Zvírený prach a piesok sa lenivo zdvíhal zo zeme pod dopadom môjho tela. Cítil som ho nielen na tvári ale aj v ústach. Pach po spálenine v zemi ostal aj po toľkých rokoch. Snažil som sa zdvihnúť zo zeme a pokračovať ďalej, lebo to bola jediná vec, na ktorej mi práve záležalo. Natiahol som ruku a pár krát vystrelil z pištole za seba. Neobzeral som sa. Dúfal som, že to tie beštie aspoň nachvíľu zastaví. Chrčanie však neprestalo. Vyskočil som na nohy, ktoré ma neuveriteľne od nepretržitého behu boleli, no strach ma premohol a spravil som rýchle rezké kroky. Minul som pár stromov po rozsiahlej lúke a snažil sa dostať k lesu neďaleko predo mnou. Nevládal som dýchať a únava pomaly, ale isto prichádzala. K cieľu mi už chýbalo len pár metrov. Obzrel som sa inštinktívne dozadu a na moje prekvapenie sa jedno z tých malých štvornohých potvor rútilo priamo na mňa. Nestihol som ani vystreliť, keď som sa zrazu ocitol opäť na zemi. Veľkou silou začala tá vec so mnou metať. V rýchlosti som si dal dole batoh, do ktorého to monštrum nepretržite hrýzlo. V tej chvíli to bola jediná šanca ako sa dostať preč, pretože niekoľko ďalších sa už blížilo. Nikdy som nestratil batoh, no teraz som nemal na výber a z posledných síl dobehol k schátralému lesu. Po chvíľke som už nevládal a nepríjemné zvuky za mnou stíchli. Zohol som sa, naberal dych a obzrel sa za seba. Tie psy mi roztrhávali batoh na kúsky a žrali jedlo, ktoré som mal pripravené na prežitie v tejto prekliatej časti zóny. Ňuchali a vrčali na seba, akoby na chvíľu na mňa zabudli.

Zotrel som pot z tváre a v momente keď som sa vzpriamil, zavetrili ma. Zaklial som a ďalej bežal cez lesnaté krovie. Náhle som však po pár krokoch stratil pevnú zem pod nohami. Po nepríjemnom pocite sa moje unavené telo už rútilo dole zarasteným svahom. Dopad bol tvrdý a nachvíľu som mal pocit straty vedomia. Piskot v ušiach neprestával. Jediné čo ma prebudilo z bdelého vnímania bola tekutina, ktorá mi dráždila pažerák. Premohol som sa a otočil na bok. Vypľul som krv a podľa kvapiek padajúcich na zem, bolo jasné, že mi do úst stiekla z nosa. Pár krát som zakašľal a snažil sa dať dohromady.

Nevedel som kde som a tak som vytiahol z bundy PDA, o ktoré som našťastie neprišiel, no v rukách sa mi rozsypalo na niekoľko kúskov. Vedel som, že to je môj koniec. Nikto sa o mne nedozvie. Pri myšlienke, že som stratený som od zlosti hodil úlomky PDA do diaľky. Posadil som sa a z bočného vrecka na nohaviciach som vytiahol malú kovovú nádobu. Aspoň Vodka v týchto končinách chutí lepšie ako v ostatnej časti Ukrajiny. Neodolal som pár glgom tohto lieku na dušu a snažil sa rozpomenúť si lokáciu miesta, kde som mal namierené. Slnko práve vystŕkalo svoje rožky spoza obzoru a moje myšlienky sa náhle zatúlali do minulosti. Myslel som naňho, na Nikolaja. Na môjho jediného brata, ktorý je dôvodom tejto zaujímavej prechádzky v zamorenej prírode. Vždy ma podržal. Celý život som nebol najvzornejším človekom, no on stál zakaždým pri mne. Má tri dcéry a ženu menom Nadia, ktorú mu môže každý závidieť. Nemal prácu už dlho a o tomto prekliatom mieste sa dozvedel náhodou. Pre uživenie rodiny ako bývalému vojakovi mu neostávalo nič iné, ako skúsiť túto prácu stalkera. Želal by som si vrátiť čas späť a nikdy sem neprísť na toto pekelné miesto, ktoré boh zatratil. „Prečo som mu ten nápad nevyvrátil? Prečo? Prečo ja blbec.“ spytoval som svoje vlastné svedomie tichým šepotom.

Na misie sme od začiatku chodili spoločne, no tentoraz sa pred pár dňami vydal s jednou skupinkou sám. Nikdy sme spoločne nenašli žiaden artefakt. Od začiatku bol posadnutý nájdením jednej z tých zvláštnych vecí. Ja som chcel, aby sme plnili jednoduchšie misie. Videl som mnohých, ktorí sa už do kempu nevrátili. Nechcel som, aby som sa dožil toho, že jedného dňa pôjdem po úbytkoch jeho mŕtvoly. Mal som ho rád, aj keď v poslednom rozhovore s ním, som ho preklínal. Toto miesto mení úplne všetko, aj ľudí, ktorí sú jeho súčasťou. Veľa ľudí ho neopúšťa, sú nim pohltení až do svojej smrti. Vedel som, že nie je mŕtvy, tušil som to a veril v to. Pred niekoľkými hodinami mi poslal správu, v ktorej znie, že na niečo natrafil, no nemôže nikomu veriť a potrebuje pomoc, moju pomoc. Preto tu sedím na pospas rádioaktívnej splodiny a rozmýšľam o tom, aké by to bolo ak by nikto z nás nevstúpil na toto prekliate miesto. Vedel som, že to sa už nedá zmeniť a tak som sa upriamil na to aby som rozoznal miesto, kde sa práve nachádzam. Naposledy ako som sa pozeral na PDA som bol od neho necelých päť kilometrov smerom na západ. Vstal som na nohy. Slnko už osvetľovalo celé okolie. Pozrel som sa na kopec skadiaľ som sa skotúľal a na starých skormútených stromoch rástol mach. Ten rastie smerom na juh, aspoň to som si pamätal z detských knižiek pre pionierov, ktoré som tie dlhé roky po revolúcii zatracoval. Smer som mal jasný. Vytiahol som zásobník z pištole a nabil ho nábojmi, ktoré som mal našťastie v bunde pre každý prípad dostatok. Ostalo mi už len pár nábojov, ktoré som uschoval do vrecka.

Starostlivo som si zašnuroval topánky, obtiahol pištoľ a spravil pár ťažkých krokov, ktoré smerovali priamo do centra pravého pekla na zemi. Okolie bolo tiché, na moje prekvapenie až veľmi pokojné. Približne o hodinu som v diaľke zahliadol pustatinou sa preháňajúcu starú tatrovku. Ďalší stalkeri. Určite nováčikovia, ktorí skúšajú šťastie, no netušia čo ich čaká. Vôbec nereagovali na môj krik. Ignorovali ma a vzdialili sa do neznáma. Ja už som nechcel byť tým čím som bol. Išiel som za svojím cieľom, preto aby som spoločne s bratom odišiel preč z miesta, ktoré nepatrí do tohto sveta. Onedlho som sa dostal k skalnatej rokline, ktorou som musel prejsť. Kráčal som pomaly po skalnatom povrchu, no zrazu sa môj pohľad upriamil na zem niekoľko metrov predo mnou. Uprostred ležalo nehybné telo.

Zrýchlil som krok a sledoval okolie. Stromy a porast lemovali skalnaté výbežky a všetko vyzeralo byť bezpečné. Onedlho som už stál nad telom, pričom som Zložil zbraň a otočil ho. Oči mal pretočené dozadu a krv sa okamžite vyliala z jeho otvorených úst. Nepochybne to bol stalker. Vyzeral, že je z frakcie DUTY. Neváhal som a začal ho prehľadávať. V bunde som natrafil na PDA. Vďaka bohu bolo funkčné. V batohu, ktorý som otvoril ako vianočný darček sa nachádzalo jedlo a dokonca aj balík cigariet. Neodolal som a okamžite si z jedla odhryzol. Čo ma ale najviac potešilo bola odpílená brokovnica, ktorej hlaveň sa nádherne trblietala na slnečnom svite. Vopchal som niekoľko nábojov do káps a v momente, keď som siahol po brokovnici sa stalo niečo nečakané. Zastavil ma silný chmat ruky vojaka, o ktorom som si myslel, že už nie je medzi živými.

Vyľakal ma natoľko, že som sa strhol dozadu. Rýchlo siahol po brokovnici a s roztrasenými rukami ju namieril na mňa. „ Kto do čerta si?“ zvolal a dýchal zhlboka. „ Som ...som ... Sergej ... “ moje slová náhle prerušil. „ Koľkí ste? Koľkí ste?“ spýtal sa a neustále sa vystrašene obzeral okolo seba. „Sám.“ odvetil som. „ Kurva! Kurva! Kde sú?!“ zaklial a pokračoval „ Počúvaj, vypadni, vypadni odtiaľ ... je to pasca ... zmizni ... nemal si sem ísť podľa PDA, nemal ... oni ... oni ma donútili to napísať, neviem ako, ale pamätám si, že som to písal ... Ten ... ten mutant bol iný ... bol to Kontrolór, ale bol iný ... tá vec v jeho hlave ... ach kriste moje nohy! Au! To je teraz jedno! Je to pasca, tak vypadni, rýchlo!“ riekol roztraseným hlasom. „ Čože!? ja ...“ v momente, keď som chcel na to reagovať sa z okolitých porastov ozývať zvuky. „ Kurva, už sú tu.!“ Zaklial a siahol rukou po batohu. Zvuky sa začali ozývať z každej strany. „Takže ty si ma okradol?.“ zreval nahnevane. „ Veď si bol mŕtvy človeče!“ riekol som nervózne a pomaly vytiahol pištoľ. „Navaľ tie náboje, ty idiot. Inak tu skapeme ... Cigarety? Neverím, že si zobral aj tie? Si skoro ako moja žena, pre krista!“ zahundral a utrel si ústa od krvi. V momente ako som mu hodil zopár nábojníc stíchol ako pokojné bábo, ktoré dostane svoju hračku. Z krovia sa ako na zavolanie náhle objavil roj zombíkov. Namieril som a začal páliť. Niekoľko ich padlo, no ešte viac sa ich začalo objavovať z iných strán. Stalker vypálil salvu z brokovnice a nabíjal ďalej, keď sa v tom zrazu na vrchole rokliny objavila akási postava. Skoro som si ju nevšimol, keby sa niečo netrblietalo na jej hlave. Číhala a v momente, keď som si ju všimol zmizla z dohľadu. „ Štetky hnilobné!“ zreval Stalker vypálil a neprestával nabíjať náboje, ktoré sa pomaly, ale isto míňali. „ Človeče, strieľaj poriadne! Do nôh, to ich spomalí! Sakra! Tak poďte vy supy!“ vysvetľoval a snažil sa posadiť, aby mal lepší uhol streľby, no kvôli zraneniu na nohách sa mu to nedarilo. „Videl som ho! Kontrolóra.“ zvolal som. „ Nesmieš ísť za ním! On ... on je iný. Iný ako ... To zvládneme! To zvládneme, chlape, len strieľaj poriadne! Mus ... musíš ...Ach ... Do ...“ dohovoril a náhle padol k zemi, pričom sa mu oči obrátili nahor. Začal sa triasť a prskať krv z úst okolo seba. Akoby s niečím bojoval a chcel mi niečo povedať. Skočil som k nemu a snažil sa mu pomôcť, no on bol už o pár sekúnd naozaj mŕtvy.

Nechápal som, čo sa mu stalo. Keď som sa dotkol jeho pokožky bola horúca, akoby ho niečo upieklo z vnútra. Náhle ma niečo zdrapilo za plece a veľkou silou odhodilo dozadu. Bol to hnijúci zombík a ja som vedel, že musím konať. Natiahol som ruku so zbraňou, ktorej hlaveň skončila priamo pred jeho hlavou. Výstrel spôsobil explóziu hlavy a nepríjemný zápach, z ktorého sa mi začal zdvíhať žalúdok. Zrazu sa okolím ozval zvláštny prenikavý piskot a pár metrov predo mnou sa zjavil Kontrolór a všetci zombíci náhle skameneli. Dýchal som zhlboka a bol som pripravený vystrieľať do neho celý zásobník, ale on stál pokojne na mieste a sledoval ma. Vyzeralo to akoby ma pozoroval a skúmal. Náhle sa skrčil a zrobil pár pomalých krokov dopredu. V strede čela mal akúsi striebornú guľu alebo niečo podobné. Keď sa pohyboval tá vec pulzovala akoby to bola obrovská kvapka kvapaliny prisatá na jeho hlave. Zrobil som krok dozadu a schmatol rýchlo brokovnicu zo zeme. Vo chvíli keď môj prst skĺzal po spúštim ten tvor tam už nebol. Otáčal som sa do strán a hľadal ho, no on sa nikde nenachádzal. Zrazu sa zombíci začali pohýnať a mne neostávalo nič iné, ako si prebiť cestu von z tohto osieho hniezda. Rozbehol som sa a pálil pred seba z pištole ako aj z brokovnice. Rútil som sa s revom dopredu a nemienil zastať. O pár sekúnd som bol z obkľúčenia von a pokračoval v behu roklinou. Po chvíľke som zistil, že ma nič neprenasleduje. Bolo to zvláštne, akoby mi ten Kontrolór dal šancu na únik. Snažil som sa to neriešiť a nachvíľu si vydýchol. Vytiahol som z kapsy PDA a na moje prekvapenie zistil, že sa nachádzam necelé dva kilometre od Nikolaja. Bol v budovách bývalého inštitútu pre energetiku. Jeho poloha sa nehýbala, čo ma trochu znepokojilo.

Zapálil som si cigaretu a kráčal v útrobách miesta, z ktorého číhala smrť na každom rohu. Približne po polhodine sa objavila helikoptéra. Mal som pocit, že ma pozoruje. Pravdepodobne armádne zložky opäť hľadali banditov, ktorí sa snažia nájsť čokoľvek cenné, no málokedy sa im to vyplatí. Väčšina z nich sú zúfalci a utečenci pred zákonom. Mal som už možnosť čeliť im, ale vždy je to iné, keď sa postavím voči človeku ako proti tvorom, ktoré si v zóne žijú ako doma. Akoby boli z úplne iného sveta. Zakýval som na helikoptéru a tá následne zmizla, pravdepodobne pátrať ďalej. Predo mnou sa už objavovali vrcholy budovy, v ktorej sa nachádzal môj brat. Už z diaľky bolo rozpoznateľné, že niečo s tou budovou nie je v poriadku. Náhle môj detektor začal pípať. Vedel som, čo to znamená. Blížil som sa k anomálii. Vždy, keď mi detektor začal pípať, nikdy to pre mňa nebolo dobré. Pláň bola čistá, neskorodovaná. Jediné čo ma napadlo bola koncentrovaná gravitácia. Vzal som kameň zo zeme a hodil ho pred seba. Ten v okamžiku zmenil svoju trajektóriu a letel oveľa ďalej ako som ho hodil. Vzal som ďalšie kamene a skúšal inú cestu, ale všade naokolo bola anomália. Ak som sa chcel dostať ďalej musel som to risknúť a nechať svoj osud na pospas náhode. Zhlboka som sa nadýchol, zavrel oči a opatrne kráčal dopredu. Detektor začal pípať ako šialený a v momente, keď už pípal nepretržite, tak sa pod mojimi nohami stratila zem. Otvoril som oči a ja som letel niekoľko metrov nad zemou. Gravitácia ma vystrelila smerom k budovám inštitútu ako katapult. Pocit strachu vystriedal iný pocit. Bolo to akoby som práve prežíval jazdu v rýchlodráhe niekde na kolotoči. Dopad bol už o niečom inom. Skotúľal som sa na tvrdú zem. Kolená zaškrípali a narazil som si ľavú ruku. „Každá zábava má svoju cenu.“ pomyslel som si ironicky. Na druhej strane, som bol stále medzi živými a o krok bližšie k cieľu, ktorý sa objavil asi pol kilometra predo mnou. Oprášil som sa a pobehol napred k inštitútu.

Budova bola rozbitá a tak som bez problémov prenikol dnu. Vnútro bolo plné popola, ktorý bol vírený vetrom prefukujúcim cez rozbité okná. Okrem stien sa tu nenachádzalo skoro nič. Pravdepodobne to bola jedna zo zlatých báň banditov. Vybral som PDA a nasledoval cieľ. Prešiel som chodbou až do väčšej miestnosti, kde sa nachádzal cieľ len pár metrov predo mnou. „ Nikolaj! Nikolaj!“ volal som naňho. Nič sa neozývalo. Po chvíľke som sa dostal až na presné miesto cieľa, ktoré ukazovalo PDA. Nič tam nebolo. Vybehol som hore schodmi a začal prehľadávať poschodia na tom istom mieste. Zúfalo som chodil a volal naňho no nenašiel som žiadne stopy po ňom ani po PDA. Zbehol som na prízemie a rozmýšľal, čo ďalej. Niekoľko krát som reštartoval PDA, no ani to nepomohlo. Ukazovalo stále tú istú pozíciu. Zrazu sa ozvali akési zvuky podo mnou. Bolo jasné, že niečo je dole. Našiel som výťah, ktorý bol samozrejme nefunkčný. Zapol som baterku pripevnenú na mojej bunde a zistil, že výťah smeruje dva, možno tri podlažia pod zem. Bolo to posledné miesto, kde sa možno Nikolaj nachádza a tak som neváhal a zliezol po oceľovom lane až na samý spodok. Okolie bolo vlhké, ale vzduch bol horúci. Vnikol som cez rozbité výťahové dvere a sledoval okolie. Podľa PDA som bol naozaj veľmi blízko. Kráčal som pomaly a snažil sa vydať čo najtichšie zvuky. Tieto miestnosti boli v celku zachovalé. Dopadala na nich len sila času. Celé podzemie bolo akýmsi experimentálnym pracoviskom. Sledoval som PDA, keď v tom sa zrazu začal môj cieľ pohybovať. Zvolal som na brata, no nič sa neozývalo akoby sa odo mňa vzdiaľoval. Pobehol som a snažil sa dostať k cieľu po tomto komplexe. Za chvíľu som už pred sebou počul akési šuchotavé zvuky. V momente keď som bol už len pár metrov za ním som si uvedomil, že to možno ani Nikolaj nie je.

Zvuky boli zvláštne, akoby niečo šúchalo o zem. Nechcel som si priznať, žeby môj brat bol mŕtvy a tak som pridal krok. Musel som za každú cenu zistiť, čo to je. Po chvíľke som už niečo zbadal predo mnou. Ako náhle som zasvietil svetlo na tú vec, zastalo to. „ Nikolaj?“ riekol som pokojne a zrobil pár krokov vpred. Predo mnou bola akási malá postava zahalená v handrách. Zrazu sa otočila a ja som zistil, že je to malý slizký škriatok. Zrobil pár krokov dopredu a odhalil to čo som naozaj nechcel vidieť. Bolo to Nikolajove telo, ktoré to malé monštrum ťahalo niekam po zemi. V očiach sa mi zrazu vyronili slzy. Jeho bezvládne telo ležalo skrvavené na zemi bez akéhokoľvek pohybu. Začal som bezhlavo strieľať, no ten malý bastard nereagoval a začal ťahať telo po chodbe ďalej. Rozbehol som sa k nemu a strieľal doňho ako zmyslov zbavený. Po pár metroch zastal a keď videl, že už nemá na výber pokúšal sa brániť, no to som už bol pri ňom a v momente keď mi došli náboje do pištole, vytiahol som brokovnicu a bil to zmutované monštrum pažbou do tváre. Snažil sa škrabať, ale napokon som jeho úbohý život ukončil výstrelom z brokovnice, ktorá sa zaborila do jeho krku. Zlosť náhle pominula a vo mne vzrástol pocit uvoľnenia. Ruky sa mi roztriasli a tak som sa oprel o stenu, po ktorej som sa zošuchol na zem. Prešiel som Nikolajovi po tvári. Bol chladný a stuhnutý ako kameň. Slzy mi neprestávali tiecť. Obkolesila ma úzkosť a nenávisť voči tomuto miestu. Prestal som vnímať okolie a bedákal nad znetvoreným telom svojho brata. Nemohol som uveriť tomu, že som prišiel neskoro a nepomohol mu. Bol jediné, čo som po smrti rodičov v živote mal a v tom momente som sa cítil úplne prázdny a beznádejný. Po chvíľke som zdvihol hlavu a zistil, že už nie som sám. V miestnosti, kde som sa ocitol sa zrazu objavilo niekoľko ďalších škriatkov, ktorý povyliezali z akýchsi dier. Vedel som, že nemám šancu a tak som pustil brokovnicu na zem. Bol som pripravený odísť na druhý svet a tak som sa postavil a neodporoval. Jeden zo škriatkov sa priblížil a v momente keď chcel zaútočiť spadol na zem.

Do miestnosti sa s piskľavým zvukom dostala ďalšia postava. V nej som hneď spoznal, že ide o mutanta, ale nie obyčajného. Bol to presne ten istý Kontrolór, ktorého som už stretol. Spravil pár pomalých krokov a škriatkovia sa rozostúpili. Jeden z nich schmatol Nikolajove telo a snažil sa ho odtiahnuť do jedných z dier. Zúfalosť vo mne rástla, chcel som niečo vykonať, ale nemal som už na to dostatok síl. Zrazu sa stalo niečo, čo sa nedeje každý deň, možno sa to nestalo ešte žiadnemu stalkerovi. „ Prepáč .. im ... im ... Musia predsa ... niečo jesť!“ ozval sa chrapľavým a rezonujúcim hlasom Kontrolór. Vystrašilo ma to a prekvapilo zároveň. „ Viem ...Viem kto si ... privolal som ... ťa ...ťa sem ... máš ... niečo ... niečo čo potrebujem ... čo potrebujú všetci ... vycítil som ... som ťa na kilometre ... Si ... si prekvapený ... že roz ... rozprávam ... však ?“ naznačoval a zhrbil sa do zvláštnej polohy. „ Všetci ... všetci sme boli ... boli sme tým ... čím si ty ... človekom ... obyčajným ... raz sme ním boli ... ale už nie ... už nie ... už vôbec nie ... teraz už sme niečo viac ... dejú ... dejú sa tu veci ... o ktorých ... sa ti nesnívalo ... nesnívalo chlapče.“ riekol a odstúpil jeden krok dozadu. Z jeho pohľadu a správania som vytušil, že má niečo so mnou za lubom. Spomenul som si na nožík, ktorý som mal celý čas pripnutý na opasku. Siahol som pomaly po ňom a vytiahol ho s pošvy. „ Vieš ... si ... ako by som to ... povedal ... si ... iný ... viem, že si ... jednoducho iný ... čakal som ... čakal som na ... na niečo také ... neveril som, že to tak ... tak ... takto dopadne ... to čo je zo mňa ... to čo sa stalo ... stalo ... ale viem ... že to nekončí ... nikdy ... všetko je inak ... musíš to spraviť.“ Snažil sa vysvetľovať aj keď som veľa vecí, čo rozpráva nechápal. „ Počúvaj ma ... počúvaj ... musíš to ... musíš! ... ty to musíš ...“ podišiel bližšie a ja som vedel, že je to jediná šanca ako zaútočiť. Bodol som s nožom na miesto, kde mal srdce. Strhol sa a spravil niečo, čomu som nechápal. Rukou sa dotkol striebornej gule na hlave a v okamihu zmizol. Nôž spadol na zem a vydal nepríjemný zvuk. Spravil som krok dopredu a ničomu som nechápal. Zrazu ma niečo chytilo zozadu. Keď som sa otočil zistil som, že je to Kontrolór. Akoby sa preteleportoval, alebo niečo podobné. Krvácal a silno ma schmatol svojimi rukami za hlavu. „ Ve... Vedel som to ... Vieš ... táto vec... táto vec čo mám ... to nie ... nie je z tohto sveta ... bola to špeciálna kvapalina ... ale ... ale pri výbuchu ... to zmen ... zmenilo sa ... ožilo ... vďaka tomu predvídam ... a vedel som ... vedel som, že to spravíš ... chcel som to takto ... viem, že ty to dokážes , dokážeš zmeniť .... zmeniť to čo sa stalo ... pochopíš to hneď ... zmeň to všetko ... musíš si to priať ... želaj si to ... to si želaj ... zmeň ...zmeň toto miesto...“ dopovedal a chytil mi pevne hlavu. Nevládal som sa pohnúť akoby som bol paralizovaný. Urputne krvácal a napokon pritisol svoje čelo k môjmu. Nastala neskutočná bolesť v mojej hlave. Všetko naokolo sa menilo. Všetko bolo zrazu úplne iné. Vrieskal som. Vrieskal som až do posledných síl až som napokon upadol do bezvedomia.

Prebral som sa po neurčitom čase. Všetko ma bolelo a v tele som cítil neuveriteľný chlad. Nachádzal som sa v strede veľkej miestnosti, niekde v neznámej budove. Chytil som sa za hlavu a náhle mi v rukách ostal chumáč vlasov. Preľakal som sa. „Kde je?!“ ozval sa náhle hlas človeka, ktorý mi v momente zaboril útočnú pušku do pŕs. Bol to stalker s utrápeným výrazom na tvári. Sedel na stoličke a pokojne držal cigaretu v ústach akoby to bolo jeho jediné potešenie. Obzrel som sa okolo a zistil som, že nie je sám. Okolo bolo niekoľko ďalších, ktorí v momente, keď som sa prebral podišli bližšie. Sledovali ma z odporom a ihneď siahli po zbrani. „ Kde je!? Kde je Dimitri Juganov!?“ zvolal ešte raz, odhodil cigaretu a nervózne pritisol hlaveň. Zakašľal som a snažil sa nabrať dych. „ Čo ... čo sa stalo ...“ vzchopil som sa reči . „ Zabil by som ťa s potešením, ale ... ale si pre nás cenný.“ dopovedal, zdvihol zbraň a namiesto nej mi na prsia stúpol nohou. „ Vidíš toto?! Vidíš to?“ spýtal sa a z kapsy vybral PDA. „ Prečo máš Juganove PDA? Šli sme podľa neho a našli sme teba! Prečo!? Kde je!? Odpovedz!“ skríkol stalker, ktorý svojim výzorom a oblečením jednoznačne patril k frakcii DUTY. „ Som stalker, preboha! Našiel som ho ... Našiel som Dimitriho uprostred ...“ moje slová náhle prerušil ďalší z nich. „ To by stačilo Vasilij. Je jasné že Dimitri je mŕtvy. Chcú to. Je to neškodné. Živý je nám na nič. Aj tak by to neprežil. Podaj mi sekeru.“ riekol náhle na ďalšieho stalkera, ktorý ostal po jeho slovách ako skamenený. „ Podaj mi tú sekeru, do frasa!“ zvolal a chytil sekeru, ktorá okamžite letela vzduchom k nemu. „ Uchopte ho do kelu! Poriadne.“ Povedal, rozkročil sa a zdvihol sekeru do výšky. Snažil som sa vymaniť spod zovretia, ale nedalo sa. „ Vieš ... to čo máš na čele je cenné. Veľmi cenné. My ťa len chceme zbaviť bolesti, priateľu .... tak vydrž, hneď to budeš mať za sebou.“ dopovedal a ja som si spomenul na všetko čo sa mi udialo. Pochopil som, že to čo mal ten Kontrolór na čele mám už ja. V momente keď sa rozmachol so sekerou podarilo sa mi uvoľniť ruku a dotknúť sa tej veci na mojom čele.

Zrazu všetko zastalo. Čas sa úplne zamrazil. Ležal som na zemi a niekoľko centimetrov nad svojím krkom som mal čepeľ sekery. Akoby okrem mňa úplne zastal. Bol to zvláštny pocit. Každou bunkou môjho tela prechádzala neuveriteľne silná energia. Vstal som na nohy a ostal stáť ohromený. Prešiel som pár krokov k oknu, kde vtáci ostali vo vzduchu stáť ako atrapy. Stromy sa nehýbali, všetko bolo ako tuhé ako skala. Prial som si, aby som bol doma, aspoň na chvíľku, na malú chvíľku, predtým než zomriem. Želal som si všetko zmeniť a napraviť, aj keď som vedel, že takéto niečo v tomto svete nie je možné. Náhle prišla neuveriteľná bolesť do hlavy. Bola tak neznesiteľná, že som kľakol na kolená a začal sa triasť. Nastal rýchly záblesk a piskot v ušiach. Trvalo to strašne dlho až som si začínal myslieť, že to už nikdy neprestane, ale stal sa opak. Prestalo to. Ležal som schúlený do klbka a neprestával sa triasť. Zrazu ma niečo chytilo za rameno. Strhol som sa. „ Nie, nie nechajte ma!“ zvolal som a chytil si rukou čelo v úmysle uniknúť preč. Na moje prekvapenie tam už nič nebolo. Nechápal som tomu. Hľadal som hmatom tú zvláštnu abnormálnu vec, no nebola tam. „ Sergej, Sergi? Si v poriadku?“ ozval sa hlas, ktorý vo mne vyvolal zvláštne pocity. „ Čo ti je?! Zase berieš to svinstvo! Sergej! Hovor so mnou!“ zvolal náhle a zdvihol mi hlavu. V tvári som rozpoznal človeka, ktorého som už raz stratil. „ Nikolaj?“ zašeptal som nechápavo. „ Volaj ambulanciu! Nadia, no tak rýchlo!“ skríkol nervózne. „ Nikolaj? Si to ty. Ako ...“ dopovedal som a začal sa smiať, hneď na to som absolvoval facku po tvári, ktorá utvrdila, že nesnívam. „ Čo to trepeš! Ty si nedáš s tým svinstvom pokoj, čo ?“ povedal nervózne. Neodpovedal som, jediné na čo som sa zmohol, že som ho objal. Postavil ma na nohy a nechápavo sa na mňa pozeral. „ Ani neveríš, aký som rád, že ťa mám, braček.“ povedal som. „ Nadia, nevolaj nikde.“ povedal a chytil ma za plece. „ Čo sa ti stalo? Si ... iný, človeče?“ spytoval sa. No ja som vedel presne kde a v akom čase sa nachádzam. Bol večer u nás doma tesne predtým ako sme sa mali stretnúť s jedným so Stalkerov v Užhorode, v meste v ktorom sme žili. Až vtedy som pochopil čo sa mi to snažil Kontrolór povedať. Mal som možnosť zmeniť všetko, celú haváriu. Tá vec na mojom čele zmenila čas aj priestor mojím myšlienkovým pochodom. Keby som to pochopil skôr, možno by som zachránil všetkých, no ja som bol rád, že mám možnosť zachrániť aspoň svoju rodinu.

Stojím pred svojím bratom a som odhodlaný vysloviť slová, ktoré nás nikdy nedostanú na to pekelné miesto. Ponechám ho už iba v mojich spomienkach a nočných morách, ktoré ma nevrátia späť.