Poviedky

Eliana mi šepla: „Rozptýľ ho.“ „Ako inak,“ vzdychol som si. Hlboký nádych a vyšiel som spoza regála. „Pekný dobrý večer, vaša ohavnosť, môžem vám pri hľadaní nejako pomôcť?“ opýtal som sa s náznakom úklonu. Zdvihol hlavu od knihy a z hrdla mu vyšlo opovrhujúce zavrčanie.

Dvere sa pootvorili a v škáre sa objavila Veronika, rozospatá, v dlhom tričku, vlasy rozstrapatené tak, že jej to paradoxne ešte viac pristalo. V očiach nemala strach. Len otázku. „Tomáš?“ zašepkala. „Čo je?“

V lese, kde z kostí kvitnú kvety, zistí pútnik v dračej koži, že smrť nie je nepriateľ – len záhradník nového života.

Kam som sa to dostal? Tá otázka mi hučala v hlave odvtedy, čo som vstúpil do tohto skalného mesta. Všade okolo len prach, kameň, ticho… a predo mnou – monolit.