Ešte v ten večer utekala o život!

Predierajúc sa vysokým krovím hustého lesa nedbala na to, že je celá spotená a pomaly nevystačí s dychom. Že jej kedysi prekrásne dlhé blond vlasy sú teraz rozpustené a rozcuchané. Že má špinavú tvár a škriabance po celom tele. Utláčaná vlastným strachom, ktorý ju dusil hlboko v tele ju len hnal napred nevedno kam. Hrôzou sa jej chveli pery a po lícach stekali slzy. Pri každom nádychu vzlykala a odhŕňajúc roztrasenými rukami tmavé konáre, si v duchu želala čoby len iskierku nádeje. Uviazla však v temnote. Jasnú oblohu posiatu stovkami hviezd prekrývali čierne mraky a tak nedokázala odhadnúť, kam má namierené. Vedela len, že sa prediera nekonečným lesom, ale nebola tu sama. PATRIK! Vedela, že tu niekde musí byť aj on. Túžila ho nájsť. Počuť jeho hlas a hodiť sa do jeho mocného náručia. Pocítiť bezpečie.

V záplave týchto myšlienok, nakoniec pri behu vykríkla jeho meno: „Patrik!!!“ A však bez odozvy. Potom na okamih zastala v snahe polapiť dych. Bežala až príliš dlho. Príliš ďaleko a to ju úplne vyčerpalo. Nevládala ďalej. Mnohokrát pri behu spadla a ublížila si. Mnohokrát sa popŕhlila na žihľave, do ktorej vstúpila. Ale to nebolo nič v porovnaní s tým, čo ju prenasledovalo. NIEČO, ako neľútostný lovec, cítilo jej pach strachu, za ktorým sa hnal. Ani raz nepoľavil v snahe dolapiť ju a ona to vedela.

Ako pomätená sa začala otáčať dookola a snažila sa rozhliadnuť na všetky strany. Kadiaľ teraz? Ani si neuvedomila, že začala opäť vykrikovať.

„Patrik! �

Kde si?! �

Prosím, ozvy sa mi!!! �

Patrik!“ Krik sa však tentoraz začal čoraz viac ponárať do bezmocného náreku, ktorý nedokázala sama zastaviť. Až napokon�

Akoby strihom prestala nariekať a zbystrila všetky svoje zmysli. Vetvičky za jej chrbtom začali praskať a lístie kríkov začalo šušťať. NIEČO sa k nej približovalo. Pane bože! Našlo ju to!

Opäť sa pustila do behu, ale zakopla o koreň a spadla tvárou na zem. Bol to bolestivý dopad. Zavzlykala, ale nevzdávala to. Vstala a opäť sa rozbehla do neúnavného behu. Šušťanie a praskanie bolo teraz zreteľnejšie. Našlo ju to a teraz to bežalo za ňou. Ako krvilačná beštia, ktorá chce dostať svoju korisť za každú cenu.

Počas namáhavého behu jej napokon hlavou prebehla myšlienka, ktorou si ihneď začala vyčítať, aká je hlupaňa. Mobil!!! Prečo ju to nenapadlo skôr? Trmácala sa týmto lesom už celé dve hodiny a v záplave vlastného strachu naň musela úplne zabudnúť.

Zašmátrala teda vo vrecku a s vysilenou námahou ho napokon vybrala von. Farebná obrazovka zažiarila a pomocou tlačidiel začala ihneď vytáčať číslo na políciu. Skôr však ako stihla napokon stlačiť volanie sa je podarilo znova zakopnúť o vyčnievajúci koreň a spadnúť na zem. Pri dopade si vyrazila dych a mobil jej vyletel z rúk. Ten chvíľu preletel vzduchom a pri dopade sa niekoľkokrát prevrátil. No i tak bol stále na dosah ruky.

Kým však blonďavá kráska stačila znásobiť všetky svoje sily, aby mohla vstať, farebná obrazovka zhasla a mobil sa stratil v tme.

Ihneď po ňom začala šmátrať rukami, ale márne. Veľakrát sa ho takmer dotýkala, no počas tej hrôzy akoby stratila cit. Bola zaslepovaná strašlivými myšlienkami, ktoré jej odpočítavali ubiehajúce sekundy života. Opäť začala potichu nariekať až zaraz stuhla. Počula buchot svojho vlastného srdca, ktorý jej neuveriteľnou rýchlosťou pumpoval krv do celého tela. V rytme jej neznesiteľne pulzovala v navretých žilách. Nedokázala upokojiť vlastný dych, ktorý sa trhane prejavoval. A dokonca ani pot, ktorý jej tokom zalial čelo a štípal do očí. Pomaly vstala a na desivý povel, ktorý započula vo svojich myšlienkach, sa otočila dozadu. Postavila sa svojmu strachu čelom. A on tam bol!

Vynoril sa ako duch z vysokých kríkov a zostal stáť uprostred zahalený tmou. No mnohé jeho črty boli dosť zreteľné. Vysoká postava zahalená do čierneho plášťa, ktorý zakrýval celé telo a kapucňa, ktorá zakrývala tajomnú nemú tvár ako smrť.

Dievča začalo reflexne ustupovať dozadu, pričom sa stále triaslo hrôzou a prehĺtala nasucho. Tajomný lovec sa však ani len nepohol. Zostal stáť na mieste, no zo svojej koristi nespúšťal oči.

Ona zatiaľ ustupovala naďalej a myšlienkami opäť zablúdila k milovanému Patrikovi. Keby ju tak prišiel zachrániť. Z nádejných myšlienok ju však naraz vytrhol náraz. Chrbtom vrazila do stromu, ktorý jej stál v ceste a nedovolil pokračovať ďalej. Napokon tajomnému lovcovi došla trpezlivosť. Vykročil proti nej a ona by prisahala, že ho videla vznášať sa. Až s takým kľudom si k nej vykračoval. Potom uvolnil pravú ruku, ktorú ukrýval za chrbtom s nejakým predmetom. Pripomínalo to sekeru. No táto bola omnoho väčšia. Kov mal čisto jasnú striebornú farbu a obe čepele boli zakončené do rozvetvených špičiek.

Dievča zbledlo ako stena, keď sa nechtami začalo zarývať do stromu a s rozklepaným hlasom začalo prosiť o milosť. Z očí sa jej neustále rinuli slzy a krútila hlavou, akoby sa len chcela prebrať z desivej nočnej mori. Až napokon �

Z bezmocného náreku ju rýchlo prebralo zvonenie mobilného telefónu, ktorý začal svetielkovať a silno vibrovať na zemi pred ňou. Ako zmyslov zbavená chcela po ňom skočiť a zodvihnúť hovor, keď naraz pocítila silný tlmený náraz do hrude. Ostrá čepeľ pretrhla kožu a v šikmom smere zdola nahor si prerazila cestu cez dve rebrá, roztrhlo ľavé pľúce a prebodlo srdce. Nestihla ani len vykríknuť. Rýchlo prevrátila oči a z úst sa jej začala valiť krv, keď si po ďalšom silnom šklbnutí vrah prerazil čepeľ sekery až na druhú stranu ženského tela. Kosti zapraskali a dievča sa prehlo v pase pri strašlivej bolesti. Surový vrah napokon jediným trhnutím vytiahol svoju zakrvavenú zbraň s útržkami jej orgánov von a ženské bezvládne telo sa zrútilo na zem, kde najprv dopadlo na bok a potom sa prevrátilo na chrbát. Ešte chvíľu žila a zostala pri vedomí. Cítila ukrutné muky a roztvorenú ranu, ktorá sa ťahala z hrude až ku pasu. Cítila krv, ktorá sa z nej rinula. Rovnako ako jej chuť v ústach, ktorá jej zaplavila hrdlo a znemožnilo dýchanie. Už nepočula tlkot svojho srdca. Ani mobilný telefón, ktorý prestal vyzváňať. Cítila len chlad a rýchlo blížiacu sa smrť.

Ešte raz otvorila oči a videla ho nad sebou. Krvilačného vraha v kapucni a dlhom plášti, ktorý sa nad ňou skláňal. A potom, �

modré svetlo blesku, ktoré ožiarilo okolie a hrmenie, ktoré ho vystriedalo. Posledný pohľad bezmocných preľaknutých očí a posledné slovo, ktoré z úst skôr vykašľala, než vyriekla: „Patrik�

“

Vrah ešte raz pozdvihol svoju zbraň vysoko a s prívalom prvých kvapôčok dažďa sekol posledný krát, kedy čepeľ rozsekla blonďavú hlavu dievčaťa.

Rozpršalo sa a kvapky dažďa začali tvoriť na zemi chladné kaluže vody, ktoré sa na jednom mieste uprostred lesa zmiešavali s krvou, kde malo dievča kedysi svoju hlavu a telo. No bola tam len krv. Všetko ostatné chýbalo. Akoby zmizlo!

Teda �

až na jednu maličkosť! Mobil, ktorý začal opätovne vyzváňať, svetielkovať a vibrovať. A na farebnej obrazovke stálo meno volajúceho: MONIKA�

(pokračovanie nabudúce)