Gorro bol nervózny. Zle spal, šiel sa tri razy napiť vody ale ani to nepomohlo, po zvyšok noci sa len prevaľoval. Už zajtra sa pokúsia o kontakt. Trocha sa bál, ale oveľa viac bol zvedavý, či to bude fungovať. Nebol si istý, či sa viac bojí toho, že nebude, alebo toho, čo sa stane, ak bude.

Varovaní, aby sa nezahrával s temnou stranou, dostal habadej. Poznal aj dostatočne veľa odstrašujúcich príkladov. Nejeden smelý experimentátor sa z kontaktu zbláznil, niektorí dokonca spáchali samovraždu. To, čo číhalo za niekoľkými zákrutami časopriestoru, a cez priepasť dimenzií a svetelných rokov načahovalo neviditeľné chápadlá pomocou modulovaných elektromagnetických impulzov skrz mikroskopické červie diery, dokázalo niekedy aj zabíjať.

Ale, bola tu ešte Sheechee. Jeho múza, pokušiteľka a spása. Spravil by čokoľvek, aby získal čo i len o kúsok viac jej priazne. Malý okamih jej blízkosti. Aby ju prilákal bližšie. Keď nedávno zistil, že ju tieto veci zaujímali, rozhodol sa tiež preskúmať terén týmto smerom.

Bude to dobré, utešoval sa. Tí na druhej strane si väčšinou chceli iba vymieňať informácie – vlastne, nič iné sa ani robiť nedalo. Informácie prevažne neškodné, zvyčajne podivné a nepochopiteľné. Jemu určite nič nehrozí, zmanipulovať, vydierať alebo sfanatizovať novými náboženstvami sa zaiste nechali iba mentálne slabší jedinci.

Farmu konštruoval dlho, potrebný hardware nebolo ľahké zohnať. Ale mal známosti a na projekt si mohol dovoliť obetovať slušný rozpočet. Občas sa niečo pokazilo alebo rozbilo, a musel začať takmer odznova. Ale nevzdal sa, a nakoniec bol projekt hotový. Pridal dokonca aj malé vylepšenie, na ktoré prišiel sám. Bude môcť prijímať nielen znaky, ale aj obrazy.

Zmieril sa s tým, že dnes už viac nenaspí a zišiel dolu ešte raz všetko skontrolovať.

„Vitaj v mojej nore,“ s vycereným úsmevom jej pokynul smerom do podzemia. Doteraz sa stretávali len vonku, tešil sa, že sa konečne našla dostatočne silná motivácia, aby sa ho odhodlala navštíviť.

Z prítmia žiarilo množstvo farebných bodov. „Máš to tu pekné!“

„Ďakujem! Jedla si už? Dáš si niečo?“

„Potom.“

Po tom. Dúfal, že bude ešte nejaké potom. Že to celé bude stáť za to, tak alebo onak.

Prechádzal okolo pultov, prepínal spínače, aktivoval okruhy,

„Teraz budeme čakať. Ale vraj to zvyčajne netrvá dlho.“

„Žiadne okultné symboly?“ zasmiala sa. „Žiadna obeť?“

„Netreba, všetko je zakódované v komponentoch.“ A obeť bola, ale o tom ti, drahá Sheechee, porozprávam radšej inokedy.

Ozvalo sa bzučanie, niektoré zo sieťomorfov sa zavlnili a cez pavučinu spojov sa rozprestrelo matné svetielkovanie.

„Máme kontakt?“ zvýskla vzrušene. „Naozaj to funguje!“

Chrbtová kosť sieťomorfa sa zavlnila, niekoľko pridružených zachytávačov vypustilo cez žiabre sériu bubliniek. Analytický úhor, najdrahši komponent zostavy, to sledoval všetkými dvanástimi pármi očí po dĺžke chrbtovej plutvy. Jeho hrebeň sa rozsvietil studeným svetlom, a elektrické impulzy rozkmitali brko s atramentom.

Jazyk tých na druhej strane bol vďaka tomu, čo sa zachovalo z úspešných aj neúspešných pokusov, prevažne rozlúštený; pochopeniu odolávalo len niekoľko neologizmov, ako SYBAU alebo RIZZ.

„Čo hovorí?“ naklonila sa k nemu Sheechee, vďaka čomu sa mu srdce rozbúšilo ešte o trocha viac.

„Že chce obchodovať. A posiela nám fotku, ako vyjadrenie... dôvery, ak som to správne preložil.“

Od sústredenia jej kvapla slina na jeho citlivú pokožku. On od dvojúrovňového vzrušenia – telesného aj mentálneho – úplne zabudol dýchať.

Pohľad koherentne-projekčného parazita sa pomaly plazil listom fotocitlivého materiálu. Riadok za riadkom, ako novoobjavený protokol diktoval, sa na papieri objavovali tmavé línie.

„Prečo nič nevidíme?“ zaujímala sa Sheechee.

„Obraz vznikne až neskôr, ponorením do chemického aktivátora sa stopa premení na tmavé a svetlé miesta, a možno aj rôznofarebné body. Neviem presne, ešte som to neskúšal. Bude to chvíľu trvať, nechcela by si zatiaľ...“

„Chcela,“ nedala mu dopovedať a pritiahla si ho bližšie. „Keď mi vysvetľuješ tieto veci, znie to veľmi sexy.“

Od jej vône sa mu zvlnila koža na zátylku a zašteklilo ho medzi kosticami.

Po niekoľkých nekonečných, slastných okamihoch, zaznel signál: prenos dátového balíka bol ukončený. Gorro opatrne odsunul čierneho parazita a štvorcový kúsok tenkej kovovej fólie preniesol do plochej misky s kvapalinou. Rozsvietil malú lampu, už to bolo bezpečné.

Obaja sa nad miskou naklonili. Z tmavších a svetlejších pásikov sa začal formovať obraz. Zlievali sa do seba, miestami začali vystupovať farebné škvrny.

„Konečne uvidíme, ako naozaj vyzerajú?”

Chvíľu nerozumeli, na čo sa pozerajú. Potom pochopili.

Malo to príliš málo očí, toxicky bledú pokožku a v strede tváre dva malé a jeden veľký otvor, lemovaný odpornými kúskami mramora. Za nimi sa tajila slizká, červená vec, ako tučný červ. Najhoršie boli tie filamenty. Obkolesovali bledú, nezmyselne okrúhlu tvár akoby bola v poslednom štádiu choroby spôsobenej vodnými mikroparazitmi, akú dostanete, keď zjete nedostatočne ožiareného polypseudopoda.

Zazdalo sa mu, že sa zavlnili.

Sheechee pri pohľade na ten démonický zjav vyvrhla obsah oboch žalúdkov rovno do tanku s elektroúhorom, a s neartikulovaným zaúpením sa začala plaziť hore koridorom.

Gorro si smutne uvedomil, že k páreniu dnes už zrejme nedôjde.