Zvláštne, kým sa jazierko, do ktorého som priviedol vodu, z neďaleko tečúcej rieky naplní po okraj, tak sa tieň tejto palice posunie o dĺžku jeden a pol palca. Možno by som takto mohol odmerať dĺžku dňa. Zamrmlal si nahlas Adam a rozvalil sa do trávy, ktorá rástla okolo veľkého buka. Mal rád toto miesto, trávil tu väčšinu dní . Premýšľal nad otázkami, ktoré ho trápili už od čias, keď začal formovať myšlienky do zmysluplných obrazov.

Žiaľ odpovede neprichádzali. Len sa ich počet ako starol zvyšoval. Odkedy si začal všímať okolie, už sedemnásť krát rozkvitli a zase opadali stromy v lese. Už sedemnásť krát opadali listy v lese odkedy sa tu zjavil nevedno odkiaľ, v osade, ktorá leží kilometer dole po prúde rieky.

Nemal žiadne spomienky na dobu, ktorú strávil pred tým než sem prišiel, len útržky ,či nejasné záblesky nejakého tmavého miesta a potom len ostré svetlo a nič viac. Jeho najstaršia zreteľná spomienka je na toto miesto pod korunami mocného buku, ako ešte malý chlapec hľadí na hrubé konáre, práve rozkvitajúceho stromu.

No aj keď si nepamätal odkiaľ prišiel, hneď videl, že sem medzi ostatných osadníkov nepatrí, že je iný ako výzorom tak aj chovaním. A čím bol starší, tým to bolo zreteľnejšie. Všetci boli výrazne menší . Aj najvyšší z nich bol aspoň o celú dĺžku predlaktia nižší než Adam. Ich postavy boli mierne zhrbené a vďaka ich hnedastej pokožke so sivými škvrnami dokonale splývali so zemou a stromami. Nuž a na tvári nemali žiadne spoločné rysy , aspoň čo mohol Adam posúdiť hmatom a z roztraseného obrazu na vodnej hladine .

Nemali žiadne vlasy a ani žiadne oči. Ale nezdalo sa, že im to prekáža, práve naopak, pohybovali sa svižne a bez jediného zaváhania. Ruky mali tenké a dlhé až po zem, boli dve ako mal aj Adam a rovnako mali aj dve nohy. To boli hádam jediné spoločné črty . Zdalo sa, že sa medzi sebou dorozumievajú bez slov . Každý vedel, čo ma robiť, v ničom si neprekážali, nikdy sa o nič nehádali.

Jediné, čo celé dni robili bolo, že zbierali orechy, jedlé gaštany či iné plody. Všetko uskladňovali a pripravovali sa na zimu. Adama si nikdy nevšímali, nevyháňali ho ani inak nebrali na vedomie, dokonca ani keď brával jedlo z ich zásob, aby sa najedol.

Snažil sa s nimi rozprávať aj keď si ani nebol istý či to, čo robí je vôbec nejaká reč. Keď niečo chcel pre seba pomenovať, automaticky mu padlo na jazyk slovo. Nevedno odkiaľ, či ako to vie, no vedel priradiť slovo ku každému predmetu, s ktorým prišiel do styku okrem osadníkov. Jednotlivo ich nevedel pomenovať a tak v jeho myšlienkach ich nazýval pod spoločným názvom osadníci.

Z myšlienok ho prebral zvláštny piskľavý zvuk. Taký zvuk ešte nikdy nepočul, bolo to akoby sa silný vietor preháňal veľkou rýchlosťou po korunách stromov, len bol omnoho prenikavejší aj keď malo zreteľný, akoby prichádzal z veľkej diaľky. Adam zvedavo vstal, rozhliadol sa okolo seba. Zvuk akoby šiel smerom od malej čistinky asi desať minúť cesty odtiaľto. Chvíľu neisto balansoval na mieste, no zvedavosť po chvíli zvíťazila a tak pomaly vykročil smerom k miestu odkiaľ ten zvláštny zvuk prichádzal.

Potichu sa zakrádal pomedzi stromy po cestičkách, ktoré si za tie roky vyšliapal. Až došiel k hustým kríkom, kde už bol zvuk naozaj hlasný, odhrnul ich a predral sa na malú čistinku, obkolesenú hustým krovím. Zvláštne, tie kriky tu predtým nerástli a naozaj, keď sa lepšie prizrel, zbadal, že ich tam niekto nanosil a uložil tak, aby tvorili nepreniknuteľnú bariéru.

Rozhliadol sa okolo seba a hneď aj uvidel, čo vyvolávalo ten zvuk. Uprostred čistinky v tichosti pukotal malý ohník a nad ním visela kovová nádoba, z ktorej vychádzal ten čudesný zvuk. No nemal čas si ani usporiadať myšlienky, keď v tom kútikom oka zbadal, ako sa vedľa neho mihol tieň, zablyslo sa svetlo a viac si nepamätal.

Keď otvoril oči, v hlave mu trešťalo, ležal na zemi len pár metrov od miesta, kde sa vynoril z kríkov . Chcel sa pohnúť, no zistil, že má ruky a nohy pevne spútané akýmsi povrazom, ktorý svetielkoval zlovestným modrým svetlom. A tak len bezmocne zdvihol hlavu a obzeral sa okolo. Ten zvláštny piskľavý zvuk sa už neozýval, namiesto neho stála pri ohni vysoká postava oblečená v hnedom plášti a hľadela zamyslene do plameňov . To, že sa Adam prebral zrejme nezaregistrovala. Adam chcel využiť nepozornosť tajomného únoscu a dostať sa z tých nebezpečne vyzerajúcich povrazov, no s údivom zistil, že sa k tomu nedokáže ani len prinútiť a tak len bezmocne zamrvil časťami tela, ktorých sa svetielkujúce lano nedotýkalo.

No tento pohyb neušiel pozornosti tajomnej postavy . Lenivo otočil k nemu hlavu a povedal chladným hrubým hlasom: Nemá zmysel snažiť sa vyslobodiť , putá pôsobia na tvoju svalové tkanivo a paralyzujú ho.

Adama pri tých slovách zamrazilo no jednako v ňom vyvolali zvedavosť . Síce nechápal význam toho, čo povedal, no jednak rozumel a poznal tie slová . Toto bolo prvý raz, čo ich počul aj od niekoho iného, než od seba. Tento tajomný neznámy sa naňho dokonca aj podobal, podľa toho kríka, vedľa ktorého stál, usúdil, že je od neho len o čosi vyšší . Len jeho tvár vyzerala akosi neživo, akoby bola vyrezaná z dreva.

A jeho reč znela akosi priškrtene a neprirodzene hrubo. Kto si ? opýtal sa Adam neisto, pretože nebol zvyknutý rozprávať nahlas. No únosca si ho už nevšímal a otočil sa mu chrbtom. Zohnutý nad kovovou nádobou, ktorá už teraz nevydávala žiaden zvuk, usilovne na niečom pracoval. Po chvíli vytiahol z nádoby malý predmet štvorcového tvaru, vzal ho do ruky a o chvíľu mu zmizol pod plášťom. Chvíľu tam len tak stál bez pohnutia akoby načúval okoliu.

Môžeš ma volať Murphy, človek, povedal zrazu. Zmena jeho hlasu bola ohromujúca, po priškrtenom hrubom hlase nebolo ani stopy. Namiesto neho mu z úst plynul príjemný a zvučne presvedčivý .

Čo odo mňa chceš? zakričal Adam, prečo si ma spútal? A ako to, že rozprávaš rovnakou rečou?

Čo od teba chcem? To sa ešte uvidí, povedal Murphy. Spútal som ťa , pokračoval ďalej Murphy ,pretože ťa na konci tohto rozhovoru možno zabijem. Čo sa týka toho, že mi rozumieš, k tomu sa dostanem neskôr.

Adamovi pri tých slovách navrela v hrdle hrča a zaliala ho horúčava. Vystrašene hľadel do Murphyho chladných očí a horúčkovito premýšľal ako sa z toho dostať. Zabiť ma? zopakoval priškrteným hlasom , ale prečo? Čo som ti spravil?

Keby si vedel, čo som zač, nepýtal by si sa tak hlúpo, človek. Bol som zrodený preto, aby som tvoj druh lovil a zabíjal. Môj druh? Ako to myslíš, opýtal sa Adam vydesene. Veď sme rovnakí . Nikdy som nestretol niekoho ako som ja. Ja že som ako ty? zopakoval Murphy pobavene, zdalo sa, že sa zabáva na niečom, čo je známe len jemu. Vieš človek, boli časy kedy by sa každý z vás na smrť urazil, keby ho prirovnali ku mne. O čom to vravíš? A prečo ma oslovuješ človek, volám sa Adam , skríkol. Teraz okrem strachu už cítil aj hnev, hnev voči tomuto mužovi, ktorý naňho len ďalej pobavene hľadel a možno sa mu to len zdalo, trochu aj znechutene. Adam vravíš ? Zvláštna náhoda, no Evu nehľadaj! Povedal pobavene Po tomto výroku sa nachvíľu odmlčal a zadíval sa smerom k miestu, kde žili osadníci. Sledoval som ťa niekoľko dní, človek, videl som ako si hromadíš zásoby jedla a ako hladíš smerom k horám na juhu . Povedz, cítiš nutkanie odísť a zistiť, čo je tam v diaľke, nutkanie preskúmať miesta, kde nikto predtým nebol? Roja sa ti v hlave stovky otázok, na ktoré chceš vedieť odpoveď, na ktoré musíš vedieť odpoveď inak máš pocit, že sa zblázniš?

Adam len s úžasom hľadel na Murphyho . Ako to môže vedieť? Ako vie, čo cítim, čo si myslím? Nechápal to. Z tvojho mlčania mi je jasné, že som trafil do čierneho ,uškrnul sa Murphy . Ale ako...? nevedel, čo povedať ďalej a tak len prehltol a mlčal. Ako to viem? spýtal sa Murphy . Viem to, pretože všetci ste aj napriek vašej snahe navzájom sa odlišovať úplne rovnakí . Je to preklatie tvojej rasy, človek. To prekliatie, ktoré vás hnalo vpred a ktoré vás aj samo zničilo.

Na niektoré otázky ti môžem odpovedať, ale nemýľ sa človek, nerobím ti tým láskavosť, povedal zlovestne Murphy.

Adam naňho chvíľu hľadel, premýšľal, čo ďalej, no po chvíli došiel k názoru že ho Murphy odtiaľto len tak nepustí. A tak sa teda začal Murphyho spytovať. Čo sú zač osadníci? Murphy pohŕdavo odfrkol. Myslíš tie karikatúry, ktoré žijú dole pri rieke? K tomu ti nemám, čo povedať, viem len, že patria medzi niektoré z ľudských experimentov. Mimochodom, vďaka podobným experimentom sa ľudské deti rodia zo základnými znalosťami ako napríklad reč, ktoré uložili do genetického kódu. No ako vravím, tvoja rasa si ich zrejme držala ako potenciálnych otrokov do budúcna . Sú to tupé zvery ktoré nemajú pohlavie, takže sa nemôžu rozmnožovať a bez pomoci onedlho vyhynú. Adam tomu síce nerozumel , ale nechcel to rozoberať ďalej, pretože videl, že Murphyho tá téma podráždila a tak sa radšej spýtal: vravíš, že nie sme rovnakí! Čo si teda zač?

Murphy sa pohŕdavo pozrel na svojho zajatca. Čo som zač? Som posledná pamiatka vedomostí ľudskej rasy.

Bol som stvorený ľuďmi, aby som lovil ľudí. Som posledný existujúci umelý človek, stroj, ktorý tvoja arogantná rasa vytvorila na svoj obraz.

Prečo by ľudia vytvorili stroj, ktorý mal za úlohu loviť a zabíjať vlastný druh. To nedáva zmysel, povedal Adam.

Kedysi nás boli tisícky, pokračoval ďalej Murphy, nevšímajúc si prerušenie. Využívali nás ľudia po celom svete. Ľudia, ktorí bojovali s inými ľuďmi o územia, palivá , vzduch , či koho definícia boha je správna. Ľudia boli takí prelietaví, v jednu chvíľu sme bojovali proti krajine, s ktorou sme sa o niečo neskôr spojili proti tretej strane. Boli to časy veľkých konfliktov medzi krajinami , až vypukla veľká vojna, ktorá zachvátila celý svet . Krajiny vo vojne používali ohromne silné zbrane, v krátkych okamihoch mizli v jednom veľkom výbuchu celé mestá. Planéta bola zničená a ľudstvo na pokraji vyhynutia. Vtedy bolo rozhodnuté, že v záujme prežitia musí isť vzájomná nenávisť bokom a tak bol nastolený mier. Keďže zem bola úplne zničená a nedalo sa na nej žiť, tak sa tiež rozhodlo, že všetci, ktorí prežili a neboli zasiahnutí žiarením z ničivých zbraní, budú uložení hlboko pod zem , kde budú spať v umelom spánku až do doby, keď sa bude na zemi dať opäť žiť.

Lenže zabudli na jednu vec a to na svoj vlastný vytvor, povedal Murphy. My sme stále boli naprogramovaní na to, aby sme vyhľadávali a zničili nepriateľa. Svet bol totiž v čase veľkej vojny rozdelený na dve strany . A každá z nich mala svoje vlastné útočné jednotky strojov, ktoré naprogramovali, aby zničili nepriateľa. Po vojne sa na nás zabudlo, pokračoval ďalej Murphy, my sme si však ďalej plnili svoju misiu. Hľadali sme útočiská, uložené pod zemou, kde boli bezpečné úkryty posledných z ľudí, teda si to aspoň mysleli, zaškeril sa Murphy . Počas posledných 400 rokov sa nám podarilo nájsť a zničiť všetky skrýše a s nimi aj ľudí, ktorí tam bezmocne spali. Až na jednu, podľa záznamov nám ostávalo nájsť ešte poslednú, tú, ktorá teraz leží desať kilometrov odtiaľto smerom na sever. Za tie roky ale väčšina z nás bola zničená alebo im došiel palivový zdroj. Ostávalo nás už len pár, no ďalej sme prehľadávali trosky toho, čo kedysi boli veľkomestá. Nakoniec sa nám podarilo nájsť stopu k poslednej skrýši, v tom čase nás bolo už len šesť.

Lenže sme boli na opačnej strane planéty a nemali sme sa tam ako dopraviť ináč než peši. Keďže palivové články by nám nevydržali, spravil som, čo som musel, aby som dokončil svoju prácu, povedal zlovestne. Zničil som svojich spoločníkov a vzal im ich zdroj. Už to totiž nebolo o splnení misie, aspoň pre mňa nie. Bol som iný než ostatní moji spoločníci , chcel som vás všetkých zničiť, pretože som vás nenávidel.

Pred koncom vojny ma ľudia chceli rozobrať, pretože zistili, že som prestal počúvať rozkazy, videli, že nerobím rozdiely medzi spojencom a nepriateľom a že si to užívam aj keď ako stroj by som nemal nič cítiť. Murphyho tvar teraz potemnela. Nazvali ma výrobnou chybou a chceli ma nechať zošrotovať. No ja som ušiel, túlal som sa krajinou, kým zbrane neutíchli a mne sa nenaskytla šanca skoncovať s vami raz a navždy.

Kým som sa sem dostal a našiel posledný ľudský úkryt, ubehlo 50 rokov. Prišiel som ku vchodu do úkrytu , ale niečo nebolo v poriadku . Dvere boli otvorené, zdalo sa, že došlo k nejakej nehode .Zistil som, že vznikol požiar a počítač musel zobudiť všetkých ľudí z umelého spánku, no kým sa stihli dostať von, uhoreli. Podľa záznamov tam malo byt uložených 650 ľudí. A tak som spočítal telá a zistil, že jedno chýba. To tvoje, človek. Muselo sa ti nejako podariť ujsť plameňom, rovnako ako aj tej urážke prírody, s ktorou si žil posledných pár rokov.

Trvalo mi to 450 rokov, no teraz je konečne posledný človek zviazaný bezmocne v prachu a čaká na svoj rozsudok, povedal víťazoslávne. Adam počúval zdesene Murphyho slová , to nie je možné, to proste nemôže byt pravda, opakoval si Adam v duchu. Je to tak, človek, dodal Murphy, už viac niet ďalších z tvojho rodu . Ty a ja sme poslednou spomienkou tej prekliatej rasy.

Nastala dlhá odmlka , ktorú napokon prerušil opäť Murphy. Môj zdroj už o chvíľu vypovie službu, no aspoň sa mi podarilo to, čo som si kedysi zaumienil. V Adamovi to zrazu začalo vrieť, nahnevane sa pozrel na Murphyho a skríkol: takže ma ideš zabiť čo? Tak načo ešte čakáš, prečo mi to všetko rozprávaš?

Zrazu dostal obrovskú chuť schytiť kameň, ktorý ležal vedľa neho, vrhnúť sa na Murphyho a mlátiť ho ním, kým by z neho nič neostalo. Murphy hľadel na Adama a zdalo sa, že tento jeho výbuch hnevu ho nesmierne teší, pohŕdavo naňho zazrel . Povedal som, že ta na konci tohto rozhovoru možno zabijem, aby som získal tvoju pozornosť. Myslíš, že keby som ťa chcel zabiť, človek, tak by som sa zdržiaval rozhovorom s tebou? Nie, ty budeš žiť ďalej s vedomím, že si na celom svete úplne sám. Chvíľu si možno budeš myslieť, že som sa nad tebou zľutoval a dal ti milosť, no časom to pochopíš. Naposledy sa naňho ešte zahľadel a v očiach sa mu odrážala číra nenávisť . Bez ďalších slov sa posadil do trávy, odhrnul si plášť a odhalil svoj vnútrajšok, kde medzi stovkami káblov svetielkoval oranžovým svetlom maličký predmet oválneho tvaru. Jediným prudkým pohybom ho Murphy vytrhol a vzápätí padol na zem. Adam zdesene hľadel do Murphy tváre, v ktorej teraz bolo ešte menej života než predtým. A v hlave sa mu neustále ako ozvena opakovali Murphyho posledné slová: ty budeš žít ďalej s vedomím, že si na celom svete úplne sám.

Prešlo niekoľko hodín kým lano, ktorým bol spútaný, prestalo svietiť a on sa znovu mohol hýbať. Vyslobodil sa z pút, prešiel do stredu čistinky a postavil sa nad Murphyho telo . Slnko už pomaly zapadalo a Adam pochopil, že mal Murphy pravdu. Žiť s vedomím, že si na svete úplne sám je horšie než smrť . Stál tam a hľadel na západ slnka, posledný člen ľudskej rasy.