Medzi Kuriatka Hríbik proste nezapadol.

Azda to bolo tým, že bol odjakživa väčší a ťažkopádnejší, než tie rozkokošené žlté klebetnice a možno len preto, lebo zapadnúť nechcel. Jedného dňa zbalil svojich päť výtrusov a proste sa z Čistinky vytratil.

Bez nejakej nevraživosti, či nebodaj výčitiek; proste len tak.

A kamže, kam? Nuž, najlepšie za svojimi.

Za horami, za dolami, žil zas čierny Kocúr.

V celom Malomeste boli Mačky strakaté a prítulné, len Kocúr bol medzi nimi ako uhoľ a prskal na každého, komu neveril.

A že ich bolo neúrekom.

Mačky boli hlúpe a lenivé, nechávali sa Ľuďmi kŕmiť a zato sa im otierali o členky a vystrkovali na nich koketne zadky.

Kocúr bol iný; číhal v tieňoch - bol to dobrodruh telom a dušou, zocelený v boji proti drobným hlodavcom, ako aj nebezpečným Potkanom. Myši chytal pre seba a pramálo ho zaujímalo, či sa v tej, či onej oblasti premnožili a či ľuďom kdesi neprekážajú.

A keďže sa Mačky paktovali s ľuďmi a Mačky boli lenivé a hlúpe, dospeli jedného dňa Ľudia k názoru, že pre Kocúra v Malomeste viac niet miesta.

A kopli ho do jeho nekoketného zadku.

Hríbikovi samota nevadila; hĺbal o nesmrteľnosti Chrústa, hoci žiadneho nepoznal a cez tmavé zákutia Lesa si spieval veselé pesničky, ktoré sa naučil od Kuriatok. Lebo iné nepoznal…

Zo strany od Malomesta si urazene vykračoval čierny Kocúr. Spriadal divoké plány ako sa Ľuďom a Mačkám pomstí a Psov privedie na Psí tridsiatok. Zadumaný a dočista pohltený surrealistickými akčnými scénami ňufákom narazil do nevídaného pocestného - putujúceho Hríbika.

A ty si čo za čudo? zapriadol Kocúr pradením rozhovor a nonšalantne si pritom sadol na zadné a olízol si prednú labku.

Čoby čudo; Hríbik som! A vraj celkom chutný! zapišťal v dobrom rozmare Hríbik.

Vraj Hríbik: no ty si chutný! zatiahol Kocúr a šibol fúzmi, Kocúr, moje meno a, ehm, nechceš zviezť? riekol Kocúr a natrčil mu naježený chrbát.

Ba! prisvedčil Hríbik, ale neviem, drahý spoločník, či máme spoločnú cestu…?

To je správna pripomienka! ocenil Kocúr Hríbikove pochyby, ja som sa vydal nájsť seberovných! A poviem ti to rovno, robím to pre seba!

A ako tam tak stáli a boli jeden druhému svojou motiváciou náramne sympatickí, prekvapil ich čarovný Jež.

A ty si kto, šuhajko? zatiahol Kocúr bez obalu.

Som čarovný! šepol Jež, a tiež som Jež! A veľmi sa mi páči spôsob, akým si naježil chrbát! Vypočul som váš rozhovor a rád by som vám pomohol.

Ako nám chceš pomôcť? pískol Hríbik.

Nepoznám ťa, ale určite viem, že nie si Kukučka, no napriek tomu: kukaj!

Jež sa rozhýbal v bokoch, zo dva razy sa prekotil a ešte pridal otočku a vytvoril modrú špirálu, ktorá nádherne pulzovala a lákala oboch dobrodruhov svojim čarom.

To je čarovný vír, ktorý by mi závidel nejeden Výr! Šup do jeho stredu, priatelia! Prenesie vás rovno k seberovným!

Kocúr s Hríbikom nelenili. A keďže sa nechceli hádať, Hríbik naskočil na nastavený naježený chrbát a prešli s Kocúrom vedno.

Prineste mi odtiaľ jabĺčko, volal na nich čarovný Jež, nech s ním môžem pózovať Deťooom!

***

Ocitli sa v krajine, ktorá sa na Čistinku, Les, či Malomesto ponášala iba veľmi vzdialene. Asi preto, lebo to bolo Pole. A nie hocijaké, ale Trojmesačné Pole. Nie preto, že by bolo staré len tri mesiace, ale kvôli tomu, že nad ním v noci vychádzali tri obežnice tejto planéty.

A keď prešli Poľom, napoly omámení tou krásou, našli za ním Trojmesačnú Čistinku, za ňou Trojmesačný Les a za Trojmesačným Lesom…

Ale čo, poviem vám to rovno - bola to Planéta Seberovných!

Kocúr sa spoznal s Divokými Mačkami. Žili v Trojmesačnom Lese a tak Kocúr nemusel do Trojmesačného Malomesta.

To vám bola iná fajta Mačiek! Lovili pospolu, aj samotné, Potkani si na ne netrúfli a Ľuďom sa zavďačiť nepotrebovali.

Tak predsa, hovoril si Kocúr sám pre seba, konečne som našiel seberovných. A rovno tu!

Hríbik ostal na Trojmesačnej Čistinke a zoznamoval sa s jednotlivými Hríbmi. Každý z nich bol osobnosť.

Ja som Hríb Satan! predstavil sa Hríb s huňatou bradou a uklonil sa novému Seberovnému.

To nevadí, zapišťal veselo Hríbik, ja nie som veriaci!

Hríb Satan sa usmial a chápavo prikývol.

Ten suchý humor; ty musíš byť Suchohríb! zvolal hromovo Hríb Satan, už sme ťa čakali!

Hríbik a Kocúr sa mali medzi Seberovnými ako v bavlnke, predsa ich to však z času na čas omrzelo a spoločne sa obzreli po nejakej Záhrade. Kocúr sa vyšplhal na Jabloň, zhodil jedno Jabĺčko a dolu už ich čakal spiatočný vír do ich starého domova.

Z času na čas proste treba zmeniť lokál a vyčistiť si hlavu.

A to ako medzi Seberovnými, tak aj medzi tými, s ktorými si navonok nerozumeli.

A tak k sebe napokon našli Cestu.

A čarovný Jež?

Ten tam bol tiež. Deti ho kreslili raz s takým, raz s onakým jabĺčkom a on im ochotne pózoval z každého uhlu, či už ho kreslili uhľom, pastelkou, alebo temperkami.

Len Výr ticho a múdro závidel Ježovi ten jeho čarovný vír.

Ach, veď toľko už počul o vodných víroch a nikdy žiaden nevidel!