„Pavučiny, ktoré si ľudstvo spriada zo skla, medi a optických vlákien, sú len úbohou, arogantnou imitáciou pôvodného Plátna. Diktatúry si naivne myslia, že ak ovládnu servery a dátové uzly, ovládnu aj osud. Nechápu však, že každá sieť má svoju Tkáčku. A keď sa do uzlov tohto ich sterilného, fašistického systému dostane prach starých mýtov, vlákna sa nepretrhnú. Ony sa preskupia. Zmenia sa na slučku, ktorá ich vodcov potichu a s úsmevom obesí.“

— Sieťový apokryf, sektor Juh

V tej smradľavej, podzemnej diere, ktorú Štátna bezpečnosť volala mučiareň, zrazu zavládlo úplne iné ticho. Zmizol ten ťaživý, fízlovský smrad strachu. Už nehučali tie obrovské odsávače, čo filtrovali pach spáleniny. Nesyčala hydraulika a nevrčali servá. Miesto toho tam zostal len mráz. Taký ten hlboký, vesmírny chlad z ríše Navu, čo zastavil úplne všetko. Vzduch pálil v pľúcach a páchol po zničenom kove.

A Przdič? Ten najhorší mäsiar zo Synody? Zmizol. Ten úchyl, čo sa vyžíval v trhaní synapsií, sa pod dotykom Moreny proste zložil ako domček z karát. Ostala po ňom len hrdzavá škvrna na ľade, pár zdeformovaných skrutiek a kôpka šedého prachu. Systém vymazaný.

Kameň stál presne uprostred tohto zmrznutého bordelu. Ten zjazvený rebel, čo prišiel rozbiť pár fízlovských hláv, odišiel v momente, keď sa jeho pery dotkli pier bohyne zimy. Teraz z neho zostalo obrovské, monumentálne monštrum vykované z podzemnej skaly. Namiesto krvi mu pod tou tmavou, hrubou kožou pulzovali modré blesky z Navu. Praskali pri každom jeho pohybe, akoby bol chodiaca elektráreň.

Pomaly sa pozrel na svoje ruky. Zovrel päste. Žiadna bolesť po mučení. Žiadna zraniteľnosť. Potom ten svoj nový, chladný pohľad zapichol do Žiletky.

Nič nepovedal. Načo aj? Všetko, čo medzi nimi kedy bolo – tá toxická pouličná chémia, tie noci na strechách, to spoločné odjebávanie systému a všetko to nevyrieknuté napätie – to všetko bolo preč. Zmrznuté. On už do tohto sveta potu, káblov a utrpenia jednoducho nepatril. Našiel si svoju bohyňu, svoj koniec aj začiatok. Bol zbraň, čo zrovná toto mesto so zemou. Iba na ňu kývol. Takým tichým gestom rešpektu k niekomu, s kým zdieľal jeden zákop, kým sa ich cesty navždy nerozdelili.

„Ideš,“ prebehlo Žiletke hlavou, keď videla, ako k nemu Morena ladne pristúpila.

Bledá ako najčistejší mramor, čierne vlasy jej viali v tom neexistujúcom vetre. Chytila jeho obrovskou kamennú ruku. Okolo nich sa okamžite zdvihol vír ostrých vločiek a ľadu. Vzduch pukol, akoby praskol mráz na jazere, a v zlomku sekundy zmizli. Ostal po nich len mrazivý opar a ticho. Odišli do tieňov Prešporka, pripravení začať vlastnú vojnu proti Synode.

Žiletka tam ostala úplne sama. Teda, skoro sama.

„Do prdele,“ vydýchla a oprela sa o tú zamrznutú stenu. Chlad jej okamžite spálil odhalenú kožu na chrbte, ale nevšímala si to. Hneď padla na kolená k Rohypnolovi.

Mladík tam ležal skrútený, akoby sa snažil chrániť pred tou bolesťou zvnútra. Pery mal modré, popraskané, z nosa mu tiekla čierna sračka – krv zmiešaná so spáleným syntetickým kódom, čo mu do nervov natlačil Przdič. Hrudník sa mu dvíhal už len v takých tých malých, kŕčovitých zášklboch. Lapal po vzduchu ako pes na konci so silami.

Ale najhoršie to vyzeralo vzadu. Jeho lebečný port bol úplne v prdeli. Spálený na uhoľ, iskrilo z neho a občas z neho vyšľahol malý plameň. Smrdelo to ako pečené mäso a roztavený silikón. Oči mal vyvrátené dohora, videla mu len popraskané bielka.

Zomieral. A nebola to tá frajerská smrť, akú dostal Kameň od bohyne. Bolo to špinavé a úbohé.

„Ani piču, Roháč! Zadrž, ty idiot. Takto to nenechám skončiť!“ zasyčala Žiletka, chytila ho za tú ľadovú, bezvládnu tvár a triasla ním.

Z jej zvyčajne cynického, tvrdého hlasu bola teraz len čistá panika. Ruky sa jej triasli tak, že mu nevedela ani nahmatať tep. Ak niekoho v tomto posratom svete naozaj milovala, bol to tento zničený chlapec.

Musela konať. Adrenalín a zúfalstvo zmazali akýkoľvek zdravý rozum. Strhla si z krku jeden z hrubých industriálnych káblov. Žiadny chirurgický nástroj, len hrubý, neizolovaný kábel na surový prenos obrovských dát. Ak to nezabezpečí, usmaží mu to mozog.

Bez mihnutia oka vrazila jeden koniec s masívnym jackom priamo do svojho krčného portu.

„AAAAA!“ vykríkla, keď do nej vrazila bolesť.

Zacvakali jej zuby, chrbticou jej prešla vlna surovej elektriny, oči zbeleli a v ústach cítila krv z prehryznutého jazyka. Kábel nebol synchronizovaný, ale vydržala to. Prijala tú bolesť. Bolesť bola jej doména.

Druhý, iskriaci koniec kábla chytila do krvavej ruky. Pozrela sa na jeho mŕtvolnú tvár. Prvýkrát po rokoch jej z očí vyhŕkli slzy a hneď jej mrzli na lícach.

„Ak ideš do tej prázdnoty... ak si myslíš, že mi len tak ujdeš do Navu, tak ťa z nej vytrhnem vlastnými zubami!“ zrevala ako zviera a surovou silou mu vrazila druhý koniec do dymiaceho portu.

Klapka zapadla. Okruh sa uzavrel. Realita mučiarne zmizla a Žiletka vletela priamo do jeho pekla.

Spojenie nebolo plynulé. Bola to surová, nefiltrovaná explózia bieleho šumu, ktorá jej roztrieštila vnímanie na milióny ostrých, sklenených črepín. Žiletku fyzicky hodilo o zasneženú podlahu mučiarne. Jej chrbtica sa prehla do neprirodzeného, kŕčovitého luku, z úst jej vyšla krvavá slina a vedomie ju s brutálnym kopancom vykoplo z mäsitej schránky priamo do hlbokého dátového toku. Zostala po nej len škrupina dýchajúca v mraze, kým jej myseľ padala rýchlosťou svetla cez firewally.

Ocitla sa v absolútnej, digitálnej prázdnote. Nebol to ten usporiadaný, svietiaci, geometricky dokonalý kyber-priestor, aký vídala v sterilných štátnych reklamách Synody. Bola to hlboká, rozorvaná priepasť, digitálna stoka. Rástla tu favela z nefunkčného kódu, plná kričiacich, zdeformovaných algoritmov, polorozpadnutých pamäťových blokov a toxických slučiek. Bolo to miesto, kde sa Rohypnol utápal pod zdrvujúcim vplyvom svojich digitálnych opiátov. Všade okolo jej avatara sa vo forme víriaceho statického prachu vznášali útržky jeho zničenej mysle – rozmazané spomienky na hudbu, ozveny gitarových riffov, ktoré nikdy nezložil, špina prešporských slumov a tá hlboká, užierajúca bolesť, ktorá ho vohnala priamo do náručia syntetickej závislosti.

Hľadala ho v tej zrnitej tme, predierajúc sa cez hradby malvéru ako buldozér. A vtedy to uvidela. Pred ňou sa tma s tichým, mohutným vzdychnutím rozostúpila a odhalila niečo, čo v binárnom, kybernetickom svete nedávalo vôbec žiadny logický zmysel. Nebola to skrytá umelá inteligencia. Nebol to ani ten najtajnejší antivírusový program Synody.

Bolo to gigantické vreteno.

Týčilo sa do neba ako nejaká archaická vesmírna stanica. Skladalo sa z miliárd svetielkujúcich optických vlákien, ktoré sa tiahli do nekonečna, prepletali sa a vytvárali masívnu, pulzujúcu sieť samotnej existencie. Za týmto vretenom, v samom centre dátového hurikánu, sedela postava. Navonok vyzerala ako prastará starena, ktorej tvár niesla vrásky staršie než prvé mestá z kameňa, no jej oči boli tvorené zo surovej, rotujúcej modrej plazmy. Z jej dlhých, zručných prstov pri každom pohybe vystreľovali blesky čistého, prastarého zdrojového kódu. Bola oblečená v rubáši, ktorý nebol z látky, ale utkaný z prúdiacich informácií a šifier, a na krku mala zavesený ťažký, rituálny náhrdelník z vyhodených, starých procesorov a kremíkových dosiek.

Mokoš. Veľká Matka, bohyňa osudu, mágie zeme a hlavná tkáčka existenčnej siete. Kedysi spriadala ľan, vlnu a osudy kráľov, no v tomto mŕtvom, betónovom veku prevzala iný typ vlákna. Pre ňu nebola táto nekonečná kyber-sieť ničím iným, než len novým typom krosien.

„Máš odvahu, dcéra betónu a kovu,“ prehovorila Mokoš. Jej hlas neprichádzal zvonku; rezonoval Žiletke priamo v kostiach jej digitálneho avatara. Znel ako hlboké, nebezpečné bzučanie obrovských transformátorov zmiešané so suchým šelestom jesenného lístia.

„Kde je?!“ vykríkla Žiletka. Virtuálna podoba jej avatara zablikala v červených varovných farbách.

Hoci cítila drvivú, nadpozemskú silu tejto bytosti, ktorá by ju dokázala jediným stlačením vymazať z histórie, jej drzosť ju neopúšťala.

„Kde je ten idiot?! Musím ho odpojiť, inak mu to vonku usmaží mozog!“

Mokoš sa len jemne, zhovievavo usmiala. Svojimi obrovskými, zručnými prstami uchopila jeden hrubý, sčernený kábel vo svojej sieti a ťažko ho potiahla. Kvapkal z neho hustý, digitálny decht. „Tvoj chlapec stratil svoju frekvenciu. Vlákno jeho osudu zostalo otrávené jedom, ktorý mu vnútili, a lacnými opiátmi, ktorými sa on sám snažil to prázdno umlčať. Jeho kód sa nezvratne rozpadá. Ja som Tkáčka, smrteľníčka, nie liečiteľka. Čo zostalo pretrhnuté, padá nenávratne do Navu.“

„Tak mi do riti ukáž, ako to zviazať!“ zrevala Žiletka z plných pľúc. Jej kyber-avatar zaiskril od surového, nefiltrovaného hnevu a roztrhol niekoľko okolitých dátových slučiek. Neprišla sa sem vzdať. Zovrela virtuálne päste. „Mám vlastnú sieť! Mám vlastnú bolesť! Daj mi nástroj a ja ho stiahnem späť aj z pekla!“

Bohyňa sa pri tých slovách zastavila. Plazmové oči sa zúžili a prebodli Žiletku, skenujúc jej doráňanú virtuálnu projekciu – tú divokú zmes čierneho latexu, potrhanej sieťoviny, oceľových ostňov, reťazí a čistého, nefalšovaného vzdoru. Mokoš prenikla za ten hrubý štít a pocítila jej bolesť. Tú surovú, dravú bolesť, ktorú Synoda nikdy nedokázala zlomiť.

„Bolesť nie je len utrpenie, dieťa. Zostáva lepidlom reality,“ riekla pomaly Mokoš a natiahla k nej ruku, ktorá premostila priepasť. Na jej dlani ležalo jedno jediné, oslepujúco jasné, zlaté vlákno. Neboli to dáta. Bol to čistý život. „Toto zostáva primárnym zdrojovým kódom Javu. Surový, archaický impulz existencie. Vezmi ho. Ale pamätaj – ak ním chceš prešiť jeho roztrhané synapsie a vrátiť ho k životu, musíš ho prepasírovať priamo cez vlastné utrpenie. Musíš mu cez toto vlákno odovzdať kúsok svojej duše. Stane sa tebou a ty sa staneš ním.“

Žiletka neváhala ani jedinú mikrosekundu. S dravým výkrikom schmatla zlaté vlákno oboma rukami. Pálilo to tak brutálne, akoby zovrela žeravé jadro atómového reaktora, no ona milovala bolesť. Bolesť znamenala, že žije. Zovrela vlákno a vrútila sa priamo do toho najhlbšieho, toxického mraku čiernych dát, kde cítila zbytky Rohypnolovho blikajúceho vedomia. Dátová stoka ju pálila, leptala jej virtuálnu kožu, no ona neprestávala.

Našla ho na samom dne. Bol schúlený do fetálnej polohy, obalený v hnuse a čiernom slize syntetického kódu opiátov. Jeho avatar už nemal tvár – rozpadal sa na bezfarebné, mrznúce pixely, ktoré pomaly odsávala gravitácia Navu.

„Vstávaj, ty feťácka špina,“ zašepkala a prudko, oboma rukami, mu vrazila oslepujúce zlaté vlákno priamo do virtuálnej hrude, presne tam, kde malo byť srdce.

Bol to šok, aký prešporský kyber-priestor ešte nezažil. Nešlo len o reštart. Žiletka do neho v tej milisekunde vpumpovala úplne všetko, čo z nej robilo človeka: svoje najintímnejšie spomienky, svoju krvavú nenávisť k fašizmu Synody, pach prepálených zosilňovačov, no predovšetkým tú tichú, zúfalú túžbu, ktorú k nemu roky cítila, no schovávala ju za arogantný cynizmus. Preniesla doňho ten surový, ľudský chaos, ten divoký tep ulice. Vlákno Mokoše fungovalo ako božský defibrilátor. Čierny sliz, ktorý Rohypnola dusil, sa s agresívnym prskaním začal odparovať v obrovských prúdoch bieleho, očistného svetla, a jeho rozpadajúci sa kód sa pod náporom jej lásky začal znovu agresívne zliepať dokopy.

V mrazom zdevastovanej mučiarni Ministerstva, kde steny ešte stále praskali pod absolútnou nulou, ktorú tu po sebe zanechala Morena, Žiletka prudko otvorila oči. Lapala po dychu akoby sa práve vynorila z hlbokej, toxickej vody čističky odpadových vôd. Jej fyzické telo sa zmietalo v doznievajúcich kŕčoch z preťaženia. Kábel, ktorým boli obaja prepojení, nevydržal ten obrovský dátový pretlak. Jeho izolácia sa s odporným syčaním roztavila, medené žily vo vnútri vyhoreli dočierna a s prskaním statických iskier odpadol na zasneženú podlahu.

Na zemi vedľa nej Rohypnol zachrčal. Nebol to ten beznádejný, tichý povzdych umierajúceho prešporského feťáka. Bol to zvuk surového, animálneho prebudenia. Jeho chrbát sa prehol do extrémneho oblúka, kosti mu zaprašťali, až kým z hĺbky svojich zničených pľúc nevykašľal hustý, dechtovo čierny hlien. Ten syntetický humus dopadol na biely sneh a okamžite začal vrieť, rozožierajúc ľad ako priemyselná kyselina. Mladík sa zvalil na bok a zhlboka, čisto sa nadýchol. Prvýkrát po rokoch do seba natiahol vzduch bez toho, aby ho filtroval cez bolesť a apatiu.

Pomaly, s trasúcimi sa svalmi, otočil hlavu k Žiletke. Jeho oči už neboli tie známe, mŕtve sklenené gule. Neplávali v tom prázdnom, chemickom limbu. Boli ostré ako nabrúsená britva, plne prítomné a v ich hĺbke divoko žiaril jemný, no nekompromisný zlatistý odraz starého zdrojového kódu Javu. Ten kód ho prepísal od základov. Pozeral sa na ženu v doráňanom latexe, akoby ju videl úplne prvýkrát v živote. Videl za tú jej tvrdú, cynickú masku. Videl zaschnutú krv na jej perách, pot stekajúci po jej špinavom čele a tú nekompromisnú, fanatickú oddanosť, pre ktorú zostala ochotná zostúpiť preňho až do samotného digitálneho pekla.

„Ty si ma... nevypla,“ prehovoril zachrípnutým, takmer neľudským hlasom.

Jeho vychudnutá, no elektrinou a životom nabitá ruka vystrelila dopredu. Pevne chytil tú ťažkú industriálnu reťaz, ktorú mala Žiletka stále omotanú okolo krku, a surovou silou si ju pritiahol priamo k sebe.

Nebolo to žiadne nežné zblíženie z tých hlúpych, propagandistických filmov. Ale drsný, zúfalý a čisto zvierací akt. Žiletka sa k nemu vrhla bez jediného zaváhania. Jej doráňané, popraskané pery sa zrazili s jeho v ostrom, surovom bozku. Chutil po železitej krvi, prepálenej medi, toxickom dyme ulice a niečom úplne novom – po živote, ktorý odmietal poslušne zomrieť. Držali sa jeden druhého uprostred tej rúcajúcej sa pevnosti nepriateľa. Boli zviazaní dušou a prastarým kódom, ktorý im do synapsií votkala samotná bohyňa osudu. Dávili do seba túžbu, ktorú obaja roky zúfalo dusili v chlade prešporských slumov. Zapadli do seba s dokonalým, deštruktívnym kliknutím.

„Mám to,“ pošepkal Rohypnol, keď sa od nej s ťažkým dychom na milimeter odtiahol.

Oči mu divoko svietili.

„Žiletka... ja to počujem. Ten kód, čo si do mňa vliala, tú frekvenciu. Mokošino vlákno... cítim, ako pulzuje pod týmto skurveným betónom. Sú to korene, ktoré tu boli dávno pred nami. To je tá frekvencia. Ten jeden zakázaný akord.“

S trasúcimi sa rukami nahmatal na zasneženej zemi krk svojej rozbitej kyber-gitary. Nástroj prežil mučenie len sčasti – ostal mu hlavný vysielač, rozmlátené snímače a ilegálne modifikovaný zosilňovač obalený izolačkou. V tejto chvíli to už nebol hudobný nástroj, predstavoval odistený granát hromadného ničenia.

Žiletka to pochopila okamžite. S divokým úsmevom chytila hlavný výstupný kábel z gitary. Z hrubého pozláteného jacku lietali modré iskry.

„Urobme z tohto skurveného mesta náš vlastný zosilňovač,“ zavrčala a oči jej sčerneli čistým adrenalínom.

Bez akéhokoľvek ďalšieho zaváhania vrazila kábel priamo do hlavného neurálneho relé na stene mučiarne. Bol to masívny, červeno pulzujúci obvod Synody, ktorý zostal hrubými optickými žilami priamo prepojený s centrálnymi vysielačmi a obrovskými vysielacími vežami Ministerstva morálky po celom Prešporku. Firewall štátu sa okamžite bránil – systém do nej vyslal obranný elektrický výboj, ktorý by bežného hackera usmažil zaživa, no Mokošin kód v jej žilách ho pohltil ako neškodnú jednohubku.

Z jej vlastného krčného portu sa s hlasným cvaknutím vysunul taktický bypass, ktorým sa s Rohypnolom prepojili do jedného dokonalého, hermeticky uzavretého útočného okruhu. Stali sa jednou kybernetickou entitou. Ona predstavovala nezlomný router, ktorý mal preraziť všetky bariéry a rozviesť signál do krvného obehu mesta. On zostal generátorom, pripraveným odpáliť samotné základy totalitnej reality.

Rohypnol sa s extrémnou námahou, pevne sa opierajúc o Žiletkino dopichané a krvácajúce rameno, pomaly postavil na nohy. Každý sval v jeho zdevastovanom tele protestoval, no on ten fyzický kolaps úplne ignoroval. Jeho prsty teraz s absolútnou, smrtiacou istotou zovreli doškriabaný hmatník zlomenej kyber-gitary. V hlave mu pulzoval prastarý, chaotický spev Veľkej Matky Mokoše. Nešlo o žiadne anjelské chorály; predstavovalo to frekvenciu samotného, surového života – nepravidelnú, divokú, zemitú a absolútne nekompatibilnú so strohým, binárnym fašizmom Synody. Bola to frekvencia, ktorá rozbila geometriu kontroly.

„Pre teba... a pre všetky padlé tiene tohto skurveného mesta,“ zašepkal Rohypnol, pozerajúc priamo do Žiletkiných tmavých očí.

A potom, s náprahom, do ktorého vložil celú svoju existenciu, udrel do popraskaných optických strún.

Nebol to len obyčajný zvuk. Predstavovalo to akustický, digitálny a metafyzický Armagedon. Mokošino zlaté vlákno, ten rýdzi zdrojový kód Javu, ktorý mu Žiletka s takou agóniou voperovala do duše, sa v jedinej milisekunde pretavilo do zničujúceho zvukového kódu. Táto sonická plazma vyletela z rozbitej gitary, s ohlušujúcim revom sa prehnala cez hrubý kábel priamo do Žiletkiných kybernetických implantátov a narazila na jej nervovú sústavu. Ona neuhla. Naopak, otvorila sa mu. Znásobila ten kód svojou vlastnou nazbieranou bolesťou, svojím hnevom z ulice, svojou nenávisťou voči každej rane obuškom, a vykopla ho ako dokonalý, devastačný router priamo do hlavnej komunikačnej infraštruktúry Ministerstva morálky.

Zvuk, ktorý sa vyvalil z reléových staníc, znel ako hrom z najhlbších útrob zeme, roztrieštený cez gigantický zosilňovač. Úderová vlna tohto jediného, dokonalého akordu okamžite rozdrvila zvyšné betónové steny mučiarne na jemný, šedý prach. Olovené výstuže, ktoré mali odolávať bombám, sa ohli a praskli ako suché vetvičky.

Frekvencia letela po štátnej sieti ako zúrivý, nekompromisný vírus. Prešla všetkými podzemnými káblami, vyletela nahor šachtami, infikovala každý jeden server a s brutálnou silou prerazila do obrovských propagandistických ampliónov rozvešaných po celom Sektore 12, od Petržalky až po zrúcaniny hradu.

Monotónne, hypnotické kázne Najvyššieho tajomníka, ktoré práve hrali na každej zasmradenej ulici, zrazu zlyhali. Zasekli sa v grotesknom škrípaní a potom definitívne stíchli. Namiesto nich mŕtve, ustráchané mesto zalial ten jeden zdrvujúci, neskutočne špinavý a oslobodzujúci song. Bola to zvuková tlaková vlna, ktorá rozbila okná a nútila ľudí na uliciach padnúť na kolená, no nedržali si uši od bolesti – držali si hrude, pretože ten zvuk im po rokoch znovu naštartoval ich vlastné srdcia.

Nad toxickými vodami Dunaja sa rozpútalo peklo. Ťažké vojenské drony, ktoré krúžili nad Mostom SNP, v sekunde skratovali. V daždi modrých a oranžových iskier padali z oblohy a s ťažkým čľapnutím sa potápali do rieky ako mŕtve muchy. Slávne „UFO“ na vrchole mosta, centrálny uzol sledovania, vybuchlo v spektakulárnom ohňostroji prepálených obvodov. Olovené štíty na vládnych budovách, vrátane obrovskej obrátenej pyramídy, pukali pod akustickým tlakom.

V temných fabrikách sa diali zázraky. Neónové čiarové kódy, drasticky vypálené na krkoch žien z pracovných a reprodukčných tried, zrazu zablikali a úplne zhasli. Systém ich stratil. Algoritmy riadiacich sledovacích kamier v zlomku sekundy zhoreli do tla. Ten dokonalý, chladný poriadok Synody zostal definitívne infikovaný absolútnym chaosom pohanského božstva a surového pouličného hnevu.

Zatiaľ čo sa mesto rúcalo a povstávalo zároveň, v mrazivých uliciach horných sektorov kráčal premenený Kameň. Stal sa z neho golem temnej skaly a pulzujúcich modrých bleskov. Po jeho boku kráčala Morena, bohyňa zimy. Netrápili sa taktikou. Kráčali priamo stredom bulváru a kosili elitné hliadky Štátnej milície. Kde Kameň udrel svojou drvivou päsťou, tam lietali kusy kevlaru; kde Morena len letmo dýchla, tam vojaci zamŕzali do dokonalých ľadových sôch, ktoré vzápätí padali a trieštili sa o dlažbu. Tichý, chladný tanec smrti, ktorý dokonale kontrastoval s ohlušujúcim zvukovým peklom.

A hlboko v podzemí Ministerstva, priamo v rozdrvenom srdci zla, sa zrodilo niečo úplne nové. Žiletka a Rohypnol stáli pevne zovretí v samotnom epicentre tejto búrky. Tlaková vlna rezonancie im trhala zvyšky oblečenia, vlasy im divoko lietali vo vetre a v ušiach im nepríjemne pískalo, no oni sa usmievali tým najširším, najšialenejším úsmevom, aký kedy toto mesto videlo. Boli prepojení spoločnou bolesťou a surovou láskou, ktorá sa ukázala byť oveľa tvrdšia než akýkoľvek prešporský fašistický betón.

Bohovia sa skutočne vrátili na zem. Nezostúpili však z nebies na zlatých vozoch. Vrátili sa v podobe absolútneho mrazu a nezničiteľného kameňa. Vrátili sa v hrdzavých drôtoch, v surových akordoch a v srdciach dvoch ľudí, ktorí si ukradli celé mesto späť. Dlhá vláda Synody sa skončila.