1. kapitola - Zistenie

„Sakura!“ Znovu na mňa kričala macocha. Nenávidela som jej uštipačný tón. Vlastne som ju nenávidela celú. Nechcem už viac žiť v tomto zapadákove. Pôjdem do dediny a stanem sa ninjom. Ozvalo sa nedočkavé klopanie na moje staré dvere. Zo slzami na krajíčku som si vzala ruksak, nabalila doň pár ružových vecí, cvičky, peniaze a preliezla oknom na dvor. Najrýchlejšie ako som vedela som bežala prašnou cestou do dediny. Blížil sa večer. Do cieľu mi ešte zostávala posledná míľa. Viac som už nevládala, bola som na pokraji síl. Sadla som do orosenej trávy. Všetko okolo sa mihalo v ukľudňujúcom vánku. Pozerala som na nádherný západ oranžového slnka a hmkala si uspávanku. Viečka mi klesli a ja som upadla do hlbokého spánku. Nič do seba nezapadalo. Videla som chlapca, najkrajšieho z najkrajších. Ebenovo čierne vlasy padali nad plecia, štíhla vyšportovaná postava a dokonalé čierne oči. Nahodil božský úsmev a zmizol v čiernej tme. Nikdy som ho nevidela – okrem snu, pravdaže. Ľadovo studené kvapky vody ma začali chladiť na tváry. Už len toto mi chýbalo! Začalo pršať. Aspoň som nabrala novú energiu a mohla sa znovu vydať na cestu. Kráčala som po blate a snažila sa vymysliť, čo budem robiť keď dorazím do dediny Skrytej v listí. Možno by som mohla začať študovať a stať sa čunínom. Mala by som kde bývať, zabespečenú stravu, chránila by som dedinu a možno si našla aj kamarátov. Ani som si neuvedomila, že stojím pred vchodovou bránou. Vošla som do rušného predmestia dediny. Všade samí obchodníci, remeselníci a strážcovia. Nikto o mňa ani pohľadom nezavadil a to u nás na farme si moje vysoké čelo a bledo ružové vlasy všimol každý. Unavená na smrť a zmoknutá ako pes som kráčala tmavými ulicami.

„Ty si Sakura?!“ Okrikol ma mužský vysoko postavený hlas. Otočila som za neznámou melódiou. V uličke stál chlap vysoký asi meterosemdesiat, čelenka so znakom dediny a klasickým oblečením čunína.

„Áno, ja som Haruno Sakura.“ Povedala som s neskrývanou panikou v hlase. Roztriasli sa mi kolená a mala som pocit, že spandem na tú čiernu zem pod nohami. Začala som zrýchlene dýchať a triasť rukami.

„Nemusíš sa ma báť, som Korochiru – čunín. Pán Hokage hovoril, že prídeš. Hľadám ťa po dedine už dve hodiny.“ Jemne sa na mňa usmial a podal mi ruku. Vzala som jeho slová vážne. Viedol ma tmavými uličkami a sem – tam sme bežali aj po strechách. Zastali sme až na veľkom balkóne, z ktorého bolo vidieť celú dedinu. Z presklených dverí vyšiel vysoký muž s šedými polodlhými vlasmi, štíhlej postavy, látkou cez ústa a jedno oko a čelenku s rovnakým znakom ako Korochiru.

„Korochiru, to je ona?“ Spýtal sa až prekvapivo jemným hlasom. Pripadal my tak melodický. Čunín iba prikývol a ušiel preč.

„Ahoj, ja som Kakashi Sensei. Vyzerá to tak, že budem tvoj učiteľ, ale zatiaľ nikto nevie. Poď, zavediem ťa na izbu.“ Následovala som až moc rýchlo pohybujúceho sa muža. Dobehli sme k starej budove internátu pre začiatočníkov. Ťažké dvere z masívneho dreva prudko zavŕzgali a ja som si od ľaknutia zapchala uši. Kakashi Sensei sa potichu zachichotal, ale aj napriek tomu som to počula. Zastali sme pri dverách číslo 81. Všade bolo hrobové ticho. Pomaly a čo najtichšie som otvorila dvere. V miestnosti stáli tri postele, nočné stolíky a skrine. Vedľa boli dvere zrejme od kúpeľne. Na šedo vymaľované steny zývali prezdnotou. Rozsvietila sa nočná lampa pri jednej z postelí.

„Kto je tu?“ Spýtal sa vystrašený detský hlások. Na posteli teraz už sedela nízka, štíhla dievčina. Mala čierne krátke vlasy a v predu dva dlhé pramene. Slabo fialové oči svietili v jemnom svetle lampy.

„Ahoj, ja som Haruno Sakura. Tvoja nová spolubydliaca.“ Snažila som sa o priateľský úsmev, ale zrejme sa mi veľmi nepodaril, skôr to bol úškrn.

„Ahoj, ja som Hyuga Hinata. Tá, čo teraz spí je Toshibi Inna.“ Jej úsmev priam žiaril priateľstvom. Položila som si ruksak pri postel, ľahla si a pokúšala sa zaspať. Kvapky dažďa dopadali na plechovú strechu a vytvárali tak neznámu melódiu. Konečne som zaspala. Snívalo sa mi o tom chlapcovi ako vtedy vonku. Jeho krása žiarila v tme a zrazu zmizol. Bola som ešte v polospánku, keď sa otvorili dvere, zazvonil zvonček a chrapľavý hlas zakričal:

„Začína štúdium, vstávame!“ Zacvakli dvere a znovu bol pokoj. Nad hlavou sa mi zjavila hlava vysmiatej Hinati. Úsmev som jej opätovala a prikrila si hlavu perinou. Zatriasla mi plecami.

„Sakura, vstávaj! Prídeme neskoro!“ Nechcela som prísť hneď v prvý deň neskoro do školi, tak som teda nedobrovolne vstala. Obliekla som si červené šaty s krátkym rukávom s rozparkami až po pás, tmavo šedé legíny, obviazala nohy od polovice stehien dolu obväzom a obula si modré sandále. S Hinatou sme bežali do hlavnej haly. Každá si sadla na určené miesto. Zrazu všade zostalo hrobové ticho.

„Milý začiatočníci, máte mesiac na učenie sa rôznych technýk. Na konci budú skúšky, buď postúpite alebo nie. Je len na vás ako sa budete učiť.“ Skončil svoj monológ bradatý muž. Následovala som Hinatu do triedy, tam som si sadla na stoličku a zbadala anjela z mojich snov. Bol neskutočne nádherný. Čierne polodlhé vlasy, biela pokožka, modré tričko s rukávmi a vysokým golierom a snehovo biele nohavice. Do triedy vošiel Korochiru.

„Žiaci, ja som Korochiru. Niektorí ma už poznáte a iný nie. Budem vás učiť celý jeden mesiac všetky techniky, čo potrebujete a dokážete ovládať. Každý sa mi teraz predstvý, poďme rad radom.“ Prvá sedela v lavici štíhla blondýna.

„Toshibi Inna.“ Predsatvila sa a sadla si.

„Uzumaki Naruto.“

„Hyuga Hinata.“

„Uchiha Sasuke.“

„Hyuga Neji“

„Toshibi Orochimaru.“ Padlo ešte veľa mien, ale ja som mala sluch len pre jedno: Sasuke. Prišla som na rad. Neisto som sa postavila a skoro nečujne zašepkala.

„Haruno Sakura.“

„Hlasnejšie, aby sme ťa všetci počuli.“ Okríkol ma.

„Haruno Sakura.“ Celá som sčervenela a sklonila hlavu. Prudko som si sadla. Lavička jemne zavŕzgala, ale horšie bolo, že sa na mňa pozreli všetci. Vlastne nie všetci. Sasuke nie, ale zato Naruto priam zamilovane. Počkať, zamilovane! Preboha! Nie, to nie je možne, zdalo sa mi to. Netrpezlivo som bubnovala prstami o lavicu. Naruto na mňa stále zazeral ako somár na kopu sena.

„Sakura, dávajte, prosím, pozor!“ Vytiahol ma učiteľ z reťazca myšlienok. Dezorientovane som pozerala po triede. Náhle zazvonil gong. Znovu som sa zamyslela a ani si nevšimla, že ku mne prišla Hinata a nejaká blondýna.

„Ahoj, Sakura. Toto je Inna, Inna Sakura.“ Predstavila nás. Inna sa začala strašne smiať a ja som na ňu nechápavo pozerala.

„Máš vysoké čelo!“ Zakričala na celú triedu a všetci na mňa pozreli. Svoj otrávený výraz som sklonila k lavici a pustila jednu slzičku. Hinate ani len nekmytali kútiky. Konečne sa prestala smiať.

„Prepáč.“ Potichu sa ospravedlnila a bolo dosť očividné, že jej to bolo ľúto. Hinata ju odviedla, chvíľu sa rozprávali a znovu prišli.

„Sakura, Inne je to ľúto. Bola prekvapená a chce ti pomôcť.“ Jednoducho a zaskočene

s nechápavým výrazom som prikývla. Inna ku mne pristúpila bližšie, zaviazala mi mašľu ako čelenku a zatlieskala. Z vrecka si vytiahla zrkadielko a podala mi ho.

„Je lepšie, keď ukážeš svoje chyby. Vyzeráš nádherne. Máš dlhé ružové vlasy a to sa mi na tebe páči.“ Priateľsky sa na mňa usmiala a bežala si sadnúť na miesto. Znovu do triedy vošiel Korochiru.

„Tak, skúste objaviť techniku, ktorá vám ide najlepšie. Nakreslím vám na tabuľu ručné pečate. Na domácu úlohu sa ich naučíte.“ Všetci sme prikývli. Začala som skúšať najprv hada, potom draka, byvola, kohúta, prasa a na koniec tigra, ktorý mi išiel najlepšie. Skleslo som vydýchla a trénovala.

O mesiac neskôr

Vstala som z postele, obliekla sa do vecí, učesala sa a znovu sa skryla pod perinu. Niekto ma praštil vankúšom po hlave.

„Sakura, vstávaj! Necvičila si pre nič za nič!“ Kričala na mňa Inna. Nesúhlasne som zamručala a vstala. Mala som hroznú trému. Rozčesala som si vlasy a bežali sme do hlavnej haly. Keď sme všetci sedeli na miestach pán Hokage začal monológ:

„Milý študenti, ako viete, dnes sú záverečné skúšky. Potom sa podelíte do trojčlenných skupín a každý bude mať svojho vedúceho. Pravdaže postúpia len tý, ktorý spravia skúšky. Začíname.“ Všetci sme sa pobrali do svojích kategórii. Jedna vec ma mrzela: Sasuke nebol v tej mojej. Boli tam: Uzumaki Naruto

Toshibi Orochimaru

Nejaký Kira – jeho priezvisko som nepočula.

Orobbi Shikamaru

Prvého si zavolali Orochimara. Sadla som si na lavičku pri nejakých dverách. Netrvalo dlho a prilodil sa na ňu aj Naruto. Otočila som sa mu chrbtom.

„Ahoj, ja som Naruto.“ Nechápavo som sa pozrela jeho smerom. Načo sa mi predstavuje? Nadvihla som obočie a založila si ruky na prsiach. Neviem ako, ale podarilo sa mi zo seba dostať aj svoje meno, - skôr to bol reflex.

„Sakura.“ Povedala som naraz s nejakým čunínom – on ma volal na skúšky a ja som Narutovi hovorila svoje meno. Nervózne som sa postavila a roztrasene vykročila do miestnosti. Všetko sa rozmazávalo a točilo. Zavrela som oči, z hlaboka sa nadýchla a vydýchla.

„Haruno Sakura, ak sa nemýlim. Ukáž čo dokážeš.“ Vyzval ma, ale ja som sa nedokázala ani pohnúť. Snažila som sa premôcť strach a myslím, že sa mi to podarilo. Z nervozoty som zabudla ako po sebe idú pečate, ale keď som vo vedľajšej miestnosti cez sklo videla Sasukeho všetka tréma zo mňa odpadla a bola som schopná spraviť čokoľvek len aby som nezostala pozadu. Spravila som potrebné pečate a za okamih bola miestnosť zaplnená mojimi klonmi. Porota zatlieskala a Sasuke sa na mňa prvý raz pozrel, ale mal červené a nie čierne oči. Behal mi z neho mráz mo chrbtici. Vyslobodila som sa zo zovretia jeho očí a sústredila sa na urobenie skúšok. Spravila som nový reťazec pečatí a všetky klony sa premenili na Sasukeho. Mala som šťastie, že ten už skúšky spravil. Porota znovu zatlieskala a jedna členka mi podala papier. Poslušne som si ho vzala, poďakovala a vyšla z miestnosti. Pri dverách do hlavnej haly ma čakala Inna a Hinata.

„Prešli sme a čo ty?“ Spomenula som si na papierik v mojej ruke. Inna mi ho vytrhla, roztvorila a zavískala.

„Prešla si!“ Zakričala Hinata a gratulovala mi. Cítila som, že ma niekto pozoruje. Keď som sa otočila zarazila som sa, lebo ma pzoroval Sasuke. Inna ma odtiahla do haly, kde mali ísť žiaci, ktorí prešli skúškami. Nás tri následoval aj Sasuke. Stále som cítila jeho pohľad. Sadli sme si do prvej rady. Netrvalo dlho a sála sa zaplnila žiakmi.

„Takže, nebudeme to preťahovať. Skúšky spravili: Haruno Sakura, Uzumaki Naruto, Rock Lee, Toshibi Orochimaru, Uchiha Sasuke, Hyuga Hinata, Hyuga Neji, Orobbi Shikamaru a Toshibi Inna. Ostatný máte šancu nabudúce. Poberte sa do svojích izieb, pobaľte si veci a choďte do budovy B. Tá je vyhradená pre tých čo spravili skúšky. Potom sa presťahujete do budovy C, ale to už vám povie váš učiteľ. Rozchod.“ Dokončil. S babami sme išli do izby a zobrali sme si veci. Hneď po nás na izbu prišli upratovačky. Pri hľadaní budovy B sme nemali žiadny problém. Vošli sme dnu.

„Žiaci, choďte do hlavnej haly!“ Kričal ženský hlas. Za okamih sme všetci vchádzali do sálu. Nebol veľký. Bolo tam tak tridsať stoličiek, viac nie. A to neboli ani zaplnené. Sedelo tu asi pätnásť študentov aj s nami. Asi o osem miest odomňa sedel Sasuke. Usmievala som sa ako slniečko na hnoji, ale keď sa na mňa pozrel môj úsmev sa ešte rozšíril. Zdalo sa mi, že sa tiež usmial. Miestnosť sa naplnila a vošiel pán Hokage. Na pravo od neho asi štyry metre stálo päť čunínov.

„Gratulujem, milý žiaci. Teraz prečítam vaše mená, mená členov vaších skupín a vedúcich.“ Pokynul čunínovi, ktorý odišiel do zadu za závesy.

„Sasuke bude v mojej skupine. Bude to božské. Viem o ňom všetko. Má rád dlhovlasé dievčatá, pravdaže pekné.“ Rozplívala sa a ja som jej začala neuveriteľne závidieť. Smutne som vydýchla a kútilom oka zbadala Sasukeho uprený pohľad. Sledoval ma oboma očami čiernymi ako uhoľ. Tým mi naháňal neuveriteľný strach. Vyslobodila som sa z jeho chladných očí a snažila dávať pozor.

„Skupina Korochiru: Tochibi Inna, Tochibi Orochimaru, Hyuga Hinata

skupina Kakashi Sensei: Naruto Uzumaki, Uchiha Sasuke, Haruno Sakura

skupina Goshi Kiraa: Orobbi Shikamaru, Hyuga Neji, Rock Lee.“ Viacej som už nepočúvala. Budem v skupine s Sasukem! Inna po mne strelila nenávistným pohľadom. Víťazne som sa usmiala a vemovala ešte jeden pohľad Saskemu. Hokage ešte niečo hovoril, ale ja som len pozorovala anjela v mojej rade – Sasukeho. Hinata ma zobrala za ruku.

„Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme, Sakura. Ospravedlň Innu, je do Sasukeho zaľúbená od malička a trošku ju to vykolajilo.“ Ospravedlňujúco sa usmiala a odišla za svojim vedúcim. Nezostávalo mi nič iné len sa pobrať za Kakashim, anjelom – Sasukem a diablom – Narutom. Našla som ich v najtmavšom rohu haly.

„Ahoj, Sakura!“ Nadšene ma pozdravil Naruto. Mávla som nad ním rukov a sledovala Kakashiho. Ten si nás meral od hlavy po päty.

„Ahojte, ja som Kakashi Sensei. Ktorí z vás dvoch je Naruto a ktorí Sasuke?“ Ukazoval raz na jedného a potom na druhého.

„Ja som Uzumaki Naruto.“ Kakashi si určite domyslel, že ten druhý je Sasuke. Kútikom oka som pozrela na anjela. Stále ma hypnotizoval pohľadom, pohľadom plným odstupu a ľahostajnosti. Ďalej som sa nedokázala pozerať do tých očí.

„Každý dostanete v dedine byt pre študentov. Tu máte kľúč.“ Do ruky nám vložil kus kovu so štítkom, na ktorom je napísané číslo bytu. Sasuke ma stále hypnotizoval pohľadom. Zobrala som si ruksak, vybehla z budovy a začala hľadať svoj byt. Prešla som len pár ulíc a už som videla Sasukeho a Naruta. Sasuke stál pred bytom a Naruto jedol cestoviny. Môj byt sa nachádzal oproti bytu môjho anjela. V duchu som si nadšene zavískala a pobrala sa vybaliť si veci. Bývala som na štvrtom poschodí. Cesta po schodoch s mojou chackrou bola malina. Vtrhla som do bytu ako keby som bola zlodej. Vôbec to nebol byt. Iba dve miestnosti s postelou, chladničkou, stolom, stoličkami, pracovným stolom a skriňou. V druhej miestnosti bola kúpeľňa. Nahádzala som si všetky veci do skrine, utrela prach z nábytku a len tak jedným okom som pozrela von oblkom. Pomaly sa začalo stmievať. V byte naproti sa rozsvietilo a ja som zbadala Sasukeho od pása hore nahého. Nádherne vypracovaná hruď. Určite vycítil môj pohľad, lebo sa otočil čelom ku mne a ja som sa reflaxne zohla tak aby ma nebolo vidieť. Keď som si bola istá, že tam už nie je postavila som sa a utekala k posteli. Naozaj tam nebol. Vytiahla som si pyžamo a šla si dať sprchu. Vošla som do starého plesnivého sprchového kúta. Vlažné kvapky ma chladili po celom tele. Uvolnila som sa a dokončila to čo som začala. Po sprche som sa obliekla do pyžama. Všade bolo to strašidelné tiché ticho. Celým telom mi prechádzal mráz. Zalahla som do postele a nechala sa poslať do ríše snov, ale stále som mala pocit, – i keď som spala tvrdo – že ma niekto pozoruje. Spala som tak tvrdo, že sa mi nič nesnívalo – aspoň si to nepamätám. Zobudilo ma až slnečné svetlo, ktoré prenikalo oblokom. Jedným okom som mrkla na hodiny. Do kelu! Budem meškať. Rýchlo som vstala, obliekla sa a bežala za Kakashim. Zas všade samý obchodníci a remesleníci. Po uliciach sa potulovali psy. Rozhodla som sa, že budem utekať po strechách. Najviac som sa bála, že budem meškať a Kakashi ma poníži pred Sasukem. Zamyslene som bežala – teraz už po ceste – najrýchlejšie ako som vedela. Zrazu som narazila do niečoho teplého, dokonalého a mäkkého. Mierne som zdvihla hlavu a zbadala toho, koho som najmenej čakala. Sasuke. Ležal na zemi celý špinavý. Celá červená som sa mu radšej vyhla. Ešte raz som sa za ním pozrela, ale jeho som tam nevidela. Bol tam len hlbší kráter. Zahla som do ulice a vyskočila na balkón, kde stál Kakashi, Naruto a Sasuke. Nepochopím ako sa tak rýchlo dokázal prezliecť. Sadla som si na lavičku. Všetci okrem Sasukeho na mňa pozerali ako teľa na nové vráta.

„Ahoj, Sakura.“ Po chvíli ma pozdravil Naruto a Kakashi zborovo. Len som kývla na pozdrav. Nastalo podozrivé ticho, až ho po niekoľkých minútach prerušil Kakashi.

„Sakura, Sasuke nám povedal, čo sa stalo.“ Prehodil len tak akoby nič.

„Idem na sushi!“ Zakričal Naruto a skočil na cestu. Sasuke pohľad upriamil na mňa.

„Ide o to, že máš všetky príznaky. Nikdy som sa osobne s týmto druhom nestretol a našťastie ho už nevraždia. Sakura, máš skrytý Sharingan.“ Čo mám? Spýtala som sa v duchu. Zostala som len tak čumieť do diaľky. Konečne som sa rozhodla prehovoriť.

„Č – čo je to?!“ Pozerala som už na Kakashiho. Zobral si stoličku a sadol si oproti mne.

„Tu v dedine žil v minulosti len jeden klan – Hyuga. Používali techniku Byakugan. Chakra v ich tele sa nahrnula do očí a videli to, čo by ostatný ninjovia neuvideli. Ich zrak sa zdokonalí, dokážu vidieť aj chakrové body v tele súpera. Z tohoto klanu vznikol klan Uchiha. Tento klan používal Sharingan. Z tejto techniky sa zafarbia dúhovky na červeno. Ninja, ktorý ju používa vie určiť techniku súpera a z videnia dokáže okopírovať chmaty protihráča. Dvaja z týchto druhov vytvorili deti, ktoré dokázali zabiť chladnokrvne hocjakého človeka a aj člena rodiny. Pomaly sa tento klan upokojoval a nepotreboval zabíjať. Neskôr sa zistilo, že v nich prebíva nejaký znetvorený démon z čínskeho zverokruhu. Je viac než osemdesiat percentná šanca, že ten démon je v tebe. A aj viem presne ktorý je to. Zostáva len jeden, ktorý sa ešte v žiadnom ninjovi vášho druhu neprejavil. Je to... dvojchvostý tiger.“ Dokončil. Zrútila som sa dolu nosom. Všade bola len tma. Ja v sebe nemôžem mať démona a ani ten skrytý Sharingan. Som malá milá ružová baba. Niekto na mňa vylial ľadovú vodu. Na koži mi vyskočila kusia koža. Rýchlo som otvorila oči a zmätene pozerala po balkóne. Nad hlavou som mala hlavu Naruta, ktorý mi išiel dať pusu. Znechutene som mu vlepila facku. Bolestne zastonal a Sasuke sa zachichotal. Bol to ten najkrajší zvuk na svete. Znovu som mu jednu vlepila, ale tak silno, že sa prilepil Sasukemu na peri a pobozkal ho. Keď sa konečne od seba odlepili, obaja si odpľuli a utreli ústa. Pod balkónom na ulici vznikla vzbura Saskeho faniniek. Naruto sa robil, že mu je zle a spadol tak nešťastne, rovno do rúk tých beštii na ulici. Bolo počuť len Narutovo bolestné zavíjanie. Asi po pätnástich minútach ticha za nami prišiel aj pán, ktorému sa zachcelo bozkávať mužov. Bol celý optrhaný, dobitý a krvavý ako steak. Z uší sa mu parilo ako z parného valca.

„Kto pôjde na raňajky?“ Spýtal sa Kakashi. Narutovi sa rozžiarili oči a začal prikyvovať ako malý. So Sasukem sme prevrátili oči. Skočili sme z balkóna a ponáhľali sa k najbližšiemu stánku. Naruto sa prilepil hneď na prvú stoličku a už objednával. Zjedol dvanásť misiek polievky a sushi. Ja som mala dosť už po jednej miske. Neviem kde sa to do toho chlapca zmestí. Kakashi Sensei nás konečne pustil domov a hovoril, že pre tieto incidenty – to, že mám akože „skrytý Sharingan“ a moje odpadnutie – nám tréning odpadne. Prechádzala som rušními ulicami dediny. Premýšľala som o Saskem. Ako sa zasmial keď som udrela Naruta, bol taký sladký. Bože a keď som narazila do jeho božského tela. Ách, asi ho milujem. Cestou domov som si ešte kúpila nejaké potraviny. Keď som prišla do bytu vybalila som nákup, dala si studenú sprchu na ukľudnenie a upratala ten zapadákov, v ktorom bývam. Unavená som si spravila večeru a zalahla do postele. Snívalo sa mi o veľkom bielom dvojchvostom tigrovi, ktorý roztrhal Sasukeho ako handru. V tme som sa zobutila z nočnej mory. Boli tri hodiny ráno a v Sasukeho izbe sa ešte svietilo. Všade naokolo bola tma. Snažila som sa zaspať, ale márne. Keď som konečne zaspala bolo pol piatej. Zazvonil ten otravný budík. Nedobrovolne som vstala, naraňajkovala sa, umyla sa, obliekla a bežala na tréning. Zas som bežala po strechách. Tento krát som do nikoho nenarazila a zato som bola vďačná. Na balkón som dorazila posledná. Kakashi sa hral s rolničkami, Sasuke hľadel do dieľky ako vždy a Naruto sa na mňa usmieval ako mesiačik na hnoji. Kývla som na pozdrav.

„Dnes budeme trénovať v lese. Bežte za mnou.“ Naraz sme prikývli a už sme uháňali dedinou. Sasuke bol ako prvý. Predbehla som aj Kakashiho a aj Naruta. Skákala som po stromoch, keď Kakashi zastavil musela som sa pár metrov vrátiť späť. Stáli sme v pustom lese plnom mohutných stromov. Po zemi sa plazili korene. Všade toľko zelenej a hnedej. Mala som pocit, že potrebujem byť asi dva roky v nejakej ružovej izbe či komnate, aby mi prestalo byť zle. Zatvorila som oči. Počula som vtáčí spev, dýchanie zvierat a ľudí okolo mňa, je to tak ukľudňujúce. Z ničoho nič som pocítila prudký úder do brucha. Rýchlo som otvorila oči a zabadala Naruta ako sa mi snaží dať päsťou do tváre. Jedným pohybom som sa uhla a zrazila ho k zemi. Sadla som si mu na brucho. Pozerala som naňho vražedným pohľadom.

„To nebol môj nápad, to Kakashi!“ Kričal, akoby som mu trhala končatiny. Ukázal na Kakashiho a ďalej sa trepal ako ryba na suchu. Vyskočila som na rovné nohy.

„Naruto, si ako decko! Veď ťa porazila baba!“ Kričal Sasuke medzi záchvatmi smiechu. Z toho zvuku som sa smiala aj ja.

„Ty blbec, vieš aká je silná?! Skús ju poraziť ty, Sasuke!“ Rozčuľoval sa Naruto. Sasukemu zamrzol úsmev na ústach. Teraz sa pre zmenu smial Naruto. Z hlboka som sa nadýchla a čakala Sasukeho reakciu. Jemne sa usmial. Úsmev som mu opätovala a pokynula prstom aby šiel bojovať. Jeho úsmev sa ešte rozšíril. Spravil ručnú pečať a jeho dúhovky dosiahli červenú farbu. Ja som spravila pečať tigra. Všetko chytilo taký ľadovo modrý odtieň. Akoby na všetkých a všetko okolo svietil spln mesiaca.

„Úžasné.“ Vydýchol Kakashi. Bolo to potichu, ale ja som to počula. Sasukemu sa v očiach odrážal akýsi náznak strachu. Saske a báť sa?! Teraz sa mu v nich odrážalo odhodlanie.