Judáš

28. september 2477

Sedel za stolom. Oči plné beznádeje a zmiešaných pocitov tupo upieral na obrazovku počítača, kde práve prebiehala policajná razia. Jej cieľom bolo pochytať vodcov ilegálneho hnutia ekológov, ktorý sa zúčastnili tajnej schôdzky v opustenom sídle neďaleko Dillí.

Zrak upieral na monitor a premýšľal. Spomínal na všetko, čo s týmy ľuďmi, ktorých tam zabíjajú alebo odvážajú do zajatia prežil. Spomínal a preklínal. Preklínal deň, keď za ním prišiel veliteľ rozviedky Tanguay a vyrozprával mu všetko, čo sa on snažil po celý život skryť. Tanguay mu podrobne vylíčil ako vypátral jeho spojenie s ekologickým hnutím a čo z toho vyplýva ( to mu hovoriť nemusel, pretože Maverick si to dokonale uvedomoval ). Vtedy sa mu zrútil celý svet. Stal sa z neho väzeň odsúdený na smrť, v tom lepšom ( naozaj lepšom? ) prípade vyhnanec na vesmírnej stanici Alcatraz. Alcatraz bola prísne strážená stanica na orbite Zeme. Končili na nej zločinci všetkých kategórií spolu so všetkými ľuďmi, ktorý boli pre vládu Socialistického bloku nejakým spôsobom nepohodlný.

6. september 2477

Popri beznádeji, ktorá ho premáhala začal stále intenzívnejšie premýšľať o možnom riešení tej prekliatej situácie. Jediné, čo ho napadlo bol útek. Útek niekam preč, najlepšie do Austrálie, kde by od brata určite dostal milosť.

Samozrejme, že by ju dostal, veď spolu dlhé roky spolupracovali. Bol jeho agentom, agentom ekologického hnutia, ktoré Austrália ( posledná bašta slobodných ekológov ) vrelo podporovala. Ale ako sa tam má dostať? Ako?

Bude musieť pri úteku zabiť Tanguaya alebo postačí ak ho omráči? Dostane sa vôbec k tomu? Holými rukami ho určite nepremôže. Len čo by sa o to pokúsil, priskočila by k nemu dvojica robotov, ktorý Tanguaya chránili. A keby tam aj neboli, určite mal pri sebe fázer, ktorým by ho zastavil. Maverick by musel tiež použiť fázer alebo nejakú inú zbraň a byť pri tom rýchlejší ako Tanguay a jeho roboty.

Zatiaľ, čo sa Maverickovi v hlave preháňali myšlienky na útek Tanguay vstal a odišiel. Pred odchodom mu ešte odporučil, aby prehodnotil svoju situáciu. Čo tým chcel povedať? Niečo nebolo v poriadku.

Ako Maverick čoskoro pochopil, stal sa väzňom vo svojom vlastnom byte. Ostal uväznený v obývacej izbe, kde ho zanechal Tanguay. Bol strážený dvoma robotmi, ktorí stáli za dverami. Šéf rozviedky s ním komunikoval cez počítač.

10. september 2477

Dni ubiehali. Maverick konečne prestal myslieť na útek, pretože bol nemožný. Oddal sa beznádeji, bol vyčerpaný. Teraz už myslel iba na to ako ho potrestajú. Zabezpečia mu vôbec spravodlivý súdny proces? Veď je to jedno! Bol si vedomý, že porušil zákon a ako sa v takom prípade postupuje. Čo z toho, že s týmto zákonom vnútorne nesúhlasil, že ho odmietal.

Tanguay sa mu znova ozval. Bol priateľský, žartoval. Maverick si to nevedel vysvetliť. A potom to pochopil! Tanguay mu uprostred tej beznádeje, ktorá ho úplne pohltila, ponúkol riešenie. Riešenie celej tej prekliatej situácie, do ktorej sa dostal. Prečo práve on? Okrem milosti by dokonca dostal aj dobre zaplatené. Stačilo iba…Nie! Nemôže predsa zradiť brata a priateľov a svoje presvedčenie a názory. To nemôže, to skrátka nejde.

Tanguay mu dal niekoľko ďalších dní na rozmyslenie. Nechápal prečo, veď šanca, že zradí svojich je nulová. On by to nikdy neurobil! On určite nie! Hovoril si v duchu a cítil, že to už dlhšie nevydrží. Bál sa, že ho šéf rozviedky zlomí.

14. september 2477

Samota ho privádzala do šialenstva. Jedinú spoločnosť mu robil Tanguay, ktorý sa mu každý deň hlásil a roboty za dverami, ktorých síce nikdy nevidel, no vedel že tam boli.

Tanguay ho každý deň presviedčal, že ak začne spolupracovať pomôže tým sebe aj Zemi. Nie, Tanguay ho nepresviedčal, on sa začal presviedčať sám. Maverick začal vážne uvažovať o zrade. Pre neho to nebola zrada, nie. Tanguay mal pravdu a on sa mýlil. Veď vlastne nič zlé neurobí ak začne spolupracovať. Jeho bratovi sa nič nestane a ani jeho priateľom z hnutia. Budú iba vyhostený do Austrálie, kde budú môcť slobodne žiť bez robotov a geneticky upravených ľudí. Vo svete, kde bude mať najvyššiu hodnotu život, nie život ľudský ale život každého živého organizmu.

Stále sa nevedel rozhodnúť. Tanguay mal pravdu, ale zradiť niečo, čomu zasvätil štyridsať rokov života bolo ťažké.

28. september 2477

Sedel za stolom a oči plné beznádeje a zmiešaných pocitov tupo upieral na obrazovku počítača, kde práve prebiehala policajná razia. Odvtedy, čo stal väzňom vo svojom vlastnom byte ubehli už viac ako dva týždne. Za ten čas sa s bratom stretol dvakrát. Po prvý raz to bolo v debate, ktorú bolo možné sledovať aj na sieti a druhýkrát súkromne práve v tom byte, kde sa nachádzal a kde naňho doľahla depresia. Strašná depresia. Ako je možné, že zradil svojich? Čo sa to s ním stalo? Bol pod vplyvom drog? Prečo? Bol to stres, ktorý ho prinútil konať tak ako konal alebo psychické týranie veliteľa rozviedky. Bolo to úplne jedno. On bol zradca a to bolo podstatné.

Sledoval, čo sa deje na monitore. Sledoval vysielanie, ktoré bolo prístupné iba jemu a niekoľkým ďalším z Ministerstva vnútra. Sledoval ako polícia zabíja jeho priateľov. Niekde medzi nimi bol aj jeho brat. Čo sa s nimi stane? To isté, čo by stalo s ním, keby ich nebol zradil. Keby sa nestal zradcom, tak by bol už dávno na Alctraze, na mieste odkiaľ niet úniku. A teraz tam pôjdu oni. Nie kvôli Tanguayovi ani kvôli polícií, ale kvôli nemu. Kvôli tomu, že on nemal dosť sily vzdorovať niečomu, čo oni budú musieť podstúpiť zaňho. Pretože on bol ten Judáš, ktorý ich tam poslal namiesto seba.

Za posledný mesiac stratil jeho život zmysel už po druhýkrát. Znova hľadal riešenie a znova myslel na útek. Teraz už nebol väzňom Tanguaya a jeho robotov, ale svojho svedomia, ktoré mu nedalo pokoj a stále ho nútilo myslieť na to, čo vykonal. Stával sa z neho blázon. Ešte stále hľadal riešenie a konečne ho našiel. Škoda, že sa mu ho nepodarilo zrealizovať skôr. Nemuselo sa nič stať, mohol sa všetkému vyhnúť. Konečne, konečne prišiel na to, ako uniknúť pred svedomím, ktoré by prenasledovalo po celý zvyšok jeho prekliateho života.

Otvoril dvierka na skrinke, ktorú mal po svojej pravici a vytiahol z nej fázer. Pomaly ho aktivoval. Všade bolo ticho. Vydal niekoľko príkazov a znova si pustil záznam policajnej razie. Po prvýkrát počítač rozpoznal jeho heslo hneď na prvý pokus. Sledoval raziu a začal sa potichu smiať. Potom hlasnejšie a hlasnejšie, až sa nakoniec rehotal ako zmyslov zbavený. Rehotal sa a zalieval ho studený pot. V očiach mal slzy. Znova zmĺkol a pravú ruku, ktorá mu voľne visela vedľa tela začal pomaly dvíhať. Priložil si fázer ku spánku. Nadýchol sa a stlačil spúšť. Ozval sa výstrel a jeho hlava a časť trupu sa premenili na miliardy molekúl voľne sa vznášajúcich po miestnosti.