Chirurg

Slastne som si potiahol s cigarety a pozrel von cez podkrovné okno. Vonku fúkal silný studený vietor a ulica pri mojom dome sa hemžila ľuďmi, tí čo sa akurát neponáhľali sa smiali s tých čo sa ponáhľajú, iný s toho ako sa šmýkajú a padajú na zamrznutej kaluži, ale ja som sa smial zo všetkých. Dnes som mal na to dôvod. Pýtate sa prečo? No hlavne preto, že pred chvíľou som sa poriadne najedol. Zdá sa vám to málo na takú radosť? Možno, ale ja som veľký gurmán povedal by som, že priam labužník a s hocijakým kusom mäsa sa neuspokojím. Mne teda najviac chutia kolienka, a ten sused ich mal fakt veľmi dobré, veľmi. No a to sme sa dostali k môjmu druhému dôvodu na radosť. Ten sused mi už narobil kopec problémov, však to poznáte - susedské spory, pár vytopení, vytrhnutá schránka, nápisy na dverách, ... Bolo toho dosť a povedal som si že je lepší nôž v hrsti ako sused na súde. Ten by sa vliekol aspoň dva roky a takto stačili dva švihy nožom a bolo po probléme.

Odstúpil som od okna a zahasil som cigaretu, jej koniec som neznášal pripomínal mi chuť spáleného mäsa. Vstal som a rozhliadol sa po izbe, na stole bol položený tanier s príborom a fľaška červeného, no tak som to volal ja, v skutočnosti to bola prevarená krv, ochutená rôznymi ingredienciami - môj vlastný recept. V pohári ešte trochu ostalo a tak som si trochu uchlipol. Oblizol som sa a vošiel do kuchyne, sporák bol ešte teplý a na ňom sa vynímal hrniec, no to by ste neverili koľko práce dá uvariť také kolienko, ale ten výsledok skutočne stojí za to. Vzadu v komore som mal svoje malé kráľovstvo, mraziaci box, stôl, ktorý som ešte kedysi dávno ukradol z patológie a náčinie - pílky, nože, nožnice... Tu som sa naozaj cítil veľmi príjemne, ten pocit mi dodával silu, ale najhoršie bolo, že som sa tu čiastočne prestával kontrolovať, proste by ste povedali, že som sa nezmestil do kože, to isté však teraz doslova platilo aj o mojom hosťovi. Keď som sa tak na neho pozrel ako tam leží na stole prišla na mňa akási úzkosť. Zrazu som mal pocit, že chcem byť medzi živými, no často sa mi to nestáva, ale keď to na mňa príde je to o to horšie. Neostávalo mi teda nič iné ako pobrať sa von do ulíc. Suseda som hodil do mrazáku, zamkol komoru, ešte sa pozrel von oknom, obliekol sa a vypadol von.

Ulica bola už prázdnejšia, ale aj tak do mňa niekto sústavne narážal. Otravné decká sa naháňali medzi ľuďmi a mne sa opäť začali zbiehať slinky. Zamieril som viac do centra kde boli teraz vianočné trhy. Keď som sa pozeral na tie stromčeky a ďalšie blbosti uvedomil som si, že Vianoce sú už za chvíľu tu a ja ešte nemám žiadneho "vianočného kapra". Sused mi vydrží tak dva týždne a tento rok to musí byť špecialita, povedal som si a začal sa rozhliadať po okolí. Pri okienku stál mladý pár, no to by teda bolo mäska, mladé, mäkké, šťavnaté hmmm, oblizol som sa a už som bol rozhodnutý, že sa vydám za nimi a keď budeme v nejakej tichej uličke tak..., ale moje plány prekazil ďalší pár, ktorý bol asi s nimi, lebo sa zrazu začali spolu rozprávať a spolu aj niekam odchádzali. No štyroch by som už nezvládol, predsa nebol som najmladší. No ozaj, vy ešte neviete koľko mám rokov, priznám sa, že ani ja. Ľudské mäso má dve vlastnosti: tá dobrá - predlžuje život, tá druhá - nič nepamätáte. Fakt možno tak dva-tri týždne dozadu, ale to je asi tak všetko, no možno ešte nejaké strašne silné zážitky, napr. to keď som pripravoval svoj prvý obed, poviem vám to teda bola pochúťka.

"Prepáčte...," vyrušila ma z rozímania akási žena, keď sa zrazu objavila predo mnou.

"Je mi hrozná zima a asi som stratila peňaženku, chcela by som vás poprosiť či by ste mi..."

"Samozrejme," vedel som čo chce, ale vedela to aj ona. Vyzliekol som si svoj kabát a obliekol jej ho, "čo tu robíte takto oblečená?"

"To je dlhá história, rada by som vám to povedala, ale niekde inde," a milo sa usmiala. Až teraz som si uvedomil, že som konečne našiel to čo som hľadal, no vlastne my to napadlo keď som sa nenápadne pozrel dole. Nie žeby nemala peknú tvár, zaujali ma aj jej krásne veľké zelené oči, ktorými sa na mňa stále pozerala, ale keď som zbadal tie kolienka, no to vám poviem mal som čo robiť aby som tam nezačal slintať. No proste nádhera, to si neviete ani predstaviť, čo sa skrývalo pod jej čiernymi pančucháčmi. Tá necelá sekunda letmého pohľadu mi stačila na to, aby som si urobil dokonalú a podrobnú predstavu o jej anatómii rovnako ako o mojej štedrovečernej pochúťke. Tento krát už žiadna tlstá domovníčka, ani žiadny šľachatý sused, ale... jednoducho dokonalosť.

"Ak nemáte nič proti, môžeme ísť ku mne, bývam tu neďaleko," našťastie som sa ešte kontroloval.

"Poďme," odpovedala a chytila ma za plece, mierne sa o mňa oprela a vykročili sme smerom k môjmu domu, celou cestou sme neprehodili ani slovo, len sa o mňa mierne opierala a občas milo usmiala. Snažila sa nenápadne zrýchľovať akoby sa niekam ponáhľala alebo pred niečím utekala, ale myslím, že nech to bolo ako chce, ja som mal skutočne dobrý dôvod na radosť. No veď kto by si nechcel naplno vychutnať Vianoce.

Konečne sme boli tu. Odomkol som dvere a vstúpili sme do bytu. Zobliekol som jej môj kabát a usadil ju na gauč.

"To je víno? Dáme si?" zbadala fľašku, ktorú som zabudol schovať.

"Nie, nie donesiem niečo lepšie, toto by vám už asi nechutilo," zobral som fľašku a vošiel do kuchyne, opatrne som sa pozrel či náhodou nechce ísť za mnou, ale našťastie pokojne sedela v gauči. To mi vyhovovalo pretože som si mohol v kľude vybrať náčinie. Mnohý si myslia, že zabiť niekoho len tak na mäso je jednoduché, ale to je omyl. Napríklad keď svojej obeti podrežete hrdlo, pľúca sa jej veľmi rýchlo naplnia krvou a kto sa má potom hrabať v takom svinstve. Táto práca chce pravého umelca. Vybral som malú sekerku, môj obľúbený nástroj, taký rýchly úder do hlavy robí divy, však náš bývalí poštár by vám o tom vedel rozprávať určite celé hodiny, teda keby mohol. No, ale dajme sa do práce. Žena sedela takmer bez pohnutia otočená chrbtom ku mne. Hlava jej nádherne prečnievala nad operadlo. Pomaly som sa približoval, v jednej ruke tá moja sekera a v druhej vedro, no nechcem predsa aby mi to tu celé zasvinila od krvi. To je teda vzrušenie, dva metre, meter, pevne som zovrel rukoväť a z celej sily sa napriahol, ale úder som už nezasadil. Pocítil som silné pálenie v krku a potom už nič.

Dievča

"Tak za koľko zlatko?" zastavil pri mne strieborný Opel a keďže som bola teraz na rade ja, nastúpila som.

"Ako vždy, miesto poznáš?" ten slizký smrad pokýval len hlavou a ja som už videla ako sa teší, po brade mu takmer začali stekať sliny.

"Tu zastav," došli sme na miesto, tiché zátišie v lese, hlboko za hlavnou cestou.

"Tak čo," pozrel sa na mňa a z toho hnusného pohľadu mi bolo jasné, že to už má spočítané. Ľahla som si na svojom sedadle na chrbát a pomaly som si začala vyhŕňať sukňu aby som ho prilákala čo najbližšie. Bol tam kde som ho mať chcela. Dlhšie som neváhala ani sekundu.

"Ty hajzel," kopla som toho sviniara s celej sily priamo do hlavy až vyletel z auta. Z kabelky som si začala vyťahovať svoje náradie. Môj obľúbený švédsky kuchynský nôž sa vo svetle pouličnej lampy nádherne leskol a lačne čakal ako sa zaborí do toho hajzla, čo sa teraz zvíjal na zemi.

"Prečo? Ty sviňa ..." márne mával rukami do vzduchu v snahe zachrániť si svoj biedny život, rýchle mávnutie nožom ukončilo jeho snahu rovnako ako aj moju. Konečne som mala pokoj. Teda skoro, ešte to ísť domov uvariť, ale to je pre mňa najmenší problém. Otvorila som dvere na jeho aute a posadila ho na sedadlo spolujazdca, túto časť som zbožňovala najviac, to ako si sedí na mieste, kde predtým viezol on mňa v domnení, že ma má pod kontrolou a teraz je to všetko úplne ináč, to ma nesmierne vzrušovalo. Naštartovala som auto a zamierili sme ku mne domov. Táto cesta, aj keď pomerne krátka, sa hrozne vliekla. Väčšinou som sa snažila rozpamätať kedy to všetko začalo, ale spomienky boli vždy matné a chaotické. Matne som si pamätala na to, ako som si dala môj prvý dúšok krvi rovnako aj posledný kus mäsa. Myslím, že to ma zmenilo, tá krv, to mäso ten život a tá posadnutosť. Mnoho krát som rozmýšľala o tom, že môj život za veľa nestojí, alebo že je to stále o tom istom, ale neverili by ste aká je to zábava a navyše máte stále plnú peňaženku a žalúdok. Ja viem, je to povrchné a primitívne, ale ja si proste nemôžem pomôcť. Tí hajzli čo sem chodia si aj tak nič iné nezaslúžia, je to len banda zvrhlíkov a úchylákov. Ja vlastne robím pre tento svet záslužnú činnosť, keď ho zbavujem od takéhoto svinstva.

"Kurva," hlasito som vykríkla a zastavila necelý meter pred ním. Na prechode predo mnou sa motal Santa. No vážne, taký tlstý tajtrlík čo si oblieka červené handry a lepí si na ksicht bradu.

"Kurva Santa, dávaj bacha mohla som ťa zraziť."

"Kurva si tu jedine ty," Santa sa nasral a kopol mi do auta. To ma vážne vytočilo, vyletela som z auta a začala som vyberať z kabelky nôž.

"Čo to tu na mňa skúšaš?!" Santa mi jednu zavesil a ja som sa zviezla na zem.

Ocitla som sa v nejakom byte, bolo to asi v meste, pretože som slabo počula typické mestské zvuky. Bola som zviazaná na stoličke, uprostred miestnosti a hrozne ma bolela hlava. Sviňa Santa ma sem musel dovliecť. Zo zadnej miestnosti som počula akési zvuky a cítila prenikavú vôňu mäsa. Vôňu, ktorú som tak dobre poznala. Kto to do pekla je? Ale rozhodla som sa, že nebudem čakať kým to zistím, musím sa odtiaľto dostať za každú cenu. Bola som hladná a unavená, ale mala som ešte trochu síl. Rozhliadla som sa po izbe čo by mi mohlo pomôcť. Za fotelkou som zbadala vytŕčajúcu rukoväť môjho noža. Hmm, ten somár, povzdychla som si a okamžite som k nemu doskákala. Hodila som sa na zem presne na nôž. Skoro som si odrezala prst, ale vyslobodila som sa. Rozkopala som tomu hajzlovy celé dvere a bežala som dole, vybehla som von. Už som vedela kde asi tak som. Bolo to niekde v centre, zatuchnuté hnilé uličky plné bezdomovcov a rozkladajúcich sa potkanov. Vtedy som si spomenula na to, ako som raz tu malú zapáchajúcu sračku ochutnala, no to bolo také svinstvo, že keby som nebola vtedy taká hladná ako teraz asi by som to hneď všetko vyvracala. Vybehla som von z uličky a ocitla som sa na námestí kde boli práve vianočné trhy. Kopec debilov čo nemajú čo robiť a tak snoria okolo stánkov, ale jeden ma zaujal. Stál pri stánku a obzeral sa okolo seba akoby niekoho hľadal. "Čo hľadáš zlato?" pomyslela som si a vyrazila som k nemu, pri troche šťastia zabijem dve muchy jednou ranou; utečiem tomu úchilákovy a možno budem mať príjemný večer zakončený dobrou večerou.

"Prepáčte...," doslova som skočila pred neho a s vášnivými očami som sa na neho pozrela.

"Je mi hrozná zima a asi som stratila peňaženku, chcela by som vás poprosiť či by ste mi..." ani som to nestihla dopovedať, asi to bol nejaký gentleman, alebo len presne vedel o čo mu ide. Obliekol mi kabát a spýtal sa ma "čo tu robíte takto oblečená?"

"To je dlhá história, rada by som vám to povedala, ale niekde inde," chvíľu si ma premeriaval, ale vzápätí povedal: "Ak nemáte nič proti môžeme ísť ku mne, bývam tu neďaleko."

"Poďme," vydýchla som si a jemne sa o neho oprela. Býval blízko, ale ja som mala stále ten nepríjemný pocit akoby ma ten hajzel Santa sledoval. Neviem, no na takéto veci som mala vždy dobrý nos. Cítila som sa bezpečne, ale aj tak som sa snažila zrýchliť krok, aby sme boli čo najskôr v bezpečnom príbytku môjho nového hostiteľa.

Konečne sme dorazili, mal pekný malý byt, skromne zariadený s veľmi zvláštnou atmosférou. Neviem prečo, ale okamžite som sa tu cítila ako doma. Na stole bola fľaša vína, ktorého jemná vôňa vo mne prebúdzala chuť, tú známu chuť, ktorej sa odvtedy čo som ju zakúsila prvý krát nemôžem zbaviť.

"To je víno? Dáme si?" spýtala so sa ho.

"Nie, nie donesiem niečo lepšie, toto by vám už asi nechutilo," zobral fľašu a vošiel niekam dozadu, asi tam mal kuchyňu. No čo už, dúfala som, že donesie niečo aby mi bolo lepšie, ale zrazu ma napadlo, prečo si ten večer nespríjemniť už teraz. "Kurva kabelka," zanadávala som potichu, ten hajzel Santa. Doriti, čím mám skoliť tohto blbca. Začala som sa obzerať okolo, či by sa tu nenašlo nejaké vhodné náradie keď som predo mnou pri šatníku zaznamenala akýsi pohyb. Zdalo sa mi to akoby sa zavlnil kabát na ňom zavesený, ale vzápätí som zbadala, lesk nejakého predmetu, ktorý sa rýchlo približoval. Bol to môj nôž, ale to som si uvedomila až keď sa mi zaboril do hlavy, zvalila som sa na gauč a to bolo asi tak všetko, nič viac si nepamätám.

Santa

"Aha, Santa," ukazovalo na mňa akési decko na ulici a mne sa stále zbiehali sliny. Už týždeň som nejedol. Tento kostým to bola posledné nádej, zúfalstvo. Nie, deťom som nikdy neubližoval. Veď koniec-koncov by som si len robil zle keby som nenechal dorásť, kým s nich budem mať viac úžitku - teda viac mäsa. Ale teraz to bolo všetko iné, od hladu som takmer nevidel, ledva som sa potácal po meste a hľadal obete. Predstavoval som si poriadny kus mäsa v mojom hrnci, paru, ktorá z neho vychádzala, ten nádherný pohľad keď sa mäso oddeľuje od kostí a ja si labužnícky pochutnávam na takomto vývare. Jednoducho sen a dnes som sa rozhodol ho naplniť; ten sen aj ten hrniec.

"Santa, čo mi prinesieš," zastavilo sa pri mne ďalšie decko a potiahlo ma za kostým. Okamžite som sa začal obzerať okolo seba či tu náhodou nemá rodičov, alebo tak, ale opäť to dopadlo ako vždy.

"Martin, nechaj Santu na pokoji," kričala po ňom asi jeho matka a ja som opäť vyšiel na prázdno. Rozhodol som sa, že tu už dlhšie nebudem. Vyšiel som von a vydal som sa na cestu smerom k lesíku na okraji mesta. V lesíku sa hralo vždy veľa detí bez dozoru, to bola moja šanca. Vykročil som na cestu a pred očami som nemal nič iné ako jedlo. Videl som už poriadne rozmazane, každý jeden krok ma poriadne bolel a s obrovskou námahou som prekladal nohu cez nohu a posúval sa ďalej. "Moje detičky," zašomral som si a predstavoval si tú nádhernú chuť a vôňu pečeného mäska zľahka podusené na masle a s cibuľkou. Vykročil som na cestu a stále sa pozeral pred seba.

"Do riti," vykríkol som. Tesne pri mne zastavilo auto a z neho vystúpila nejaká štetka s pasákom na vedľajšom sedadle.

"Kurva Santa, dávaj bacha mohla som ťa zraziť." vyhŕkla na mňa.

"Kurva si tu jedine ty," odpovedal som a kopol je do auta. Bol som už pekne nasratý a tá štetka začala niečo vyberať z kabelky. Neváhal som ani sekundu.

"Čo to tu na mňa skúšaš?!" vykríkol som a rýchlym úderom ju poslal na zem. Pozrel som sa dovnútra ako na to reaguje ten pasák, ale ten spal ako zabitý. A vtedy ma to napadlo. Konal som viac menej inštinktívne, chytil som ju za ruky a vtrepal dnu na zadné sedadlá. Spod plášťa som vytiahol svoje náradie - malá nenápadná mačeta - skutočné umelecké dielo, presunul som sa dnu a zavrel dvere. Až teraz som si uvedomil, že som sa vôbec nepozeral okolo či ma náhodou niekto nevidel, ale na tejto bočnej ceste skoro nič nepremáva takže to môžem roztočiť. Pomaličky som chytil pasáka za hlavu, na hrdlo mu chcel priložiť nôž, ale ... Do riti, ten hajzel bol už tuhý. Až teraz som sa pozrel bližšie, mal rozpárané celé brucho a nechutne rozbitú hlavu a ja som mal nechutne krvavé ruky. Oči mi teraz doslova zaiskrili, vôbec som nemyslel na to prečo toho hajzla vykuchala alebo kto to je. Áno, myslel som len na jediné - na jedlo. Naštartoval som a pridal plyn. Štetku si nechám na neskôr a teraz si načnem toho pasáka. Normálne mŕtvoly nejem, ale teraz bol výnimočný stav a nakoniec bol ešte teplý tak čo.

Dorazil som domov. Našťastie bol všade kľud a tak som ich mohol pekne jedného po druhom dotiahnuť dnu. Štetku som priviazal na stoličku a s pasákom som sa išiel pekne pohrať do kuchyne. Nie, nechcem sa chváliť, ale som skutočne dobrý kuchár. Veď sa tým aj živým, v reštaurácii neďaleko odtiaľto. Občas naším nič netušiacim hosťom pripravím nevšednú pochúťku. A hostia sa nestačia oblizovať. Počas spracovania som si pospevoval moju obľúbenú básničku:

Oddelím mäsko od kostí,

povarím a ochutím,

vôňa sa tu rozhostí,

z hrncov plynie slastný dym.

Vrýva sa mi do hlavy,

ovláda môj hlas,

spievam si ja z radosti,

spievam si ja zas.

Príprava bola moja obľúbená činnosť, ale teraz som sa už nemohol dočkať, sliny mi už skoro stekali do hrnca a ja som sa netrpezlivo pozeral na hodiny. Ešte štyri minúty, ešte tie dlhé a neznesiteľné štyri minúty. Odolával som pokušeniu vybrať ten nádherný voňavý kúsok mäska a ukončiť tak svoje trápenie, bolesti som už ani necítil, mokrý a spotený, čakal som trpezlivo aby sa moje strádanie skončilo v nádhernej extáze chuti a radosti. Posledná minúta bola nekonečná, číslice na hodinách sa mi rozmazávali. Ruky, v ktorých som držal porcovací nôž a vidličku sa mi triasli a ja som začal nahlas odpočítať. Desať, deväť, osem, sedem, ... kurva čo je. Začul som silné údery do dverí a rýchle kroky. Odskočil som od sporáku a dvoma ďalšími skokmi som sa dostal do obývačky. Do riti, z celej sily som zanadával. Jedným rýchlim pohybom som si obliekol plášť a druhým zobral nôž, čo ležal na zemi. Vybehol som na schodisko a za pár sekúnd som bol už dole na ulici. Musel som prekonať niekoľko svetových rekordov, ale kurvu som nedobehol. Zdrhla mi. Teraz keď vie kde bývam, alebo nebodaj kto som... Musím ísť za ňou. Upravil som si plášť, nasadil bradu a vyrazil na ulicu. Určite mi bude chcieť zmiznúť v dave. Zamieril som teda na trh do centra.

Plášť za mnou vial a deti ktoré po mne pokrikovali som už ani nevnímal, pred sebou som videl jedinú korisť. Jednou rukou som si pridržiaval bradu, ktorá mi už len tak tak držala na tvári a druhou som zvieral nôž pod plášťom. Konečne som dorazil na miesto. Aj keď som už dobre nevidel začal som sa rozhliadať. Videl som tam veľa ľudí, rôzne stratené existencie, zlodejov, ktorý okrádajú zlodejov, ale moja kurvička nebola nikde. Deti po mne kričali, ľudia do mňa sácali, ale ja som stále pozoroval dianie. Kontroloval som celé zorné pole, ešte raz a ešte raz. "Kurva kde si," zanadával som potichu a znovu to celé prešiel. Konečne. Zbadal som ju aj s nejakým týpkom ako sa snaží vytratiť vo vedľajšej uličke vedúcej s trhu. Okamžite som sa vybral sa za nimi. Videl som ako zrýchľuje krok a vedel som, že jej to nepomôže. Našťastie nešli ďaleko. Vošli do domu o niekoľko ulíc ďalej. Akonáhle zašli do vchodu, vyrazil som čo najrýchlejšie aj ja. Dnu som sa dostal ľahko, ale mal som strach, že mi zmiznú v dome. Nezmizli. Staré kovové schodisko ich prezradilo a ja som mohol vypracovať plán útoku. Určite vám muselo dôjsť, že pri mojom spôsobe života nejaké dvere nemôžu predstavovať problém. Skôr som sa obával tých dvoch. Bol som pri dverách. Opatrne som sa o ne oprel a stlačil kľučku. Boli zamknuté. Z vnútra som nepočul žiadne hlasy čo ma trochu znepokojilo, ale vzhľadom na situáciu, v ktorej som bol som už nemal čo stratiť. Nôž som zasunul medzi dvere a zárubňu. A silným, ale jemným pohybom zatlačil na rukoväť. Staré dvere povolili. Chvíľu som čakal, či nevzbudím rozruch, ale všade bol kľud ako doteraz. Preplazil som sa cez predsieň a vykukol spoza zavesených kabátov. Bola tam. Sedela na gauči a obzerala sa po izbe. Opatrne som sa postavil a nahmatal som nôž. Myslím, že zaregistrovala pohyb, ale to bolo všetko čo mohla stihnúť. Napriahol som ruku a hodil nôž. Nádherne sa jej zaboril do hlavy, bez jediného zbytočného zvuku. Svoju radosť som však musel krotiť. Ešte som tu mal toho ďalšieho. Určite je tam vzadu. Priskočil som teda k telu a vybral jej nôž z hlavy. Trochu som ju podoprel vankúšmi aby sa nezvalila na zem a ja som sa prikrčil do rohu miestnosti. Stihol som to len tak tak. To čo som zbadal ma trochu zaskočilo. Týpek mal v jednej ruke sekerku, v druhej vedro a blížil sa k mojej kurvičke. Ničomu som nerozumel, ale vedel som, že nesmie poškodiť moju korisť. V okamihu keď napriahol ruku, vyrazil so z kúta a bodol som ho do krku. Okamžite sa zvalil na zem.

Poviem vám, že vôbec neviem čo sa tu odohralo, ale je jedno je isté, konečne niekto obdaroval aj Santu.