Arantir, ktorý práve dokončil posledný mysticko-okultný rituál a zavŕšil tak svoju premenu, stál sám v pustej záhrade plnej zoschnutých stromov bez lístia. Jediný život široko ďaleko predstavoval vietor, ktorý vedel dať facku do tváre plnou hrsťou hliny sypkej ako piesok, ale ostrej ako ihly. Arantir ju však nevnímal, sotva sa ho dotkla, od dnes sa mu už naozaj máločo dostane pod ‘kožu‘.

Premena človeka v nekromancera obvykle trvá celé desaťročia, on to však zvládol v priebehu siedmych rokov, rýchlejší bol už len Markal, ale ten mal ako astrológ, vedec, alchymista a dvorný mág v Grifej ríši ďaleko lepšie podmienky, poháňala ho snáď neukojiteľná túžba po moci. To čo poháňalo Arantira bola láska. Láska, pre ktorú bol ochotný vzdať sa života tak ako ho poznal v márnej viere, že sa mu podarí zachrániť jeho sestru Marianu. Po útoku démonov Urgasha na ich rodný dom a následnej vražde rodičov ostala Mariana jeho jedinou rodinou. Zachránili sa len tým, že v danom čase boli na prechádzke v lese, tak krásnom za západu slnka v časnej jeseni.

Dnes je už po všetkom, slzy mu tečú po tvári a on vie, že to je posledný prejav emócií, ktorého je schopný. Už nebude viac sĺz ani pri úlohe ktorá ho čaká a vyžiada si možno tisícky, možno desiatky tisíc mŕtvych. Slzy dopadajú na suchú hladnú pôdu, ktorá ich okamžite s takmer počuteľným smädom a vzdychnutím dychtivo vstrebáva. Chýbalo málo a bol by to stihol, chýbalo len pár mesiacov.

Mariana nikdy netúžila byť nekromancerom, vystupovala ostro proti. Arantir preto tvrdil, že študuje v Strieborných mestách mágiu premeny, jej čiastočná príbuznosť s temnou mágiou mu dávala aspoň aké také krytie keď strácal svoju ľudskosť. A ľudskosť strácal takmer deň za dňom, bolo to jednoduchšie ako si pôvodne myslel. Dnes je schopný žiť večne, nepotrebuje spánok, jeho telo je odolné na jedy a stratu krvi ďaleko viac ako telá smrteľníkov a jeho intelekt je schopný pochopiť pravdy, zákonitosti a tajomstvá sveta takým spôsobom o akom sa iným ani nesníva. Zaplatil však vysokú cenu, zaplatil svojimi citmi, stratousrdca. Už viac necíti teplo ani za tých najhorúcejších letných dní, necíti chlad ani za najchladnejšej zimy. Necíti bolesť, necíti hlad a keď sa prinúti niečo zjesť tak všetko chutí rovnako, všetko je doslova bez chuti. Konečne dokáže oceniť skutočnú hĺbku toho výrazu, ktorú si naozaj uvedomia až nemŕtvy. Teda okrem upírov.

Mariana bola ťažko zranená démonom, ktorý si ju nakoniec predsa len našiel. V centre Griffej ríše, za bieleho dňa a nebyť rýchleho zásahu mestkých stráži bolo by po nej. Fyzické zranenia sa ako tak podarilo vyliečiť, stopy na duši však nie. Bola čoraz slabšia a slabšia, prekliata mocným zaklínadlom, ktoré nebol schopný nik zrušiť. Ani tí drahí a namyslení mágovia zo Strieborných miest, ani elfovia, tobôž ľudia. Arantir videl riešenie jedine v mágií smrti, ktorá by ju udržala pri živote. Nebola by síce už nikdy rovnaká ako predtým, ale žila by ďalšie desiatky rokov a s trochou štastia by na sebe ani nespozorovala zmeny. Mágia však vyžaduje schopnosti, skúsenosti, vedenie a zasvätenie. Tie najmocnejšie kúzla sa niektorí učia celé desaťročia. Dnes bol deň keď sa mu podarilo dopracovať k potrebným znalostiam a schopnostiam. Dnes však bolo už viac ako pol roka odvtedy, čo Mariana zomrela. A to je príliš dlhý čas aj na oživenie, nie žeby to chcel skúšať.

Nakoniec sa však cesta nemŕtvych ukázala ako správna. Pomohla mu vyrovnať sa s jej stratou, dodá mu potrebnú moc aby sa pomstil tým čo mohli za jej smrť. Tým, ktorých bohom je Urgash, boh deštrukcie a ktorých pánom je Kha-Beleth, ambiciózny vládca, ktorý tyranizuje Ashan už celé storočia. Démoni nepoznajú žiadne hodnoty než moc, nadvládu, ubližovanie a deštrukciu. Jediné čo ich spája je nenávisť k všetkému živému a krásnemu. Ich výhra by sa nakoniec zmenila aj v ich neodvratnú deštrukciu. Nikto z nich nie je schopný zniesť nič iné než absolútnu vládu nad všetkým a to ani ten posledný Imp. Nakoniec by ostal len Urgash a celkom určite by zošalel.

Arantir pri svojich štúdiach poznal zopár kolegov, ktorí by mohli byť nápomocní jeho misii. Je ich tak málo, musel si však byť viac než istý. Giovanni a Lucretia preukazovali potrebné schopnosti aj vôlu podriadiť sa mocnejšiemu ako sú oni sami. Lucretia holdovala vampirizmu celou svojou dušou. Bol to typ vášnivej, staršej upírky, ktorá sa rozhodla prehĺbiť svoje upadajúce schopnosti. Giovanni práve začínal naberať na sile, ambiciózny a rovnako ako Lucretia oddaný vampirizmu celou dušou. Kolovali reči o ich spoločných hrátkach, ale ak tomu tak naozaj bolo dokázali byť veľmi diskrétny. Ako trojica by mohli začať s prípravami týkajúcmi sa dávneho proroctva. Proroctva, ktoré hovorí o temnom mesiášovi schopnom cestovať v ľudskej podobe bez akýchkoľvek problémov kdekoľvek po svete, temnom mesiášovi ktorý má priviesť na svet vládu Urgasha a jeho poddaných, respektíve otvoriť brány Sheoghu tak ako tomu bolo v minulosti. Jeho moc bude ohromná a čas už takmer nadišiel. Je treba zistiť viac o samotnom proroctve, získať spojencov, možno menšie armády, artefakty, naučiť sa všetkému, čo mu môže pomôcť. Naložil si totiž tú najťažšiu úlohu a pokiaľ vie, ani jeho učiteľov a mentorov dané proroctvo nijak neznepokojuje. Keby nemal ten podivný sen, jedná rovnako ako oni.

Sen v ktorom stojí sám v obrovskej hrobke a oproti nemu beží temný mesiáš. Hrobka je temná, plná mágie a dávnych hrdinov, nikdy o niečom takom nepočul. Arantir chráni niečo mocného a je jedinou prekážkou synovi Urgasha aby sa toho zmocnil. Temný mesiáš prechádza plynule medzi ľudskou a démonickou podobou neustále a akosi nevedomky. Skôr než k nemu vydesenému a nepripravenému stihne dobehnúť a rozsápať ho na kúsky pazúrmi, preberie sa.

Tento sen mu však nik neuveril vtedy a neverili by ani dnes. Považovali ho za dôsledok prepracovania v spojitosti so štúdiom a výkladom daného zvitku, ktorý len tak mimochodom ukradol a potom vedľa neho zaspal. Nakoniec bol rád, keď ho nevyhodili vzhľadom na jeho potenciál a príslušnú prestíž univerzity v krajine Heresh. Zopakovali mu to aj dnes po jeho záverečnej skúške a následnej premene. Na veľké naliehanie však mohol v rýchlosti obsah zvitku opísať. Aj keď stihol len polovicu, stále lepšie ako nič.

Nekromanceri sú ešte tolerovaní, patria do sveta tieňov. Pre mnohých ani dobrí, ani zlí. Ako málo vedia tí čo ich súdia a škatulkujú o samotnej povahe dobra a zla. Pavúči aspekt Ashi je stále Asha. Ide len o ďalšiu z jej siedmych podôb pod ktorými sa zjavuje a pôsobí. Pokiaľ po nich niekto chce vyložiť budúcnosť, rozhovor s mŕtvymi či získanie určitého artefaktu je všetko v poriadku akonáhle však začnú čo i len trocha sledovať vlastné záujmy tak je koniec. Povstane lúza s fakľami a vidlami a z daného nekromancera sa práve vtedy stane to čo oni tak nenávidia, chladný vrah, čo premení pochybý dav v armádu kostier a začne svoju výpravu porti celému svetu. Len málokoho napadne, že tak ako všetci aj nekromanceri sú rozdielne osobnosti s rozličnými zájmami, cieľmi a túžbami, ktoré mali ešte pred premenou. Jediné čo majú teraz naviac je potrebná moc, schopnosti a vedomosti, to akí sú bolo dané už dávno predtým. Napríklad Markal bol skazený parchant za živa, či nemŕtva. Arantir videl v zvolenej ceste predovšetkým prostriedky, ktorými by inak nemohol disponovať. Čiastočne keby bol mágom zo Striebornych miest, ale len čiastočne a to nemohlo stačiť.

Stať sa nekromancerom vyžaduje vzdať sa navžady emócií, študovať desiatky kníh, prejsť stovkami skúšok a rituálov, obätovať takmer celé fyzické telo duši, nahradiť svaly a šlachy mágiou, nakoniec ostane len holá kostra. Zjednodušene povedané nekromancer zahodí srdce pre totálne domináciu rozumu. A to spravil aj on. Slzy vysušil drsný vietor a Arantir sa vydal na začiatok svojej púte za záchranou sveta, alebo aspoň za pokusom o záchranu sveta, ako zvykne čoraz častejšie hovoriť.