Dorián sa díval na svoju mŕtvolu. Sedela v lese pokrytá nezábudkami. Usmial sa. Bolo to iné, než čakal. Necítil chlad ani prázdnotu. Len vôľu k večnosti. Modrá rieka času mu preťala bytie a odviedla ho k Máji. Bol šťastný. Vravel si, aké pekné nezábudky natrhal.

„Dnešná norma je tisíc ľudí,“ ozvalo sa z rozhlasu a spustil sa výrobný pás. Muži nastúpili do výroby. Každý zaujal svoje stanovisko. Jeden zmontoval prsty, druhý dlaň, tretí paže, ďalší všetko spojil k lakťu, posunul to k tomu, čo mal na starosti ramená, ten už to pripájal k torzu, na ktorom už boli dosadená druhá ruky a nohy – tie malo na starosti iné oddelenie, obdobne ako hlavu či krk. Zafinišovala to najdôležitejšia súčiastka – kľúč.

Dielňa stihla vyrobiť denne tisíc ľudí na kľúč. Keď boli hotoví, ostávalo ich naštartovať. Kľúč sa zatočil presne štyridsaťdva miliónov štyridsaťosem tisíc krát.

„Kto vie, koľko otočení mi ešte zostáva?“ Spýtal sa samého seba Dorián a nahmatal si kľúč na vlastnom chrbte, ktorý sa nepretržite točil akoby v zámku.

„Vedel by som si predstaviť aj lepšiu činnosť, ako tie otáčky využiť,“ pokračoval v premýšľaní nahlas, zatiaľ čo montoval oči do kostných jamiek. To bola jeho špecializácia. „Mohol by som byť maliarom, alebo moreplavcom. Mohol by som byť horolezcom, či hercom...“

„Dorián, venuj sa práci, lebo budeme opäť pozadu!“ Štuchol doň kolega lakťom. Dorián však nepočúval.

„Mohol by som byť tanečníkom, či spevákom. Alebo kvetinárom! Áno, chcel by som byť kvetinárom!“

„A ja by som chcel byť prezidentom!“ opäť ho okríkol spolupracovník. „Ale keď nezrýchliš, celá linka budeme opäť v problémoch!“

„Problémoch?“ Pozdvihol Dorián obočie a dodal: „A koho problémoch, priateľu? Mojich? Či tvojich? Koho sú toto problémy?“

Dorián len pokrútil hlavou a pokračoval vo výrobe. A prešlo presne tridsaťjeden miliónov šesťstoosemdesiat tisíc točení.

„Dnešná norma je desaťtisíc ľudí,“ ozvalo sa z rozhlasu a spustil sa výrobný pás. Muži nastúpili do výroby. Každý zaujal svoje stanovisko. Jeden zmontoval prsty, druhý dlaň...

„Kto vie, koľko otočení mi ešte zostáva, kým sa pozriem za závoj Máji?“ Spýtal sa samého seba Dorián a nahmatal si kľúč na vlastnom chrbte, ktorý sa nepretržite točil akoby v zámku.

„Dorián, fakt už zasa?“ Pousmial sa kolega.

„Mohol som byť tanečníkom, či spisovateľom. Alebo kvetinárom!“ Zhlboka si povzdychol. „Ó áno, tak veľmi som chcel byť kvetinárom.“ Dorián zacítil vánok. Pozdvihol mu ofinu, pohladil ho po tvári, zahrial ho na tele.

„Kam ideš, preboha?“ Ozývalo sa za ním od pásu.

„Dorián? Dorián! Kam ideš? Haló?! Dorián...“ Znelo za ním v ozvenách.