Polnočný svet

na scénu prichádza hlavná postava...
Podporte scifi.sk
Zoznámte sa, prosím
1.kapitola
Človek si vraj zvykne na všetko. Hmm... Nemyslím, že je to tak. Aspoň mne sa to ešte nepodarilo.
Zvykol som si na otcovu priateľku, ktorá s nami odteraz bude bývať. Zvykol som si na viac ako ročné hlúpe poznámky od spolužiakov. Pomaly si zvykám aj na to, že začnem Marcelu volať mama. Teda budem sa snažiť na významných otcových stretnutiach. Občas ju nazvať mamou.
Ale nikdy si nezvyknem na to, že bývame pri cintoríne. Neznášam cintoríny. Deprimuje ma pohľad na desiatky hrobov plné rozkladajúcich sa kostier.
Keby to bol aspoň udržiavaný cintorín. No nie je. Je starý, asi sto rokov tam nikoho nepochovali.
V miestnych novinách sa o ňom dokonca píše ako o cintoríne samovrahov. Nemám rád ľudí, ktorí si dobrovoľne vezmú život. Nerozumiem im. To bude tým.
„Richard!“ otcov zvýšený hlas sa rozliehal po dome a vytrhol ma z úvah.
Je nahnevaný, cítim to. Najrýchlejšie ako sa dalo som zbehol po schodoch do kuchyne. Keby nebola situácia taká napätá, asi by som sa rozosmial. Pohľad na otca, bezradne stojaceho pred prázdnou chladničkou, bol jednoducho komický.
„Áno, ocko?“
„Chlapče, vysvetlíš mi, prečo si ma neposlúchol v tak dôležitej veci?“
„Oco, asi ťa celkom nechápem.“ pozrel som naňho nechápavým pohľadom.
„Ráno som ti jasne povedal, že máš nakúpiť, lebo príde Marcela.“
„Aha... no, hmm... marí sa mi, že si niečo spomínal, ale nejako mi to vypadlo z hlavy.“ A v duchu som si dodal: Dokelu, to som nemohol dávať väčší pozor?
Je to pre otca dôležité. Takmer ako nejaká marketingová konferencia.
Marcela mu predsa zdôraznila, že sa k nim nenasťahuje, kým jej otec nedá dôkaz, že vie variť (stupidné, nie?).
Ako som len na to mohol zabudnúť?
„Neboj sa otec, ja niečo vymyslím. Máš ešte číslo na tú dobrú pizzériu?“ nevinné pohľady ako sa zdalo nezaberali.
„Nie, už ho nemám. Ale máš bicykel, takže pekne krásne sa zoberieš a pôjdeš do tej pizzérie osobne. Ber to ako trest. A nie že kúpiš pizzu.“ rozkázal a zatresol chladničku. Žiadne námietky, okej, pochopil som. Ale zaujímalo by ma, kde mám takto neskoro zohnať niečo jedlé. Nuž, nejako si budem musieť poradiť.
Rozlúčil som sa s otcom a obul si tenisky. Potom som sa pobral do pivnice, vytiahol som bicykel a vyniesol ho pred dom.
Chvalabohu, som nepotreboval nafúkať kolesá. Nasadol som a dupol na plyn.
Po pár metroch som zistil, že to takto nepôjde. Ak som chcel na druhý koniec mesta, postaveného do kopca, prísť živý a nie zadusený, musel som spomaliť.
Kondička v prdeli. Pomyslel som si a dal som si predsavzatie. Fíha to som ešte neurobil.
Začnem chodiť do posilňovne. Možno sa mi dokonca podarí uloviť nejakú „slušivú“ babu.
Niť mojich myšlienok pretrhol cintorín, prechádzajúci okolo mňa. Je to bezútešný pohľad. Pripadá mi taký... opustený.
Zrazu ako by sa tam niečo pohlo. Na schodoch kostola. Od prekvapenia som zabrzdil. Odvrátil som pohľad, určite sa mi to iba zdalo. Nedalo mi to, musel som sa pozrieť ešte raz.
Nič zvláštne som nevidel. Vydýchol som si. Takže to bola iba hra tieňov. Ale zľakol som sa.
Znova som začal šliapať do pedálov. Do pizzérie som došiel pätnásť minút pred záverečnou. Čudné, že tu majú otvorené len do deviatej.
Podišiel som k pultu, pričom som lovil z vrecka nohavíc peniaze:
„Dobrý večer. Môžem si ešte objednať jedlo zo sebou?“
„To nevieš prísť skôr mladý muž?“ spustila na mňa stará servírka otrávene, no keď zbadala záblesk mincí, hlas jej zjemnel, „ Ja mám pracovnú dobu do pol desiatej, tak nech ťa Boh ochraňuje ak to kuchárovi bude trvať dlhšie.“
Nadiktoval som jej objednávku a ona sa pomaly odšuchtala do kuchyne.
Posadil som sa na barovú stoličku a čakal. Ona sa medzitým vrátila a robila uzávierku. Zobrala odo mňa peniaze, pričom si sama odrátala prepitné.
Kam to len ten svet speje? Zišlo mi na um. Touto myšlienkou som sa zaoberal aj keď kuchár priniesol moje jedlo. Zamyslene som vstal, vzal termoškatuľu, ledabolo som zaželal čašníčke dobrú noc a odišiel som z reštaurácie. Naložil som škatuľu do košíka na bicykli a ešte stále s hlavou v oblakoch, otočil som svoj dopravný prostriedok na cestu späť.
Domov mi to pôjde rýchlejšie. Je to dolu kopcom.
Zo zasnenia ma prebral až hrmot prichádzajúci od cintorína, keď som išiel okolo. Teraz to však nebolo nič nevysvetliteľné.
Moji spolužiaci sedeli na múriku, v ktorom bol osadený plot. Naliati ako každý piatok. Ešte však dosť triezvi na to, aby o sebe vedeli.
Keď si ma všimli začali na mňa vykrikovať nadávky, až sa jeden postavil a zamieril ku mne. Snažil som sa pridať, no niečo mi bránilo v dýchaní, nemohol som sa nadýchnuť. Musel som zastaviť.
Zatiaľ sa Filip a jeho garde priblížili. Jeden z nich mi vytrhol riadenie z rúk. Stratil som pevnú pôdu pod nohami a padol na kolená.
„Richard, Richard, prečo sa mi klaniaš? To by prišlo až o chvíľu.“ Filip sa na svojom vtipe rozrehotal ako blázon a jeho tri prívesky sa smiali spolu s ním.
S námahou som sa postavil, no kolená to odniesli, štípali ma, no to som nevnímal. Podnapitý vyzeral Filip ešte hrozivejšie ako normálne. Už beztak meral stodeväťdesiat centimetrov, alkohol v očiach spôsobil, že v nich mal nevyspytateľný pohľad. Takmer ako šialenec.
„Riško, vari si sa ma nenaľakal? Alebo sa nebojíš mňa? Á, už viem. Sme príliš blízko cintorína samovrahov.“ posmešný úškľabok ešte zhoršil dopad tých slov.
Filip si upil riadny dúšok z fľaše vodky, ktorú držal v ruke. Prehovoril zaňho zástupca, Ivan:
„Zaplať poplatok a môžeš ísť domov. Dnes máme dobrú náladu.“
„Nič vám nedám, pustite ma!“ hlas sa mi takmer zlomil.
„Ohó, tak to teda nie! Riško, poznáš pravidlá. Buď zaplatíš alebo...“ Filip očividne uvažoval, čím by mu najviac ublížil, po chvíli na to prišiel, „alebo pôjdeš na celú noc tam.“ prstom namieril na bránu starého cintorína samovrahov.
„Nepôjdem, nedonútite ma.“ márna snaha chlapče, ako by povedal otec. Utvrdilo ma vtom hlavne to, že som sa už päť minút pokúšal vyslobodiť cez stenu šestnásťročných chalanov. Nedarilo sa mi.
„Pozri, Riško, na budúci týždeň je piatok trinásteho. Deň ako stvorený na dobrodružstvo na cintorínoch. O to lepšia ešte noc.“ udával mi podmienky Filip. Nechutne sa pri tom usmieval.
Bezradne som tam stál, čiernu ofinu cez jedno oko. Bál som sa čo len pohnúť.
Ak som nechcel prísť o celé vreckové na tento mesiac alebo ak som nechcel byť zmlátený do krvi a vysvetľovať niečo otcovi, nezostalo mi nič iné len prikývnuť.
„Tak dobre. Stretneme sa tu presne o týždeň približne o tejto hodine. Nezabudnem na teba, Riško.“ S týmito slovami pozrel na kamošov, kývol hlavou k neďalekému nonstop baru a vykročil. Prívesky sa poslušne vybrali za ním.
Nezdržiaval som sa, aj tak som už meškal. Nasadol som na bicykel a uháňal domov tak rýchlo ako mi to len pedále dovoľovali.
K domu som prišiel o trištvrte na desať. Marcela nemala pred domom auto. Mala prísť až o desiatej.
Ako hurikán som vletel do kuchyne a ďakoval tomu zázraku, ktorý ochránil pred Filipom jedlo v termoboxe.
„Nejako dlho ti to trvalo, nie?“ pokarhal ma otec, ale ďalej to nerozoberal. Zobral mi z rúk škatuľu a začal nakladať na taniere. Bez slova som začal prestierať na stôl.
Vtom mi pohľad padol na kopu riadu naloženú v umývačke.
„Oci, čo...?“
Pozrel na mňa, potom na kopu riadu a zdráhavo odpovedal:
„Zahladzujem dôkazy. Choď, prosím, tú škatuľu vyhodiť.“
Zobral som škatuľu a vybral sa k dverám. Bezmyšlienkovito som otvoril kôš na odpadky, ale vtom ma upútali svetlá auta. Marcelinho auta.
Zabuchol som vrchnák na smetníku a ponáhľal sa dovnútra.
„Otec, už ide!“
Dokončoval posledné úpravy na stole v jedálni.
Zazvonil zvonček. Otec sa pobral otvoriť. Počul som len mľaskavé privítanie. Fuj.
Marcela sa zrazu objavila na prahu jedálne a prekvapene si obzerala stôl.
Musel som uznať, že otec má istý aranžérsky talent. Stôl vyzeral naozaj dobre hoci na ňom boli len tri porcie vyprážaného syra s hranolčekmi. Jedlo lákavo rozvoniavalo.
Otec sa nevedel dočkať. Rýchlo sme sa usadili a začali jesť.
Keď je s ním ona, správa sa ako malé decko, pomyslel som si.
Neskorá večera prebehla celkom normálne. Marcela sa ma povypytovala na školu, kamarátov a „kamarátky“. Ochotne som jej odpovedal, no len na to čo chcela vedieť.
Otec sa rozhodol, že všetok riad nechá na zajtra, že vraj ho umyje ráno. Odtiahol Marcele stoličku, zobral ju na ruky a odniesol do spálne. Zabuchol za sebou dvere.
Prečo som sa len cítil taký nepotrebný?
Dupal som hore schodmi hlasnejšie ako slon. Jedovato som sa umyl a hodil do postele.
V tom tichu na mňa doľahla Filipova podmienka. Tento rok tuším dostanem ten najkrajší darček na narodeniny.
Moju najhoršiu nočnú moru. Cintorín. Ani som nevedel ako sa mi, s hlavou plnou náhrobkov, podarilo zaspať.
Prečo práve ja?
2.kapitola
Dni toho prekliateho týždňa ubiehali ako voda. A ak som povedal prekliateho, tak som to aj tak myslel.
Otec odišiel s Marcelou na dovolenku do Egypta. Aj tak som s ním nechcel ísť. Mám šestnásť, preboha! Kto v mojom veku by išiel na dovolenku s rodičom? Musel som si priznať, že ja áno.
Z toho však vyplývalo, že som ostal doma sám. Nebolo mi to síce po chuti, ale bol som rád, že som rád. Otec sa ma snažil presvedčiť, že mi u starkej bude lepšie.
„Aspoň ti bude mať kto navariť.“ nadhodil deň pred odchodom.
„Ale starká predsa býva tridsať kilometrov odtiaľto! Ako budem chodiť do školy?“ bránil som sa.
„To je tiež pravda.“ otcovi sa to, podľa jeho reakcií, nechcelo riešiť. Nakoniec vyniesol rozsudok. Celkom fajn kompromis.
„Ešte dnes pôjdem k susedom. Vybavím, aby ti dali najesť. Každý deň. Raňajky si, dúfam, zvládneš kúpiť sám?“
Tak sa aj stalo. Po tých slovách sa otec zvrtol na opätku a rozbehol sa k susedom.
Nuž, takže teraz sedím na gauči, je štvrtok večer... hm noc... a nedokážem zaspať. Čím to asi je?
Určite tou zajtrajšou písomkou. Matika. Hrozná vec.
Dúfam, že mi otec pošle aspoň SMSku k narodeninám. Zajtrajším. Prečo sa všetko viaže k piatku trinásteho? A prečo práve ja?
Zobudil som sa na štekanie Belly. To je pes nášho suseda. Nie toho, u ktorého sa stravujem. Toto je sused oproti. Tamto je sused zľava.
No, skrátka som sa zobudil a hodil rýchly pohľad na nástenné hodiny zavesené nad kozubom. Potom prišiel ďalší, teda pohľad. Na tie isté hodiny.
Zízal som na ne ako na zjavenie. Keď moje oči konečne zaostrili na ručičky, vzhľadom k nevyrovnanému tlaku z rýchleho postavenia, takmer mi vypadli z jamôk.
To je naozaj pol deviatej? V škole som mal byť už o siedmej. Hups. Žeby som si zabudol nastaviť budík? Už to tak je. Vzdychol som si a pohol sa z miesta do kúpeľne.
Viem, mal by som začať panikáriť, ale matika je až štvrtá hodina. A ja nie som žiadny panikár. Navyše, súrne musím ísť cikať.
Keď som skončil v kúpeľni, prešiel som do kuchyne. Otvoril som chladničku a tam nič. Otvoril som kredenc aj tam nič. Mám to ja ale šťastie.
Zrazu mi rozospatý pohľad padol na kalendár. Konkrétne na dnešný dátum. Piatok trinásteho. Aha. Mám narodeniny. Hurá. Všetko najlepšie Richard.
Naveľa sa mi podarilo nájsť v zásuvke rovnaké ponožky, vytiahnuť z bordelu v skrini čisté tričko a džínsy. Skriňa bola úspechom, vzhľadom na dátum. Obyčajne sa na mňa všetko vysype, hodím to na posteľ a poobede to „upracem“ späť.
Zo strachu, že sa skriňový obsah na mňa naozaj zvalí (takmer som si pricvikol ruku), som zatresol posuvné dvere a s gučou oblečenia som odišiel do obývačky.
Ani neviem, ako sa mi podarilo odísť, no už som bol na pol ceste do školy, s empétrojkou v ušiach.
Ešte ma čakal posledný roh ulice. Minul som aj ten a s hlavou zamestnanou myšlienkou či som zamkol, som si nevšimol vydutú časť asfaltového chodníka. Samozrejme, že som zakopol.
S dávkou instantného šťastia som udržal rovnováhu a zároveň mi došlo, že vstupom na školský pozemok sa mi vrecko šťastia minulo.
Nič netrvá večne.
Ponáhľal som sa do budovy, čakal som Filipa. Myslel som, že vyskočí spoza niektorého rohu. Nestalo sa. Zazrel som ho, na pol oka, ako vychádza zo záchodov.
Krátko na mňa pozrel, z tváre mu pípala nevyslovená pripomienka. Dnes večer, chcel mi pripomenúť. Idiot. Ako by som mohol zabudnúť? Len som sa snažil na to nemyslieť.
Vošiel som do triedy a zbadal triednu za katedrou. Samozrejme pred svojou hodinou je vždy v triede. Matika. Hrozná vec.
Tváriac sa ako stratené šteňa som podišiel k nej. Zdvihla pohľad a zahľadela sa mi priamo do očí.
Nič, len pravdu, pomyslel som si.
„Pani profesorka, prosím ospravedlňte moje meškanie, ale zaspal som. Keď sa otec vráti, prinesiem to na papieri.“
„Richard Lina. Áno, tvoj otec mi volal. A kdeže to išiel?“ spýtala sa ma.
„Do Egypta. Hurghada. Hotel...“ ďalej som sa nedostal, pretože rázne zdvihla ruku k mojej tvári. Skoro mi ňou odrezala z nosa.
„Nepotrebujem podrobnosti. Zaspal si, okej, píšem si to. Sadni.“
Poslušne som odkráčal k svojej lavici v strednom rade. Zložil som si stoličku a sadol si. Vyložil som si na stôl učebnicu matiky. Matika. Hrozná vec.
Až potom som si všimol skrčený lístok na kraji dosky. Opatrne som ho rozbalil a čítal dve slová:
Dnes večer
No fajn. Tento deň bude zaujímavý. Zazvonilo a triedna začala rozdávať zadania písomiek. Nechápavo som civel na svoj papier.
A toto sme kedy preberali? Nie som úplne dutý zo všetkých predmetov, ale matika je moja smrť.
Bezradne som čmáral nejaký príklad na odpovedný hárok, netušil som, či to je dobre. Môj zdroj ma dnes sklamal. Z prázdnej stoličky vedľa mňa sála nevysvetliteľný chlad. Zazriem na drevené sedadlo tým najnevraživejším pohľadom. Matúš, kde si, keď ťa potrebujem? Opýtal som sa sám seba a sústredil sa na písomku. Snaha sa predsa cení, no nie?
Profesorka vstala. Zbiera papiere. To nie je dobré. Zrazu som nemal pred sebou nič. Iba drevený povrch lavice. Ach jaj. Otec nebude rád.
Ešte prečkať dejepis a chémiu a idem na obed ku susedom. Som celý natešený. Počul som, že dnes majú špagety. Mňam.
Koho zaujíma nejaká Mária Terézia alebo chlorovodík, keď ho čaká taký dobrý obed? Mňa teda rozhodne nie.
Konečne zazvonilo na koniec vyučovania. Slúchadlá do uší a idem. Rýchlou chôdzou som sa dostal k susedom. Zazvonil som, sprevádzaný hlasitým škvŕkaním žalúdka. To som bol ja?
Otvorila mi suseda a hneď ma tlačila pred sebou do jedálne.
„Určite musíš byť hladný, Riško. Poď sadni si, ja ti to prinesiem.“
Neostávalo mi nič iné ako prikyvovať a súhlasiť:
„Áno, teta. Samozrejme, teta.“
Špagety boli výborné, suseda mi stále núkala dupľu. Že vraj som vychudnutý. Ale no tak. To hádam nie. Za posledný týždeň som sa síce vážil na otcovej váhe len raz, včera, ale ručička ukazovala päťdesiat kíl. To je dosť, nie?
Rozlúčil som sa a teta mi nabalila večeru so sebou. Idú večer do opery. Zaželal som im pekný zážitok a odbalansoval domov.
Hrniec s polievkou som musel zložiť pred dvere, aby som mohol odomknúť. Celý náklad som poskladal na sporák a premeral si ho kritickým okom. Kedy ja toto všetko zjem?
Hrnce jej vraj mám doniesť zajtra. Myslel som, že by bolo slušné ich umyť. Takže jej ich nedonesiem pred obedom.
Poobedie som strávil hraním počítačových hier. Prestalo ma to baviť, tak som vypol počítač a pustil si obľúbené cédečko neznámej skupiny. Tak ako prišli, tak aj odišli. Rýchlo. Hlasitosť som dal na plné pecky. Veža urobila svoje. Išli mi uši vypadnúť. Metal je metal.
Keď som prišiel na to, že skladba má názov Tonight – Dnes večer, otrávene som vypol, nie... vytrhol som ho, prístroj zo zásuvky.
Zazeral som na hodiny na stene.
Pol siedmej.
Pol ôsmej.
Osem. Začínalo ma triasť.
Deväť. Triaška bola taká silná, že som sa musel postaviť. Prechádzal som sa po izbe ako tiger v klietke. O štvrť som to vzdal a priznal si, že to nebude o nič lepšie, keď to budem odďaľovať. Pomaly som si obúval tenisky, ešte pomalšie bral z vešiaka sveter.
Vyšiel som z domu, okamžite ma preplesol závan studeného vetra. Zamkol som a kľúče schoval pod kvetináč na schodoch. Ak by mal Filip vedľajšie plány. Mobil som si nebral vôbec.
Na tom cintoríne predsa nie je signál.
Cintorín
3.kapitola
Kráčal som ako námesačný k bráne. Tak takto sa teda človek cíti, keď prežíva svoju nočnú moru. Pomyslel som si, že som odhalil záhadu strachu z nočných môr.
Cítil som sa taký sám.
Už ma tam čakali. Filip a jeho skupinka.
„Tak si prišiel.“ skonštatoval Filip, pričom mu mykalo kútikmi úst.
„Nečakali sme od teba toľko odvahy, Riško.“ ozval sa jeden z jeho kamarátov a s očakávaním sa pozrel na vodcu.
„Otvorte bránu!“ rozkázal Filip a dvaja z bandy poslušne zaškrípali kovovou bránou.
Zahľadel som sa do vodcových očí. Bola v nich, ako vždy, nekonečná zúrivosť, zadosťučinenie, ale aj... vidím dobre? Strach. Tak toto ma potešilo. On sa predsa nemá čoho báť. To ja idem na cintorín samovrahov.
Podišiel som ku bráne a zaváhal som. Mal som síce len veľmi malú šancu na útek, ale nemal by som ju využiť?
Otec nie je doma, tých pár modrín by som možno dokázal zakryť.
Nemal som však čas uskutočniť svoj záchranný plán. Otočil som sa, že niečo poviem, niečo ako: Chalani nebláznite. Nestihol som. Len čo som sa zvrtol, Filip mi zasadil taký úder, že ma odhodilo na prvý hrob v jednom z radov.
Teda, úder, bol to skôr kop. Ako kop z otočky Chucka Norrisa. Takmer som sa nad tým pousmial, no bol som príliš zamestnaný chytaním dychu. Fakt musím skúsiť tú posilňovňu.
Od vchodu na cintorín sa ozývali sprosté slová na môj účet.
„Tak čo, Riško, už sa bojíš?“ smial sa Filip. Horko ťažko som sa pozbieral zo zeme a bežal som späť k bráne.
Ďalšia rana ma položila na kolená. Tentokrát to bol jeden z jeho kamarátov a rozrazil mi peru. Au. Na jazyku som zacítil krv. Fuj.
„A nech ťa ani nenapadne zdrhnúť, Richard.“ ľadovým hlasom oznámil Filip.
Fajn, tak nebudem utekať. Ráno ma možno pustia bez ujmy. Bola to slabá útecha, ale nateraz mi stačila. Zdvihol som sa a otočil ku kostolu v strede cintorína.
Počul som ako jeden z nich zamkol bránu. Nestaral som sa odkiaľ majú kľúče. Na čo by to bolo dobré? Nechcel som znovu poslúžiť ako boxovacie vrece.
Sadol som si na schody kostola. Drobili sa mi pod zadkom. Nuž čo, nohavice potom oprášim.
Rozhliadol som sa po cintoríne. Začal som prerývane dýchať. Zrazu to na mňa celé doľahlo. Aj za tým najnenápadnejším tieňom som videl niekoho stáť. Vietor v korunách stromov mi pripomínal zavýjanie vlkov.
Privrel som oči a snažil sa zabudnúť na to, kde som. Veď je to len obyčajný cintorín. Všetci sú tu mŕtvi. Nikto mi tu neublíži. Čo by sa mohlo stať?
Richard si naozaj taký zbabelec? Premýšľal som. Presviedčal som sa, že nie. Zvládnem to. No splašený tlkot v mojom vnútri si myslel niečo iné.
Priložil som si ruku k ústam. Hodil som na ňu rýchly pohľad. Krv. Vzdychol som si. Zrazu som začul nejaký pohyb. Klopkanie opätkov po kamennom chodníku. Tie kroky určite smerovali ku mne. Vedľa mňa ležala pohodená stará kovová závora na dvere.
Pevne som ju uchopil do oboch rúk a prudko som sa postavil. To bola chyba. Zakrútila sa mi hlava. Závoru som pustil a snažil som sa udržať rovnováhu. Klopkanie bolo čoraz bližšie.
Niečo neznáme ma tlačilo k stene kostola. Bol to strach. Teda nič mne neznáme. Vo svetle mesiaca som zbadal nejakú tvár. Pamätal som si len, že bola dievčenská a veľmi bledá. Potom som sa zviezol popri stene a myseľ mi zahalila tma.
„Myslíte, že je mŕtvy?“
„Nie, pozri, dýcha. A stále je teplý.“
Niečo studené ma chytilo okolo krku. Chcel som zdvihnúť ruku na obranu, no bola ako z olova. Tak som sa pokúsil aspoň otvoriť oči.
Všade okolo mňa boli sviečky. Stovky sviečok.
„Aha, preberá sa.“ povedal hrubý hlas vedľa mňa. To ten si o mne myslel, že som mŕtvy. No nie je to bohvieaká vyhliadka.
„Dobre Sam, nesmie vstať. Drž ho.“ povedal ženský hlas. Pocítil som ako ma ťažké studené ruky pritlačili k... na čom to ležím? Na nejakom kameni.
„Kto ste?“ podarilo sa mi chrapľavo opýtať.
„Sam, nedus ho tak. Ber ohľad na to, že ešte patrí na druhú stranu.“ ozval sa znova ženský hlas. Majiteľka toho hlasu sa ku mne sklonila. Ovial ma pach zvädnutých kvetov.
Odhliadnuc od tohto faktu a toho, že mala červené oči, bola celkom pekná. Navlečená do staromódnych šiat spred dvesto rokov a s dlhými čiernymi kučerami. Na hrudi sa jej leskol zlatý medailón. Mohla byť tak v mojom veku.
„Čo to je? Nejaké trafené divadlo?“ opýtal som sa roztraseným hlasom. Až teraz sa môj zrak zaostril na toľko, aby som skutočne videl kde sa nachádzam. V kostole. Posadil som sa.
Ruky ma nečakane pustili, ich majiteľ prešiel k svojej priateľke. Vyzeral dosť odstrašujúco. Mohol mať tak dva metre a mal mohutné ramená. Nie veľmi milo pôsobili aj jeho oči, boli rovnako červené ako tie jej.
Sedel som na oltári a prezeral si ich s neskrývaným úžasom:
„Na čo sa hráte? Sme v blázinci?“
Dievčina natiahla ruku a vylepila mi facku.
„Čo to...?“
„Prepáč. Ale neurážaj ma. Neznášam to. Ja nie som blázon a Sam tiež nie.“ povýšenecky si prehodila vlasy cez plece.
„Kto ste?“
„Och, ani som sa nepredstavila. Moje meno je Sénath. Som rada, že spoznávam niekoho z druhej strany.“ jemne sa uklonila a podala mi ruku. Podala nie je správne slovo. Skôr ju vložila do dlane. Očividne chcela aby som jej ju pobozkal.
Radšej som tak spravil, zo strachu, aby mi jej bodygárd nezlomil väzy.
„Ja som Richard. Kde to som?“
„Predsa na cintoríne. Cintoríne samovrahov, ako ho vy druhostranní zvyknete nazývať.“
„Ale ako je možné, že ste tu? Vchádzal som sem sám.“ bola to prvá otázka, ktorá ma zaujímala. Pravdupovediac som sa snažil aby sa mi netriasol hlas. Nevedel som, či chcem počuť odpoveď.
Dievčina odvrátila zrak. Vyhýbavo sa ma opýtala:
„To ma privádza k ďalšej otázke. Kde sú tí chlapci, s ktorými si bol pri bráne?“
„Ostali za bránou, strážia východ aby som neušiel.“
„Tomu celkom nerozumiem. Prečo by si odtiaľto utekal? Nikto ti tu neublíži.“ nechápavo sa spýtala Sénath.
Cítil som sa lepšie, tak som zišiel z oltára. Bol to dosť blbý pocit, sedieť na oltári.
„Jasné som na cintoríne, kto by mi tu ubližoval? Povedzte rovno, preskočilo mi?“
„Nie nezbláznil si sa, ale celkom nechápem tvoju prítomnosť.“ povedala Sénath a pozrela mi priamo do očí. Nevydržal som jej pohľad, mal som pocit akoby mi chcela prečítať myšlienky.
Dvere kostola zavŕzgali a vošla tretia postava zahalená v zamatovom, i keď dosť obtrhanom, plášti. Všetci sme zvrtli hlavy tým smerom.
Muž padol na dlažbu a vyzeral, že nedýcha. Sénath sa k nemu rozbehla, na zemi ho obrátila a prihovorila sa mu:
„Aurel, čo ti je?“
„Už nič, princezná. Už som v poriadku. Som v bezpečí. Zasa ma naháňala Alica. Stále ma chce vtiahnuť do svojho hrobu a bohvie, čo by tam so mnou robila,“ vtedy mu zrak padol na mňa, „a čo tu robí on? Veď je ešte živý!“ od toľkého rozčúlenia chlap zachrípol.
„To je v poriadku, Aurel. Choďte do sakristie a upokojte sa. Alica do kostola nemôže vojsť. Ja jej dohovorím.“ upokojujúcim hlasom mu hovorila Sénath.
„Vďaka, princezná. Ale ako je možné, že nás vidí? Veď je živý!“
„Aurel, prikazujem ti, choď. Potom ti to vysvetlím.“ prikázala zvýšeným hlasom a pod očami sa jej vytvorili čierne kruhy.
Aurel sa bez slova dvihol a odkráčal kamsi dozadu kostola.
Najprv som chcel ujsť, ale nohy mi úplne zdreveneli. Stál som tam ako prikovaný.
Sénath si vzdychla, vstala a podišla ku mne. Zrazu som sa mohol pohnúť.
Chcela niečo povedať, ale predbehol som ju.
„Nie, nechytaj sa ma. Neviem, čo ste zač, ale nechcem mať s vami nič spoločné.“ rozbehol som sa ku dverám. Tie sa s buchotom zatresli.
„Nemôžeš odísť.“
Stála opäť pri mne. Začínal som sa skutočne báť.
„Prečo by som nemohol?“ spýtal som sa roztraseným hlasom.
„Pretože ťa potrebujeme, Richard.“
Otázky
4.kapitola
„Čože?!“ prekvapilo ma ako som zhíkol. Od strachu. Znova ma začal obchádzať nebezpečný pocit bezvedomia. Nechcel som zasa omdlieť. Nie tu.
Nechápavo som pozrel na Sénath, či ako sa to už volala, teda takmer som sa pozrel. Nevydržal som hľadieť do tých červených očí.
„Ako to, že ma potrebujete?“
Prikývla a uprela pohľad na Sama:
„Sam, nechaj nás, prosím, osamote. Choď skontrolovať Aurela. V týchto prípadoch si zvykne vraziť dýku do srdca, pomôž mu ju vytiahnuť.“
Zmocňoval sa ma nepríjemný, bodavý chlad. Od strachu. Mám nejaké pomalé reflexy, pomyslel som si. Ten chlad mal prísť skôr.
„Richard,“ zvrtla hlavu ku mne, „nasleduj ma.“
Mávnutím ruky otvorila dvere a vyšla z kostola. Išiel som za ňou ako v mrákotách. Sledoval som ju odzadu. Dlhé kučery sa jej vlnili na chrbte až po pás. Tmavo modré šaty, z látky, ktorú som nevedel pomenovať, sa ťahali po chodníku. Musel som dávať pozor, aby som jej tú vlečku nepristúpil. Aj keď som si to pripúšťal nerád, bola skutočne pekná.
Hm, až na tých pár trhlín na šatách a červené oči. A na smrteľne bledú tvár.
Cestou sme minuli zopár ďalších obyvateľov cintorína, ktorí si ma nechápavo obzerali. Bolo to nepríjemné.
Viedla ma preč od kostola, pod starý dub. Tam si sadla na úzku lavičku, pričom nechala kúsok miesta aj mne. Hanblivo som si prisadol. Táto noc bola čím ďalej, tým čudnejšia.
„Tak, Richard, predpokladám, že chceš počuť vysvetlenie.“ nebola to otázka. Mala príjemný hlas. Upokojujúci. Milý. Cítil som ako sa na mňa prenikavo díva.
„Jasné, že chcem. Zo všetkého najprv, je toto sen?“ položil som otázku.
Chvíľu váhala s odpoveďou:
„Ja neviem. Snívaš? Ty si živý. Ja snívať nemôžem.“
Musel som k nej otočiť hlavu. Sedela chrbtom k mesiacu, ktorý bol navyše zatienený mohutným dubom. Takto jej oči nevyzerali červené. Boli čierne. Aspoň sa nemusím odvrátiť.
Uštipol som sa do ramena. Au.
„Nie, nesnívam.“ povedal som s trpkou istotou na jazyku.
„Nuž, vyriešili sme jednu časť problému.“
Nemohol som vydržať, vyhŕkol som otázku, nemysliac na to čo sa pýtam:
„Si skutočne zom...?“ zasekol som sa.
Zvonivo sa zasmiala.
„Zombie? Pokojne to povedz. Zvykla som si. Áno, už to tak vyzerá.“
Zaujímavé, že ma zaujímalo to, čo sa ani trochu netýkalo mňa:
„A ako si... ehm... zomrela?“
„Typický príbeh princeznej,“ začala rozprávať a odvrátila zrak. Predtým, ako tak urobila, som si všimol, že sa jej očami mihlo niečo, čo mohlo byť sklamanie.
„Toto,“ ukázala rukou na cintorín, „je cintorín samovrahov. Určite vieš, ako v minulosti prebiehali sobáše. Môj otec ma chcel vydať za syna susedného panovníka. Rád mi rozprával príbehy, o tom ako spojí naše kráľovstvá jediným prsteňom.
Samozrejme, že ja som to nechcela. Teda vydať sa. Bola som zamilovaná do chlapca z dediny. Keď sa to otec dozvedel, zakázal mi vychádzať zo zámku,“ pri spomienke na to si ťažko vzdychla, „nesmela som sa s nikým stýkať. Poslal mi večeru a odkaz, že na druhý deň zorganizoval sobáš. So synom nášho suseda.
Ráno prišla slúžka a našla ma visieť zo stropu.“ odmlčala sa a odhalila si krk. Po jeho obvode jej na bielej pokožke svietila úzka červeno modrá podliatina. Preglgol som.
„Muselo to byť strašné. Nechcela som to urobiť, nechcela som zraniť otca. No napriek tomu som ho ranila. Usporiadal mi pohreb. Zúčastnil sa len on a moja komorná. Všetky spomienky na mňa vymazal. Vložil ku mne do hrobu iba denník. Ten, ktorý tak starostlivo strážil a nikomu doň nedovolil nahliadnuť. Ani matke. Do toho denníka zapísal aj to čo urobil po mojej smrti.
Vyhlásil, že princezná bola ťažko chorá už od narodenia a nezvládla nátlak zo všetkých strán. Vystrojil jej druhý veľkolepý pohreb, no nikto ani len netušil, že princezná neleží vo vyrezávanej rakve, ale na cintoríne samovrahov.“ akoby hovorila o niekom cudzom.
„Zo všetkých záznamov ma vymazali. Žiadna Sénath nikdy neexistovala. Otec nikdy nemal dcéru či iného potomka. Zomrel bezdetný a kráľovstvo prebral jeho sused.“ zrazu vyzerala taká zraniteľná ako tenký plátok skla.
Chcel som ju objať, držať v náručí a utešiť ju, no nedokázal som to. Nemohol som sa prinútiť. Tak som aspoň zmenil tému:
„A prečo ma teda potrebujete? Prečo práve mňa? Prečo teraz?“
„Samé otázky. A žiadne odpovede.“ zmätene som k nej zdvihol pohľad. Usmiala sa na mňa:
„Zodpoviem len tie, na ktoré poznám odpoveď. Tak prečo ťa potrebujeme?“
Nemo som prikývol.
Pokračovala:
„Najprv sľúb, že ma vypočuješ až do konca nech sa ti to bude zdať akokoľvek neuveriteľné.“
Ďalšie prikývnutie z mojej strany.
„Dobre. Tak tento medailón,“ chytila zlatý prívesok do štíhlych prstov. Potom si ho, jednoduchým pohybom ruky, zložila a podala mi ho. Bezradne som si prezeral kus zlata, nebol ničím výnimočný.
„Neviem ako je to možné ani prečo, ale po každom západe slnka, prebudí náš cintorín k životu. V noci môžeme znova vidieť svet, kráčať po zemi, po tráve, cítiť vietor vo vlasoch. Tento medailón si vybral náš cintorín. Tridsať rokov som ho skúmala, vtedy ho sem... hmm... priniesli dvaja muži. Doposiaľ celkom nechápem jeho poslanie. Viem len toľko, že požičiava cintorínu moc prebudiť nás z večného spánku. Podarilo sa mi vypátrať, že patril čarodejovi, ktorý túžil mať späť svoju zosnulú ženu. Mocné kúzlo uložil do predmetu, ktorý patril jej.“ zrak jej s úctou padol na medailón.
„Skúsil ho použiť, no dosiahol ním celkom inú vec ako plánoval. Jeho žena sa mu zjavila na krátky okamih. Potom videl iba bielu holubicu ako stúpa k nebu. To nebo sa otvorilo pred jeho zrakom, holubica vletela do otvoru a zmizla.“
„Čo sa stalo s tým čarodejom?“ po správnosti by ma malo zaujímať ako sa odtiaľ čo najrýchlejšie dostanem. Malo by.
„Niektorí hovoria, že zošalel a vzal si život. Bol nekorunovaným patrónom samovrahov. Podľa mňa, to však urobil kvôli svojej žene. Aby s ňou mohol ostať naveky v raji, aký si nikto z nás nevie ani predstaviť.“ dokončila, no ja som už mal pripravenú ďalšiu otázku.
„Čo to má všetko spoločné so mnou?“
„Tvoja rodina, je podľa všetkého potomkom čarodeja.“
„No a?“ už tá myšlienka, že by som mohol mať čarodejnícku krv, ma vzrušovala.
„No a to znamená, že ty si bol vybratý ako Vykupiteľ. Náš Vykupiteľ.“
„Ako čo?“ nechápal som to. Vykupiteľ? Ja? Ale no tak. Tu končí všetka sranda.
„Prepáč, ale toto už je skutočne neuveriteľné. Tuším som sa zbláznil. Od strachu.“ Vrátil som jej medailón. Stihol som si všimnúť, že mi vibroval v dlani. Čudné. Prudko som sa postavil a otočil na odchod.
Na zápästí som pocítil náhly chlad. Sénath ma držala za ruku a hľadela mi do očí. Keď zistila, že v nich je len odmietnutie, pustila mi ruku a potichu povedala:
„Tak choď, Richard. Nikto ťa tu nedrží.“
Viac mi nebolo treba. Rozbehol som sa k bráne cintorína.
Prekvapilo ma, že tam Filip s bandou neboli. O to lepšie. Dokonca nebolo už ani zamknuté. Zabuchol som za sebou a bežal k domu. Samozrejme, že som v tú noc (takmer) ani oka nezažmúril.
Na zasadnutie tentoraz prišli všetci, dokonca aj Alica stála vo dverách. Aurelovi stále trčala z hrude dýka.
Sénath vystúpila do kazateľnice a oslovila prítomných:
„Drahí zosnulí. Zvolala som poradu, pretože chcem s vami prebrať dôležitú vec, týkajúcu sa medailónu. Ako ste si všimli, dnes nás navštívil príslušník druhej strany. Zistilo sa, že je to potomok nášho patróna. On je náš Vykupiteľ.“
V kostole ostalo hrobové ticho. Potom to tam doslova vybuchlo.
„Ako si môžeme byť istí? Ako to, že nás videl?“ vykrikovali jeden cez druhého.
„Prosím, utíšte sa. Vysvetlím vám to.“ Sénath vedela, že to nepomôže. A vraj na cintorínoch býva najtichšie.
„TICHO!“ ozval sa hromový hlas. Všetci stíchli, upreli zrak na kazateľnicu, odkiaľ zvuk prišiel. Princezná mala pod očami ešte zbytky čiernej a pokračovala:
„Je to on. Pochádza z čarodejovho rodu aj medailón to cítil.“ jej hlas sa odrážal od stien.
„Musíte mi veriť. Pomôže nám.“
„A kde je teraz?“ ozvalo sa z davu. Sénath sa nahla ponad okraj kazateľnice, aby videla na odvážlivca, ktorý vyslovil otázku. Tú, ktorú všetci dusili v sebe.
Celý dav sa inštinktívne prikrčil pred princezniným hnevom. Sénath však nemala nič také v pláne. Nadnes stačilo.
„Doma.“ jednoducho zodpovedala otázku.
„A čo ak sa nevráti?“ bol to ten istý obyvateľ cintorína. Sénath vedela ,kto to je. Bolo ich na cintoríne len okolo päťdesiatky. Poznala každého. Zvlášť vedela, že tridsať ročný mladík zvaný Dunn, je najneprispôsobivejší samovrah.
„Vráti sa. Verte mi. On príde.“
Volanie
5.kapitola
Ani neviem, ako sa mi podarilo zaspať. Možno to spôsobila tá divná zmes výplodov mojej fantázie, krížená s čudnými zvukmi prichádzajúcimi odnikiaľ.
Ráno, keď som otvoril oči, moja prvá myšlienka patrila záchodu. Vyletel som z postele mieriac ku kúpeľni. Pred zrkadlom som si... ehm... upravil vlasy, vykonal rannú hygienu a šplechol si do tváre studenú vodu.
Taký jemný preberák.
Lenže ani to nevymazalo spomienky na minulú noc. Nechcel som na to myslieť, ale musel som. Snažil som sa sústrediť na niečo iné, no vždy ma to opäť priviedlo k cintorínu.
Spomenul som si, že musím vrátiť hrnce susedom. Aha.
Mohol som ich večer aspoň namočiť, pomyslel som si s ťažkým povzdychom, keď som zbadal štyri hrnce v dreze. Špina na nich už stihla uschnúť. No zbohom.
Nasledoval druhý, ešte ťažší povzdych. Vyhrnul som si rukávy a napustil plný drez vody. Keby ma tak videl Filip. Mal by ďalšiu zámienku na ponižovanie.
Drhnúc tretí, najmenší hrniec, premýšľal som, ako sa asi tak má otec. Aj by mohli zavolať či ešte žijú.
No dor...! Zase ten cintorín. Čo je toto za spravodlivosť. Žiadna. Aspoň z kuchyne naň nemáme výhľad. To, že som v noci zatiahol závesy na oknách vo svojej izbe je niečo celkom iné. Priamo do stredu miestnosti mi svieti pouličná lampa.
Čakal ma ešte posledný, pre zmenu najväčší, hrniec. Zapol som rádio. Môžete hádať, čo hrali. Thriller od MJ. A o čom sa tam spieva? Samozrejme, že o mŕtvolách.
Dokelu. Znechutene som rádio znova umlčal. Zasa to ticho, ktoré určite nie je bezmyšlienkovité. S veľkou psychickou námahou som vydrhol aj posledný hrniec. Všetky som utrel a naskladal na seba.
Vyšiel som z domu v teplákoch. Na pol ceste som musel náklad zložiť a chvíľu si oddýchnuť. Nádych. Výdych.
Znova som uchopil hrnce a potácal sa až k dverám susedov. Zazvonil som. Otvorila mi suseda. Takmer mi všetko vypadlo z rúk. Vo vlasoch mala natáčky a na tvári rozotrenú akúsi zelenkavú masku. Veľmi pripomínala jednu z tých manželiek úspešných riaditeľov z amerických filmov.
„Richard, preboha, nemôžeš spávať?“
Keby som prehovoril, pováľal by som sa po chodníku. Už takto ma išlo vnútri rozdrapiť od zadržiavaného smiechu. Nemo som pokrútil hlavou a už som bol na ceste späť. Stihla na mňa ešte zakričať, že obed je o jednej. No, neviem či sa odvážim prísť.
Dorazil som domov a rozrehotal sa ako blázon. Dokonca som na sekundu zabudol na cintorín.
Skutočne len na sekundu, pretože som v nevedomosti zapol televízor. Celkom náhodný kanál. Prvá veta, ktorú som začul ma priviedla späť do reality.
„Pomaly sa nám blíži sviatok všetkých svätých a cintoríny sa opäť rozsvietia rôznymi farbami.“
Dostal som chuť do niečoho kopnúť. Podarilo sa mi to nutkanie ovládnuť. Energicky som vypol prijímač a turbo rýchlosťou som sa obliekol.
Zabuchol som za sebou dvere a zamkol.
Ďalšie nepochopiteľné nutkanie ma donútilo podísť k neďalekej trafike. Počul som sa, ako si pýtam dnešné noviny. Zvláštne, u nás nebývalo zvykom kupovať noviny.
Nečakal som na výdavok a prebehol očami prvú stranu. Nič zaujímavé.
Dychtivo som roztvoril noviny a tam ma upútal obrovský nadpis:
ĎALŠÍ DOBROVOĽNÝ DARCA ORGÁNOV
Dnes v skorých ranných hodinách, sa stala dopravná nehoda.
Závodná motorka sa zrazila s osobným autom na takzvanej ceste smrti.
Ďalšie informácie na str.5.
Zrazu ma niečo prebralo z poblúznenia.
Fajn, vzdávam sa. Zvrtol som sa k cintorínu a vykročil k bráne.
Zavŕzgala akoby ma vítala späť. No pekne.
Nohy ma samé niesli, tak som ich poslúchol. Mieril som ku kostolu, no potom som sa obrátil. Nasmeroval som to k starému dubu. Presnejšie k lavičke pod ním.
Váhavo som si sadol. Striasol som sa, keď mnou prebehla nečakaná vibrácia. Rozhliadol som sa okolo. Usúdil som, že cintorín vyzeral lepšie po tme.
Tak som sa zamyslel nad minulou nocou.
Ak to celé nebol výplod mojej fantázie (bolo možné, že som po tej rane do brucha omdlel), uvažoval som, tak sa to skutočne stalo. Ale bola pravda aj to, čo povedala Sénath?
Koniec koncov, načo by osoba, ktorá je dvesto rokov po smrti, mala klamať? No, načo? Nemalo by to význam. Myslím.
Pripustil som, že to je pravda. Potom by však bola pravda aj to o mne.
Vykupiteľ.
Nie.
Ale na druhej strane...
Nikdy som neprežil nič vzrušujúce, prečo by toto nemohla byť príležitosť? Prečo by som nemohol žiť svoj druhý nočný život a ťahať to s ľuďmi dávno mŕtvymi?
Keby sa mi podarilo spriateliť sa s nimi... Ale ako? Čím poteším mŕtvolu? Usúdil som, že nateraz by stačilo mať za kamarátku Sénath. Vyzerala, že je akýsi vodca. Vodkyňa.
Fajn. Pripustime, že to je skutočné. Nasleduje ťažšia otázka.
Odvážim sa opäť prísť na cintorín v noci?
Ale, hádam hej.
Určite.
Áno.
To dám.
Dospel som ku konečnému rozhodnutiu.
Vrátim sa na cintorín v noci a presvedčím sa, či to všetko bolo skutočné.
Dobre.
Mimovoľne som pozrel na hodinky. Pol jednej. Ejha. Suseda sa po mne už bude zháňať.
Vstal som a pomaly kráčal k bráne. Akoby sa so mnou lúčila. Zvláštne.
Popoludnie ušlo, ani som sa nenazdal. O deviatej som zasa zamkol a vykročil k cintorínu. Bolo chladnejšie ako včera, zobral som si sveter. Do ruky. Pred bránou som si ho obliekol.
Okolo prešlo auto. Z baru oproti sa ozývala hudba. Hip-hop. Drastické. Nuž, koľko ľudí, toľko chutí.
Stlačil som kovovú kľučku a ako náhle som prekročil prah cintorína, všetky zvuky utíchli. Z úst mi vyšiel obláčik pary. Nejako sa ochladilo. Poobzeral som sa okolo seba.
V kostole sa svietilo. Vydal som sa tam. Bola tu aspoň nejaká nádej na zahriatie.
Chôdzou som sa síce zohrial, no keď som za sebou začul neznámy hlas, znova mi nabehli po celom tele zimomriavky.
Vykupiteľ
6.kapitola
„Vrátil si sa.“ Prudko som sa zvrtol, takmer som stratil rovnováhu. Bol to Aurel. Musel som si vydýchnuť.
„Poď so mnou. Princezná sa poteší, keď ťa uvidí. Zasa mala pravdu.“ zdalo sa mi, že do poslednej vety pridal ťažký povzdych.
Pobral som sa za ním, smerom ku kostolu. Aurel kríval dva kroky predo mnou. Takto sa na mňa nemohol dívať ako na zázrak.
Kostol som si minulú noc ani nestihol prezrieť. Vonkajší dojem bol odpudzujúci, omietka opadávala na viacerých miestach, no vnútro na tom nebolo až tak zle.
Mramorové povrchy pôsobili studeno, ale hrejivé svetlo sviečok ich odievalo do upokojujúcej oranžovo červenej farby. Ďalším plusom bolo, že obyvatelia cintorína vyzerali pri sviečkach ľudskejšie. Asi päťdesiat mŕtvol sedelo v drevených laviciach. Desivé.
Páčili sa mi aj sochy cherubínov vpredu za oltárom. Za tým, na ktorom som ležal. Boli umelecky prepracované, rovnako aj mozaikové okná, vytvárajúce podobizne svätých.
Na strope boli namaľované tri rôzne výjavy z Biblie. Prvý znázorňoval nebo, anjelov a ruku Boha.
Ďalšiemu figurovala výrazná postava Ježiša Krista, sedel na kameni pod olivovníkom a učil zhromaždených okolo neho.
No a na treťom... hm... mohlo to byť niečo ako peklo. Vyzeral, že bol namaľovaný nedávno.
Musel som vyzerať komicky. Ako nejaký stratený turista, pomyslel som si.
„Vedela som to. Vitaj späť, Richard.“ obrátil som hlavu ku kazateľnici, odkiaľ zaznel Sénathin hlas.
Stála dva metre nad ostatnými a bola z krásne vyrezávaného ebenového dreva. Teda kazateľnica.
Princezná zatiaľ zišla dolu a priblížila sa ku mne. Jemne sa na mňa usmiala a prehovorila do davu:
„Vrátil sa. Máte dôkaz, že to je on. Nejaké námietky?“
Otázku nasmerovala na vysokého mladého muža s ostrými črtami tváre a ryšavými vlasmi.
Nečakal som, že by niekto odporoval. No mladík podišiel k nim a pozorne si ma prezeral svietiacimi očami. Cítil som sa dosť nesvoj.
„A čo medailón? Mal by to predsa potvrdiť.“ nadhodil s odhodlaným výrazom.
Sénath sa zhlboka nadýchla. Dlane mala zaťaté v päsť. Aj mladý samovrah si to všimol, ustúpil o dva kroky späť. Tlmený šuchot mi pomohol uvedomiť si, že tak urobili všetci okrem mňa.
Okolo princeznej sa utvoril kruh.
„Prestaňte.“ prikázala ľadovým šepotom. Ruky sa jej chveli. Celkom mimovoľne som urobil krok dozadu. Sukne zašušťali, keď sa zvrtla k zaujatému samovrahovi.
Pevne držala protestujúceho mladíka za zápästie. Ako náhle sa ho dotkla, ruky mu ochabli. Teraz už mala hlas pokojný, no prosba v jej tóne sa nedala prepočuť.
„Prestaňte, prosím. Nemáte sa čoho báť, viem to ovládať. Dunn, chcel si vedieť čo urobí medailón. Tak sa pozeraj.“
Celý čas hľadela Dunnovi priamo do očí. Po poslednej vete ho pustila a otočila sa ku mne.
Samovrah sa prebral zo zasnenia. Potriasol hlavou a uprel pohľad znova na mňa. Vlastne, sledovali ma všetky červené oči v miestnosti.
„Richard, skôr ako niečo povieš, ďakujem ti, že si sa vrátil.“
Prikývol som. Nevedel som ako na to odpovedať.
Zvesila si medailón z krku a podala mi ho. Ani raz sme sa pri tom nedotkli.
Len čo sa medailón dotkol mojej pokožky, zacítil som zvláštne cudzorodé teplo v končekoch prstov. Striaslo ma.
Zrak sa mi zahmlil, zapotácal som sa. Čiesi mocné ruky ma zozadu podopreli. Neobzeral som sa, myseľ mi zamestnával medailón.
Svietil v mojej ruke a na dlani sa mi nečakane otvoril. Kostolom sa ozvali prudké povzdychy, tí čo boli najbližšie, uprene pozorovali prívesok.
Prekvapilo ma, že Sénath vyzerala najprekvapenejšie. Spýtavo som na ňu pozrel.
Potichu odpovedala na moju otázku:
„Za celých tridsať rokov, sa ho nikomu nepodarilo otvoriť, ani mne. A to som sa ho pokúšala ovládnuť silnejšie ako nikoho a nič predtým.“
Nepýtal som sa na vysvetlenie. Moju myseľ v ten moment zaplnil obraz starca, sediaceho v kresle pri kozube, s nožom v ruke. Z noža a z rukáva jeho plášťa kvapkala krv.
Veľmi pomaly zatvoril oči, zdvihol ruku s nožom k svojej hrudi. Zahnal sa ním a ja som inštinktívne zažmúril oči pred tým aktom. Nechcel som to vidieť.
No v tej chvíli, skôr ako by nôž prebodol čarodejovo srdce, som sa vrátil do kostola. Pokúšal som sa nadýchnuť, ale nešlo to. Niečo studené mi zvieralo hrdlo.
„Princezná, pustite ho. Je späť.“ bol to Sam, ktorý prehovoril.
Tlak na krku povolil, znova som mohol dýchať. Keď sa mi vyčistil zrak, uvidel som Sénath, ako vstáva zo zeme. Dunn jej pomáhal, ale všimol som si, že jej ramená zviera viac ako bolo treba. Princezná sa vyslobodila z jeho rúk a zahanbene povedala:
„Richard, si v poriadku? Prepáč, neviem si zvyknúť na to, že si živý. Potrebuješ dýchať.“
„To je v poriadku.“ počul som sám seba, no strach pred ňou sa ma nemilosrdne zmocňoval aj naďalej.
„Stačí vám to ako dôkaz?“ hodila otázku do vzduchu. Súhlasné mrmlanie ma čiastočne upokojilo. Medailón teraz bez pohybu ležal v mojej ruke.
„Dobre. Končím zasadnutie.“ oficiálne povedala princezná a schytila ma pod pazuchu. Ťahala ma von z kostola, preč od samovrahov. Mierili sme k dubu s lavičkou.
Sadla si a bez slova čakala, kým urobím to isté. Poslúchol som nemú prosbu a prisadol som si ešte vždy s medailónom v ruke.
„Skutočne ma to veľmi mrzí. Obyčajne to dokážem skrotiť. No ty si výnimka.“ začala, ale skočil som jej do reči. Nechcel som počuť ospravedlnenie. Chcel som vysvetlenia.
„Nič sa nestalo. Keď sme už pri tom, čo to bolo?“
„Medailón som našla ja, čím som sa stala niečím ako vodcom,“ hľadela naň ako na obrovskú vzácnosť, „poskytuje mi moc ovládať všetko živé aj neživé, samozrejme, aj tu existujú výnimky. Pomáha mi správne viesť svojich poddaných. Svoj dar som použila proti samovrahovi len raz, chcel ublížiť najmladšiemu obyvateľovi. Pomohla som mu, no malo to odvrátenú stranu. Všetci sa ma odvtedy boja. Veľmi.“ odmlčala sa, aby sa mi to uložilo v hlave.
Keď som nad tým uvažoval, všetci sa jej báli, videl som im to na tvárach. Všetci , okrem jedného. Ten sa už nemal čoho báť. Preglgol som.
„Je Sam ten ovládnutý?“ poznal som odpoveď, aj tak som ju však chcel počuť od nej.
„Si bystrý, Vykupiteľ. Áno. Sam je mojím otrokom.“ Povzdychla si a ostala ticho. Na rade som bol ja.
„Ten Dunn, či ako sa volal, ti neveril?“
„Nie, lenže on neverí nikomu. To ma však privádza k ďalšej otázke. Chceš sa stať našim Vykupiteľom?“ spýtala sa vážnym hlasom.
„Ja neviem.“ odpovedal som. Skutočne som to nevedel.
„Mala som sa ťa to takto spýtať už včera. Medailón patrí odteraz tebe. Nemusíš odpovedať hneď, ale viem, že kvôli tomuto rozhodnutiu si sa dnes vrátil.“
„Ako...?“ nechápal som.
„To spojenie, ktoré som nadviazala, keď som sa ťa dotkla, bolo iné ako ostatné. Videla som celý tvoj život, tvoje túžby, obavy. Celkom nechápem, prečo ti Filip stále robí problémy. Vedela som, čo spraví medailón. Ukázal ti víziu. Vízie však väčšinou spôsobia veľkú škodu na živom človeku. Môžeš mi teraz prezradiť aká to bola vízia?“
„Videl som starca, myslím, že to bol čarodej. Bolo to strašné, prebral som sa v pravú chvíľu. Chystal sa na...“ zasekol som sa.
„Samovraždu.“ dopovedala za mňa.
„Úplne si zbledol, snažil si sa zakryť tvár rukami. Celý výjav si mal napísaný v očiach. Vydesilo ma to. Chcela som ti pomôcť, vyslobodiť ťa od toho. Takmer ťa to stálo dušu. Už nikdy sa ťa nedotknem. Nie takto.“ v posledných vetách zdôraznila každé slovo.
„Veď si ma pustila, či nie?“ protestoval som.
„Dunn ma odtrhol.“
Na to som nemal nič pripravené.
Cez toto všetko som sa však nevedel zbaviť pocitu, že snívam. Rozprával som sa s dvesto rokov mŕtvou dievčinou, sedel na schátranej lavičke nachádzajúcej sa na ešte schátranejšom cintoríne.
Nuž, svet je čudný.
Zrazu akoby prišla facka odnikiaľ. Prebral som sa na teplo medailónu v mojej ruke. Niečo v mojom vnútri sa zmenilo. Uvedomil som si, že toto nie je sen.
Realita. Tak sa tomu tuším hovorí.
„Som pripravený.“
Na zvuk môjho hlasu sa strhla.
„Na čo?“ očividne som ju vytrhol z jej vnútorného sveta.
„Chcem sa stať Vykupiteľom.“ odvetil som rozhodne.
„Nemusíš sa ním stať. Ani nevieš čo by ťa čakalo, čo je náplňou úlohy Vykupiteľa.“
„Ale ja chcem.“ vyznelo to sebeckejšie než som čakal.
„Si pevne rozhodnutý?“ opýtala sa a zobrala mi medailón z ruky.
„Áno.“
„V poriadku. Týmto ťa, ako zástupca neživých, menujem za Vykupiteľa cintorína samovrahov.“
Navliekla mi medailón na krk. Musel som sa veľmi premáhať aby som nevybuchol. Brala to tak strašne vážne.
Úsvit
7.kapitola
„Tak a teraz chcem vedieť, čo mám urobiť,“ prehovoril som do ticha, ktoré nastalo po odovzdaní medailónu.
„Prečo je ten tvoj svet taký uponáhľaný?“ hodila otázku mojím smerom.
„To netuším. Ale aj tak to chcem vedieť,“ usmial som sa na ňu.
Vstala rozhliadla sa okolo seba. Spravil som to isté.
Mlčala.
Opakoval som.
Zrazu k nám doľahol prenikavý výkrik. Mal som dojem, že bol ženský.
Sénath sa rozbehla za zvukom, teda smerom ku kostolu. Nemal som na výber iba ju nasledovať. Medailón mi divo poskakoval na hrudi pričom vydával duté udieranie. Nahnevane som ho schmatol a zastrčil pod sveter. Chvalabohu to nárazy zmiernilo. Medzitým som/sme dorazili ku kostolu a zahli doľava. Z tejto strany budova chátrala ešte viac. Bola to náveterná strana (čo znamenalo, že do nej často fúkal vietor a odierali ho aj pravidelné jesenné dažde).
Sénath zastala a ja som ledva stihol pribrzdiť aby som ju nezvalcoval. Dychčal som ako náš profesor telesnej po demonštrácii cviku na hrazde.
Plnými dúškami som v predklone naberal chladný nočný vzduch až mi pískal v prieduškách. Bál som sa, že by to mohla Sénath počuť, takže som sa snažil vzdialiť.
Samozrejme, že som zakopol o vlastnú nohu. No ani princezná, ani druhé dievča, ktoré sedelo schúlené pri jednom z hrobov, si ma nevšímali.
Vzdialenosť, ktorú som určil ako vhodnú, končila (alebo mala začiatok?) pri najskromnejšom z hrobov. Bola to, takpovediac, iba diera v zemi, prikrytá žulovým kameňom, do ktorej sa zmestil chudý človek. Náhrobok, z rovnakého materiálu, mohol mať tak štyridsať krát štyridsať centimetrov. Meno tam bolo vyryté iba nedávno, navyše dosť neumelecky. Najprv som mu nevenoval pozornosť, ale potom ma upútalo najozdobnejšie vyzerajúce S na začiatku. Prečítal som celé meno a zamrazilo ma.
Zrazu stála pri mne.
„Páči sa ti, Richard? Vyryli ho všetci obyvatelia nášho cintorína. Každý priložil ruku k dielu.“
Keď stála tak blízko, srdce mi išlo vybuchnúť. A tento krát to nebolo iba od strachu. Vedel som to, dočerta.
„Prečo to museli robiť oni?“ vykoktal som zo seba. No výborne, to nebola slávna otázka.
„Zaujímavé, že sa pýtaš práve na to,“ skonštatovala Sénath a odvrátila sa. Kráčala späť k dievčine, ktorá už stála pri ozdobnej tuji, síce trochu bledá (haha), ale vyzerala v poriadku.
„Richard, toto je Marietta. Je najmladšia. Marietta to je Richard, Vykupiteľ.“ Páčilo sa mi ako to znelo z jej úst. Ako krásna klavírna melódia miešaná jemnými tónmi basov.
Marietta na mňa vyvalila oči (medzitým som si už tak nejako zvykol na červenú farbu) a nevedela ich odo mňa odtrhnúť. Neveriacky si ma premeriavala od hlavy po päty. Nakoniec z nej vypadla nečakaná otázka:
„Čo to má, preboha, oblečené?“
Sénath pôsobila s ústami dokorán komicky. Prebehol som očami svoje oblečenie. Mal som na sebe to čo vždy.
Čierne, na chalana obtiahnuté, rifle a kockovaný čiernobiely sveter. Nič nezvyčajné. Či?
„Marietta to tak nemyslela, Richard. Ona bola... dizajnérka oblečenia..., ale v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Móda sa odvtedy zjavne zmenila,“ obraňovala ju Sénath. Tie dve slová označujúce Mariettino povolanie zneli od nej zvláštne cudzo.
„To je v okej, Sénath. Ja som na takú reakciu zvyknutý,“ vysvetľoval som.
Nastalo trápne ticho. Marietta si zrejme uvedomila, že je pozadu šesťdesiat rokov. Sénath očividne úporne premýšľala ako nás všetkých dostať z nepríjemnej situácie. A ja som, nuž, ja. Prvé, čo mi zišlo na um pri pohľade na rozmýšľajúcu princeznú bolo, či by so mnou nešla do amfiku v nedeľu na nočné premietanie.
Čo to bolo? Rišo, prepánajána, preber sa. Nemôžeš ísť na rande s mŕtvolou.
Prvá sa spamätala Marietta.
„Tak ja... pôjdem... ehm... rada som ťa spoznala, Vykupiteľ,“ a už jej nebolo.
Sénath zdvihla hlavu a usmiala sa na mňa.
To sa mi fakt podlomili kolená?! Ale no tak, nežartujme. Usúdil som, že sa musím dôverne porozprávať s otcom. Ako muž s mužom. Keď sa vráti. Musím teda vydržať ešte týždeň. Ach jaj.
Zamyslene som sa pobral za ňou, keď znovu vykročila k svojmu hrobu. Zázrak, že teraz som nezakopol.
Sadla si do trávy, nohy spustila cez okraj. Urobil som to isté. Keď prehovorila, začalo mi zvierať žalúdok. To bolo určite od hladu, pomyslel som si.
„Ako Vykupiteľ máš celkom jasnú úlohu,“ takže na mňa nezabudla.
„Je to zrejmé už z pomenovania. Pravdepodobne pomocou medailónu máš vykúpiť duše samovrahov z tohto cintorína. Ako, na to musíš prísť sám. Aby mohli prísť do raja. Každý z nás, teda okrem teba, už raz bol na tom mieste, no ako samovrahovia tam zatiaľ nemáme právo zostať. Preto sme tu, späť, aby sme našli niekoho, kto bude dosť silný. A zvládne to. Bol si vybraný ty,“ odmlčala sa a ja som sa pristihol ako krútim hlavou.
„Teraz už nemôžeš cúvnuť.“
Znova som začal mať strach. Viem, že to bolo detinské, ale mal som chuť zaliezť pod perinu a vytnúť empétrojke plnú hlasitosť najtvrdšieho metalu aký by som tam našiel. Tak som to robieval, keď som bol prvé razy sám doma. Preglgol som.
„Tak mi aspoň prezraď, aké to je v tom... raji?“ vedel som, že to nebola najlepšie zvolená otázka.
Prudko ku mne zvrtla hlavu a dychtivo spustila. Teda aspoň myslím, že to chcela urobiť. V polovici vety sa zarazila:
„Je tam... hmm... nie.“
„Čo nie?“ vzdychol som.
„Nemôžem ti to povedať. To je alebo aspoň to má byť, prekvapenie pre všetkých. Všetko, čo ti môžem povedať je, že smrti sa báť nemusíš.“
„Fajn, to ma upokojilo.“
„Richard,“ oslovila ma tak nežne, že som k nej musel otočiť hlavu, „niektoré tajomstvá, nesmú byť odhalené. Potom by to predsa neboli tajomstvá.“
Prikývol som. Mala pravdu, hoci som to priznával nerád. Radšej som nadhodil ďalšiu otázku:
„Čo sa stalo tej Mariette, keď tak kričala?“
Očividne bola rada, že sme zmenili tému.
„Mala pocit, že videla ducha.“
„Čo?“ mykalo mi kútikmi úst. Všimol som si, že aj Sénath sa usmievala.
„Občas sa vyskytnú zvláštne vírenia prachu, ktoré vnímame inak ako ľudia,“ spýtavo som na ňu hľadel, teda skôr som na ňu civel ako na blázna.
„Robím si srandu, Richard. Niekto, myslím, že to bol Dunn, ju poriadne naplašil. Veľmi sa mu páči. Ale má to háčik. Ona takýto druh dvorenia nepozná. Musela som jej sľúbiť, že poprosím Alicu aby vykonala nejaké ochranné čáry máry nad Mariettiným hrobom.“
„Alicu?“ spýtal som sa.
„Áno. Preto nemôže vstúpiť do kostola. Upálili ju ako bosorku. A rátali to medzi samovraždy,“ odpovedala princezná jednoducho.
Zrazu akoby vo mne explodovala nálož, vybuchli zo mňa slová:
„Nešlabysisomnoudokina?“
„Prosím?“ Sénath sa na mňa zahľadela tým svojim uhrančivým pohľadom a v očiach som jej zbadal zvláštny lesk.
„Ale... nič. Prepáč.“ Bože to som fakt taký zbabelý?
Viac sa nepýtala. Možno keby sa bola opýtala znova, odpovedal by som inak.
Možno...
Zrazu sa pod nami otvorilo veko rakvy. Zoskočila do nej, napravila si vankúš a lúčila sa so mnou:
„Musím ísť. Želám ti pekný deň, Richard.“
„Dobrú noc, Sénath.“
Bol to skutočne úsmev, pri mojom poslednom slove? Moje srdce naznačovalo, že asi hej. Zatvorila veko a ja som ako slušný džentlmen zasunul kameň. Nebol taký ťažký ako sa zdal.
Za brieždenia som odomkol vchodové dvere na našom dome a s pocitom nekonečnej radosti som vstúpil domov. Prečo som však mal pocit, že tá radosť bola spôsobená nadchádzajúcim večerom?
Spustila ruku v rakve vedľa tela. Trochu mu pomohla, no a čo? Nech si myslí aký je silný.
Keby bol zopakoval svoju skomolenú otázku, určite by odpovedala kladne. Kino predsa ešte neskúšala. Podľa všetkého to bol zaujímavý výtvor ľudí. To počula od Marietty.
A keby nebol ten úsvit taký uspávajúci, možno by o ňom premýšľala celý deň.
A mám problém...
8.kapitola
Ako rýchlo radosť prišla, tak aj odišla. Malo to, samozrejme, svoj dôvod. Ledva som zabuchol dvere, oslepilo ma silné svetlo žiarivky v chodbe a dohrmela ku mne nahnevaná otázka:
„Kde si bol, mladý muž?!“
Dočerta! Prečo sa asi vrátili skôr? Odpoveď na nevyslovenú otázku som dostal takmer okamžite.
„Prišli sme pred pol jednou v noci a teba nikde. Na niečom sme sa dohodli. Chcem počuť dôveryhodné vysvetlenie, a to hneď.“
„No... ehm... ja som bol na... u... Matúša! Vieš, že sme písali z tej matiky a profesorka nám venovala zadania. Mali sme ich vyriešiť na domácu úlohu.“ Aleluja, osvietilo ma. V tom som zbadal malú chybičku v klamstve:
„A to si uňho bol celú noc? Richard, pozri, nechce sa mi s tebou hádať. Som dosť unavený, takže to vysyp hneď. Nejako sa spolu dohodneme.“
Zdvihol som ruky, akože sa vzdávam:
„Tak fajn.“ Mysli, mysli, no tak. „S chalanmi z triedy sme sa dohodli na maratóne hororových filmov. Na halloween chcú ísť do Emka na party, takže sme to o týždeň posunuli.“ To bolo celkom uveriteľné nie? Ó, otec vyzerá, že tomu verí...! V duchu som si gratuloval, keď vyriekol verdikt:
„No dobre,“ vzdychol si, „tomuto sa dá uveriť. Mohol si mi povedať a obišlo by sa to bez scén a Marcelinho frflania.“ Odmlčal sa a ja som to využil.
„Marcelinho frflania...?“ dúfal som, že spýtavý výraz zvrtne otcove myšlienky iným smerom.
Veľavravne na mňa pozrel, akože, poznáš to, tie ženy.
„Dostal som od nej pol hodinovú prednášku o tom, aký si nezodpovedný. Aj ona je z tých, čo musia mať vždy pravdu.“
Kým rozprával, vyzul som sa a pokúsil sa ho obísť. Podarilo sa mi to. Prekvapujúce. Z jeho výrazu som, však usúdil, že problém dnešnej noci upadol do zabudnutia. Potvrdil to aj nasledovným:
„Ach tie ženy. Ťažko je s nimi, ešte ťažšie bez nich. Dobrú noc Richard.“ Hlboko si pri tom povzdychol.
Svätá pravda, oci...
„Dobrú noc otec.“
Zobudil som sa s mohutným kýchnutím. Škriabalo ma v hrdle a nemohol som sa nadýchnuť. Kým som stihol zobrať zo stolíka čistú vreckovku, prišlo ďalšie kýchnutie. Tento krát to už nebolo, len také nevinné kých. Moje sople sa skveli v celej svojej kráse na koberci. Fuj.
Zaujímavé, vidieť vlastné sople... Preboha, čo mi to napadá? Preskočilo mi. Utrel som si nos do rukáva pyžama, ja viem nechutné, ale keď tie vreckovky boli tak ďaleko...
Vykonal som potrebu, viac sa mi robiť nechcelo. Na stoličke som našiel tepláky a nejaké tielko z minulého týždňa.
Dal som si predsavzatie, že si upracem izbu. Ehm... no, uvidíme.
Trochu som sa bál vstupu do kuchyne. Zistil som, že môj strach bol zbytočný. Za stolom sa krčil iba otec, na tvári mu sedel veľmi zdrvený výraz. Vytušil som, že sa netýka môjho nočného výletu.
„Dobré ráno, synak.“ Ejha, musel na tom byť veľmi zle. Takto ma neoslovil odkedy... no... nikdy. Vytiahol som misku na Nesquik, viem, že je to detinské. Ale chutí mi to.
„Oci, čo sa stalo? Niečo s Marcelou?“ jasné, že niečo s ňou, hovoril mi jeho pohľad. S raňajkami som si sadol oproti nemu.
„Je mi veľmi ľúto, že nás vyhodili z hotela.“
„Čože vás?!“ takmer som sa zadrhol cereáliami.
„No, nie celkom. Teda nie iba nás. Akurát keď sme prišli, zamestnanci sa rozhodli, že budú štrajkovať. Kým sme zohnali lietadlo, odstáli sme si tri nekonečné rady. Samozrejme, keď sme sa dostali k terminálu, spadol im systém v počítačoch. Takto to pokračovalo až po naše letisko. Marcela bola neskutočne nervózna.“ Na kuchynskej stoličke vyzeral ako malé dieťa, ktorému zobrali cukrík.
Nemal som Marcelu rád, ale pomohla otcovi dostať sa z najhoršieho, keď mama... no...
Toto si otec nezaslúžil.
„Otec, neboj sa, to nejako vyriešiš.“
„Zlatý chlapec, snažíš sa mi pomôcť, aj keď o tom nič nevieš.“
Tak toto ma zabilo. Jasné otec, mysli si svoje. Ty nemáš za (dúfam) najlepšiu kamarátku mŕtvolu.
Zrazu sa otec vystrel a fakt to vyzeralo, akoby mu nad hlavou zasvietila žiarovka.
„Už to mám,“ no to vidím oci, „vezmem vás oboch na Vianoce do hôr.“ Očividne čakal, čo ja na to.
A ja na to: „Super nápad otec.“ Naozaj vyzeral, že to myslí vážne.
„Hneď teraz odchádzam za Ivetou. Vybavím najlepší hotel, aký nájde. Sprav si na obed nejakú cestovinu dobre?“ Stihol som začuť iba buchot dverí.
Pokrčil som plecami. Dospelých asi nikdy nepochopím.
Moje úvahy o myšlienkových pochodoch ľudí starších ako 18 rokov, prerušil nával zimy pod kožou. Nasledoval záchvat kašľa a kýchnutie. Teraz som uchopil aj použitú vreckovku v mojich teplákoch.
Dokelu! V noci som prechladol, ach jaj.
Rozhodol som sa, že sa vrátim do postele. Urobil som si čaj a odšuchtal sa späť do izby. Prvotná oťapenosť ma prešla, ako náhle som si sadol na posteľ. No výborne.
Prepadla ma náhla chuť upratovať skriňu. Vážne som chorý. Počúvol som volanie prírody a o pol hodinu som mal v šatníku poriadok ako nikdy pred tým. Musím sa potom pochváliť Marcele.
Odpil som si z čaju. Studený. Nuž...
Zapol som počítač, no už som kdesi vo svojich útrobách cítil, že ma obchádza ďalšia vlna spánku. Otvoril som facebook. Dostal som nejakú správu. Od monitora odpútal môj zrak medailón na krku. Vibroval, vytiahol som ho na svetlo a položil si ho do dlane. Od zlatého povrchu sa matne odrážalo slnečné svetlo. Fascinovalo ma.
Zvesil som si ho a zovrel ho v ruke. Začal ma nekontrolovateľne páliť, preto som ho pustil na stôl priamo do slnečného jasu. Takmer som zletel zo stoličky, keď sa z medailónu začalo pariť.
Vyvalil som oči, ale nevedomky som sa prisúval ku stolu. Chcel som ho odtiahnuť do tieňa. Natiahol som ruku a schytil rozhorúčený medailón medzi prsty. Bol horúci, no ako náhle sa dostal do tieňa začínal chladnúť.
Položil som ho na bezpečné miesto na nočnom stolíku, tam kde nesvietilo slnko. Potreboval som sa na to vyspať. Zaľahol som do postele a oddal sa spánku, plnému krásnych kučeravých dievčat s červenými očami...
Prekvapenie
9.kapitola
Spal som len hodinu, potom ma zobudil otec svojimi štrkotajúcimi kľúčmi. Sedel v obývačke, vedľa neho Marcela (tá kedy prišla?!) a na tvári mu svietil výraz typu: Som majster sveta.
„Richard, poď si sem sadnúť, musím vám povedať niečo dôležité,“ dramatická pauza, „vybavil som nám luxusnú dovolenku v štvorhviezdičkovom hoteli v Tatrách, a to priamo cez Vianoce. Nie je to skvelé?“ s nádejou preskakoval pohľadom z Marcely na mňa.
„Jasné, super oci.“
„Úžasné, miláčik!“ Marcela očividne považovala za potrebné hodiť sa mu okolo krku.
Síce to vyznelo, akoby som bol strašne nevďačný, ale ja som sa tešil, naozaj. Len som to nedával tak okato najavo.
Tatry som mal rád. Páčilo sa mi prebudiť sa v mäkkej hotelovej posteli tak, aby môj prvý pohľad smeroval na končiare Vysokých Tatier.
„A môžeme zobrať lyže a vyšantiť sa na svahoch.“ Nechcel som mu to nadšenie brať, ale vyšantiť? To kde sme? Je to predsa detinské. Namiesto toho som otca schladil presvedčivejšou výhovorkou:
„Ja sa neviem lyžovať.“
Taký skľúčený pohľad som ešte nevidel. A chcel mi tým naznačiť, akože: Pomôž mi. Pričom mykol hlavou k Marcele.
„Ale predsa máme tú novú kameru a starší foťák, ja môžem šantiť s elektronikou,“ dodal som okamžite.
Keď som nad tým premýšľal, otca som takéhoto už dávno nevidel. Kým som bol menší, vedel sa zapáliť aj pre maličkosti. No potom prišiel akýsi skok...
Všimol som si Marceline pohľady na otca. To znamenalo jediné. Ach, zasa budem musieť byť v izbe.
Marcela chcela dobré správy osláviť. A nebola to klasická oslava, kde sa všetci prítomní opijú a rozprávajú si historky z vojny a ako to bolo za totality. Neznášal som také debaty. Je to minulosť, tak na čo to riešiť?
Nie, tieto pohľady a la mňau a vrr...
Sex.
Zasa budem tri hodiny počúvať vŕzganie starej postele v spálni. To, že by som si mohol pustiť hudbu je nepovolené. Otca to vraj ruší. On sa nevie koncentrovať.
No, budiš... aj tak mu trvá hrozne dlho, kým vyjde na vrchol. Tri hodiny... au.
Von som ísť nemohol, lebo som mal na otca ešte jednu otázku.
„Oci?“
„Hm?“
„Mohol by som v zajtra ostať doma?“ z vrecka som vytiahol vreckovku a silno som fúkol. Bolo to prisilno, ale dieru v papierovej látke som nemal čas skúmať. Celú moju myseľ zamestnával iba jeden cieľ. Vyrobiť na tvári taký prosebný pohľad ako ešte nikdy.
„Akože nepôjdeš do školy?“
Tak fajn, toto bola zbytočná otázka, otec. Kam inam by som šiel? Dovolenie týkajúce sa cintorína si od neho určite pýtať nebudem. Samého ma ešte stále prekvapovalo, že sa tam chcem dobrovoľne vrátiť.
Napriek otázke som prikývol.
„Vidím, že si prechladol. Asi po tom nočnom zálete, pravda?“
„Asi.“ Koniec koncov bolo to tak.
„Tak dobre. Ale len preto, že mám dobrú náladu,“ rezignovane vyhlásil otec. Nachvíľu takmer zabudol na Marcelu a jej zvrátené túžby. Dlho to netrvalo a zmizli mi spred očí. Obaja. Dvere na spálni tlmene buchli a ja som si len vzdychol.
S námahou som sa dvihol z červeného kresla, ktoré sa do obývačky absolútne nehodilo. Tak to vyzerá, keď interiér zariaďuje muž.
Odšuchtal som sa do izby a sadol si na posteľ. Mal som odtiaľ výborný výhľad na cintorín. Na môj cintorín.
Keď bol odetý do farieb jesenného dňa, nevyzeral ani trochu nebezpečne. Zaujímavé, že ľuďom pripadajú takéto miesta strašidelné. Tam už im predsa nemá kto ublížiť.
Dobrá správa bola, že ma otec skutočne nechá doma s chrípkou.
Tá zlá mala dokonca meno.
Marcela. Zoberie si v práci voľno, aby sa o mňa mohla starať. Otcovi už neostala dovolenka, nakoľko všetku nahlásil na Vianoce.
Marcela pracovala v stávkovej spoločnosti. Niekoho za ňu nájdu, škoda.
A hoci tak nevyzerala, bola prísna pokiaľ išlo o liečenie nákazlivých chorôb. Ak povedala, že sa o mňa bude starať, tak to znamenalo asi toľko:
Áno budem ho mať na očiach celý deň. Každú sekundu.
Do kelu!
Čo som komu urobil? Áno, jasné, bola to moja chyba, mal som sa teplejšie obliecť. Ja viem.
Aj tak si takýto trest nezaslúžim.
No nič, ešte mám pred sebou jednu noc na cintoríne. Možno budem mať šťastie a prespím polovicu toho nešťastného pondelka.
Jednoducho Šéf
10.kapitola
„Tak kde mám to prekliate kapučíno?!“ zreval Šéf do telefónu na stole.
V aparáte ostalo ticho. Na druhom konci linky očividne niekto premýšľal čo odpovedať. Ak povie pravdu, Šéf ho odstrelí aj cez prístroj. Ak by klamal, smrť príde až neskôr. Sluha začul ako sa Šéf nadychuje na ďalšie zvolanie.
Preto sa rozhodol pre dlhodobejšie riešenie:
„Už sa to nesie, šéfe.“ Bude mu musieť stačiť automat. V duchu si dodal Albert. Kuchárka práve skočila z okna. Vraj rodinné problémy.
Sluha sa rozbehol k nápojovému automatu. Modlil sa, aby Šéf nerozdrapil dvere a nešiel si po kávu sám. Albert schmatol plastový téglik a ponáhľal sa s ním do kuchyne.
Takmer rozbil šálku, keď s ňou narazil o podšálku. Vylial obsah pohárika do porcelánu, pridal na tanierik lyžičku, z odkvapkávača zobral tácku a roztrasene sa s celým nákladom potácal do Svätyne.
Neznášal to označenie Šéfovej kancelárie. Bolo to trápne. Ale to si nesmel myslieť príliš nahlas. Aj keď dobre vedel, že Šéf nie je hlúpy. Podľa Alberta určite tušil, že ho jeho personál ohovára.
Lakťom stlačil kľučku a nohou strčil do dverí.
„Nech sa páči, pane.“
Položil tácku na stôl, uklonil sa a pospiatky sa náhlil k východu. Nepodarilo sa.
„Albert, kam sa tak ponáhľaš?“ Šéf ho očividne nechcel pustiť bez výsluchu.
„Kde zmizla Marta? Celý deň som ju nevidel.“
Na druhý svet, povedal si v duchu sluha, ale nahlas to vysloviť nemohol.
„Neviem, pane. Ráno prišla, zavrela sa do kuchyne a odvtedy sa neukázala.“ Keby povedal, že ani nedorazila do roboty, Šéf by okamžite išiel po jej rodine.
Zo zúfalej situácie typu buď alebo Alberta vytiahol Romanov rozrušený vpád do Svätyne.
„Šéfe, Vlad práve prehovoril!“
Šéf vyskočil z kresla, pričom zabudol na kávu na svojom stole. Albert v duchu blahorečil Bohu za rozliatie toho nešťastného kapučína.
„Akože prehovoril? Varujem ťa, ak si zo mňa strieľaš...!“
„Nestrieľam, pane. Po tých dlhých rokoch sa konečne prebral!“
„Tak na čo ešte čakáme? Pristav limuzínu Albert, a ty pôjdeš so mnou.“ Štíhly prst zabodol do Romana.
„Ehm, pane?“
„No čo je Albert?“ netrpezlivo ho oslovil boss.
„Nerád vám to pripomínam, ale limuzína je v servise.“ Takmer sa sklonil, pred očakávaným úderom. Pri pohľade na Šéfovu červenú tvár by nezostala ani londýnska stráž len tak v pozore.
„V poriadku Albert,“ podarilo sa Šéfovi ovládnuť, „zavolaj nám taxík a nech je tu o päť minút.“
S týmito slovami boss hrdo dvihol hlavu a veľkolepo odchádzal z miestnosti. Na prahu sa otočil a rozkázal sluhovi:
„A Albert, nezabudni upratať ten bordel na mojom stole.“ Potom za sebou zabuchol dvere. Ozvena jeho krokov neustávala v Albertovi ešte dobré tri minúty.
Podľa rozkazov vytočil taxi službu, ktorej to netrvalo ani tých päť minút. Večer tuším zájde do kostola, za toľko božej pomoci.
Taxikár vedel koho vezie, vždy ho poslali za Ním. Preto už len na pol ucha počúval Šéfovo zadanie adresy. Taxíkom sa vozil len na jedno miesto.
„Súkromné sanatórium pre duševne chorých.“ Šéf sa oprel o zadné sedadlo. Cítil sa lepšie, keď to vyslovil. Nepýtal sa Romana na podrobnosti. Veď o chvíľu sa dozvie to, po čom tak usilovne pátral celé tie roky. Už takmer cítil medailón znovu medzi prstami.
Biele plášte ho jednoducho deprimovali. To, že tieto ani neboli v nemocnici, ho znervózňovalo ešte viac. Tak ako sa iní boja pavúkov, výšok či uzavretých priestorov, on mal z bielej farby priam hrôzu.
Snažil sa nevnímať ľudí okolo seba, ale kráčať s hrdo vztýčenou hlavou za vlajúcim kusom bielej látky. Ten doktor sa ani trochu nezmenil. Až na šedivejúce chumáče vlasov a zhrbenejší chrbát.
Tridsať rokov je dlhá doba, v duchu si povzdychol. Šéf dúfal, že na ňom tých päť krížikov tak nevidno. Teda päť a pol.
Keď sa v spomienkach vracal k tomu nešťastnému dňu, najradšej by vedel vrátiť čas. Mal ísť na cintorín sám, vybaviť takú dôležitú vec osobne. Nemuselo by to trvať tridsať dlhých rokov.
Zároveň si uvedomil, že keby vtedy Toma nezastrelil, mohlo byť všetko omnoho jednoduchšie. Lenže to bol ešte mladý a pochabý. Pousmial sa nad svojou dvadsaťpäťročnou hlúposťou. Myslel si, že ovládne celý svet. Život je skutočne najlepším učiteľom.
Nakoniec bolo dobre, že o medailón prišiel. Pomohlo mu to pochopiť, že ľuďom netreba veriť. Lepšie povedané, dôveruj ale preveruj.
Nájsť Toma a zastreliť ho nebol problém. Ale urobiť to z pomsty bolo neuvážené. Koniec koncov, Vlada by nevyliečilo ani Tomovo zmŕtvychvstanie.
Ale po tridsiatich rokoch Tomov brat prehovoril. Bol to obrovský pokrok.
„Izba 25. Nech sa páči. Máte 30 minút, pane. Dlhšia doba sa, vzhľadom na pacientov stav, neodporúča,“ zahlásil lekár už dôverne známu frázu a odstúpil od oceľových dvier.
Šéf to s Vladom skúšal už toľko ráz, no odmietal povedať čo i len slovo. Tentokrát vstupoval boss do miestnosti s novou nádejou. Romana nechal aj s doktorom vonku a zavrel za sebou.
„Zdravím ťa, Vlad!“
Sedel pri okne a zamyslene hľadel cez mreže.
„Dobrý deň, pane.“
Šéf nedokázal skryť úžas. Naposledy ho Vlad ani nevnímal.
„Chystáte sa mi klásť rovnaké otázky ako vždy?“
„Áno, Vlad. Medailón je dôležitejší ako zdravie mojich bývalých zamestnancov, prepáč mi,“ zámerne zdôraznil slovo bývalých.
Vlad si vzdychol, akože nič s tým nenarobím, a otočil sa celou tvárou k svojmu bývalému šéfovi.
„Tak čo chcete vedieť prvé?“
„Kde presne sa medailón nachádza?“ nemeškal Šéf. Chcel aby bol medailón čo najskôr v bezpečí jeho trezora.
„Ponúknem vám niečo na pitie? Minerálku?“ spýtal sa Vlad.
„Nie, mal som, ehm, kávu,“ netrpezlivo ho odbil boss.
„Tak dobre. A môžem sa spýtať niečo ja vás?“
„Počúvam.“ Už ho to prestávalo baviť.
„Čo ste robili celých tridsať rokov? To ste po Tomovi vôbec nepátrali?“ Vlad si dramaticky odpil z pohára minerálky, ako by v ňom mal naliaty francúzsky koňak.
„Samozrejme, že som pátral. Ale bolo odo mňa hlúpe povedať to miesto iba vám dvom. A sám som si ho nepoznačil, dobre som vedel, že zabúdam. Priznávam, bola to moja chyba. Môžeš mi to teraz prezradiť?“
„Isteže. Je to v... radšej vám to pošepkám... poďte bližšie...“
Šéf sa nahol k nemu, s myšlienkou, že blázni môžu všetko.
„Naozaj, som ho dal zakopať tam?“ nemohol uveriť, že to nepremyslel. Bol vtedy skutočne príliš mladý. Od prekvapenia Šéf klesol na stoličku vedľa neho.
Nevšimol si, že Vlad sa medzitým postavil a vyšiel na mrežovaný balkón.
Boss sa vybral ako námesačný za ním.
„Vidíte, pane, aj tí najlepší občas robia chyby. Mimochodom, neviete ako sa má môj brat?“
Akoby dal Šéfovi facku.
„Čože? Kto?“ obával sa, že mu na staré kolená odchádza sluch. Nechápavo sa pozrel priamo do Vladových očí.
„Môj brat, Tom. Určite si ho pamätáte. Zastrelili ste ho.“
Šéfovi padla sánka. To biele prostredie mu naozaj nerobilo dobre.
„Bože, to som vám fakt nič nepovedal? Písal mi, bol ma dokonca pozrieť. Chcel byť v bezpečí, tak zahral vlastnú smrť,“
Vlad sa nechápavo uškrnul, „ si robíte zo mňa prdel, však Šéfe? Vy to naozaj neviete?“
„Ale ako...? Bol som na pohrebe...? Si blázon Vlad, šialenec,“ koktal boss a pritom sa potkýnal von z izby. Nemohla to byť pravda.
„Áno, to som už počul, Šéfe,“ Vlad len pokrčil plecami a pokojne dopil pohár s vodou.
V tom Šéfa zachránil lekár.
„Pane, koniec návštevy.“
Vybehol z izby a zatresol za sebou dvere.
„Roman! Odchádzame.“
„Pane, nesmiete sa nechať rozrušiť, je to blázon, má to na papieri,“ upokojoval ho bodyguard. Touto vetou sa boss upokojoval už päť minút, no vedel, že dnes nezaspí. Nevidel totiž Tomovu smrť úplne ani ho nebol po výstrele skontrolovať . Áno, bol vtedy veľmi mladý... a neskúsený.
„Ja nie som rozrušený, Roman. Ja jasám, že mám medailón konečne na dosah ruky. A tuším po ceste navštívim synovca.“

Mária Pátková

Mária Pátková

Diskusia

Maťušik
to vyzerá zaujímavo :) dúfam, ze bude pokračovanie, čo najskôr :)
01.05.2011
Mária Pátková
Vďaka za komentár :-) Teší ma, že sa ti to páči. :)
01.05.2011
jurinko
Nuz. Keby som mal aspon polovicu chyb co i len spomenut, rozsah tohto prispevku by bol skoro ako rozsah poviedky (resp. casti nejakeho vacsieho diela). Takze iba tie najvypuklejsie chyby: Nevies pisat ako chalan. Chalan nenahadzuje prosebny pohlad, ani si rano nekontroluje uces v zrkadle (aj ked, mozno emo chalan ano, co postava bola, tu si nie som taky isty). 16 rocny chalan na opis stania (od slova "stanky" a.k.a. malej potreby) nepouzije slovo "cikat". Chalan si nevsima, co ma kto oblecene, pretoze ho moda nezaujima. A tak dalej, a tak podobne.. Logickych kopancov bolo asi tristo na stranu (no dobre, tak 300 nie, ale dost) - ako dokaz toho, ze vie chlapik varit, ponukne vyprazany syr z restiky? Na vecer? Ako romanticku veceru? ? Narazky na sex pred dietatom (16 rocny chalan uz nie je az take dieta, ale neviem si predstavit, ze by sa rodic hentak spraval pred nim). ...
04.05.2011
jurinko
... Nadrbani sikanozni kamarati si namiesto fajnovej nakladacky (btw, ako moze niekto nadrbany chytit niekoho, kto ide na bicykli, a este aj dole kopcom?) vymyslia tyzdenny odklad uplne lamerskeho planu? Jednoducho, nevies, co opisujes. Postava sa sprava ako zena, zaziva zenske problemy a opis "muzskej casti" sveta posobi tak nevierohodne, ze je to az ubohe. Tu pseudoromanticku linku o zamilovani sa do ozivlej mrtvoly musis mysliet zo srandy, pretoze ak nie, tak uz fakt neviem, ci ti vobec je pomoci. Princezna, ktora je mrtva 200 rokov? Cize zomrela zaciatkom 19. stor.? To moze byt mrtva aj 20, postavenie princov sa za taky kratky cas prilis nezmenilo. A tak dalej a tak podobne, co strana, to aspon jeden naozaj vazny pruser. ...
04.05.2011
jurinko
... Ale najdolezitejsia vec je toto: Poviedka NIE JE opis pracovneho postupu! Ked skladas vrtacku, je naozaj treba napisat, ktory srobik treba ako uchopit a kam ho vlozit, akym skrutkovacom do akej strany ako velmi zatiahnut a co potom. V poviedke NIE! Co nie je podstatne pre pribeh vyhod! Vobec ma nezaujima sexualny zivot otca hlavnej postavy a jeho novej frajerky, aj keby bol akokolvek dobre napisany (co navyse ani nie je)! Zaujima ma dej, pribeh, to, co sa deje hlavnej postave. Nezaujima ma, ci isiel do fastfoodu vecer alebo rano, ci kupil rozky alebo bazanta na vine s brusnicovou omackou a glazovanymi baby zemiacikmi, s baby karotkou marinovanou v jemnom octovom naleve! Nezaujima ma, ze chalan chodi do skoly! Nezaujima ma, ze nejaky kokot, ktory ho sikanuje, sa po veceroch oziera s kamosmi. Nezaujima ma ... 3/4 poviedky. Zaujima ma, ze chlapik sa dostane na cintorin ...
04.05.2011
jurinko
... (nech je dovod akykolvek, staci ho naznacit), ze sa stretne s mrtvou kockou, ktora mu odovzda nejake info, ze chlapik posraty od strachu ujde (ale muzne, nie tak, ze kazdu chvilu takmer odpadne!), ze premoze svoj strach a ... pokracovanie DEJA! Tvoja poviedka mala cca 24 stran a z takych 80% bola bud uplne zla, alebo uplne zbytocna, alebo oboje. Napad sice nie je nic moc (Mrtva nevesta Tima Burtona je jednoducho neprekonatelna), ale asi by sa s nim dalo pracovat. To ale znamena pokusit sa o literaturu, neopisovat nam, ci isiel na obed k susedom oproti alebo vedla, ci jeho tatko isiel na dovolenku do Egypta alebo do Popradu. Posuvaj citatelovi iba to, co je dolezite, inak zacnes velmi rychlo priserne nudit (co sa aj stalo). Literatura nie je skutocny zivot, kde aj Barack Obama chodi rano na zachod a umyva si zuby. Literatura je fikcia a slova su vzacnost, preto nimi setri. ...
04.05.2011
jurinko
... Dal som 2 (za to, ze gramatika bola v pohode, som ti pridal bod!)
04.05.2011
Mária Pátková
Ďakujem za komentár :-) :D som rada, že si si to prečítal. Aj tak to dokončím a možno opravím. Ale vďaka za názor, prepáč mi, ale nebudem si ho brať k srdcu. :)
Ešte raz, neboj sa už posledný, ďakujem.
04.05.2011
jurinko
A off topic: zabudol som trosku na pridavanie poviedok, preto sa dalsia objavi zajtra (dnes uz som to nestihol, ospravedlnujem sa).
04.05.2011
jurinko
Bez toho, ze by som chcel byt jesitny, ale ked si nebudes brat k srdcu negativne komentare, tak vobec nemusis nic posielat na tuto stranku. Tato stranka je prave o tom, ze ti, ktori chcu, dostanu zmysluplnu spatnu vazbu, pretoze chcu lepsie pisat. Ak nechces lepsie pisat, ale chces nas iba zahlcovat utvarmi so stale rovnakymi chybami, tak to aspon napis do uvodu "poviedky". Nech to nemusim citat...
04.05.2011
Mária Pátková
a myslíš, že si jediný, kto ma upozorňuje na chyby? :) V poriadku, keby som mala viac času, asi by som si k tomu sadla, ale čas je to jediné čo mi chýba. Škola je vždy predsa len na prvom mieste. :)
Mimochodom, toto takisto nie je jediný literárny portál na internete, to ale neznamená, že proti scifi.sk niečo mám. Lebo nemám. Len si to nebudem brať k srdcu TERAZ a zatiaľ. Ja sa chcem zlepšovať, akurát na to nemám čas. Ale myslím, že nie som taká stará, že by to bolo nemožné niekedy v budúcnosti. :)
04.05.2011
jurinko
ok :-)
04.05.2011
zuna
no moja, ked nemas cas tak nepis :-)
ja davam 4/10
bolo to citave, ale zaroven plne nezmyslov, jednoducho prilis vela postav konalo, tak ako by skutoocni ludia
nekonali (Marcella mu povedala, ze sa k nemu nastahuje, len ked jej da dokaz ze vie varit , WTF?). Viem ze to nie je jednoduche, ale motivy postav, by mali posobit co najvierohodnejsie
a este jeden odkaz pre jurinka
"Literatura nie je skutocny zivot, kde aj Barack Obama chodi rano na zachod a umyva si zuby. Literatura je fikcia a slova su vzacnost, preto nimi setri. ... ", davam do pozornosti slavneho Jamesa Joyce , Ulysses , 500s. knihu odohravajucu sa v jeden den, napr. pasaz ako Leopold Bloom 10 stranok serie na hajzli :-)
04.05.2011
jurinko
zuna: a bola to dobra kniha, ci ani nie? :-) (ale inak, vynimka potvrdzuje pravidlo, aj vo filmoch su vselijake ulety [mozno najvacsi je Liecba nespavosti, ktory trva cez 80 hodin ;-) ] )
04.05.2011
Mária Pátková
Zuna: veď ja nepíšem, keď nemám čas. Naposledy som písala pred mesiacom a pol, keď som ešte čas mala. :) vďaka za komentár
04.05.2011
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.