Posledný človek.
Scifi báseň.
Mrazivé ticho sa mieša so studeným svetlom hviezd,
nekonečná prázdnota sa prelína v nekonečný žiaľ.
Kryštáliky ľadu rotujú spolu s kozmickým prachom,
aby v tichosti spoločne putovali vôkol žltého Slnka.
Studené svetlo svieti na mŕtvu planétu, na tisíce miest,
sú tu iba tiché ruiny, nič iné nevidieť hoci hľadím v diaľ.
Kedysi slávne mestá sú teraz porastené zeleným machom.
A mne pri tomto pohľade už iba potôčik sĺz po tvári žblnká.
Skaza a smútok obliehajú túto niekedy prekrásnu planétu,
na obežnej dráhe čaká ma len moja osamelá kozmická loď,
Pred pristátím však preskúmal som všetko z vrchu - za letu.
Srdce mi krváca, duša smúti, len mozog stále vraví: Tak už choď.
Hoci s nesmiernym žiaľom, nakoniec predsa len odchádzam preč,
v duchu sa však stále pýtam čo sa tu stalo, kto pozdvihol skazy meč?!
Pristávací modul do seba vzápätí prijala nežne moja materská loď.
A ja vtedy som sa zmohol iba na zlomený výkrik: Tak už predsa choď!
Slnečnú sústavu opúšťam v depresii, so smútkom na duši,
vtedy znenazdania ozvalo sa hlasné vytie poplachových sirén.
Pri prelete ohlásila sa zabudnutá pevnosť, tak ako sa na automat sluší,
svojimi energetickými lúčmi do mojej lode naplno búši.
Tú pevnosť predsa vytvoril ľudský rod, to klbko krvavých hyen,
Ona však robila len to čo jej do vienka dali, fakt nemala sa za čo hanbiť.
Našťastie dokonalá pozitronika mojej lode včas aktivovala ochranný štít,
inak by naozaj nemala až také veľké problémy ma zabiť.
Slnečná sústava zostala niekde tam, ďaleko vzadu, v tom hviezdnom mori.
Ja som človek, už posledný a zároveň jediný svojho skazeného druhu,
telo mi pomaly chradne, mozog drieme a duša jasným plameňom horí.
Mrzí ma len jedno, že už nikdy neuvidím na rodnej planéte farebnú dúhu.
Po nekonečne dlhej dobe, zmieril som sa s tokom času,
vtedy som už úplne prestal načúvať aj vnútornému hlasu.
Vo svojom vnútri cítim, že môj koniec sa už pomaly blíži,
taktiež moja dokonalá loď sa priestorom iba tak tichučko plíži.
Vtedy objavil som sústavu čo pozdvihla naposledy dušu moju,
objavil som ju však veľmi neskoro, ale predsa len došlo k boju.
Vo vnútri rozhostil sa mi kľud a myslel som iba na čarovnú dúhu,
vzápätí potom zomrel som, ako posledný človek svojho druhu.
Ján Čmelík
Diskusia
Alexander Schneider
Uff... autor (alebo editor?) v titulku tohto diela poznamenal, ze sa jedna o basen. "Posledny clovek" ale vo svojej konstrukcii rymov, versov alebo celkovej skladby basne prekonava v zlozitosti dokonca aj Homera... 15 a viac slabik na vers. Jeminku!!! A tie rymi... keby sa autor o ne aspon nesnazil, ale on sa pokusa. Pri pokuse to zial aj ostava. Moja rada - kratsie verse, aj bez rymov - poezia ich nepotrebuje. Dej nie je zly - dobre, ze sa autor vyhol priamemu moralizovaniu a nechava ho na citatela. A este nieco - poezia nie je o vytrvalom vytvarani basnickych prostriedkov (metafory, porovnania, personifikacie), ale o premietani pocitov mysle do obrazov zivota - a toto mi v diele chyba.
23.04.2001
Uff... autor (alebo editor?) v titulku tohto diela poznamenal, ze sa jedna o basen. "Posledny clovek" ale vo svojej konstrukcii rymov, versov alebo celkovej skladby basne prekonava v zlozitosti dokonca aj Homera... 15 a viac slabik na vers. Jeminku!!! A tie rymi... keby sa autor o ne aspon nesnazil, ale on sa pokusa. Pri pokuse to zial aj ostava. Moja rada - kratsie verse, aj bez rymov - poezia ich nepotrebuje. Dej nie je zly - dobre, ze sa autor vyhol priamemu moralizovaniu a nechava ho na citatela. A este nieco - poezia nie je o vytrvalom vytvarani basnickych prostriedkov (metafory, porovnania, personifikacie), ale o premietani pocitov mysle do obrazov zivota - a toto mi v diele chyba.
23.04.2001