Volám sa Marty a porozprávam vám svoj príbeh .... Možno sa budete nazdávať,že sa snažím byť tajomný keď vám neprezradím celé svoje meno, ale verte mi, že toto meno by i na diaľku stačilo na to, aby ma niekto spoznal. Marty - to slovo reprezentuje moje činy , lenže priezvisko ...(dobre tak vám ho teda prezradím) Mc Gill už značí niečo, čo je úplne mimo mňa . Áno som to ja, šťastný synáčik, ktorého otec je mocný biznysmen s povesťou agresívneho púštneho leva. Je prezidentom veľkej korporácie podnikov na výrobu značkových slnečných okuliarov. Určite ste počuli reklamný slogan : Ak nemáš "mekgilky" nie si IN. Hej, presne tak ,ani ja som väčšiu blbosť v živote nepočul... Otcova firma Mc Gill a spol. (jak originálne však?) propagovala svoje výrobky úplne všade, od štvrti kde som sa narodil, teda Beverli Hills, až po koniec šíreho sveta. Raz na kanále Discovery dávali dokument o lovcoch zvery na južnom póle ,hmm neviem či som zle videl alebo či sa ohlásili ešte dozvuky so včerajšej oslavy, ale zdalo sa mi ,že jeden z Eskimákov hrdo nosí mekgilky s UV filtrom ...No proste neprekvapilo by ma ani to, keby sa nimi pýšil aj susedov leguán ...

Snažil som sa silou mocou vyhnúť tejto "módnej vlne" , ale bolo to márne . Otec bol vždy mentorom a diktoval tempo života nielen svojej firme, ale predovšetkým svojej rodine . Ja ako jediný jeho potomok som okamžite zdedil právo vo firme buzerovať o generáciu mladších ľudí ako tam pracujú teraz... Bojoval som proti tomu všetkými prostriedkami ale bolo to márne . Na to že si chcem vybudovať vlastný podnik bez pomoci astronomického kapitálu, mal môj milovaný ocko dosť vyhranený názor. Nedovolil mi na to ani myslieť a povedal : "Buď budeš pracovať v mojej firme , ktorej výnimočné postavenie na trhu aj zdedíš , alebo môžeš ísť makať do nejakého zapadákova, s tým že sa za teba budem nesmierne hanbiť."

Už ani neviem presne či to bola ctižiadosť alebo len obyčajná tvrdohlavosť ,ktorá ma naozaj dostala do zapadákova z veľkým Z. Snažil som sa plniť jeho požiadavky ,ale čím viac som sa snažil tým viac som si uvedomoval , že tadiaľ moja životná cesta nevedie. No dozvedel som sa že tá moja cesta životom je viac než kľukatá...

Na toto miesto ma zavial nesmierný víchor ,a poviem vám ,že to bol jednen s posledných ,ktorý som za dlhú dobu zažil. V srdci štátu Nevada , vo vyprahlej pustine uprostred ničoho si osvojíte mnoho pojmov , ale na pojem vánok alebo vietor razom zabudnete.

Určite ste v mladosti počúvali o slnku samé láskyplné básničky a ódy....Ale od obyvateľov mestečka Heatwille nič také počuť nebudete, pretože Slnko tu ľudia poznajú len ako obrovský a žeravý strpčovač života, roztavujúci úsmevy na tvári každého kto pod jeho žiarou zotrvá i najmenší okamih.

O tom by mohol siahodlho rozprávať náš heatwilský poštár, je to asi jediný človek na svete , ktorý doma vlastní štyri chladničky naplnené tými najvýkonnejšími agregátmi (A na potraviny ich určite nemá). Dáva na ne všetky svoje ťažko zarobené peniaze ...Možno si myslíte ,že by ich mohol utratiť rozumnejším spôsobom , trebárs na cestu do prívetivejších krajov. Lenže márne by ste sa snažili presvedčiť ho o tom ,aby odtiaľto odišiel. Jeho manželka totiž nedávno umrela , mal ju tak nesmierne rád ,že sa nechce ochudobniť ani o jedinú spomienku na ňu. Žil tu s ňou viac než osem rokov, mala toto miesto rada i počas tých najväčších horúčav ... Nevadilo jej to možno aj preto že bola čiernej pleti a od prírody prispôsobená na takéto podmienky... I keď poštár Randall nemal v obľube pariť sa na žhavom slnku (sám vyrastal v colorádských horách) nemohol odísť s tohto miesta , ktoré mu každým lúčom slnka pripomínalo jeho večnú lásku.

I starý zatrpklý zlatokop Jerry má k Randallovi súcit , večne ho ale prehovára aby s ním išiel hľadať zlato v blízkosti starého indiánskeho pohrebiska . Podľa Siuxkej legendy je tam menší canyon , ktorý je akousi bránou do neba pre zomrelých . Podľa neho by Randall mohol byť svojej blízkej čo najbližšie a zároveň by si skoršie zarobil na ďalšiu chladničku.. ..Ale náš poštár vždy pri tejto zmienke pokrúti hlavou a často aj so slzami v očiach prehodí :" I keby si mal pravdu Jerry aj tak by mi ju to nevrátilo"

Jerry Goldblum je najstarším obyvateľom ,má bledú briadku a veľmi často sa jeho prenikavý pohľad skrýva pod jeho starou došúchanou šiltovkou . Kopať chodí hlavne kvôli tomu ,že jeho predkovia boli bohatými a úspešnými zlatokopmi .Marne by ste sa ale nazdávali ,že mu ide o veľké bohatstvo . Jeho konanie je prosté, nechce svojim predkom urobiť hanbu ,chce len zachovať česť celej rodine. Nemôže si ani dovoliť konať nepoctivo , majú ho predsa vždy v dohľade.

Nedá sa teda povedať ,že ľudia sa v Heatwille zdržiavajú proti svojej vôli , alebo preto že toto mestečko je ich jediné útočisko ‒ no možno niekto namietne ,že to tak je , ale celá pravda znie tak ,že im iba nesmierne prirástlo k srdcu.

Podľa mňa tu každý našiel svoj zmysel života , a našiel som ho i ja .

Snažím sa obyvateľom tohto mestečka , trochu spríjemniť život svojimi výrobkami ...

Bolo naozaj ťažké začať , s podnikaním alebo s hocakou činnosťou , keď vám v hlave neutícha ozvena otcových výčitiek a urážok. Neustále sa mi v hlave opakuje veta: "Synak, zničil si dôvod pre ktorý by som mohol byť na teba hrdý"...

Mám na konci Heatwille malý obchod , no v podstate je to i pumpa , i akýsi svätostánok. Jednoducho ku mne chodili ľudia s rôznymi prosbami a v zápale ich plnenia som spravil s tejto chajdy uprostred ničoho: benzinku , , novinový stánok, minikostol (s kapličkou), obchod s potravinami i ínými vecami (napr. slneč. okuliarmi) , ktoré ak ste obyvateľom tejto pustiny určite zoženiete len u mňa.

V tom horku sa sem ľudia chodievajú najmä schladiť skôr než ich nejaká fatamorgána prinúti skočiť do najbližšej imaginárnej oázy.

Áno fatamorgána, tá zmysly prekrucujúca vidina, s mocou dohnať vás priam k šialenstvu ,alebo pocitu ,ktorý ste ešte nikdy nezažili.

Ak si predstavujete fatamorgánu ako niečo nevýrazné alebo bežné , určite ste potom neboli v Heatwille. Tu sa táto vidina nesústreďuje len na optické klamy typu " návlahy na ceste" . Má totiž ešte väčšiu predstavivosť, omnoho väčšiu ... Presvedčil som sa o tom pred pár týždňami , keď som svoj podnik ešte len otváral . Viete ,určite zmeníte názor na všetko , čo sa fatamorgány týka , keď sa k vám doplazí horkom zmorený púštny škorpión s prosbou o chladený drink Schirley Temple. Vtedy som bol dosť prekvapený no dnes by som mu ho bez mihnutia oka ponúkol na účet podniku.

Tieto úkazy sú v tomto mestečku bežnou vecou a nikto z obyvateľov si nimi už neláme hlavu .

Ale poriadny dôvod na bolenie i lámanie hlavy som dostal celkom nedávno hneď po opätovnej návšteve teraz už stáleho jedovatého zákazníka.

Už od dverí som si všimol ako sa k môjmu skromnému podniku približuje akási osoba. Keď si otvoril za menšieho rámusu dvere , zameral ma svojím pohľadom, ktorý by zmrazil aj roztavený asfalt v celej Nevade. Mal na sebe kožené nohavice i bundu na ktorej koncoch sa v miernom vánku mihotali hnedé strapce . Bol to prvý studený vánok , ktorý som v tomto meste zažil .

Šedinami poznačené vlasy mal zviazané do copu. Čudoval som sa ,že sa pod nimi nevytváral ani jediný pramienok potu.

"Dáte si niečo ?", spýtal som sa ho po chvíli .

Postarší muž sa ale namiesto odpovede len posadil nespúšťajúc zo mňa ostrý pohľad. Chcel som nejako načať konverzáciu , tak som sa ho spýtal ako sa sem dostal.

Zadíval sa na mňa ešte uprenejšie a konečne prehovoril : "Prišiel som bežnou dopravou"

"Aha myslíte asi autobusovou linkou.... hmm ale žiaden autobus som nevidel ,zástavka je predsa hneď vedľa" , uvažoval som nahlas .

"Vodič mal menšie problémy z jazdou", vysvetľoval neznámy muž .

Hmm asi mal defekt, v tejto krajine sa to stáva často...uvažoval som v duchu

A čo vás sem privádza pane? ,spýtal som sa ho úctivo .Po prvý raz som si všimol jeho vyblednuté a starobou preverené ruky, ktoré mal nečinne opreté o barový pult.

"Niečo pre vás mám" , prerušil mi náhle let myšlienok.

Áno a čo také ?

Dal mi to váš otec, keď....

"Môj otec?" , vykríkol som prekvapene

Neznámy muž ,ale bez prejavenia čo i len najmenšieho ľaknutia zašmátral rukou v koženej bunde a vytiahol z vnútorného vrecka čiernu elegantnú peňaženku.

To...to...je otcova peňaženka ....ako ste sa k nej dostali ? Vyjakal som so seba otázku..

"To nie je dôležité", povedal kľudne , "dôležité je ,čo sa v nej nachádza"

Nevedel som čo si mám v tej chvíli myslieť, ten muž len tak z ničoho ‒ nič prišiel a predhodil mi pred nos otcovu peňaženku , ktorá by sa mala momentálne prehýbať pod značnou váhou hotovosti v jeho drahom sáčku kdesi v L.A.

Skôr ,ale než som sa do nej pozrel ,zohol som sa po nejaký drink ,aby sa priateľovi trochu rozviazal jazyk. Keď som sa ale vynoril spoza pultu ,tajomný návštevník už predo mnou nestál.

Odišiel presne tak ,ako sem vošieľ- nečakane a za mierneho vánku.

"Kto ti dal tú peňaženku ?", vytrhol ma náhle z letargie známy hlas. Bol to Randall, chodieval sem o takomto čase pozerať večerné správy (samozrejme som jediný kto má v tomto mestečku televízor).

"Bol tu taký čudný chlapík , dal mi ju do rúk a povedal že patrí môjmu otcovi..., musel si ho predsa stretnúť, odišiel pred malou chvíľou "

Nie nikoho som nevidel , odvetil ..hovoríš že je otcova ? Nemal byť tvoj otec niekde v Californii?

Hej máš pravdu , odpovedal som mu prehrabávajúc sa v útrobách peňaženky.

Bola prázdna , otec v nej nemal žiadnu hotovosť. V bočnej priehradke som ale našiel pár zožmuchlaných novinových útržkov.

"To je neuveriteľné" vykríkol som reflexívne.

"Čo tam máš ?" spýtal sa Randall prekrikujúc hlas televíznej moderátorky.

"Môj otec podľa všetkého sledoval každý môj pohyb robil si zápisky

a vystrihoval z novín každú zmienku o tomto meste. Dokonca tu píšu aj o mne : Syn slávneho podnikateľa Steva Mc Gilla si založil v pustom mestečku svoj malý obchod...hmm otec moje meno zakrúžkoval a napísal nad neho hrdo- TO JE Môj Synak.. bože ja ...myslel som ,že na mňa úplne zabudol...čo ty na to Randall?"

Kamoš ma ale zdanlivo nepočúval , postavil sa pred televízor a dal ho ešte hlasnejšie. "Počúvaj Marty, povedal "neďaleko od nás sa stala nehoda"

Obaja sme spozorneli a počúvali moderátorkin hlas: ...."čiže podľa očitých svedkov nehodu spôsobila chyba vodiča, ktorý pravdepodobne dostal mikrospánok ,ten následne spôsobil že sa autobus dostal do šmyku a okamih na to sa prevrhol"...niečo také sa tu už dávno nestalo dodal Randall.. PSST ,zahriakol som ho, "počúvaj" ...."z 22 zranených ľudí sú dvaja ťažšie, medzi tými ,čo vyviazli z menšími zraneniami je i známy californský podnikateľ Stave Mc Gill......"bože môj otec" vykríkol som tak hlasno ako ešte nikdy pred tým, "musím ísť do nemocnice" Bude asi v St. Hill zober si moje auto , rýchlo , poháňal ma Randall.

Konal som tak pohotovo ako sa len dalo, mihnutím oka som ešte zazrel obraz v televízii, bola tam fotka neznámeho muža , ktorý bol u mňa pred malou chvíľou na zvláštnej návšteve. Komentár k tej fotografii mi doslova vyrazil dych: "Paul Goldman sa stal jedinou obeťou tejto nehody, podľa lekárov bol jeho stav natoľko vážny ,že neexistovala žiadna nádej na jeho uzdravenie"....

"Čo sa deje Marty, vyzeráš ako by si videl ducha", začudoval sa Randall.

"Hmm nie si tak ďaleko od pravdy kamoš", odvetil som a urýchlene som sa hnal k Randallovej starej dodávke .

Mal pravdu ,otca odviezli do neďalekej nemocnice St. Hill . Šiel som za ním s pocitom , že je na mňa pyšný a dal mi to aj najavo . Povedal že nikdy nestratil dôvod na hrdosť k svôjmu synovi . Zistil som že ho ho ranilo to ako sa ku mne zachoval . Nesmierne si to vyčítal , a keď si uvedomil akú chybu spravil, hneď sa ma snažil vyhladať. Pomohol mu že vraj miestny obyvaťeľ , ktorý bol v kalifornii na nejakom poslaní , vedel o Heatwille všetko , i o ľuďoch čo v ňom žijú .Dopomohol otcovi k tomu aby sa mu otvorili oči a videl aj iné a dôležitejšie súčasti života.

Viete ,je veľmi zvláštne čo všetko môže človeka presvedčiť o tom že ho niekto má naozaj rád , keď o tom sám nevie. Môže to byť maličkosť ,ale i úkaz ktorý uvidíte len raz za život .Ten čo sa udial mne i otcovi som nazval fatamorgánou , fatamorgánou menom Paul Goldman....