa zamýšľal z čoho by mohol byť uvarený a s prekvapením si uvedomil, že mu pomohol. Nakoniec mal opäť pocit, že dokáže tvoriť súvislé vety: "Ehm. Pani. Madam. Slečna. Ospravedlňujem sa vám za to, čoho ste boli svedkyňou. Fakt neviem, ako by som vysvetlil správanie mojich spoločníkov a už vôbec neviem, ako by som vás mal požiadať o pomoc. Sama vidíte, s akými ľuďmi musím pracovať," pri spomienke na posledné udalosti mu opäť navreli na krku žily.

Starenka chvíľu zvažovala jeho slová a napokon povedala: "Tak dobre. Vidím, že ako jediný člen vašej družiny, ktorý sa ako tak precvičuje v rozmyšľaní, to máš naozaj ťažké a preto ti pomôžem. Ja presne neviem, kde leží to, čo hľadáte, ale viem o jednom zvláštnom mieste neďaleko odtiaľ. Moje kosti sú už staré a pamätajú si veľa vašich predchodcov. Ľudia z mesta ich vždy poslali za mnou a ja ich zase na to miesto. Nikdy som tam nemala dôvod ísť, ale keďže som už o žiadnom s tých ľudí nikdy nepočula, je pravdepodobné, že sa tam nachádza to, čo hľadáte." Chladnosť tejto logiky zovrela Diretovi hrdlo, ale nenechal na sebe nič poznať a len stále prikyvoval.

"To je vlastne všetko, čo vám o tom môžem povedať. To miesto leží jeden deň cesty severne odtiaľto na upätí jedného horského štítu. Vždy, keď som sa k tomu miestu priblížila, cítila som pach mágie všade okolo, takže to čo tam je, musí byť naozaj mocné. Tak a to už je naozaj všetko."

Diret bol zrazu veľmi dobre naladený. Blízkosť vytúženého cieľa zakryla všetky doterajšie problémy a jemu pripadalo, že všetko je jednoducho vyriešené: "Som vašim doživotným dlžníkom. Ak je nejaký spôsob, ako by sme sa vám mohli odvďačiť, stačí len povedať."

Starenka chvíľu pouvažovala a potom len povedala: "To predsa nestojí za reč. Vždy rada poradím mladíkom v núdzi. Hm. Ale ... je tu jedna vec, ktorá by mi mohla pomôcť..."

"Čokoľvek," skočil do reči hneď Diret.

"Fajn. To viete, tu hore je skoro stále zima a moje staré kosti potrebujú zahriať a .. a jednoducho nechajte mi ten balík palivového dreva, čo ste sem dotiahli so sebou."

"Moje dieloooooo. Uáááááá!" zakričal Moron a začal búšiť do Pestiakovho pleca. Ten síce bral na vedomie, že sa mu jeho spoločník snaží týmto fyzickým kontaktom naznačiť svoj citový stav, ale aj napriek tomu pokračoval nerušene v chôdzi.

"Nie. Ja to takto nenechám. Tá babizňa ešte oľutuje, že sa so mnou zaplietla. Veď ona degradovala moju literárnu tvorbu na obyčajný zdroj energie."

Diret zatiaľ ticho kráčal okolo Pestiaka. Svojim spoločníkom oznámil len toľko, že už vie, ktorým smerom sa majú vybrať a že už vie, s kým sa nechce po skončení tejto výpravy nikdy stretnúť. Taktiež len tak mimochodom nadhodil, že Moronove drevené dielo nechávajú čarodejnici na topenie. Celá situácia skočila tak, že Pestiak bol nútený Morona niesť, pretože ten sa priam magicky stále otáčal smerom, kde ležal babkin dom. Takže teraz pochodovali akýmsi horským priesmykom a jediné, čo sa rozliehalo okolitou krajinou, boli Moronove výkriky.

Takto to pokračovalo až do večera, kedy už všetkých troch opustili sily a rozhodli sa utáboriť pod skalným previsom. Založili oheň, aj keď dreva okolo bolo menej a ticho sediac povečerali kúsky sušeného mäsa z pred niekoľkých dní. Moron celý večer mlčal a usilovne čosi rýpal do nejakej polosuchej krivej vetvičky, ktorú odniekiaľ vyhrabal.

Po chladnej noci nasledovalo rovnako chladné ráno a družina sa vydala ďalej v smere svojej cesty. Nálada bola pochmúrna a prekonávanie rôznych prírodných prekážok sa stávalo čím ďalej, tým náročnejšie. Navyše si Diret nebol istý, či idú správnym smerom, až napokon jeho obavy rozptýlil surový pach mágie, ktorý ich zrazu obklopil.

Aj Moron, ktorý tento pach poznal hneď, spozornel a obaja si uvedomili, že už musia byť veľmi blízko svojho cieľa. Pach sa šíril spoza neďalekého vrcholku kopca a keď sa naňho družina vydriapala, zbadala čosi, čo by mohol turistický sprievodca smelo zahrnúť do časti: Naše divy sveta.

To, čo uvideli, bol strom. Samozrejme taký strom sám o sebe nie je nič mimoriadne, ale tento zvláštny určite bol. V prvom rade to bola jeho výška. Zdalo sa, že strom si vôbec neuvedomuje, kde rastie. Iné stromy v tejto nadmorskej výške boli malé a pokrivené zatiaľ čo tento, ako sa zdalo, si nevšimol tento módny trend a veselo si rástol ako keby bol uprostred úrodnej doliny. Nevadilo mu ani to, že ho obklopovali skoro samé skaly a dokonca to vyzeralo, že jeho korene si prerážajú cestu priamo cez ne. Ďalším podivným faktom bola farba. Kôra stromu bola čisto biela a jeho listy sa strieborne leskli. Poslednou vecou, ktorá okoloidúcich ľudí nenechala na pochybách, že tento strom nie je len taký - nejaký strom tretej kategórie, boli obrovské kusy ľadu, ktoré viseli z konárov. Zo všetkého najviac pripomínali zdeformované gigantické zamrznuté kvapky. Boli rôznej veľkosti a vnútri každej hrali stále iné farby, ale nič bližšie sa nedalo rozoznať. Normálny strom by takéto bremeno na svojich konároch neuniesol, ale tento asi nebol v mladosti poučený o gravitácii.

Skupina dobrodruhov chvíľu mlčky stála a hľadela na ten výjav. Diret zapochyboval, či je to naozaj to, čo hľadajú, ale rozhodol, že prvé závery uskutoční až po podrobnejšej prehliadke. Pomaly a hlavne opatrne sa priblížili a vtedy si všimli, že na najnižšej vetve stromu visí červená guľa veľkosti bežného ovocia. S najväčšou pravdepodobnosťou to predstavovalo plody tohto stromu. Diret najprv párkrát obišiel okolo kmeňa a všetko si dôkladne poprezeral.

Nevedel však, čo má robiť ďalej a tak zavolal k sebe Pestiaka a vyliezol mu na ramená. Pevne rozhodnutý, že musí niečo vykonať aby sa vec pohla dopredu, nasmeroval Pestiaka k tomu ovociu. Moron to všetko pozoroval z diaľky a vôbec sa mu to nepáčilo. Keď sa Pestiak s Diretom priblížili k ovociu, začal sa vzduch okolo neho mierne chvieť. Diret ešte na chvíľu zaváhal a potom po ňom siahol.

V momente, keď ho však zovrel v ruke, rýchlo oľutoval, čo spravil. Z plodu sa začal jeho kožou, krvou aj kosťami šíriť nesmierny chlad. Ruka mu okamžite zbelela a táto bieloba postupovala ďalej. Nebolo pochýb o tom, čo sa dialo. Strom premieňal Direta na kus ľadu. Keď bieloba dosiahla Pestiakove ramená, na ktorých Diret sedel, preskočila aj na neho a pokračovala ďalej. Nakoniec dorazila až k jeho pätám a tým skončila. Diret a Pestiak vyzerali ako súsošie zo snehu. Diret mal ešte stále ruku natiahnutú k ovociu a ústa otvorené od prekvapenia. Z ničoho nič začala zhora postupovať druhá vlna chladu. Tá začala baliť zmrznuté postavy do vrstvy ľadu, až napokon skončila u Pestiakových nôh. Tí dvaja teraz vyzerali ako všetky ostatné kusy ľadu na strome.

Moron bol v šoku a tak len ďalej nemo pozoroval, čo sa dialo. Strom chvíľu nerobil nič, ako keby zbieral sily na ďalšie činy, náhle však začal rásť. Jednoducho sa jeho kmeň rozšíril, pričom časť kôry pukla aby sa pod ňou objavila nová a koruna sa dvihla a dobrý meter do vzduchu. Spolu s ňou aj kus ľadu, ktorý väznil dvojicu. Posledné, čo sa udialo bolo, že tesne nad zemou strom vypustil jednu vetvu, na ktorej sa objavilo červené okrúhle ovocie.

Moron stále zotrvával bez pohybu. Musel chvíľu počkať než jeho zmysly presvedčia všetky jeho mozgové bunky o tom, že sa naozaj stalo to, čo videl. Zdalo sa, že niektoré mozgové bunky sa zabarikádovali v časti mozgu a odmietli vyjednávať. Nakoniec predsa len povolili a Moron bol opäť schopný činu. V tomto okamžiku získania vedomia Moron bleskove zhodnotil situáciu a rozhodol sa, že ako prvá vec, ktorú sa sluší spraviť, je prepadnúť panike.

Začalo to zúfalým kričaním slova ‘Nie‘, doprevádzaným efektným búchaním do podstavca ľadovej kocky, ktorá väznila jeho priateľov. Pretože výška dvojice bola značná, dolný koniec ľadu visel vo výške Moronovho pásu. Potom si Moron zohnal kus kameňa a s očami plnými sĺz začal rýpať do ľadu. Po chvíli však pochopil, že s týmto ľadom to nebude až také jednoduché. Vždy, keď do neho urobil aspoň menšiu ryhu, ľad sa opäť pred jeho očami zacelil. Od chvíle, kedy sa to celé udialo už ubehlo pár minút a tak vrchné zhromaždenie buniek Moronovho mozgu sa rozhodlo, že čas paniky pominul a je nutné prejsť na ďalšiu fázu. Najprv však boli odovzdané ocenenia za najlepšie navrhnutý pokrik a za najlepší nápad v oblasti výrazu tváre. Prišiel čas, aby Moron začal chladne uvažovať.

Prvá vec, ktorá ho napadla bolo, že musí nejako roztopiť ľad. Do úvahy pripadalo vyrobiť teplo trením, ale Moron tento nápad rýchle zavrhol a vyrazil k najbližšej skupinke malých stromov. O chvíľu bol naspäť s dvoma kusmi dreva a začal ich o seba zúrivo trieť. So skrehnutými prstami to však išlo len veľmi ťažko a vždy, keď sa mu zazdalo, že zbadal dym, po chvíli zistil, že to bola len para, ktorá sa mu zrážala pri ústach. Začínal byť naozaj zúfalý a tak zrýchľoval tempo trenia. Trvalo mu niekoľko minút než pochopil, že skôr tie drevá zhnijú vplyvom času, než sa mu z nich podarí vyrobiť oheň. Bezmocne si sadol na najbližší kameň a začal premýšľať, čo ďalej. Úplne nevedome sa pohrával s okrajom svojich nohavíc, na ktorých mal znak mesiaca a hviezdy. Tieto symboly boli tohto roku v móde medzi mágmi.

‘Mágia!‘ prebleslo Moronovi hlavou. V tom zmätku úplne zabudol, že medzi základné znalosti mágie, ktoré ovládal aj on, patrilo vyčarovať oheň. Chvíľku mu trvalo, než si spomenul, na správne slová a pohyby rúk, ale zrazu bol pripravený a odhodlaný vyčarovať aj ohnivú stenu, ak to bude treba.

Hneď ako mal pocit, že je pripravený, začal zaklínať. Zaklínadlo to bolo celkom jednoduché a vyžadovalo len niekoľko pohybov rúk a slov. Moron pri posledných slovách zamieril prstom na zem pod kusom ľadu. Keďže pri sebe nemal kúzelný prášok, ktorý každému kúzlu dodáva ten správny svetelný efekt, mohol priamo pozorovať ako sa na mieste, kde ukazoval zhmotnil kus želatíny a dopadol s mľaskavým zvukom na kamene.

Moron ostal prekvapene pozerať a želatína mu ten pohľad opätovala. Práve totiž viedla rozhovor so šalátom z vedľajšej poličky o tom, že ich gazdiná v poslednej dobe prestáva dodržiavať zásady delenej stravy, keď tu sa celý svet zakrútil a ona sa ocitla na nejakom chladnom veternom mieste, kde na ňu zíza akýsi strašiak. Moron sa však spamätal veľmi rýchlo a nahovárajúc si, že len niekde musel urobiť chybu, začal v hlave kontrolovať všetky pravidlá pre vyvolávanie ohňa. Mal pocit, že tento krát to už vyjde a tak začal opäť zaklínať. Keď skončil, tak na zem dopadol ďalší kus želatíny.

Táto ešte pred chvíľou pokojne spala a to, čo zrazu zbadala, považovala len za akýsi druh nočnej mory. O chvíľu však už debatovala s prvou želatínou, ktorá jej objasňovala situáciu. Moron medzitým v duchu urobil pár krokov a prepadol sa do priepasti zúfalstva. Mal pocit, že nech bude robiť čokoľvek, tak sa mu priateľov nepodarí zachrániť. Sadol si na skalu a začal sa veľmi intenzívne ľutovať.

Ako sa tak opieral jednou rukou o zem, nahmatal ostrý kameň, ktorým sa predtým pokúšal poškodiť ľad. Chvíľu naňho ticho pozeral a potom vyrazil smerom k stromu a začal naňho šplhať. Spočiatku mu to šlo veľmi ťažko, pretože kôra bola dosť hladká a pri zemi neboli skoro žiadne konáre, ale o chvíľu sa už jednou rukou držal vetvy, ktorá väznila jeho priateľov. Vyšvihol sa na ňu, vyhrnul si rukávy a začal kameňom ryť do dreva. Po chvíľkovej snahe mu pod kameňom povolil väčší kus kôry a odhalil drevo alabastrovej farby. Moron víťazoslávne zavil a celou silou zatlačil na kameň. Ten zašiel do dreva, ako keby to ani nebol kúzelný strom. Začal s ním hýbať zo strany na stranu a tak ho zatláčať hlbšie a hlbšie do dreva.

Musel pracovať asi pol hodiny, ale keďže momentálne nemal nič lepšie na práci, tak mu to ani nevadilo. Nakoniec sa ozvalo hlasné zaprašťanie a konár sa odlomil. Ľad sa pri dopade na kameň rozbil a uvoľnil tak zo svojho zovretia svoje dve obete. Pestiak aj Diret boli nažive, aj keď sa to dalo zistiť len podľa šialeného výrazu v očiach a neprestávajúceho drkotania zubov. Moron plánoval zo stromu zliezť, ale v opojení šťastia mu pripadala ako rýchlejšia cesta zo stromu spadnúť. Keď už bol na zemi, začul za sebou lomoz a keď sa otočil, zistil, že strom sa zmenšuje. Vetva, ktorá pred nedávnom vyrástla, uschla a odpadla. Zároveň sa strom zmenšil a na mieste konára, ktorý Moron odstránil, vyrástol druhý aj s lákavým ovocím.

Za nejaký čas už sedeli traja dobrodruhovia okolo skromného ohňa a Moron neprestajne rozprával, čo sa dialo, keď jeho priatelia zamrzli. Vždy, keď sa dostal na koniec svojho rozprávania, tak sa nejako vrátil na začiatok a začal odznova. Ešte stále bol šťastím bez seba. Diret zatiaľ držal jednu ruku natiahnutú k ohňu a druhou si odlamoval malé kúsky zo želatíny.

"...a tak ma napadlo, že je na čase, aby som tomu stromu ukázal, že so mnou sa nebude zahrávať a vyšplhal som sa hore, aby som ten konár odrezal. Poviem vám, bola to riadna drina. Mám aj jeden mozoľ, ale bohužiaľ je neviditeľný, tak vám ho nemôžem ukázať. Nič sa však nevyrovná tomu šoku, keď vás to zmrazilo. Ty si sa načiahol po tom ovocí a zrazu..."

Moron sa opäť dostával na začiatok kruhu svojho monológu a Diretovi už pripadalo, že tých predchádzajúcich dvanásť okruhov je tak akurát dosť a preto ho zastavil: "Fajn. To sme už počuli. Niekoľkokrát. Teraz je otázne, čo ďalej?"

Moron sa zahľadel na strom, ktorý už bude až do konca jeho života určite predstavovať symbol víťazstva a povedal: "No ja si myslím, že je to jasné. Zahráme sa na drevorubačov."

Ešte nejaký čas naberali sily a odvahu a pustili sa do práce. Postupne začali zo stromu orezávať jednotlivé konáre a vyslobodzovať ich väzňov. Ako neskôr vysvitlo, jednalo sa väčšinou o mágov, ktorí boli taktiež vyslaní kedysi v dávnych dobách na výpravu. Našli sa však aj nejakí turisti a zblúdilí horskí robotníci. Strom sa pri odrezaní každej vetvy pomaly zmenšoval a zmenšoval. Nikdy však nezabudol vypustiť nový konár s lákavým plodom. Väčšinu konárov odrezal Moron, ktorý argumentoval tým, že má už v tejto oblasti nejaké skúsenosti. Diretovi to nakoniec aj vyhovovalo, pretože vždy, keď sa strom zmenšil, doslova Morona zo seba striasol. Tomu však pády príliš nevadili z dôvodu, že väčšinu ich stlmil dopadom na hlavu. Vyslobodení väzni si postupne prisadávali k ohňu a snažili sa spamätať z toho, čo sa im stalo. Mnohí mali ešte čerstvo v spomienkach udalosť, kedy siahli po ovocí, aj keď sa to stalo už pred mnohými rokmi.

Nakoniec ostal len jeden veľký kus ľadu, zavesený na strome, ktorý bol teraz približne tak vysoký ako Pestiak. Odrezať túto poslednú vetvu bolo pre Morona maličkosť a zo zbytkov ľadu, ktoré ostali na zemi pri jej dopade sa vykotúľala postava zahalená v plášti a iskrivým pohľadom v očiach. Ten človek bol celý skrehnutý, avšak aj napriek tomu sa snažil zo všetkých síl dostať sa čím skôr preč. Pestiak mu však pohotovo pristúpil koniec plášťa a tak dotyčný, aj napriek všemožnej snahe rúk a nôh, ostával stále na tom istom mieste. Následne sa postavil jeden z mágov a prehovoril:

"Moje meno je Kron a som učiteľom v škole mágie. Podľa toho, čo som za posledných pár minút počul, ubehla už dlhá doba odvtedy, čo ma vyslali na výpravu. Ako vidno, väčšina z vás ani nevie, čo sme všetci hľadali..."

"Ja som hľadal svoju stratenú kozu," prerušil Kronovu reč akýsi miestny obyvateľ.

Kron tým smerom hodil jeden zhovievavý pohľad a pokračoval, "Ehm. Ďakujem. Ak dovolíte, budem pokračovať a prezradím vám, čo už možno niektorí z vás tušia. Artefakt, za ktorým sme sa všetci hnali, sa nazýva Ľadové semienko. Nevie sa, ako vznikol, ale je to zaručene jedna z najlepších pascí, aká kedy bola vymyslená. Z tohto semienka sa pri kontakte so zemou okamžite stáva strom, ktorý láka okoloidúcich ľudí svojím ovocím. Obsahuje mágiu, ktorá dokáže tak zatieniť mozog, že aj ľudia, ktorí poznajú jeho nástrahy, sa do nich chytia. Ja osobne som veril, že mu dokážem vzdorovať, ale ako vidíte, mýlil som sa."

Vtedy sa Kron otočil k poslednému väzňovi, ktorý rezignovane ležal na zemi, s plášťom stále prichyteným Pestiakovou nohou. Zdalo sa, že sa snaží nejako spracovať informáciu, ktorú práve dostal. Rovnako sa zdalo, že sa mu to vôbec nedarí.

"Myslím, že prvým väzňom stromu a zároveň aj posledným vyslobodeným je samotný zlodej, ktorý ho kedysi dávno ukradol. Vezmeme ho späť do školy, aby bol spravodlivo súdený. Ale ešte predtým musíme zlikvidovať túto hrozbu a uviesť veci na správnu mieru."

Kron pristúpil k stromu, ktorý teraz nebol vyšší ako dospelý človek a mal len jeden konár, na ktorom viselo lákavé ovocie a rukami začal hrabať pri jeho koreňoch. Postupne odhalil celý koreňový systém, ktorý nebol príliš rozsiahly a začal ťahať za kmeň stromu. Išlo to len veľmi ťažko a zdalo sa, že strom sa nechce pustiť zeme za žiadnu cenu. Ale zrazu povolil. Krona zotrvačnosť vymrštila dozadu a pustil strom, ktorý teraz voľne letel vzduchom.

Jeho let trval len krátku chvíľku, ale za ten časový okamžik sa dokázal zmenšiť do malého svietiaceho bodu. Ten, za všeobecného ticha, dopadol do vlasov miestneho obyvateľa, ktorý ticho sedel pri ohni a stále rozmýšľal, čo bude robiť bez svojej kozy.

Všetci chvíľu len ticho pozerali a očakávali, čo sa bude diať. Kron sa vyštveral na nohy a začal sa obhliadať: "Kde je? Kde dopadol? Nenechajte ho spadnúť na zem."

Vtedy semienko zbadal a stíchol aj on. Všetci utvorili kruh okolo baníka a začali sa opatrne približovať. Ten si spočiatku nič nevšímal, až keď zbadal, že stredom kruhu, ktorým bol doteraz oheň sa zrazu stal on, vkradla sa mu do pohľadu panika. Veď predsa dav polozamrznutých ľudí s neistým výrazom na tvári, ktorý vás uzavrel do stále sa zužujúceho kruhu, človeku príjemné pocity určite neprivodí.

Kron zbadal, že hrozí útek momentálneho majiteľa semienka a tak zrýchlil krok. Ale to už baník vyskočil na nohy a otočil sa, aby utiekol náhodným smerom. Za ním však už stál Pestiak s Diretom na ramenách. Pestiak baníka uchopil oboma rukami a dvihol ho, aby Diret dosiahol do jeho vlasov. Ten obratným pohybom uchopil semienko, ktoré vyzeralo ako zamrznutá kvapka za pomoci šatky a vhodil ho do vrecúška, ktoré si hneď priviazal k opasku.

Scéna, v ktorej uprostred kruhu mágov rôznych generácie stojí obor a zviera útlu postavu akéhosi otrhanca, zatiaľ čo jeho kolega sediaci mu na pleciach sa dotyčnému hrabe vo vlasoch, vošla do dejín mágie. V neskorších časoch, kedy mená všetkých slávnych hrdinov tejto výpravy boli zabudnuté, bola síce maľba zobrazujúca túto scénu mylne vysvetľovaná ako pohanský rituál náboženskej sekty s názvom Bratia chlpu, ale ešte dlho po návrate výpravy do školy bola symbolom víťazstva. Rovnako historická bola cesta späť a samotne privítanie všetkých stratených synov školy mágie vo Včelíne. Na ceste sa prihodilo mnoho udalostí, ktoré sa prihodia len skupine mágov, ktorých nikto poriadne neorganizuje a príchod bol sprevádzaný veľkým množstvom osláv, ktoré mali často neočakávaný koniec. To všetko je už ale iný príbeh, ktorého slova napísané na papier, či iný tuhý materiál, možno raz uvidíte.