Caltian, otec túlavého vtáctva a pán domu u jazera Siniel,
Caltian, štít bojovníkov a luk lovcov,
Caltian, kniha učencova a krok cestovateľov,
túlal sa na počiatku po celej zemi nemajúcej kraj severný či južný, svitaný či súmračný.
Cudzincom bol Caltian v každom dome z kameňa a v každom stane z kože.
Tak žil Caltian, ktorý zrodil sa ako jeden z Iliet, tých, čo ich život je dlhým, po mnoho rokov svojho života.

I pricestoval Caltian, Neúnavný strážca domu, raz hlboko k srdcu sveta,
k jazeru Siniel, k prvému jazeru,
lebo taký mal byť jeho osud, aby stretol tam svoju paní.

I nepoznal ten, čo je Knihou učenca, že stoji u lona všetkých bohov a života,
lebo paní Niriel, paní jazera, očarila jeho zmysly, aby nevidel jej hrad.
No okúzlila krása jazera jeho srdce i ostal na jeho brehu po dlhší čas,
a celé dni hľadel do modrých vôd,
a celé dni hľadel na kŕdle kúpajúcich sa husí, ktorých perie bolo ako sneh najvyšších hôr,
a každý večer navštevovala ho cudzinka z jazera,
ktorej ponúkal najlepšie úlovky,
ktorej rozprával o kráse jazera a o krásach sveta,
ktorú každý večer nahý miloval na brehu jazera.

Roky žil Caltian na brehu jazera, v pokojnej chatrči z dreva,
i jeho srdce zabudlo na túžbu po vzdialených krajoch.
Len tu chcel ostať Caltian a dbať o jazero.
No vedel, že jeho čas nikdy nebude večným
a že raz narastie mu k dvom nohám aj noha tretia,
tretia noha z tenkého dreva,
preto smútilo jeho srdce veľmi, veľmi smútilo,
na brehu jazera Siniel.

A večer našla ho tak cudzinka, ktorej odev biely bol ako najčistejší sneh.
A videla, keď ponúkol jej najlepšie ulovené a upečené ryby jazerné a najlepšie mäso ulovené, že jeho srdce je nešťastné.
A počula, keď rozprával jej o vzdialených koncoch sveta, že radosť opustila jeho srdce.
A cítila, keď miloval sa s ňou nahý na brehu Siniel, že neteší sa viacej sveta tak, ako minulé noci.
„Povedz mi,“ prihovorila sa mu, keď položila mu jeho hlavu do svojho lona a hladila mu jeho tvár a vlasy, „Rozprávač o svete ďaleko od toho jazera, čo ťaží tvoje srdce?
Ktorá choroba, ktorú ani voda tohto jazera nedokáže vyliečiť, ťa trápi?“
„Smrť ma trápi, cudzinka od jazera.
Lebo moje roky plynú tak, ako tečie voda vo veľkých južných riekach a sype sa ako piesok veľkej púšte.
A toto jazero, kus večných nebies ukrytý na zemi a krása samotná, nebudem môcť strážiť večne.
Ty múdra si, môj rozum mi tak vraví a poznáš jazero lepšie, než ja by som mohol za desiatky životov Iliet.
Čo stane sa s jazerom, ktorého krása dala mi pevný domov?“
„Žiadaš po mne tajomstvo Yeshu, tajomstvo bohov.
Moja múdrosť nie je božská, nepoznám osud vpísaný medzi hviezdami na nebi.
No poviem ti sen, ktorý sa mi o tebe sníva každú noc.
Vidím v ňom teba ako starca, držiaceho v ľavici meč a v pravici veľký štít,
vidím ťa na behu tohto jazera a vôkol teba veľký boj,
veľký zástup tieňov vôkol teba, čo chcel by piť z tohto jazera.
No tvoj štít nepustí ich ruky k hladine a tvoj meč tne všetky tie, čo sa k nemu natiahnu.
A každý sen končí tvojim víťazstvom a ranným svetlom,
no ty nepoznáš jeho slasť, lebo padneš do prachu a tvoj život opustí tvoje telo.“
„Snáď veľký Laah, ten čo vidí všetko čo bolo, čo je a čo bude, tak ukazuje môj Yeshu a varuje ma.
No ja nie som ten, čo by utekal, cudzinka z jazera.
Môj štít je poničený tisícami zbraní, ktoré sa oň rozrazili,
môj meč je tupý tisícami tých, čo usilovali mi o život.
Neodídem od jazera, hoci to znamená moju smrť.“

A dlhé roky žil Caltian na brehu jazera Siniel, jazera počiatku.
A jeho krok stal sa ťažším,
preto našiel si tenkú palicu, o ktorú sa mohol opierať,
a ktorá stala sa jeho tenkou nohou.
A nastal Namralis, hnev slnka.
Zapadlo slnko, zapadlo za horizont a po osem dlhých rokov nevyšlo.
A osem dlhých rokov bránil Caltian jazero Siniel pred tieňmi,
a jeho veľký štít nepustil tiene k hladine,
a jeho meč ťal každú ruku, ktorá sa o to pokúsila,
až s prvým lúčom svetla padol do prachu a jeho život opustil jeho telo.

No jeho dušu nevzala si Nahal, pani záhrobia, lebo taký nebol jeho Yeshu.
Prebral sa Caltian vo veľkej sieni, pred veľkým trónom,
prebral sa pred paní Niriel, matkou života,
i pred jej služobníctvom tak nahý, akým ho vídavala len ona každý večer na brehu jazera.
I prijala ho za svojho muža a pána jej domu,
a jej služobníctvo stalo sa jeho služobníctvom.

A po dlhé veky šťastný bol Caltian, pán jazera Siniel,
a veľkú lásku a úctu choval k jeho Niriel,
a veľkú úctu chovalo k nemu služobníctvo paní Niriel.
No znovu opantal jeho srdce tieň,
a jedlo ktoré jedol nechutilo mu tak, ako kedysi,
a rozprávanie jeho opäť stratilo radosť,
a ich milovanie neprinášalo potešenie zo sveta.

Vzala si prvý večer Niriel, ktorej múdrosť bola božská, jeho hlavu do lona a hladila jeho tvár a vlasy.
„Znovu cítim, ako tvoje srdce niečo ťaží, môj pane.“
„Moje srdce je ťažké a trhá sa, moja paní.“
Tak začal Caltian, pretože nemá tajomstvá pred svojou Niriel, paní bielych husí.
„Jedna jeho polka chcela by krídla a palicu,
aby rozletela sa znova do všetkých kútov sveta a k všetkým národom.
Druhá jeho polka chcela by štít a vankúš,
aby ostala pri tebe, by sa ti nič nestalo.
To trápi moje srdca, moja najkrajšia paní Niriel.“
„Tak leť.“ Zasmiala sa Niriel, paní bielych husí. „Nepatrí sa predsa, aby bol pánov dom jeho zlatou klietkou.“
„Nepatrí sa, aby pán domu zanechal svoj dom bez stráží a chodil si, ako sa mu zachce. No netráp sa mojím smútkom, moja paní. Môj smútok ma nepremôže.“

A miloval sa s ňou, aby zabudla na jeho trápenie.

Vzala si druhý večer Niriel, ktorej múdrosť bola božská, jeho hlavu do lona a hladila jeho tvár a vlasy.
„Leť do všetkých kútov sveta, Caltian, môj pán a láska.
Aj Ketfianskí muži, prví a veľkí medzi národmi, ktorí vystúpili z hlbín jazera Siniel,
odchádzajú zo svojich domov na dlhé cesty,
zatiaľ čo ich ženy, deti a starci ostávajú za veľkými hradbami, pod ochranou služobníctva.
Veľkú vážnosť chovajú tvoji sluhovia voči tebe a úctu nesmiernu voči tvojim rozkazom.
Nemusíš sa obávať o tvoj dom.“
„Žiaden z tvojich sluhov, hoc sú to muži a ženy skvelí a hodní úcty,
nedokáže letieť ako víchor a nepozná moje cesty.
Ak napadne niekto tvoj dom a teba, správa o tom príde mi neskoro.“
Na to znovu zasmiala sa Niriel, ktorej múdrosť bola božská a tak povedala svojmu mužovi. „Ak ťa toto trápi, môj pane, príď ráno na miesto, kde prvýkrát rozpovedal si mi o svojich cestách,
a ja ti dám sluhov, najlepších z najlepších.“

A miloval sa s ňou, lebo chcel zdieľať veľkú radosť v jeho srdci.

I ráno prišli
Caltian, pán domu u jazera,
Niriel, paní domu u jazera,
k miestu, kde povedal jej prvý z príbehov o svojej ceste.
Vzala Niriel jeden z listov božského stromu medzi dlane a povedala mu slová života, aby aj Caltian počul slová
a z jej dlane vyletel havran, túlavý vták, čierny ako noc.
Caltian zaradoval sa z nového sluhu a začal z listov tvoriť nových a nových havranov.
Na tisíc ich stvoril Caltian, pán túlavých vtákov.
A dal im jeho um, jeho múdrosť a povedal im ich účel. A spojil ich v duši, aby nemuseli lietať ďaleko, no aby vždy jeden k nemu priletel a rozpovedal mu všetko.

A Niriel požehnala nové stvorenie ako stvorenie dobré.

No než rozleteli sa sluhovia Caltiana do všetkých kútov sveta,
padol ich pán na kolená, takto prosiac.
„Paní moja, Niriel, najkrajšia zo všetkých bohov a slnko mojich daždivých dní. Veľká radosť je v mojom srdci, ktorú nebudem ti môcť nikdy oplatiť rovnakou mincou. No ak môžem, chcem ti aj ja dať dar a potešiť tak tvoje srdce.
Prosím ťa, ako najvďačnejší tvoj sluha, rozpleť si jedno husie pierko z tvojich vlasov, vlnitých ako vlny tvojho jazera, ktoré ma priviedlo k tebe.“
A Niriel rozplietla si husie pierko zo svojich vlasov, vlnitých ako vlny jej jazera a dala mu ju.
Caltian privolal z tisíca havranov desať a dotkol sa pierkom ich peria. I zbelelo perie havranov a bolo biele ako sneh.
„Títo nebudú mi hovoriť o svete, len o tebe. Ak mi prinesú správu, bude len od teba. Lebo títo sú tvoji, môj dar tebe.“

A havrany rozleteli sa po svete,
na severný a južný kraj,
na kraj svitania i súmraku.

Keď videli Ketfianskí muži a ženy čierne vtáctvo, radovalo sa z neho a začali ich učiť posielať svoje správy medzi sebou.

No zhorkla láska bratov havranov voči sluhom Niriel.
Videli, ako veľmi Caltian miluje ich správy,
počuli, ako veľmi Caltian smeje sa na nich,
cítili, ako ich miluje väčšmi ako ich.
I raz povedali pánovi Ketfianov s úskokom v hlase.
„Naši bratia, ktorých perie je biele ako mlieko, sú chorí a nemohúci.
Bledí sú preto, lebo pri ich zrode vkĺzla do ich vajec mrazivá zima.
Potrebujú dar smrti, inak nakazia aj vaše domy.“
A Ketfiania uverili a prebodali všetkých sluhov Niriel šípmi lukov.

Keď dozvedel sa o tom Caltian, pán túlavého vtáctva, rozplakal sa a rozzúril sa hnevom na svojich sluhov.
Utrhol list z božského stromu a medzi dlaňami začal šepkať slová života.
A hlasy havranov stratili sa v krákaní, v strašnom krákaní od toho času, po všetky cykly.
A ich um dovolil im len opakovať slová, ktoré počuli od toho času, po všetky cykly.
A všetky prvorodené havrany stali sa bielymi od toho času, po všetky cykly.

Vyrazil Caltian s hnevom v srdci ku Ketfianom, ktorí hodovali nad svojim činom vo veľkej sieni. Vyrazil k nim ako veľká búrka, ako hrom a blesk,
a Ketfiania padali pred ním na kolená a prosili o odpustenie.
„Nedám vám odpustenie.“ tak povedal Caltian, pán túlavých vtákov.
„Vedzte, že hnev môj strhol by vaše hradby a domy,
môj hnev zaplavil by vaše polia a prístavy,
môj hnev prelial by krv za sluhov mojej paní Niriel, ktorej nie je rovnej medzi všetkými bohmi.
Taký veľký je hnev môjho srdca voči vášmu pokoleniu.
No niet spravodlivosti v pomste bojovníka, ktorá zrodená je z hnevu a žlče.
A veľký Laah, ten čo vidí všetko čo bolo, čo je a čo bude, ukázal mi za to váš Yeshu.

Tak znejú slová veľkého Laaha, tkáča osudov smrteľných aj nesmrteľných.

Príde doba, kedy z vašich hradieb nebude už viacej ako ruina,
kedy tí, voči ktorým dvíhate meče pozdvihnú sa na vaše sláve,
kedy zo psov stanú sa zas divý vlci lezúci z riečnych vôd.
Vtedy nastane váš súd,
vtedy prídem ja,
Caltian, otec túlavého vtáctva a pán domu u jazera Siniel,
Caltian, štít bojovníkov a luk lovcov,
Caltian, kniha učencova a krok cestovateľov,
k jednému z vašich pánov ako biely havran a budem skúšať jeho česť,
a na ňom bude stáť osud všetkých.
Tak vraví veľký Laah a taký je váš Yeshu.“

A mocný hrom zadunel, keď Caltian vrátil sa s ťažkým srdcom k svojej paní Niriel, do svojho domu.

Preložené z hlinených tabúľ Williamom z Gerardu, učencom Magickej akadémie z Aldeberathu.