Šuchot za oknom neprestával, ale on sa napriek tomu snažil spať. Zase tam súložia holuby? Je normálne, aby súložili o druhej v noci? Majú holuby ruje ako jelene a nevedia si vtedy pomôcť?

Nepáčilo sa mu ako sa do toho ponára a rozoberá to a vlastne... Buď ticho mozog, sú dve ráno! Keď bol ešte u polície tak mu takto myseľ odbiehala pravidelne. Prečo ho vlastne vyhodili? Prečo sa teraz nepamätá?

Niečo spadlo na chodbe.

Už súložia aj na chodbe? Ako sa tam dosta...

Otvoril obe oči a siahol po zbrani, ktorú mal pod vankúšom. Pomaly vstal z postele a nakukol do obývačky. Síce bolo šesť ráno, ale stále bola tma. Za ňou bola chodba, odkiaľ prišiel zvuk. Na zemi ležala kniha. Uvolnil sa a sklonil ruku s pištoľou. Prešiel chodbou do kuchyne a nalial si pohár vody. Cez sklenené dvere pozrel na kolaje a krajinu okolo.

Pred dverami uvidel v snehu dve stopy topánok. Objavil sa pes a pozrel naňho spýtavým pohľadom. Automaticky otvoril dvere a pes vošiel.

Stále študoval stopy v snehu.

Za iných okolností by to bol znepokojivé, ale na toto mu nenapadalo správne slovo.

Lebo sa nachádzal na ôsmom poschodí a stopy boli na balkóne.

A vlastne ani ten pes nebol jeho.

Otočil sa a zistil, že pes sedel na stole a jeho chpatá hlava kývla, aby sa muž postavil pred neho.

Fakt na neho kývol?

Postavil sa pred psa, ktorý naňho uprene hľadel a potom pes povedal: „Teraz sa musíš sústrediť a počúvať ma, máme problém a ty... Nie, nie, nie, počkaj, ja nie som hrozba,“ jachtal pes a keby bola hlaveň pred ním väčšia, tak by sa mu možno z nej vrátila ozvena.

„Si hovoriaci pes, tak ako nie si hrozba.“

„Vysvetlím, vysvetlím.“

„Vysvetľuj.“

„Som niečo ako policajt u vás, naháňam zločinca a jediné miesto, kde sa dalo dostať do domu bolo tu.“

„Lebo cez môj balkón išiel aj ten chlap?“

„Nie je to chlap, ale áno, preto. Proste naviazal na dom určitú energiu.“

„Akú energiu?“

„To sa nedá vysvetliť jednou vetou.“

„Tak sa na to vyser a pokračuj vo vysvetľovaní, že nie si hrozba.“

„Veď som len malý pes. Ako ti ja len môžem ublížiť. “

Sklonil zbraň.

„Ďakujem, ďakujem.“

„Čo ďalej?“

„Musím kontaktovať jednotky vonku a oznámiť, že viem, kde je vstup.“

„Okej, okej. Tak to urob.“

„A predstavím sa.“ Nasledovalo tridsať sekúnd plných rôznych zvukov a Rejv prestal počúvať po piatich. Pes sa odteraz volal Doggus.

„Ja som Roman Rejvinovič, ale volaj ma Rejv.“

„Teší ma. Musím ísť do izby, čo má okná na opačnú stranu ulice.“

„Zoberiem ťa tam.“

Potom nechal psa psom, sadol si na gauč v obývačke a položil vedľa seba zbraň. Na stole oproti ležal Doggusov postroj. Chvíľu si ho obzeral až sa zdvihol z gauča a obracal ho v rukách. Malo to veľa káps plných rôznych prístrojov. Nič, čo by Rejva zaujímalo.

Ťažké kroky sa priblížili znenazdajky a v dverách do obývačky sa zjavil dvojmetrový mohutný tvor s ľudským telom, králičou hlavou, zlomenými ušami a tesákmi namiesto rezákov.

Zajac pozrel na postroj v Rejvovej ruke. Rejv sa krátko obzrel za zbraňou. Priďaleko. Vyrazil rýchlym krokom k zajacovi, ktorý sa škaredo uškrnul a tiež sa pohol vpred. Rejv urobil jeden dlhý krok a dokonalým capákom trafil zajaca do nosu. Zajacovou tvárou prešla kombinácia zmätku, prekvapenia a bolesti, s ktorou nepočítal. Kým stihol zareagovať dopadla mu päsť na bradu. Podlomili sa mu nohy a snažil sa zachytiť hocičoho, len aby nespadol na zem. To nevyšlo, lebo dostal ďalšie dva zásahy na bradu a kopanec do žalúdka. Napokon skončil na parketách v embryonálnej polohe a vydával čudný piskľavý zvuk, zatiaľ čo Rejv stál nad ním a sem tam mu dal facku po ušiach.

„Nechaj ho, si normálny?“ Zakričal Doggus. „To je môj kolega, volal som ho.“

„Napadol ma.“

Doggus niečo zahuhlal a zajac vydal podobný zvuk.

„Myslel si, že si mi ublížil, keď uvidel môj oblek. A vraj si vyrazil prvý. Nemusíš byť agresívny.“

„Nie som agresívny, som motivovaný.“

„Čo?“

„Nič,“ Rejv jemne pobúchal zajaca po pleci. „Prepáč.“ a odstúpil.

Doggus sledoval zajaca ako sa bolestivo posadil a pokrútil hlavou. Zajac zahanbene upieral pohľad do zeme.

„Toto je...“ Zase kopa zvukov a preto sa odteraz volal Desivý Zajo.

Zajovi vytekalo niečo bezfarebné z nosa.

„Čo plače?“

Doggus pozrel na Zaja a potom na Rejva. „To je krv, rozbil si mu chobot, tak krváca.“

„Chobot?“

Doggus zaváhal. „Nos?“

„Lepšie.“

„Vďaka.“

Zajo si medzitým utrel priehľadnú krv a postavil sa.

„Čo ďalej?“ opýtal sa Rejv.

„Ideme za tým zločincom a ty budeš tu.“

„Idem s vami, potrebujete pomoc.“ Rejv si nevedel pomôcť. Nemohol to, čo sa tu dialo nechať na prerasteného hybrida, ktorému rozbil hubu a čivavu so slovnou zásobou dieťaťa. „Nepríde mi to ako dobrý nápad,“ a významne pozrel na Zaja, ktorý sa zatváril urazene.

Doggus sa zamyslel, ale potom prikývol.

Zajo niečo podráždene povedal, ale Doggus mávol labkou.

„Dobre, ideš s nami,“ povedal pes Rejvovi.

Vyšli na chodbu a Rejv privolal výťah.

„Koľké poschodie?“

„Hliadka vonku hlásila ôsme poschodie.“

Výťah sa otvoril, ale kým stihli nastúpiť do kabíny, zakvílilo železo a za sústavného praskania a stonania sa kabína deformovala a zmršťovala až sa napokon sformovala do tvaru päste so vztýčeným prostredníkom.

Doggus a Zajo na to prekvapene pozerali.

„To vyzerá ako nie,“ povedal Rejv. „Schody?“

Prvú ranu dostal Zajo na piatom poschodí. Ruka vyrazila zo steny, ako keby bola jej súčasťou odjakživa a zasiahla ho do líca s dokonalou presnosťou. Potom sa stiahla a zmizla v stene, len aby z nej znova vyrazila. Tentoraz ju Zajo chytil za zápästie, ale zo steny vyletela ďalšia ruka a vrazila mu do brucha.

Rejv a Doggus stáli niekoľko schodov za ním. Na nich ruky zatiaľ nezaútočili a Doggus zakričal na Zaja, aby sa stiahol k nim.

„Je to potvrdené. Celý dom proti nám revenantizoval,“ povedal Doggus.

„Čo?“

„To je jedno. Budova ho chráni a bráni nám dostať sa k nemu.“

„Mali ste vletieť na jeho balkón a nie môj.“

„Inak to nešlo. Bránu do domu otvoril na tvojom balkóne, tak sme museli ísť tade.“

„Tak čo teraz?“

„Možno by si mal ísť prvý ty. Dom ťa môže mať rád.“

Rejv si v tej chvíli spomenul, ako kopal do dverí od spoločnej pivnice, keď sa zasekli a ako močil na dom, keď sa raz vracal z krčmy.

„Nie, to asi nie,“ povedal. „Ale mám nápad.“

„Naozaj ste si istý, pán Rejvinovič, že je všetko v poriadku?“

Dôchodca Burský sa staral o predzáhradku, iniciatívne opravil dvere na pivnici, ktoré Rejv rozkopol a pravidelne menil výzdobu pri výťahoch na prízemí. Raz sa Rejvovi pochválil, že dostal od vnúčat Old Spice a vyslovoval to ako old špica. Dom ho musel milovať.

„Samozrejme, pán Burský, je to len malý kultúrny rozdiel.“ povedal Rejv.

Burský by ešte pochopil, že niekto môže mať na sebe kostým zajaca, veď aj on si niekedy v živote podobný obliekol. Alebo to bol gorilí oblek? Skrátka toto by vedel pochopiť. Ale prečo ho ten muž v kostýme musel niesť na rukách ako dievča?

„Dobre, chápem, chápem. Čo sa to deje?“

Objavilo sa asi desať rúk, päste zaťaté, ale keď si uvedomili, že išiel Burský, tlieskali a objavilo sa aj niekoľko vztýčených palcov. Dokonca ho pár rúk potľapkalo po pleci a pohladilo po hlave.

„Čo sa to deje?“ zašepkal Burský.

„Dom vás má rád,“ povedal Rejv.

Dôchodca naňho pozrel s vystrašenými očami. „Nechápem, pán Rejvinovič.“

„Užívajte si to.“

„Ako poviete,“ a pevnejšie sa chytil Zaja.

Na osmičke sa s Burským rozlúčili a dôchodca nastúpil do dokonale čistej kabíny výťahu. Zakývali mu a dôchodca, ešte stále trochu otrasený, im odkýval.

„Prečo sme nešli výť...“

„Lebo nám to nenapadlo,“ skočil Rejvovi do reči Doggus.

Stáli pred dverami do bytu.

„Drž sa v zadu,“ povedal Doggus Rejvovi.

Desivý Zajo kopol do dverí, ktoré sa dokorán otvorili. A potom sa nestalo nič. V byte sa nič nepohlo a ako sa zdalo, tak ani v bytoch okolo.

Rejv pozrel spýtavo na psa.

„Zvukový tlmič,“ ukázal Doggus na niečo na jeho postroji. „Nikto nič nepočul.“

Rejv prikývol a vošiel dovnútra, Zajo naňho prekvapene pozeral a kým stihol Doggus niečo povedať, stál pri záchodových dverách. Potom si už len pamätal osem očí, chlpaté článkové nohy a pár snehobielych hryzadiel veľkých ako jeho predlaktie. Zavrel oči a ešte si spomenul, že tieto pavúky sa volajú sklapavkári, alebo komôrkári. Aj keď teraz si nebol istý, či vlastne existuje slovenský názov pre nich. Proste tie pavúky, ktoré si vyhĺbia noru, skryjú sa v nej pod poklopom a čakajú na korisť, ktorú potom stiahnu do nory. A jemu sa malo stať to isté, len pavúk naňho vyrazil horizontálne zo záchodových dverí a to...

Ako to, že nad tým ešte rozmýšľa? Otvoril oči. Zajo naňho pobavene hľadel. Pavúk ležal mŕtvy na zemi.

„Hej, hej, choď do riti.“ Povedal Rejv otrávene.

„Hovoril som ti, aby si sa držal bokom,“ Doggus prešiel okolo neho.

Nasledovali ho do obývačky takmer bez nábytku. Iba gauč, dve kreslá, lampa a fotelka na jednej strane izby a telka na druhej. Podlahu medzi nimi pokrývali parkety, ktoré sa ale vlnili ako voda. A krúžila tam žraločia chrbtová plutva. A na gauči sedel pupkatý Santa Klaus.

„Čože?“ Snažil sa Rejv spracovať, čo videl pred sebou.

„Nič sa nedeje,“ Doggus niečo povedal Zajovi a ten chytil telku do rúk a stále zapojenú v elektrine ju hodil do parketového mora.

Žralok okamžite vyrazil po telke, zahryzol sa do nej, kmásal ňou, ale potom sa v telke zaiskrilo, žralok ochabol a spolu s telkou klesol pod hladinu.

„Ako si vedel, že to bude fungovať?“

„Videl som to vo vašom dokumentárnom filme. Chlap tam takto lovil žraloky.“

„Aký dokumentárny film? Ty mysl...“

„Nechaj to tak a sústreď sa.“

Upreli pohľady na muža na gauči.

„Prečo je takto oblečený?“

Doggus si frustrovane vzdychol. „Veď sa tejto postavy desíte, nie? Náš prieskum zistil, že všetko spojené s ňou vo vás vyvoláva stres, strach, úzkosť a sebevražedné myšlienky. Asi si myslel, že zverbujem miestnych, čo sa aj stalo.“

„Aha.“

Santa Claus sa postavil, hlboko uklonil a v tej chvíli sa nábytok zmenil na ďalších štyroch tlsťochov v červenom, len títo mali v rukách sekery a vyrazili proti nim. Doggus sa v momente zväčšil na veľkosť vlka a vrhol sa na jedného z nich. Zajo chytil dvoch Santov pod krkom a najprv ich obúchal jedného o druhého a potom ich hodil o stenu. V Rejvovom prípade to nemalo taký hladký priebeh. Nestihol ani namieriť a už sa musel dvakrát uhnúť sekere, ktorá ho minula len o pár centimetrov. Odskočil dozadu, dopadol na chrbát a zrazu mal oboch útočníkov ako na dlani. Jedna guľka jedna hlava. Druhá guľka, druhá hlava.

Spokojne sa postavil a významne pozrel na Zaja, hrdý na to ako prežil túto santasmagóriu, Zajo si len odfrkol. Obaja pozreli na Doggusa, ktorý držal v zuboch nohu posledného Santu.

„Nechajte ma, nechajte, to nie som ja, on tu nie je.“ Kričal tlsťoch, ale nikto ho nepočúval.

Zajo ho zviazal, prehodil cez rameno a čakal na výťah. Dvere sa otvorili a obaja s Doggusom nastúpili.

„Vďaka za všetko, určite je bezpečné ísť schodmi,“ povedal Doggus.

Dvere sa zavreli a oni nechali prekvapeného Rejva stáť na chodbe.

Chuji, pomyslel si.

Sedel pred telkou a pozeral film, keď si to uvedomil.

Zobral zbraň, prebehol okolo výťahu a šprintoval po schodoch na ôsme poschodie. Zastavil sa pred Santovým bytom a posledný raz obetoval štvrť sekundy, aby sa zamyslel nad tým, čo ide urobiť a ako to asi dopadne.

Potom vošiel dnu.

Byt bol v stave v akom ho nechali, aj s mŕtvymi Santami na zemi.

Malá fotelka stále ležala v rohu izby.

Namieril na ňu zbraňou. „Premeň sa na svoju normálnu podobu,“ povedal Rejv.

A fotelka tak urobila. Ako sa výťahová kabínka zmršťovala a deformovala, tak sa naopak fotelka naťahovala a zväčšovala až sa sformovala na niečo pripomínajúce gorilu, ktorá bola na heroíne a steroidoch zároveň. Miestami mala svaly veľké a vyrysované, miestami bola vyziabnutá a rachitická. A mala štyri ruky. A šupinatý chvost a šesť očí. Ale nič z toho by nebol problém, keby nemala asi dva a pol metra.

Dvanásť nábojov v zásobníku zďaleka nepokrývalo veľkosť prúseru pred ním a rozmýšľal, kde by to tú obludu najviac bolelo a vyšlo mu to na jej škaredú hlavu. Projektil sa odrazil od lebky do stropu a gorila vyrazila vpred. Rejv ustupoval a pálil bez mierenia. Cieľ pred ním aj tak nemohol neminúť. Ale ani spomaliť. Gorila doňho vrazila a on odletel do steny. Narazilo tvrdo, vyrazilo mu dych, ale hneď sa škriabal na nohy, aby skočil doprava a vyhol sa tvorovi. Nabil pištoľ a vystrieľal zásobník. Tentoraz urobil škodu, obluda sa zatriasla a klesla na kolená. Rejv znovu nabil, ale uprostred toho ho zasiahol chvost rovno do hlavy. Stratil vedomie.

Prebudil sa a uvidel uškŕňajúceho sa Zaja, ktorý mu ukázal dva prsty. Dvakrát zachránený život.

Rejv mu ukázal jeden prst. Prostredník.

„Skoro som ho mal, kretén,“ povedal.

„A skoro si zomrel. Môžeš byť rád, že sme zistili, že ten v červenom je človek.“ povedal Doggus, ktorý kráčal k nemu. Za jeho chrbtom ležal spútaný tvor a vyzeral dosť otrasene.

Odprevadili ho k dverám od jeho bytu.

„Minule sme ani nepoďakovali, tak ti ďakujem teraz.“ Povedal Doggus.

„V pohode, hlavne povedzte ostatným zločincom, nech sa vyhýbajú tomuto paneláku.“

„Dobre, ale takto to vôbec nefung...

„To je jedno. Idem chľastať a kukať telku.“

„Chápem asi len polovicu toho, čo si pov...“

„Lúčim sa s tebou.“

„Aha, dobre. Tak aj ja s tebou, vďaka za všetko.“

„Pohoda.“

Tresol dverami a zamieril ku chladničke s pivom.