Stála v strede miestnosti a vyzerala ako éterická bytosť z druhého sveta. Ako sama smrť. To ho priťahovalo.

Jediný detail, ktorý kazil dokonalý dojem bolo vedomie, že ruky má pevne zviazané za chrbtom tenkým no silným lankom, ktoré sa jej zaručene stihlo vrezať hlboko do mäsa. A tiež slabá vôňa jej potu a krvi, ktorá sa jemne vinula po celej miestnosti aj napriek tomu, že ju prikazoval raz do týždňa dokonale vyčistiť.

Pozrel sa na ňu a okamžite sa stretol s jej očami, ktoré vykúkali spod dlhých havraních vlasov. Dokonale rovné pramienky jej padali do tváre, ale nemala možnosť si ich z nej odhrnúť. Pristúpil k nej bližšie a spravil to za ňu.

Uhla pohľadom kdesi za jeho chrbát a trošku ho prekvapilo, keď zbadal, že za väčšiu hrozbu považuje dvojicu jeho ľudí, čo s ním prekročili prah jej cely, než jeho. Keď pochopil, že jej záujem vychádza jedine z vedomia, že jeho už pozná a ich vidí prvýkrát v živote, pobavene sa uškrnul a rýchlosťou, ktorej nemohla konkurovať, ju chytil za hrdlo. Jemne pritlačil. Na dlani zacítil hrejivé teplo jej krvi, ktorá pravidelne pulzovala tesne pod pokožkou a chvíľu si vychutnával pocit, že jej prúdenie môže kedykoľvek zastaviť. Silné prsty zvierajúce spodnú časť sánky mu umožňovali dokonale ovládať pohyby jej hlavy. Prinútil ju pozrieť sa naňho a černota jej dúhoviek ho nadobro očarila. Tak ako, koniec - koncov, vždy.

Pohol trochu prstami a využívajúc svoju prevahu, jej natočil hlavu na stranu. A na druhú ‒ akoby si obzeral jej peknú tváričku.

Dovolila mu to, no namiesto pokorne sklopeného zraku mu hľadela rovno do očí. Vpíjala sa do jeho zreníc, hypnotizovala ho.

Snažila sa byť silná, ale kdesi v hĺbke, za očami, videl jej strach. Cítil ho z jej trhaného dychu. Vyžaroval z každej bunky jej tela.

Okamžite sa mu zhnusila a odsotil ju dozadu. Spadla, no jeho topánka na krku jej nedala šancu opäť sa postaviť.

„Nehýb sa,“ zavrčal na ňu, keď zaskučala a reflexívne sa pokúsila nájsť znesiteľnejšiu polohu pre ruky, ktoré jej pri dopade vrazili do kostrče.

Poslúchla ho.

Spokojne sa usmial a rukou spravil nepatrný pohyb. Muži, držiaci sa až dovtedy v úzadí, reagovali okamžite. Odstránil jej nohu z hrdla a špičkou topánky ju prevrátil na brucho. Ďalej už len sledoval, ako jej s obratnosťou, akú možno dosiahnuť len dlhoročnou praxou, spútavajú členky rovnakým vláknom ako mala na rukách.

Na sekundu ucítil k nej niečo ako hrdosť za to, že sa ani len nepokúsila uhnúť. No okamžite to zavrhol s tým, že po všetkom tom čase akiste pochopila, že takto je to len menej bolestivé.

Čupol si k nej a rýchlymi pohybmi jej rozviazal korzet, ktorý jej tesne obopínal hrudník a v páse pozvoľna prechádzal v sukňu, siahajúcu jej až po členky. Už pred pár týždňami sa prestal zaoberať tým, ako je možné, že nech s jej šatami spraví čokoľvek, na druhý deň ich má opäť na sebe. Odnášal jej ich, pred jej očami ich trhal na márne kúsky, raz ich dokonca zo zvedavosti zapálil a nechal vietor, nech popol roznesie na všetky svetové strany, no druhé ráno ich znovu mala na sebe. Nepoškodené. Nedotknuté.

Prešiel jej prstami po holom chrbte, kde sa jej ešte včera vynímali čerstvé stopy po biči. Dnes po nich nebolo ani stopy. Ďalšia záhada. Akoby každý deň začínala odznovu. Nové šaty, nové telo. Len oči boli stále rovnaké. Čierne ako temnota jej duše. Ako smrť. Ako Havran.

Opäť jej prešiel dlaňou po chrbtici vychutnávajúc pod prstami hrbolčeky stavcov a pohľadom zablúdil na jej tetovanie. Tiahlo sa cez celý chrbát a nepotreboval ani veľkú predstavivosť na to, aby v ňom rozoznal jemný vzor motýlích krídel. Vyhliadol si jednu z čiar, ktorú len včera poškodil bičom, a jemne pritlačil v snahe zistiť, či dnes zostane pokojná. Vedel, ako neznáša, keď sa niekto dotýka jej tetovania, a ak sa dnes rozhodne zniesť jeho dotyk, tak vyhral.

A vtedy to zbadal. Začalo to ako jemné chvenie dole pri kostrči, ale po chvíľke sa to rozšírilo cez celú chrbticu až k lopatkám. Chytil ju za ruku, či sa to náhodou netrasie ona, ale nemýlil sa. Ona zostávala aj naďalej nehybná. Zahľadel sa pozornejšie na jej chrbát a musel konštatovať, že ten pohyb skutočne spôsobuje tetovanie. Videl to často, ale vždy chvíľu pochybovačne hľadel na to, ako sa pomaly vlní a pulzuje, akoby motýlie krídla prišli k životu a snažili sa vzlietnuť.

Zamračil sa. Vidina bezproblémového dňa sa razom rozplynula.

„Dones Anjelské slzy. Rýchlo!“ okríkol jedného z mužov a opäť upriamil svoju pozornosť iba na ňu.

Tetovanie sa teraz vlnilo ako nepokojné more. Rýchlo z neho odtiahol ruku a len v poslednej chvíli sa stihol vyhnúť žiletkovitému ostriu, ktoré vystúpilo z čiary na jej chrbte. Nezasiahlo svoj cieľ a tak sa okamžite stiahlo naspäť. Ako spomienka naň jej zostala plytká ranka, ktorá sa ihneď naplnila krvou.

„Postupuje to rýchlo,“ skonštatoval viac-menej sám pre seba a silou vôle potlačil nutkanie dotknúť sa starej jazvy, ktorá sa mu tiahla tesne pod ľavým okom. Chýbali vtedy milimetre, a bol by oň definitívne prišiel, no vďaka svojej rýchlosti získal len tichú bolestivú spomienku na to, že pri nej musí byť vždy v strehu.

Trhnutím ju otočil späť na chrbát a opäť sa zahľadel do jej očí. Už v ich hĺbke nevidel strach. Nahradil ho tichý výsmech a chladnokrvná ľahostajnosť. Jej zreničky pohltil čierny oheň a jeho plamene rýchlo trávili očné bielka.

Kdesi z hĺbky hrdla mu vyšlo tiché, znepokojené zavrčanie. Z dobre ukrytého puzdra na členku vytiahol ostrú dýku, chvíľu je zamyslene prevracal v ruke a potom jej ju priložil k hrdlu. Nereagovala. Len ho naďalej prepaľovala pohľadom teraz už úplne čiernych očí.

Skĺzol rukou trošku nižšie. Zastavil sa pod kľúčnou kosťou, prudko vydýchol a bodol. Chladný kov prenikol jej telom ľahko a hlboko. Tlmene vykríkla a telo sa jej naplo ako struna. Začala sa zdvíhať v snahe zmierniť tak bolesť, no nedovolil jej to. Zatlačil ju naspäť na zem a víťazne sa uškrnul, keď zbadal, že černota z jej očí trochu ustúpila. Rýchlo však opäť získala prevahu a mala dokonca dostatok síl, aby sa šírila aj ďalej.

Malý kúsok temnoty sa vylial z jej očí a na pokožke okolo nich vytvoril jemné pavučinky tajomných čiar. Z pier jej vymizla červeň a nahradila ju čierna farba. Tentoraz sa usmiala ona, ukazujúc mu tak zuby vytvárajúce ostrý kontrast s nezvyčajnou farbou pier.

Nahnevane zaškrípal zubami a pootočil rukoväťou dýky, ktorá stále trčala z jej tela ako podivná zástava na bojovom poli. Opäť vykríkla, no po chvíli sa jej výkrik zmenil na ston. Temnota sa stiahla späť do očí, ale pery už zostali čierne.

Za sebou začul kroky a v očakávaní sa otočil. Mladý muž s takmer dievčenskou tvárou, jeden z tých, s ktorými prišiel, mu opatrne podával fľaštičku s čírou tekutinou - Anjelské slzy. S radosťou ju prijal.

Anjelské slzy boli ich najsilnejšou zbraňou, no k ich použitiu sa uchyľovali len vo veľmi výnimočných prípadoch. Napriek tomu ich poznali všetci v tomto väzení.

Zhromažďovali tu tie najnebezpečnejšie bytosti známeho sveta: chladnokrvné Beštie Západu, bezcitných Zabijakov Veľkého stredu, i pár Prekliatych bažiacich po krvi tak, ako toho neboli schopné ani tie najkrvavejšie barbarské kmene ďalekého Juhu.

Všetkých spájali len dve veci. Že niekto vysoko postavený rozhodol, že za určitých, prísne stanovených podmienok môžu byť ešte užitoční; a ich spoločný strach z Anjelských sĺz. Už len spomenutie toho názvu väčšinou stačilo na to, aby sa aj tí najväčší zúrivci zmenili na krotké baránky a bez najmenších protestov sa nechali pevne spútať a odviesť na miesta, kam nechceli ísť.

Len ona ich ignorovala. Ešte stále si nevypestovala rešpekt voči tomu jedu, ktorý mal v jej tele len jednu úlohu ‒ ochromiť ju neznesiteľnou bolesťou.

„Pripravte to,“ kývol na dvojicu a ledabolo ukázal hlavou smerom ku kladke, ktorá trčala zo stropu na druhom konci miestnosti. Automaticky prikývli.

Poznal ich mená, spolupracoval s nimi už nejaký ten čas, ale nechcel ich osloviť. Nie pred ňou. Príliš dobre poznal legendy, čo o nej kolovali, a ak bola čo i len tretina z nich pravdivá, tak bolo bezpečnejšie neodhaľovať ich pred ňou.

Ešte stále ju pritláčal k zemi, ale každou minútou cítil, ako v nej silnie temnota a snaží sa vystúpiť na povrch cez jej telo. Vzpínala sa. Bojovala. Dovolil si obetovať pár sekúnd a preletel pohľadom po jej vlasoch, ktoré lemovali jej hlavu ako čierna svätožiara. Na okamih sa mu zapáčila jemnosť jej bledej pokožky, ušľachtilé plné pery i drobné zúbky jagajúce sa v ústach ako biele zlato.

Napadlo mu, že sa možno len bráni. Že to, čo má v sebe možno vôbec nie je až také zlé, a že to všetko je len jedno veľké nedorozumenie na obidvoch stranách. Zoslabil trochu zovretie a ona toho ihneď využila. Spod jej chrbta sa ozval ostrý škripot kovu oškierajúceho kameň, ktorý mu okamžite začal trhať ušné bubienky.

Tlmene zanadával a pritlačil ju k zemi plnou silou. Nahnevane naňho zagánila, no cez silno stisnuté pery nevydala ani hláska.

Pomaly začal posúvať ruku k jej hrdlu bez toho, aby zmiernil tlak, no akonáhle si uvedomila, čo chce spraviť, začala kopať do prázdna a šklbať sebou, len aby mu prekazila jeho zámer.

Keď zistil, že si s ňou tak ľahko neporadí, vrhol bezradný pohľad ponad svoje plece na dvojicu. Už dokončili svoju prácu a tak s radosťou prijali možnosť pomôcť svojmu veliteľovi.

Chlapec s dievčenskou tvárou sa vrhol k jej nohám a pritisol ich k zemi celou svojou váhou. Druhý muž tmavej pleti si kľakol k jej hlave a pridržal jej aj druhé rameno svalnatou rukou.

Na sekundu prestala bojovať, čo ich veliteľovi úplne stačilo na to, aby jej pevne chytil sánku do svojho zovretia. Zubami otvoril fľaštičku a vrchnák vypľul na zem. Opäť sa začala brániť, no nemala šancu vytrhnúť sa všetkým trom naraz.

Zaťala zuby, odhodlaná nedovoliť mu vliať jej obsah fľaštičky do úst, no päsť v boku od opáleného muža a vzápätí surový stisk poraneného ramena od jeho veliteľa ju prinútili zmeniť svoj úmysel.

Vykríkla. Muž jej okamžite strčil hrdlo fľašky medzi zuby a nechal tekutinu vtiecť do úst. Anjelské slzy ju okamžite začali páliť v hrdle akoby prehltla oheň. Chcela to vypľuť, no ruka na ústach, ktorá ihneď nahradila prázdnu fľaštičku, ju nútila prehltnúť. Nedobrovoľne to spravila. Časť tekutiny sa jej dostala do hrtana a pľúc, čo jej vyvolalo záchvat kašľa.

Na jej prekvapenie jej dovolil posadiť sa. Sledoval, ako sa jej telom začali v nepravidelných intervaloch šíriť silné svalové kŕče, ktoré jej ihneď priniesli zo sebou prvú vlnu bolesti. Zahryzla si do pery aby nekričala, no po chvíľke to vzdala a na líca sa jej skotúľali slzy bolesti sprevádzané bezmocnosťou a pocitom neodvratnej porážky. Muž na ňu chvíľu hľadel, vystrel k nej ruku a s úsmevom jej ich zotrel z tváre. Nežne ju pohladil po vlasoch - vysmieval sa jej. Nenávistne zaškrípala zubami a znechutene od neho odvrátila pohľad.

Mladík jej konečne pustil nohy a prešiel kdesi za jej chrbát mimo jej zorného poľa. Nevenovala mu žiadnu pozornosť.

Zastavil sa pri mieste, odkiaľ počul vychádzať ten čudný zvuk a okamžite sa zarazil. Po celej dĺžke, kde sa jej chrbát dotýkal podlahy, sa teraz vinuli dlhé škrabance, ktoré matne pripomínali obrysy jej prekliateho tetovania. Rýchlo si čupol aby si to overil, a zbadal, že ryhy sú miestami hlboké aj niekoľko centimetrov. Zazdalo sa mu, že na dne tých najhlbších sa nachádza akási čierna tekutina. Vystrel k jednej z nich ruku, no zvedavosť okamžite nahradila opatrnosť a rýchlo ju stiahol späť.

„Nedotýkaj sa toho!“ reagoval jeho veliteľ s maličkým oneskorením za jeho inštinktom a v duchu sa pousmial nad zistením, že mladík predsa len používa rozum.

Náznak naliehavosti v mužovom hlase ju zaujal, neodolala a obzrela sa za seba. Zbadala zárezy na chladnom kameni jej cely i strnulosť chlapca, ktorú okamžite mylne pripísala strachu. Bola by sa schuti zasmiala, ale vedela, že teraz by z jej hrdla vyšiel akurát tak chrapľavý ston. Uspokojila sa teda len so škodoradostným úškrnom. Veliteľova ruka ju ale aj tak okamžite chytila drsne za bradu a odvrátila jej hlavu opäť dopredu. Akoby to spravil len mimochodom ‒ celkom automaticky. Dovolila mu to. Uvedomovala si, že ten muž má nad ňou akúsi moc, ktorú nie celkom chápala.

Do spánkov jej nečakane vystrelila ostrá bolesť ako otrávený strieborný šíp, na čo okamžite zareagovala podráždeným zasŕkaním. Napadlo jej, že je napokon celkom rada, že bol vtedy dostatočne rýchly a stihol sa vyhnúť jej útoku. Poznala sa dosť dobre na to, aby vedela, že by jej to jeho nebesky modré oko trošku chýbalo.

Pustila to celé z hlavy a ubolene privrela oči. Temnota sa opäť raz sťahovala hlboko do jej vnútra a pomalý pohyb očnej tekutiny ju nepríjemne dráždil.

„Čo to je?“ nejasne začula chlapcov zvedavý hlas, ktorý prichádzal akoby z veľkej diaľky. Chvíľku sa sústredila a vytlačila ho úplne zo svojho vedomia v snahe ušetriť tak trochu energie, ktorú nutne potrebovala na potláčanie čoraz väčších bolestí. Otázka aj tak nepatrila jej.

„Pozri,“ prehovoril veliteľ neutrálne a odhrnul jej stranou vlasy, ktoré jej zakryli väčšinu chrbta. Odhalil tak bledú pokožku popretkávanú množstvom jemných rán, z čoho každá zodpovedala čiare tetovania.

„Spolu s trochou krvi sa jej z toho vyplavila aj temnota,“ vysvetlil mu. „Jednoducho stiekla do kameňa,“ dodal po chvíli, keď mu ešte stále videl na tvári, že uvažuje.

„Čo by mi to spravilo?“ nedalo mladíkovi a na tvári sa mu objavil výraz dieťaťa bažiaceho po dobrodružstvách.

Muž zvážnel. Videl, ako sa ho zmocnila zvedavosť, a nevedel, či je vhodné rozprávať sa o tom pred ňou. Vrhol na ňu rýchly pohľad, no nezdalo sa mu, že by niečo z toho vnímala. Len pred seba naďalej upierala neprítomný pohľad, snažiac sa ovládnuť tak svoje telo a svoju bolesť. Rozhodol sa odpovedať.

„Podľa legiend by ťa to v lepšom prípade okamžite zabilo. V horšom by sa z teba stalo toto.“ Trochu podráždene kývol hlavou smerom k nej, no ani na sekundu ho nespustil z očí. Vnímal, ako sa ho na okamih zmocnil strach, no ten sa však ihneď zmenil na záujem a úžas. Priam videl, ako mu v hlave vzrastá počet otázok, na ktoré by sa rád dozvedel odpovede, ale zároveň si bol istý, že je až príliš dobre vycvičený na to, aby ho tým teraz otravoval. Napadlo mu, že by ho po službe možno mal vyhľadať a rozpovedať mu celý jej príbeh.

Odložil to nateraz stranou a opäť sa začal venovať svojej práci.

So sústredením zovrel rukoväť dýky, vytrhol jej ju z tela a pomalým pohybom z nej zotrel krv. Nereagovala ‒ akoby to ani nezacítila. Chvíľku sledoval pohľadom pramienok hustej krvi, ktorá sa lenivo plazila z hlbokej rany ktorú jej spôsobil, plne si uvedomujúc, že zajtra po nej nezostane ani len stopa. Ľútostivo prižmúril oči. Napadlo mu, že možno ak by jej bolesť trvala dlhšie ako len jeden deň, tak by pochopila.

Znechutene od nej odvrátil zrak a pomaly vstal. Kývol rukou, naznačujúc tak jedno z dohovorených znamení, a vyčkávajúc sa oprel o stenu hneď vedľa dverí.

Opálený muž ju pomaly zdvihol a opatrne postavil na nohy. Postrčil ju dopredu aby sa pohla, no neprejavila ani náznak ochoty spolupracovať. Namiesto toho sa jej po chvíli státia slabosťou podlomili kolená a zviezla sa na zem. Na tvári jej našiel výraz akoby sa jej len chcelo spať, a práve nedostatok strachu či rešpektu z jej strany v ňom prebudil túžbu po odplate.

No skôr ako do nej stihol nahnevane kopnúť, zasiahol mladík. Podišiel k nej a jemne ju zobral do náručia. Okamžite sa k nemu pritúlila, akoby práve uňho hľadala ochranu. A práve ten istý pocit mu nechcene vykreslil na tvári široký, otcovský úsmev. Spravil tých pár krokov, ktoré nedokázala spraviť sama a narazil na veliteľov varovný pohľad plný rozhorievajúceho sa hnevu.

Okamžite ju pustil a ona tvrdo dopadla na podlahu. Zaskučala a ubolene sa skrútila do klbka. Chlapec si to akoby vôbec nevšimol a naďalej strnulo hľadel do očí svojho veliteľa. S malou úľavou spozoroval, že hnev z neho razom vyprchal, ale pochybnosti zostali.

Na pleci ucítil ruku druhého muža. Otočil sa. V očiach mu našiel maličkú štipku pochopenia. Ale tiež oveľa väčšie podráždenie a dokonale ovládnutú zúrivosť divokých šeliem. Odvrátil pohľad aj od neho. Vedel, čo má robiť, vedel, kde je jeho miesto, a nepotreboval to od nikoho pripomínať.

Zohol sa k nej a prinútil ju postaviť sa. Tentokrát bez akejkoľvek ohľaduplnosti.

Smutne naňho hľadela cez polootvorené viečka, za ktorými jasne videl čierny oceán bolesti. Na okamih sa mu zazdalo, že v jej očiach vidí niečo ako zúfalú prosbu o pomoc spolu s akýmsi jagavým svetielkom, ktoré ho v momente očarilo. Nemohol od neho odtrhnúť pohľad. Čas sa zastavil a prestal jestvovať.

Akási ruka prichádzajúca z temnoty, ktorá rozhodne nepatrila k svetielku, sa drsne dotkla jej tváre a silou ju donútila odvrátiť hlavu.

Chlapec sebou trhol a prudko sa nadýchol. Cítil, ako sa mu zakrútila hlava a v pľúcach ho pálilo, akoby strávil príliš veľa času pod vodou.

„Ak jej chceš pozerať do očí, tak pri tom aspoň dýchaj,“ zašepkal mu do ucha akýsi hlas štipľavým tónom. Poznal ho. Patril veliteľovi.

Zmätene sa pozrel okolo seba, zhlboka dýchajúc. Veliteľ stál vedľa neho a ešte stále jej držal hlavu tak, aby s nikým nemohla nadviazať očný kontakt. Ruky zviazané za chrbtom mala upevnené lanom vychádzajúcim z kladky, ktoré pripravili už predtým. Nohy zas mala priviazané ku kruhu vytŕčajúcemu z podlahy. Nepamätal si, kedy to druhý muž stihol. Nechápal, ako si to mohol nevšimnúť. Nechápal, ako mohol nezaregistrovať pohyb svojho veliteľa. Opatrne sa naňho pozrel. Mal strach.

„Ešte stále má dosť síl na svoje čary,“ prehovoril pomaly, keď na sebe zacítil mladíkov pohľad. „Pusti ju,“ pokračoval navonok neutrálnym hlasom, a s očakávaním sa naňho pozrel.

Chlapec sa na okamih zarazil, no akonáhle si uvedomil, že ju ešte stále podopiera, ihneď poslúchol. Oslabené nohy ju neudržali a okamžite klesla o dobrého pol metra nadol. Zastavila ju až prudká bolesť vo vykrútených ramenách. Muž tmavej pleti zobral do rúk druhý koniec lana čo jej spojovalo ruky, a upravil jeho dĺžku tak, aby bola čo najviac vystretá. Bolestivo zasŕkala, no nehýbala sa. Opäť zastonala. Očividne ju to bolelo, ale zdalo sa, že to znepokojuje jedine chlapca. Ľútostivo na ňu hľadel, akoby jej chcel pomôcť. Hneď nato sa obrátil k svojmu veliteľovi s prosbou jasne vpísanou v očiach.

„Ty nie si jej ochranca. Ty ju máš strážiť!“ reagoval veliteľ skôr, než ten stihol otvoriť ústa zo zakázanou otázkou na jazyku. „Zapamätaj si to!“ dodal prísne a vystrel ruku, ukazujúc mu tak smer. Chlapec bez slova prikývol a zahanbene sa pobral k dverám. Druhý muž medzitým dôkladne priviazal lano k výbežku na podlahe a oprel sa o stenu len o kúsok ďalej. Veliteľ chvíľu počkal, a potom jej natočil hlavu tak, aby jej videl do očí. Temnota sa stiahla hlboko do dúhoviek a aj to svetielko, čo zlákalo chlapca, pomaly doháralo. Chytil ju za hrdlo pre lepšiu kontrolu a okamžite z nej zachytil strach. Strach z neho. Veľavravne sa pozrel smerom k chlapcovi a opäť na ňu. Zdalo sa mu, že pochopila.

„Prečo?!“ spýtal sa drsne, no tak potichu, aby to počula len ona. Na chvíľku zosilnil zovretie. Chcel od nej jasnú odpoveď.

„Len som chcela, aby ma nepustil,“ vydýchla a vystrúhala bolestivú grimasu. V očiach sa jej zaleskli slzy.

„Mŕtvy by ťa aj tak ďalej nedržal,“ odvrkol, ignorujúc náhlu vlnu kŕčov, čo sa opäť zmocnili jej tela.

Zahanbene sklopila zrak, ale dlho jej to nedovolil. Po chvíľke ju opäť prinútil pozrieť sa mu do tváre.

„Už to nikdy viac neskúšaj! Rozumieš?!“ Pohrozil jej, úspešne vložiac do hlasu ešte najviac autority.

Vystrašene prikývla. Silný kŕč jej nečakane trhol telom v nesprávnom smere a ľavý ramenný kĺb vydal protestujúci zvuk. Krátko, bolestivo zasyčala. Zazdalo sa mu, že kamenná hradba, ktorú si okolo seba postavila v momente, keď jej telo prijalo Anjelské slzy, sa práve rozpadla na drobný štrk a už viac nemá dostatok energie na to, aby bola aj naďalej schopná čo i len navonok vzdorovať svojej bolesti.

„Daj ma dole,“ prosebne zašepkala cez stisnuté pery. Väčšina svalov sa jej viditeľne triasla od vynaloženej námahy udržať telo v správnej pozícií. Celá priam sršala bolesťou. Napadlo mu, že teraz by spravila čokoľvek, len aby sa jej zbavila. A práve to chcel dosiahnuť ‒ ibaže bez tej bolesti. Škodoradostne sa uškrnul.

„Prosím, daj ma dole,“ povedala hlasnejšie. „Ja... už budem dobrá,“ dodala po chvíli so značnou námahou, vydychujúc pomedzi bolesť. Nepochyboval, že ju stálo veľa vysloviť to ‒ a nielen po fyzickej stránke.

Ešte viac sa usmial. Neveril jej. Ako by mohol. Pustil ju a odvrátil sa od nej.

„Prosím!“ vykríkla a v hlase jej okrem bolesti rozoznal aj paniku vychádzajúcu z pomyslenia, že odíde a nechá ju tak.

Spravil pár krokov a obzrel sa za ňou predstierajúc, že si to rozmyslel. Na tvári sa jej okamžite zjavila obrovská úľava, ktorá mu takmer vyvolala záchvat smiechu.

Ovládol sa. „Keď budeš dobrá, toto nebude potrebné,“ prehovoril pomaly, vychutnávajúc každé slovo. Netušil, ako ju mohlo vôbec napadnúť, že by ju skutočne pustil po tom, ako mu skoro zabila jeho človeka.

Nahnevane zaškrípala zubami a odvrátila od neho tvár. Jasne pochopila narážku. Najprv musí poslúchať, a až potom ju nebude trýzniť. Nie naopak.

Spokojne sa usmial a premeral si ju skúmavým pohľadom. Ešte stále bola nádherná, ale už nie tak ako predtým. Vyprchala z nej všetka tajomnosť a nahradila ju bolesť, o ktorej dúfal, že si ju zapamätá dosť dlho na to, aby o ňu ďalší deň už nestála. Preletel zrakom po jej chrbte uisťujúc sa, že má pre dnešok príliš málo fyzickej či magickej sily na to, aby na svetlo sveta mohla vytiahnuť svoje motýlie krídla. Pripomenul si, že tak je to správne.

Otvoril dvere jej cely. Muž tmavej pleti vyšiel ihneď, ale chlapcovi to trvalo o niečo dlhšie. Hľadel na ňu, akoby sa do nej zamiloval. Pohol sa až vtedy, keď mu položil ruku na chrbát a potisol ho. Videl mu na tvári, že by bol radšej zostal pri nej, ale zároveň vedel, že mu rozhodne nebude odporovať.

Rozhodol sa, že ho zoberie k Liečiteľovi aby zistil, či ešte stále nie je náhodou pod vplyvom jej kúzla. On by teoreticky mal vedieť nájsť správne protizaklínadlo a očistiť tak jeho myseľ od jej moci. Na druhú stranu si ale musel pripustiť možnosť, že je to v ňom samom. Súcit a strach o ňu. Láska.

Podvedome sa zamračil. V tom prípade by mu už viac nemohol dovoliť priblížiť sa k nej. Bol si istý, že v opačnom prípade by ho to skôr či neskôr stálo život.

Vrhol naňho rýchly pohľad a po chvíli sa máličko usmial. Zazdalo sa mu, že mu v oku zazrel iskričku čierneho plameňa, ktorý patril do jej očí.

Oslovil ho s nádejou v hlase.