Prízraku sa v nedozernej zeleni oregonských hôr dotkla samota.Vpila sa do neho ako dážď do vysušenej pôdy, stískala mu myšlienky clivotou.Jeho existencia pocítila smútok.Bytostným tichom nasiaknuté dni sa podobali ako vajce vajcu.Lov a sledovanie životov zvieracích obyvateľov ho občas doháňali k hnevu a agresii.Ćas plynul a za všetky tie prežité stáročia sa neobjavilo nič, čo by ho vnútorne dokázalo zmeniť.Stretával iné prízraky a tvory plaziace sa, miznúce v húštinách či vreštiace za splnu mesiaca.Žiadne z nich však neznieslo jeho spoločnosť.

Jedného dňa zvuky ožili, pachy rozšírili repertoár o nové odtiene.Do hôr začali prichádzať ľudia.Niektorí len prechádzali, no našli sa aj takí, čo sa tam snažili usadiť.Nádej na lepší život ich pripla k novému domovu ako špendlík k nástenke.Prízrak so záujmom pozoroval tieto zvláštne stvorenia žijúce pohromade ako kolónie mravcov.Žili.Pracovali.Rozmnožovali sa.V myšlienkach Prízraku sa začala rodiť myšlienka.Tá splodila plán a v osadách sa sem-tam stratil človek.

Čerstvo upečeným chlebom rozvoniavajúca osada učupená v objatí hustých hôr bola útočiskom slovensko-maďarských dlhovlasých osadníkov.Vlasy a hrdá, no občas prchká sedliacka česť boli to jediné, čo si so sebou priniesli.Vlasy mali od najmladšieho po najstaršieho dlhé až pod rite.Nosili ich láskyplne zapletené či spletené v dredoch.V tých dobách legendy neboli len vymyslené príbehy.Putovaním neznámymi krajinami videli tvory a zažili veci, ktoré ich skromná slovná zásoba nedokázala popísať.Skrývali sa pred nočnými besmi aj šialenými rusalkami, kvôli ktorím opustili malebné južné Slovensko.Rozhodli sa dať si šancu v nedozerných horách a nazvať ich svojim domovom.Pre našich pútnikov znamenal domov-nech už bol kdekoľvek, bezpečie.

Veci sa zmenili v jedno ospalé pozdné popoludnie .Vánok lenivo pohojdával prádlo vyvesené na šnúrach natiahnutých od jednej drevenice k druhej.Čas vyčlenený na prácu skončil. Ľudia oddychovali v príbytkoch postavených na priestrannej lúke.Šenk spolu s úradom starostu tvorili jednu honosnú drevenicu tróniacu v strede osady.Ďuso Štamperlík ako obvykle zametal verandu krčmy.Tenké vlasy mal spletené do vrkôčikov a umne zopnuté do drdola na vrchu hlavy.Tým, že bol permanentne nevyspatý, vyzeral na svoj vek zoschnutý ako tieň upíra na poludňajšom slnku.

„Az istenit. Čo to..do riti je. Nočak...ľudia!“Zvučný krčmový hlas drzo narušil zaslúženú siestu.Hlasný krik vyťahoval ľudí z príbytkov.Unavene sa vyplazili z príjemného chládku a zhrčili sa okolo Ďusa.Útla postava krčmára sa medzi nimi strácala.

„Tam!“ vystrelil Ďusov prst k lesu.Hlavy sa ako na povel otočili rovnakým smerom.Na hranici hustého lesa stál...prízrak? Vysoký napoly vypĺznutý rys prízrakom rozhodne nebol, no podľa jednotnej mienky osadníkov k nemu nemal ďaleko.No nebol to slovenský rys v oregonských horách čo prekvapilo osadníkov, ale skôr to, čo viezol.

„No do krpatého bazmega ,“ zatiahol s prízvukom svalnatý pilčík Feri. Nízky krčmár stojaci neďaleko sa zahnal a pilčíkovo líce silným plesnutím nadobudlo umelecky výraznejšiu farbu. „Ty si bazmeg...veď ty ešte dôjdeš piť na sekeru azaňádat!“urazene si ofukoval páliacu dlaň.

„Ále nem vy“, hladiac si líce pozrel na neho z výšky Feri. „Henten..ottan...na“, kývol hlavou k rysovi.Obyvatelia nemo hľadeli na úkaz nehybne stojaci na doteraz bezpečnej hranici.

Chlapec trónil na chrbáte svalnatého zvieraťa.Nemohol mať viac ako desať rokov.Ešte také šťeňa.Vlasy mal na rozdiel od osadníkov krátke, splstnatelo trčali všetkými smermi.Chlapcove pokojné oči preskakovali z jedného osadníka na druhého.Vďaka odevu, ktorý mal na sebe dokonale splýval s okolím.Jedna ruka v bok, druhá ledabolo prehodená cez hlavu zvieraťa, trpezlivo vyčkával.

„Uhni čopet...pustite ich tam...nezavadzaj už..“,ľudia sa strkali kým sa starosta Bohdan Fések pretlačil cez zvedavcov.Čím bol Bohdan k chlapcovi bližšie, tým viac púlil oči a vyzeral, ako keby sa nevedel vysrať.Decko?Samé?Tu?Na rysovi?!Bohdan sa strašne potil a v mysli sa snažil poskladať niečo zmysluplné.Ťažká úloha po nočnejj chľastačke.Neter Julča pochovala už štyri deti.Život v horách bol ťažký,no mladá žena sa otriasla zo straty ďalšieho dieťaťa a tak chlapi s dobrým úmyslom a vo všetkej počestnosti dôkladne oslávili príchod nového osadníka.

Bolo by najskôr usmiať...veď mi van...úsmev ešte nikoho neurazil...rozhutoval Bohdan s opicou a hubou suchou ako púšť v Atacame.Roztiahol pery do skoro priateľského úsmevu a z úst sa mu vyvalil smrad neumytých, pálenkou preplachovaných žltých zubov.Rys odvrátil hlavu a žiadostivo roztiahol nozdry.

„Vinco, chlapče. Ako si sa sem dostal?“bylinkárka Slavena sa náhle zjavila za ich chrbtami a hneď na začiatku uťala Bohdana v uvítacej reči.Ľuďmi až tak heglo, nikto si ju totiž nevšimol prichádzať.Podopierajúc sa hrčavou bakuľou zdobenou kovovými a plechovými krúžkami, krývajúc na jednu nohu sa šuchtala k uvítaciemu výboru.Sivé pramienky pretkávali vlasy starej Slaveny ako žilky riek mapu.Plné uzlíkov, kostičiek, korálok a konárikov pri každom pohybe jemne šušťali a vydávali klepotavý zvuk. Kde sa tu azanďaláját vzala?...ale čo, legaláb povie, čo sa tu deje.Slnko ešte furt pečie jak sviňa...bolo by čopet napiť... Fakt, že alkohol spomaľoval komunikáciu medzi omráčenými nervovými bunkami, starostu úplne vyhodilo z rytmu.Žalúdok mu skrúcalo, jazyk sa mu lepil na podnebie ako suchý zips a mal čo robiť, aby zo svojich žalúdočných štiav neurobil vec verejnú.

Vinco zliezol zo zvieraťa a počkal, kým ho starena pozve k nim. Vždy musel dostať súhlas, Strážca lesa nikdy nemohol medzi ľudí bez povolenia. Akonáhle chlapec vkročil do osady, rys sa otočil a stratil sa v zelenej hradbe hustého porastu.

Chlapec sedel v krčme za vrchstolom, pred ním pohár mlieka. Osadníci plece pri pleci obstáli stôl a vytvorili živú stenu, ktorá stlmila už tak pomaly ubúdajúce svetlo lejúce sa dnu malými oknami. Zvedavé oči preskakovali medzi ním a starou Slavenou.

„Takže to dostihlo aj nás? Určite? Nechcem znieť ako že ti neverím, si Strážca lesa, ale...si si istý?“netajila obavu v hlase bylinkárka. „Ochránim osadu. To je moja práca. Tvoja bude presvedčiť ich, aby ma počúvali.“Rozprávali sa ako by tam boli len sami dvaja.

Krčma ožila hurónskym rehotom prítomných. „Saroš...vraj ohránim osadu...“, plieskali sa chlapi po chrbtoch.Puch spotených podpazuší vyšperkoval vzduch. „Aký zlatý...jaké že slovo do bitky“,nadchýnali sa rozcítene ženy.Starosta s povytiahnutým obočím sledoval vývoj tejto bizarnej situácie.Veľkou vyšívanou vreckovkou si utieral pot rynúci sa z jeho zamračeného čela.Keď močový mechúr múdro rozhodol, že je na čase odísť, odlepil sa od pultu a vyšiel do teplého podvečera nasiaknutého vôňou čerstvo nazbieraného sena.Bohdan si to namieril za krčmu,kde hlasno šťal do vysokého zeleného kríka.Tvár nastavil zapadajúcemu slnku, ktoré sa schyľovalo to na ten deň zabaliť.Úľavu, ktorú pocítil akoby plesnutím biča vystriedalo zdesenie.

„Šeci vooon !“reval Bohdan zatiaľ čo sa narýchlo snažil zakasať.Krčma vypľula chlapov a ženy potkýnajúce sa o svoje ratolesti.Pomalým krokom si to vykrivkala aj Slavena.Zastala na prahu a spokojne sa oprela o zárubňu. „Presviedčať ich už nebude treba“,s úsmevom sa otočila k Vincovi, ktorý ešte stále sedel za stolom a škúlil na prázdny pohár pred sebou.

Začalo to na západnej hranici lesa. Kol dokola sa postupne rozsvecovali svetlá bludičiek.Slnko zhltli vysokánske stromy a osadu za krátku chvíľku obkolesila belasá obruč pulzujúceho svetla.

„Fasa, že...bludičky?“vykrúcal Bohdan hlavu.Krčmár sa chytil za hlavu a skoro pustil do gatí. Deti skrývajúce sa za sukňami materí sa vystrašene rozvzlykali.Marča, Bohdanova dcéra zhypnotizovane kráčala k pulzujúcej obrube. „ Stoj! Kristušát Marča...Istenem...hééj!“zakvílil Ďuso.Starostovi akoby učarovali.Nohy mu vrástli do zeme.Ani ním nehlo.Ženy v pozadí sa rýchlo prežehnávali.Vinco pomalým krokom podišiel k Bohdanovi a položil mu ruku na plece.Ten si od ľaku hlasnú prdol.

„Verte mi, ste v bezpečí. Cez ne sa nedostanú.“Vinco sa otočil k osadníkom. „Dnes v noci môžete pokojne spať.Som tu, aby som vám pomohol.“Počuť také slová z úst chlapca, každý by zapochyboval.

„Ten sa veru nesere.Kto sa sem nedostane?A prečo by sa mal?Hádam by nám to...tutok...kráľ hory...mal vysvetliť...alebo?“zvyšoval hlas mladý stolár Jani Trieska.

„Stróžca lesa,“opravil ho Feri.Jani nežne vzal Marču za ruku a pomaly ju viedol do krčmy.

Šokovaný dav ďalej stál a fascinovane hľadel na bludičky. Ľudia akoby čakali na signál kedy ich môžu nasledovať do lesa. Slavena silne zabúchala bakuľou o zem, kovové cinkátka zacinkali, čim razom prelomila očarenie osadníkov. Akoby im z očí sňala šatku, všetci naraz precitli....a nastal chaos.

„Hééééj!!!“ zakričala starena. „Stačilo! Kto je zvedavý sem sa, kto je posratý hajde domov,“ na to sa otočila a vošla za Vincom do krčmy.

Šenk praskal vo švíkoch. Každý hovoril naraz a situácia si už vyžadovala nejaké rozumné usmernenie. Ďuso teraz už v čistých gatiach nevedel kam skôr skočiť. Bohdan zapískal a osadenstvo stíchlo. „Tak to vyklop...rýhlo. Čo sa to tu deje? Máme naozaj začať báť?“

„Začať báť? Neviem ako vy, ale já som zosratý až za ušami už teraz.“ Holičovi Árpimu sa ruky triasli a len s problémami si trafil s decákom do huby.

Slova sa ujala Slavena. „Myslím, že bude rozumné keď si nič nebudeme prikrášľovať. Toto tu je Vinco –Strážca lesa. Bol strážcom už u nás doma. Vidíte, aj osud to tak chcel, aby prišiel s nami sem. Je to síce ešte dieťa...navonok...ale dušu má staršiu ako ja...oveľa oveľa staršiu. A jeho prítomnosť je.., “ nastala dramatická chvíľka ticha..“ predzvesťou problému.“ Nikto z prítomných sa neodvážil priznať, že Slavene neverí ani slovo. Určite sa decko niekomu len odtúlalo a teraz ich zo Slavenou len zbytočne straší.

„Dobre Slavena, tak povec, aký veľký je náš problém?“ niekto musí mať teraz gule, pomyslel si starosta a vodcovsky vypol hruď. Rozhodol sa ignorovať zasrana tvrdiaceho, že ich spasí ako Ježiš. Zraky osadníkov sa zapichli do Slaveny.

„Nazývajú ich Bezmenní. Sú niečo medzi človekom, lesným duchom a nekromantom.“ K nevôli ľudí sa odpovede zhostil Vinco. Pri bare niečo treslo o zem. Zopár žien bolo s nervami v koncoch.

„Otvorte okná...alebo radšej nie! Pájinku dones!“ kričal pastier Béla na krčmára.

„To jaká kombinácia....baskiri...ďe sme to nasťahovali!“ krútili hlavami chlapi.

„Skade prišli...prečo prišli sem...koláče asi žrať nembudú chcieť, “ ľudia sa prekrikovali.

Slavena tresla bakuľou o zem. „Kušujte už!“

Vinco sa postavil. „Prišli z Vyschnutých močiarov. Ako som už povedal, kým bludičky chránia osadu nemusíte sa báť. Stvorenia sa ich boja, že ich vlákajú naspäť do močiarov.“

„Málo sme modlili. Toto je trest za to, že radšej do kočmába jak do kostola,“ kričali staré ženy.

„Dobre, ale ako ich zbavíme?“ vyhrnul si Feri rukávy.

„Musíme najprv zistiť kde majú skrýšu.“ Vinco sa porozhliadol po dave. „Kto pôjde na stráž so..?“ nestihol dokončiť.

Dvere rozrazil zadýchaný umelec Laco Korálka. Prekvapene sa zasekol vo dverách a zízal na neobvyklé zhromaždenie. Celý sa triasol, z nosa sa mu ťahali sople ako kvaple a pľúca mu pískali ako deravý mech. Nikto sa nezdvihol, aby mu čo i len rukou potriasol. Prvý sa zbadal Ďuso. Pribehol k nemu s decákom borovičky. Lacovi sa hneď jazyk rozviazal.

„Skade si utekal? Zo Slovenska?“ skúsil Jani trošku odľahčiť náladu.

„Ja...videl som niečo...akože niekoho ...baski...ani neviem čo...akože skoro ma porazilo.“ Skučal umelec. Vinco spozornel.

Bohdan niesol rozrušeného a rozklepaného Laca k stolu. „Ňugi, pomaly povec čo si videl.A kde si vlastne bol?“

„No ako furt. Pri jaskyni na tie pekné kamienky...na obraz. A zrazu ma...akože cítim, že na mňa niekto kuká. Otočil som a v jaskyni čupelo niečo...akože ani neviem...dlhá hlava, červené oči. Zuby jak ...dlhé...špicaté...vyseli mu z huby...dlhé ruky....istenem...chrčal jak ...jak zdochýnajúci kóň. Chlapi, myslel som že ma to skántri.“

„A beštia!“ pokýval hlavou Bohdan a zadumane sa utieral potom napáchnutou vreckovkou.

„Ide sa!“ vyskočili zo stoličky Jani s Ferim. Ostatní chlapi sa hlučne posmeľovali a plieskali po pleciach.

Na dlážku znova tresla bakuľa a dav stíchol. Slavena už nemusela povedať ani slovo. Vinco pokyvkával hlavou tiež.

„Našli ste úkryt. No zvečerilo sa...radšej by som počkal do rána....“

„...do rána?! A čo do rána?“ krčmárov zúfalý hlas na dobrej nálade nikomu nepridal.

Bohdan sa postavil, mávnutím ruky každého zahriakol. „ Vymyslíme tutok s Kráľom plán.“

„Stróžcom“ šepol Feri.

Rozhutovali, prekrikovali sa. Hodiny sa vliekli. Bludičky na hranici pulzovali. Raz slabšie, inokedy, keď sa Bezmenní priblížili silnejšie. Nocou sa ozývalo nervózne syčanie a chrčanie. Rozhodlo sa. Hneď ako vyhupne slnko, pôjdu s Vincom k jaskyni. Tej noci spali osadníci v krčme. Ostala s nimi aj Slavena...reku pre istotu.

Skoro ráno piati chlapi s Vincom na čele došli na kraj skalného zrázu, z ktorého sa vinul štrkový chodník až k jaskyni vtiahnutej v útrobách skaly.

Zastali pred vchodom. Bohdan, Feri s Janim a Vinco. Prikvačil sa k nim aj holič Árpi. So svojou výbavou britiev bol akou –takou posilou. Rozklepaný Laco, ktorý ich navigoval ostal stáť hore a z vrcholu zrázu odvážlivcov nie práve presvedčivo posmeľoval.

„No...chlapi?“ utieral si zapotené čelo Jani. Feri stojaci vedľa neho sa nervózne oháňal. Mušky ho obletovali ako vlečku s hnojom. Vincov doprovod vyzbrojený vidlami a sekerami sa rozliezol po okolí.

„Diera jak po rane z dela.“ Obchádzal otvor Bohdan. Prvý sa pohol Vinco.

„Héj, pozri na frajera.“ Árpi ho chcel dohnať, ale Vinco ho zastavil. „Len by ste narobili zbytočný hluk.“ Z kapsy prehodenej krížom cez hruď vybral zopár bludičiek, ktoré sa elegantne vzniesli a obkolesili strapaté chlapča. Akonáhle ho pohltila vlhká tma, jaskyňou sa rozlialo modré pulzujúce svetlo. Chlapec kráčal širokou no nízkou, hadiacou sa chodbou, ktorá po asi dvadsiatich metroch vyústila do rozľahlej sály. Ani nestihol vykročiť, keď mu za chrbátom zaškrípali kamienky. Skupinka chlapov sa k nemu krčiac potichu blížila. Chlapec nesúhlasne krútiac hlavou bez zbytočných komentárov vkročil hlbšie do jaskyne. Opatrne našľapovali, po zemi sa lístím prikryté váľali konáre a ostré skaly. Ticho sály zrazu narušilo hlasné puknutie a nadávka. Pilčík Feri zdesene odskočil. Z lístia sa vykotúľala ohlodaná ľudská lebka. Mali čo robiť, aby utlmili vreskot predierajúci sa von ich stiahnutými hrdlami. Zdesene sa obzerali okolo seba. Z bočných stien pripomínajúcich deravý ementál sa ozvalo stupňujúce sa chrčanie. Nebolo na čo čakať. Tých zopár bludičiek, ktoré doteraz krúžili okolo Vinca a štyroch chlapov sa v okamihu začali deliť. Vyskakovali jedna z druhej ako matriošky. Pred každý otvor sa vzniesla jedna bludička. Lusknutím prstov sa sála rozsvietila na modro. Chlapi ich zrátali tridsaťšesť. Bezmenní uväznení v jaskynných dierach výhražne vrčali. Báli sa priblížiť k svetlu. Hoci boli len dočasným riešením, chlapi sa s pocitom dobre odvedenej práce spokojne vybrali domov.

Bola to Slavena, kto ich vítal s nepríjemnou správou. Marča zmizla.

„Mičoda?!“ Bohdan sa vyplašene obzeral po dave, ktorý chlapov ticho obstál. „Veď sme boli preč len...krátko.“

Šenk bol tentoraz mĺkvy. Vystrašené pohľady nechápavo zapichnuté do chlapca zúfalo prosili o vysvetlenie.

„Zrejme tam neboli všetci.“ Slavena si zadumane mnula ruky.

„Nemóže byť. Veď si hovoril, že za dňa nikam nemóžu,“ krčmár hľadiac na chlapca zvyšoval hlas. Bohdan sedel v kúte, hlava v dlaniach.

„Ako blízko osady je cintorín?“ Vinco sa pozrel na Bohdana, ktorý sa scvrkol na tiché klbko zúfalstva.

Vinca na ceste k miestu posledného odpočinku sprevádzala celá tlupa osadníkov. Chlapec vošiel medzi hroby. Boli ich desiatky. Niektoré obrastené, iné pekne upravené. Zrazu sa zapotácal a spadol do zelenej prikrývky jedného z nich.

„Tu! Vidíte?“ nechápavo hľadeli na prázdnu dieru v zemi.

„Stadeto sa berú?“ opýtal sa pastier Béla.

„Že zombie?“ Feri krútil hlavou.

„Legenda hovorí o otcovi Bezmenních.“ Vinco zalovil v pamäti.

„Istenem. Zase legenda.“ Ženy zalomili rukami.

„Prvý Bezmenný potreboval zahnať samotu, ktorá ho robila desivejšim. Keď sa objavili prví osadníci, najprv si bral živých. Skoro však prišiel na to, že duša dospelého človeka, ktorý umrie od strachu je nekontrolovateľná. Preto to skúsil s mŕtvymi. Začal si brať mŕtve deti. Boli omnoho tvárnejšie. Vybral ich z hrobov ako nechcené zlé spomienky a dal im zo svojej podstaty. Kúsky mäsa z vlastného tela vkladal mŕtvolkám do úst. Ako semienka v zemi sa mäso vstrebalo do detí a stali sa tiež prízrakmi – Bezmennými.“

Osadníci v tichosti zahrabali prázdne hroby a postavili vyvalené kríže. Smútok nad už druhou stratou detí ženy zahnal do dreveníc. Osada stíchla.

Neutíchajúce klopanie zobudilo unaveného Bohdana z nepokojného spánku. Laci Korálka mu rýchlo položil prst k ústam a s vydeseným pohľadom ho ťahal von. Pokojná nočná obloha zdobená miliónmi blikajúcich hviezd bola v rozpore s náladou osadníkov. Za drevenicami postávali vystrašení ľudia a niečo si šepkali. Bohdan pristúpil k Vincovi, ktorý upieral pohľad k lesu.

Bezmenná bytosť stála hlbšie v lese. Jemne ju osvetľovalo pulzujúce modré svetlo bludičiek. Obraz, na ktorý hľadeli nedokázali úplne opísať. Vysoká tenká postava, vyššia než najvyšší chlap v osade, s rukami vysiacimi pozdĺž na kosť vychudnutého bledého tela sa ticho knísala. Tmavé vlasy vysiace v tenkých pramienkoch sa lepili na tvár. Tá tvár...červené oči veľké ako oči sovy, malý tenký nos nad širokými ústami, z ktorých vyčnievali ostré zuby. Žraločí úsmev. Doslova! Prízrak akoby vetril. Ticho zachrčal. Z tmy sa vynárali ďalší Bezmenní.

„To sú..?“ priškrtene pískol Bohdan. V doprovode starostovej dcéry sa z prítmia na nich škerilo pol tucta malých prízrakov. Medzi nimi aj Julčine štyri dávno mŕtve deti.

„Koľko vás do riti je?!“ zvrieskol krčmár. Hrôzou omráčené ženy deťom ani nestihli zakriť oči. Všetci nemo hľadeli na desivý obraz ich budúcej skazy.

„Je na čase to ukončiť.“ Vincova odvaha zlúpla ustráchaný závoj z duší vzdávajúcich sa ľudí. Svetlo či tma, už im bolo všetko jedno.

Osada sa rozžiarila desiatkami pochodní. Nebolo miesta, ktoré by ostalo neosvetlené. Vinco zažal oheň aj v srdciach ľudí. Veľká drevenica naprataná do posledného človeka tentoraz jednohlasne prikyvovala na každé Vincove slovo. Rozdelil osadníkov do dvoch skupín. Prvá dostala za úlohu nazbierať mach. Druhá z maštalí pozbierala močovkou nasiaknutú slamu.

Zasvitli ranné zore. Ľudia pracovali celú noc. Pred každou z dvadsiatich dreveníc a maštaľami bola zložená riadna kopa machu. Slavena krivkajúc medzi príbytkami usmerňovala ľudí, aby na drevenice správne upevňovali mach zmiešaný s páchnucou slamou. Vinco sa s Bohdanom v krčme nahýňal nad mapou osady a dolaďovali posledné nezrovnalosti v ich pláne.

„Musí to byť veľmi osobné.“ Slavena sa na sklonku dňa prehrabávala spomienkovými predmetmi mŕtvych detí. Na stole ostali ležať tri handrové bábiky, drevený koník, malý pletený klobúčik a píšťalka.

Akoby sa tentoraz zvečerilo oveľa skôr. Nastupujúcu tmu už neprerušovalo svetlo bludičiek. Osadu zalievala atramentová čerň. Všade ticho. Adrenalín vyhnal osadníkom spánok z očí. Únavu si nechali na pozdejšie, už to nemalo trvať dlho. Čušali v dreveniaciach a čakali na Vincov signál. Vzduch ostro páchol močovkou. Dlho sa nič nedialo. Bohdan schúlený pod oknom už začal pochybovať. Zrazu do neho silno drgol Ďuso. Pri najbližšej drevenici, ktorá patrila pilčíkovi Ferimu sa niečo pohlo. Dva malé prízraky sa nehlučne plazili čiernou trávou. Dva páry červených očí bez žmurknutia prečesávali okolie. Pohybovali sa opatrne, dvíhali hlavy ako lovecké psy. Slavena mala pravdu. Zápach močovky im nedovolil vojsť dnu. Zrazu sa z lesa pohli ďalšie dva páry z očí, no z náprotivnej strany. Osmelené absenciou bludičiek sa rozliezli po osade. Dobytok nervózne zabučal v maštaliach, no aj tie s rešpektom obišli. Sedem Prízrakov náhle zastalo. V strede osady niečo upútalo ich pozornosť . Bola to Marča, ktorá sa pohla ako prvá. Bohdan nahlas zavzlykal. Malý prízrak ju nedočkavo obehol a vrhol sa na kôpku ležiacu v tráve. Ďalšie prízraky ho nasledovali. Každý jeden stískal v chudých rukách jednu vec. Vysoké stromy prepustili bledý mesiac. Osvetlil rozľahlú lúku ako divadelné pódium. Marča zdvihla k červeným očiam zdrap látky. Bola to jej prvá výšivka. V prízraku sa čosi pohlo. Hlboko vo vnútri. Akoby posledný zdrap ľudskosti chcel zakúsiť teplo existencie. Kedysi ľudskými spomienkami zaujaté Prízraky zamrzli v priestore. Na Vincov povel osadníci vykĺzli do mesačnej noci. Čo najtichšie obkľúčili kedysi živé bytosti. Marčou trhlo. Dočasný výkyv v ostražitosti ju vrhol späť do zvieracích pudov. Nocou sa rozľahlo chrčanie prerušované detským kvílením. Hračky popadali do trávy. Z rúk osadníkov obkolesujúcich nemŕtvych sa vzniesli bludičky. Bytosti v strede modrého svetla vycerili neľudské tesáky a výhražne chniapali po trasúcich sa rukách okolostojacich. Prvý sa pohol Vinco s Bohdanom, za ním sa chlapi zoskupení do kruhu dali do pohybu tiež. Niesli Prízraky smerom k močiarom. Les sa ozýval šialeným brechotom, Marča s penou okolo rozďavenej papule sa potkýnala o malé telíčka detí vreštiacich na svojich otcov. Chlapi bojujúci s emóciami kráčali nocou. Nemali kedy sa obzerať, sledovali bludičky a sústredili sa na dodržanie vzdialenosti medzi sebou. Procesiu odvážnych osadníkov zastavilo mľaskavé bahno naznačujúce močiar. Jedna bludička za druhou sa odpútali z ľudských rúk a s veselým blikotaním ďalej pokračovali do hlbín močiara. Ich hravý blikot bol v rozpore so spúšťou, ktorú zanechal tento výjav v dušiach osadníkov. Je ťažké prijať smrť dieťaťa. No vidieť ho umierať druhýkrát je niečo, na čo žiadny rodič nie je pripravený.

Ich práca však ešte neskončila. Po tom, čo druhá skupina osadníkov doviedla k močiaru aj Prízraky uväznené v jaskyni, z posledných síl vytvorili z odrezaných vlasov všetkých osadníkov hranicu obkolesujúcu celý obvod močiara. Zriekli sa svojich vlasov o ktoré sa s láskou starali v mene niečoho dôležitejšieho. City vsiaknuté do spletených vrkočov boli natoľko silné, že podľa legendy mali zabrániť Prízrakom utiecť z ich nového väzenia.

Trvalo dlho, kým sa nálada v osade ukľudnila. Vinco s nimi ešte chvíľu pobudol, no keď sa objavil na hranici lesa vypĺznutý rys, vedel, že nadišiel čas lúčenia. Slavena sa stiahla späť do svojej drevenici v lese a ponechala každého vysporiadať sa s novým životom po svojom. Niektorí tiahu prežitých dní niesli ťažko. Niektorí z chlapov utápali žiaľ v alkohole, iný osadu opustili nadobro. Starostu Bohdana našli jedno ráno visieť na strome v lese pri cintoríne.

Ubehli roky a slnko po dlhej mrazivej zime ukázalo svoju láskavejšiu tvár a s radosťou zohrievalo rozkošnú slovensko-maďarskú osadu učupenú v srdci oregonských hôr. Noci však ešte boli chladné. Len pár červených očí žiarivo svietil do nočnej temnoty. Vyšívaná vreckovka visela z deravého vrecka prehnitých nohavíc.