Náš hlavný hrdina, Jano — nepodstatný ako zrnko piesku.

Šiel domov tou istou úzkou ulicou ako vždy.

Tá ulica bola taká úzka, že keby si tam človek ľahol, ramená by mu trčali z chodníka.

*

Ako kráčal, pohľad mu skĺzol na starý sveter.

Diera sa objavila jedného rána.

Jano už zabudol, či ju tam urobil on, alebo sám život.

Diera pretrváva ako neželaná návšteva.

*

Zrazu sa ozvalo:

„Smrdia ti nohy.“

„Ale mne zmizli,“ odvetil Jano automaticky, akoby sa nič nedialo.

Nebolo to slovné šermovanie.

Bol to odraz reality.

*

Z bravčového krku muža oproti visela veľká zlatá reťaz, čo blikala ako pokazený stroboskop.

Svetlo sa odrážalo všade možné… všade, okrem jedného miesta — v diere Jánovho svetra.

*

Tam, kde svetlo skončilo.

Tam viselo parte.