Pre Staré Albrechtice nebolo typické, že by tam niekto zavítal na dovolenku. Do mesta, ktoré nemalo prístupové spoje a kam sa okolití ľudia dostali len zriedka, zavítal cudzinec iba vtedy, ak na to mal skutočne dobrý dôvod. To bol aj zámer mladého Wernera. Dostal list od svojej vzdialenej rodiny. Túžba odhaliť niečo zo svojich koreňov ho prinútila opustiť krásne, instantné mesto a vycestovať do kraja, kde bol aj mobilný signál vzácnosťou.

Vydal sa na cestu takmer okamžite. Po príchode do mesta však nenašiel adresu z listu a už druhý deň blúdil po uliciach tohto špinavého miesta, kde akoby aj samotné stromy obkľučovali toto ľudské osídlenie. Náhodou kdesi zle odbočil a ocitol sa na odľahlom cintoríne. Opantala ho fascinácia podivnými krížmi. Prehľadával tieto schátrané časti a nachádzal v nich podivné, zvrátené potešenie.

Zrazu stál pred obrovskou, čiernym obsidiánom vystavanou hrobkou, nad ktorou sa týčili ďalšie hroby. Pred ním stála vstupná brána a nad ňou dva chrliče zo špinavého, časom zašlého mramoru; akoby boli živé a sledovali ho pohľadom. Priblížil sa. Keď posunul bránu, ktorá bola otvorená, vošiel do temnoty. Po chvíli sa mu zrak prispôsobil šeru a zatuchnutý vzduch sa mu zrazu dýchal čoraz lepšie. Uprostred z tieňov vystúpila socha anjela s krídlami a v pravici držala zvitok, na ktorom stál text:

Keď to, čo bolo, bude,

a poriadok sa v chaos spojí,

tak to, čo nie je, sa prebudí,

a eónov viac nebude.

Keď čas, ktorý je, sa stratí,

a chlad teplo pohltí,

tak nenávratnosť osudu sa spečatí,

a krehkosť do jednoty vstúpi.

Keď to, čo bude, bolo,

chaos sa z poriadku splodí,

(oni) prebehnú vesmír okolo,

a prázdnota sa oslobodí.

Tušil, že sem patrí, a odhodlane vykročil do temnoty...