”Mirko, si na rade,” zvolala pani učiteľka. Mirko klikol na súhlas s párovaním a pani učiteľke sa zobrazili na tablete všetky jeho školské výsledky tohto checkpointu, nezaplatené faktúry za edukačné portály, zoznam požičaných učebných textov, obrázkov a videí, ale aj všetky jeho poznámky vo virtuálnych zošitoch. Proste kompletné žiacke portfólio.

Mirkovi však do hlavy prichádzali čudné správy.

Už neviem, kde mi hlava stojí dnes,

termíny tlačia, v práci čistý stres.

Myšlienky skáču, márne hľadám niť,

mám v hlave šalát, neviem to zastaviť.

”Moje nervy, Mirko,” chytila sa triedna za hlavu a prerušila jeho download, ”viem, že máš Full-ADHD-DVD-32K, ale toto je neskutočný bordel. Takto to nemôžeme odovzdať do centrálneho registra školských výsledkov. Tvoje myšlienky z dejepisu sú absolútne chaotické, myšlienky nedržia ani jednu jedinú myšlienkovú reťaz kritického kreatívneho procesu. Skáčeš tu z praveku do stredoveku, priemyselnú revolúciu máš pomiešanú s treťou svetovou. Vidím, že si sa snažil defragmentovať disky a optimalizovať rozdelenie čipových jadier, ale výsledok je jedna katastrofa. Zoznam errorov presahuje kapacitu tohto programu a to máme na škole najvyšší upgrade. A toto...!!!”

Mirko stuhol na stoličke, veril, že to v tom chaose školský procesor nenájde. Stopy po zásahu do systému mali byť zahladené, aspoň tak to sľubovala platená verzia multiokruhovej inteligencie z darknetu. Viacerí jeho spolužiaci letargicky polihávali okolo neho a v očiach im bežali elektronické tresty, ktoré nastavili ich rodičia ako reakciu na ich výsledky zaslané školou. Utrpenie a agóniu z tvrdého zákazu prístupu k technológiám a obmedzený prístup na internet sa im prejavoval na tvári výrazmi znechutenia a bolesti. On necítil nič, lebo aspoň jeho vlastný naprogramovaný ”antivír” blokoval odoslanie školských výsledkov otcovi. Alebo bol otec nedostupný, ako sa to dialo často. Lenže práve z jeho IP adresy prichádzali tie čudné správy. Asi verše:

Pondelok ráno, energia žiadna,

v zrkadle vidím len tvár unavenú.

Cítim sa presne ako táto vädná,

zabudnutá hlava šalátu v bazénu.

”Ako sa ti podarilo dostať do tohto levelu v matematike? Veď tie výsledky cvičení sú nesprávne a napriek tomu ťa interaktivita pochválila a posunula ďalej. Neuverím, že dokážeš integrovať per partes, veď si ešte nezvládol ani zlomky. Ako si to urobil? To si tie výsledky natipoval? Hádam si nepodvádzal, to by bol prúser jak hovado.”

Zdalo sa, že sú to rečnícke otázky. Vlastne sa triedna učiteľka rozprávala sama so sebou. Bola neuveriteľne stará. Pri živote ju držalo množstvo prístrojov a oporných pomôcok, v hlave jej bežal jeden z prvých školských čipov, ale napriek jeho nízkej cene sa málokomu podarilo ju preľstiť. Rada sa tým chválila a táto samomluva pravdepodobne smerovala k nejakému víťazoslávnemu zisteniu. Učiteľov bolo stále menej, ale s dobrou softvérovou a fyziologickou podporou, zvládla jedna takáto starenka aj niekoľko školských združení. Žiaci sa aj tak učili doma alebo kdekoľvek sa rozhodli venovať systémom zadaným úlohám. Každé vzdelávanie však malo androidové checkpointy, ktoré rozhodli o ich pokračovaní do ďalších levelov. Hlavný procesor na ústrednom servere potreboval pravidelné reporty o napredovaní budúcej generácie.

Mirko sa tu stretol so spolužiakmi, ale vôbec nikoho nepoznal podľa výzoru a nikdy sa s nimi osobne nerozprával. Každý používal svojho avatara a komunikovali výhradne online. Teraz sa s istým druhom odporu na nich pozeral a obával sa, že sa niekto z nich pohne a priblíži k nemu. Predstava, že sa ho niekto z nich dotkne bola nepredstaviteľná. Navyše to už bolo niekoľko desaťročí ústavne zakázané. Dotyky boli povolené len medzi schválenými druhmi či osobami.

”Mirko, tvoja učebnica fyziky je rozhádzaná po celom cloude a tvoj zošit vykazuje znaky použitia umelej inteligencie. Pravdepodobnosť, že si podvádzal, je 0,1% a to je viac ako pripúšťa aktuálna norma v štátnom školstve.”

Mirkovi opäť zatrnulo a stisol polky. Hrozilo, že reparát tohto checkpointu bude možný len na súkromnej škole a na tú jeho otec nemal peniaze. Stačilo, že už teraz boli škole dlžní. Jeho triedna učiteľka mala dnes zapnutý tretí mód ľudskosti, ale netušil, či to bude stačiť na to, aby prešiel. Jedine ona mala moc zasiahnuť do automatických procesov schvaľovania progresu. Ak to nevyjde, môžu ho vyradiť z procesu edukácie a degradovať do zóny menejcenných a retardovaných indivíduí, ktoré sa musia živiť fyzickou prácou a byť pritom v kontakte s ostatnými bytosťami. Striaslo ho a vybehli na neho ďalšie 4 verše:

Stromček už svieti, kapor pokojne leží,

všetci len čakajú na ten správny čas.

Misa sa nesie, vôňa majonézy,

to je ten pravý vianočný šalát v nás.

Zdalo sa však, že prevádzková teplota učiteľky dosiahla maximum. V jej očiach uvidel modrú obrazovku smrti. Prebiehal automatický reštart, na jeho sietnici svietil nápis: Čakajte prosím. Nevypínajte zariadenie, čaká sa na ochladenie procesora na požadovanú hodnotu, následne prebehne aktualizácia systémových súborov. Predpokladaný čas opätovného spustenia: 14 hodín 23 minút.

Všetci jeho spolužiaci dostali do svojich procesorov výzvu na návrat domov. Rodičia už vedeli o poruche triednej učiteľky. Počkal, kým sa všetci vytratia, aby s nimi neprišiel do žiadneho kontaktu a následne sa tiež vybral domov.

Otca našiel v pivnici. Bol zase na šalát. Aspoň také slovné spojenie počul v no-go zónach, kde otca často hľadával. Skúšal toto spojenie nájsť aj v pdf slovníku z dvadsiateho storočia. Proste, ožratý zaspal na priesvitných krabiciach. Prebrať ho bolo náročné a následne aj tak hovoril z cesty. Chytal ho za hlavu, tiekli mu slzy a oslovoval ho, synček môj jediný.

Otec si ho urobil sám pred štrnástimi rokmi v akomsi pochybnom viruálnom laboratóriu. Asi aj vtedy bol na šalát, lebo postláčal veľmi podivné nastavenia, akého syna si chcel naklonovať. Sonofabox sa dosť podobal na staré jukeboxy, hodil tam mincu a zvolil si lowcostovú verziu dieťaťa. Netušil, koľko bude stáť údržba tohto tvora. Spočiatku sa snažil, kŕmiť ho, učiť ho sám, obliekať, zabezpečiť z vlastných zdrojov. Nestačil však na to a lepšie študijné programy si nemohol dovoliť. Jeho procesor bol už príliš poznačený a navyknutý na chlast a jeho vlastná údržba ho stále nemalé prostriedky. Navyše veľa času prespal.

Aj teraz mal jednu z kníh v ruke. Na zažltnutých stránkach si prečítal meno básnika. Asi bol po ňom pomenovaný. Kniha bola vďaka častému listovaniu v šalátovom vydaní. Pochopil, čo za správy mu to dnes chodili. Posledná, neodoslaná, bola pod otcovým prstom:

Na stole misa plná farieb svieti,

reďkovka, cibuľka, zdravie samé.

To jarné slnko tanierom nám letí,

keď čerstvý šalát na obed si dáme.

Uvedomil si, že tým blicovaním mu asi niečo uniká. Zdalo sa, že na to, aby pochopil vlastného otca, ešte nevytvorili vhodný edukačný portál.