Kde bolo, tam bolo, kde sa šľachte darilo a plebs živoril, od severu na juh a z východu na západ sa rozprestieralo ohromné kráľovstvo Krivina. Každé ráno v ňom bohovia na silných povrazoch pritiahli ohnivú guľa na modravú oblohu a každý večer ju hádajúc sa medzi sebou opäť stiahli za vysoké hory. Kiežby to bola tá najpozoruhodnejšia vec v krivinskom panstve.

Kráľovstvo Krivina totiž nebolo obyčajné kráľovstvo. V dávnych dobách žili na celom jeho území všakovaké čarovné bytosti. Hlbokými lesmi sa preháňali sporo odeté víly a tancovali na rytmickú cimbalovku ozývajúcu sa bohvie odkiaľ. Vlkolaci cez tmavé noci hrávali poker na čoraz viac prepadávajúcej sa streche radnice a podzemní škriatkovia kradli baníkom krompáče, aby ich nimi cez deň mohli nebadane sekať do nôh.

Kráľovstvu v jeho Veku prosperity vládol Starý kráľ. Na trón bol síce dosadený privilegovanou šľachtickou vrstvou, napriek tomu ho mal rád aj ten posledný zavšivavený sedliak, pretože po vtip nechodil ďaleko a na tribúnach mu to náramne svedčalo. Každú sobotu večer usporadúval pre dvoranov vlastný stand-up (účasť bola povinná) a pivo značky VETUS SED BONUM išlo na dračku v každom krivinskom hostinci. Po smrti Starého kráľa sa však čierne plachty zatiahli aj nad širokou politickou obcou a zrazu voľba Nového kráľa pripadla ľudu. Demokracia prinútila všetkých daňových poplatníkov aby zanechali svojej činnosti na poli a ustatí prišli k volebným urnám zvoliť si svojho budúceho obľúbeného zabávača. Napriek priaznivým prieskumom však nakoniec vláda Nového kráľa vošla do análov dejín pod názvom Vek nahovno (panovník nechal kronikára okamžite popraviť, žiaľ, text už bol vo vydaní.

Nový kráľ bol neustále na niečo nahnevaný, pri každej téme bez príčiny zúril a z mnohých svojich vlastnosti vynikal predovšetkým schopnosťou zvaliť svoju chybu na niekoho iného. Jedinú radosť v trpkom živote plnom kvalitnej medoviny mu robil jeho syn a právoplatný nástupca trónu Ctihodný Juraj. Ctihodný Juraj bol švárny mládenec, ktorého najväčšou dilemou do osemnástich rokov bolo do ktorej strany si má česať tie svoje nezbedné plavé vlasy. Ťahalo mu na tridsať a stále na to neprišiel.

Ctihodný Juraj si za manželku vzal ryšavku Urodzenú Marianu. Dcéra vladyku zo susedného kráľovstva vyrastala doma v zanedbaní a zahriaknutí, v Krivine sa jej však naopak dostávalo všetkej pozornosti, ktorú si ako úspešná amatérska kuchárka a zanietená ochrankyňa prírody zasluhovala. S Ctihodným Jurajom tvorili prominentný pár, ktorý celé kráľovstvo reprezentoval lepšie ako namosúrený vládca na tróne.

Hovorí sa, že čo ti nepovie trubadúr alebo prostitútka, ako keby si ani nepočul. A tak sa po krajine začali šíriť reči o kráľových netolerantných krokoch, ktoré podnikal proti čarovným tvorom. Vraj práve na nich si vybíjal svoj neskrývaný hnev, bulvár dokonca písal o tom, ako dostali zákaz informovať verejnosť o iných témach, než tých týkajúcich sa vyslovene ľudskej rasy. Najhoršia vraj bola kráľova nekontrolovaná expanzívna infraštruktúra. Keďže ale bežný pekár zaprášený od múky, či krčmárka s bujným poprsím, nemali ani len šajnu čo je to tá infarktštutúra, neprejavovali osobnejší záujem o podobné veci.

Napriek nezáujmu pospolitého ľudu si pospolitý ľud predsa len začal všímať isté zmeny. Opití mládenci sa pri svojich nočných potulkách lesom viac nemuseli obávať ich posledného divokého tanca s vílami. Amatérsky škridliar opravil strechu radnice a tá odvtedy zostala nepoškodená. Baníci prestali v robote fasovať ihly a lieh, nikto im už neželane nesekal krompáčmi po nohách. Čarovné tvory pomaly ale isto mizli z Kriviny a tak sa ľud dovtípil, že nakoniec ten ich Nový kráľ asi len predsa vládne dobre. Napriek nejakým tým chybám, veď to mu odpustíme, bojuje predsa za nás...

Posledná rasa, ktorá napriek vládnucej tyranii stále dávala o sebe úspešne vedieť, boli vodníci. Žili v jazerách a riekach Južných mokradí a neustále sa po nociach zjavovali okoloidúcim pocestným. Posledné čo putujúci zazreli pred svojim istým koncom boli vycerené ostré zubiská žiabrovitých démonov. Ich dušičky boli následne bezpečne uschované v šálkach a ukryté v piesčitých dierach pod hladinou. Nejeden obranca tejto huncútskej rasy by ich v tých časoch označil skôr za vášnivých zberateľov, než za krvilačné monštrá a možno aj preto si každý mesiac dvaja, traja krivinčania nechcene zaplávali naposledy.

Nový kráľ mal vodníkov poriadne v zuboch a chystal sa na nich ako na posledný chod svojej dômyselne pripravenej večere (rád si nechával servírovať degustačné menu). Ani on, ani Ctihodný Juraj navyše nevedeli, že sa Urodzená Mariana veľmi rada chodieva z času na čas poprechádzať do vábivej prírody miestnych lužných lesov...

V manželstve celebritného páru to začínalo škrípať. Ctihodný Juraj a Urodzená Mariana čím ďalej tým ostrejšie diskutovali o intímnych témach – nekončiace nočné chrápanie, nevyvetraná komnata po rannej stolici. Bolo len otázkou času kedy napätie vyeskaluje do nezvrátiteľných výšin a tak sa už čoskoro zvrtli debaty na pôvod a potenciu. Preto sa Urodzená Mariana jednej noci rozhodla z hradu ujsť.

Zatiaľ čo jej milý tvrdo spal a nezrozumiteľne mumlal zo sna, manželka zviazala dokopy niekoľko prikrývok, šálov a diek, vyhodila ich von cez okno a pokúšala sa zliezť vysokú vežu. Na jej fyzické predispozície to vôbec nebol zlý výkon, napriek tomu hand-made lano povolilo asi päť metrov nad zemou a Urodzená Mariana si pri páde vyvrtla členok.

Z pozície etablovanej feministky sa však nemienila vzdať svojej novozískanej slobody a tak pod rúškom tmy prefrčala pomedzi ospalé stráže cez padací most hradu na hnedom plnokrvníkovi. Predtým, než sa vráti späť k otcovi, chcela sa ešte naposledy pokochať pohľadom na nádherné Južné mokrade. S vetrom v ryšavých vlasoch však nemohla ani len tušiť, že počas svojej romantickej sólo prechádzky vyjde v tú noc z jazera aj vodník Brekeke a strhne ju so sebou do hlbiny. Urodzená Mariana sa pokúsila pred tvorom ujsť, ale jej vyvrtnutý členok ju zradil v tej najnevhodnejšej chvíli.

Ctihodný Juraj neveril vlastným ušiam, keď dvaja miestni rybári oznámili ráno Novému kráľovi správu o hroznej smrti. A zatiaľ čo sa panovník rozčuľoval nad tým, že mu pracujúca trieda práve zamáčala celý jeho vzácny červený koberec v trónnej sále, Ctihodný Juraj okamžite zamieril na juh. Krv mu vrela v žilách a oči mu zastrel závoj bublajúcej pomsty.

Mladomanžel už z diaľky uzrel sivú tvár svojej milovanej, rybárom sa podarilo vytiahnuť jej telo na breh. Keď sa mu konečne podarilo od nej odohnať všetky kačice a bobrov, so slzami sa k nej vrhol, no zháčil sa. Okolo celého jej trupu zbadal spálené mäso na miestach, kde sa jej Brekeke dotkol svojimi slizkými paprčami. V tej chvíli prisahal Ctihodný Juraj pomstu všetkým zasraným vodníkom v zemi.

Ešte v ten deň predstúpil pred svojho otca a požiadal ho, aby pripravovanú Operáciu SINE AQUA zveril do jeho rúk. Nový kráľ sa náramne potešil, že Ctihodný Juraj konečne prejavil záujem o riešenie problémov kráľovstva a tak mládenec získal plnú právomoc zatočiť s každým tvorom, ktorý dýchal žiabrami.

Ako prvý krok pred verejnosťou prísne utajovanej operácie zvolal Ctihodný Juraj Konvent mágov. Všetci čarodejníci v krajine boli samostatne zárobkovo činné osoby a tak je dôležité dodať, že niektorí z nich princovo volanie neuposlúchli. Od tých, ktorí prišli, sa očakávali dve veci - zložiť sľub mlčanlivosti a na ďalší deň sa vydať do mokradí a celé ich vysušiť.

Štyria mágovia s ranným brieždením nastúpili do rozheganej drožky, odetí iba vo vyfasovanom jednoduchom dotrhanom oblečení, aby ani len trochu nevyčnievali z davu miestnych rybárov, tehlárov a roľníkov.

Keď krátko pred obedom dorazili na podmáčané miesto činu, kráľovská garda už na pokyn Ministra obrany robila neohlásené domové prehliadky a tak sa Konvent šikovne prešmykol medzi neželanými pohľadmi. Mágovia pomalým krokom prechádzali pomedzi jazerá a potoky, vyslovovali zaklínadlá a kam stúpila ich noha, pôda zostala suchá a neúrodná. Všetkých úprimne zaujímalo, či náhodou na dne vysušených jazier nenájdu chatrče a obydlia vodníkov, no po zelených potápačoch nebolo ani stopy. Ctihodný Juraj bol nadšený z úspechu operácie a dobrá nálada mu vydržala presne jeden deň (čo bolo o jeden deň dlhšie ako jeho otcovi).

Na ďalšie ráno sa v trónnej sále opäť objavili dvaja známi rybári, ktorí boli ešte o niečo ustatejší. Nového kráľa a Ctihodného Juraja informovali o celom zástupe vodníkov, ktorý sa v predchádzajúcu noc zjavil v rieke pri Kráľovskej ceste a postupoval na sever smerom k hradu. Unavení muži ich popísali ako hrôzostrašnú armádu prízrakov, ktorá vydávala zvuky "ako keď niekto kýcha a smrká".

Od tej chvíle sa vodníci začali zjavovať vo všetkých dedinách popri hradskej, cez ktoré pretekal búrlivý tok. Obyvatelia skromných obydlí zostávali v strachu skrytí pod perinou, keď sa v noci zobudili a zistili, že cez okno im do chatrče nazerá škaredá zelená bytosť s cylindrom na hlave. Presne taký totiž nosil rád Brekeke. Pripadal si v ňom oveľa krajší ako v skutočnosti bol a vždy, keď sa mu podarilo nejaké šibalstvo, si ho rád roztopašne vyhodil do vzduchu.

Tentokrát si však akékoľvek darebáctva musel odpustiť. Z vedenia totiž všetkým vodníkom zakázali akékoľvek sťahovanie panien do potoka, nesmeli ani len z domov kradnúť šálky. Jediným ich príkazom bolo aby sa v húfoch zjavovali ľuďom na očiach. A nič viac. A tak sa Brekeke zabával aspoň tým, že nazeral spiacim dedinčanom do okien, lízal sklá a naháňal sliepky po dvore. (Jednej noci skúsil spasie rukou tľapnúť kravu po zadku, tá ale namieste zhorela.)

Ctihodný Juraj sa tak zľakol hroziacej invázie kýchajúcich a smrkajúcich démonov, že nechal vyhlásiť, aby sa každý mládenec, ktorý dožil dvadsiate leto svojho života, prihlásil do povinnej vojenskej služby.

Ani nie tridsať regrútov tak rovnako ako mágovia muselo zložiť sľub mlčanlivosti. Potom každý z nich dostal dlhý hnedý plášť a kušu a v noci ich vyslali do postihnutých dedín, aby strieľali vodníkov šípkami so striebornými hrotmi.

Masaker, ktorý sa v tú noc odohral, vyšiel na niekoľko desiatok mŕtvych vodníkov. Ľudia sa radovali, že ich tie svine zelené už viac nebudú strašiť, napriek tomu sa našlo niekoľko odvážnych aktivistov, ktorí začali po meste vylepovať pamflety s neželaným obsahom. Celá iniciatíva niesla názov VIRIDIS VITAE a nových členov do svojich radov verbovala priamo kráľovi pod nosom.

Ani vodníci sa nenechali len tak zastrašiť. Niekoľko nocí po sebe zmizlo dokopy asi sto dedinčanov. Ich telá nachádzali susedia pohodené na brehu rieky s nepeknými spálenými časťami kože.

Nový kráľ a Ctihodný Juraj sa museli okamžite rozhodnúť ako budú situáciu riešiť. Jednak potrebovali upokojiť rebelujúcu časť obyvateľstva a na druhej strane sa museli nadobro vysporiadať s krvilačnými bytosťami. A vtedy prišiel Ctihodný Juraj so svojím majstrovským plánom.

Neozbrojený a bez vojenskej podpory sa v noci vybral k rieke a čakal, kým sa tie zelené beštie vynoria spod hladiny. Ako prvý si Ctihodného Juraja všimol zhodou náhod Brekeke. Okamžite upovedomil príslušné orgány a pod hladinou dravo tečúcej rieky padlo rozhodnutie. Pred Ctihodného Juraja predstúpil samotný Kráľ vodníkov.

V tú noc sa dve rasy dohodli na vzájomnom spolužití. Ctihodný Juraj rozhodol presťahovať všetkých vodníkov priamo do hradnej priekopy (otcovi musel svoj plán vysvetľovať dlhšie). Budú mať tak prístup k zásobám, naučia sa obchodovať a budú chránení ako všetci ostatní obyvatelia Kriviny. Na oplátku museli vodníci sľúbiť, že sa vzdajú svojich zberateľských chúťok a láskavo nechajú ľudské duše na pokoji. Ctihodný Juraj si od výsledku sľuboval predovšetkým upokojenie situácie. Pri pohľade cez vonkajšie hradby na mesto chrabro pohodil plavou ofinou.

Vodníci s návrhom súhlasili. Nový kráľ bol spokojný, aktivisti boli spokojní a ľudia... no, trochu zdesení, ale Novému kráľovi verili nadovšetko, tak si jeho rozhodnutie našťastie dokázali sami pred sebou obhájiť. Všetko išlo podľa plánu.

Posledná noc existencie kráľovstva Krivina bola nabitá udalosťami. Ctihodný Juraj stihol zorganizovať prípravy počas jediného večera. Po hradbách nad priekopou rozmiestnil svojich skoro tridsať regrútov (z ktorých sa medzičasom stala princova osobná stráž). Každý z nich mal okolo seba navŕšené množstvo vriec s pieskom. Medzi nimi netrpezlivo prestupovalo z nohy na nohu desať čašníčok z vychýrenej krivinskej kaviarne, držiac na rukách podnosy so striebornými šálkami. Na celú prípravu dohliadali štyria mágovia.

Keď odbila desiata hodina večerná, nad vodnou hladinou sa postupne začínali vznášať malé svietiace orby. Slobodne poletovali v okolí hradieb unášané jemným nočným vánkom. To bol signál pre posádku na cimburí. Stráž začala na pokyn mágov sypať piesok z vriec do jazera. Jasom pulzujúce zelené body v priestore sa zaraz rozpŕchli do strán. Vodníci sa zo všetkých síl snažili vyhnúť suchým zrnkám. Oslabeným tvorom sa však počas útoku nepodarilo sformovať do svojich fyzických tiel. Vo vzduchu sa totiž ich energia zrážala s drsným pieskom, pri čom strácali svoju silu rýchlejšie než ako predpokladali uškŕňajúci sa mágovia. Čašníčky stiahli biele obrúsky z pripravených šálok a Konvent vyriekol zaklínadlá. Duše vodníkov tak úspešne uväznili do celkom novučičkého stolového riadu.

Brekeke, navždy odchádzajúci z tohto sveta, zaplakal. Prvýkrát vo svojom živote pocítil nenávisť voči ľuďom a veril, že plán Kráľa vodníkov vyjde presne tak ako ho vladyka pripravil.

Vodníci neboli hlúpi. Vedeli, že sa za mierovou dohodou s ľuďmi skrýva iba ďalší zlovestný plán. A preto zelení mužíčkovia deň pred svojím skonom otrávili zdroje pitnej vody pod hradom. Toxická tekutina sa behom niekoľkých hodín dostala do tráviacich sústav všetkých krivinčanov, Nového kráľa a Ctihodného Juraja nevynímajúc. Hrdý ľud skonal v neznesiteľných bolestiach, zamýšľajúc sa nad tým, kde sa dopekla stala chyba.

Kde bolo, tam bolo, v Krivine už nebolo nič. Dokonca ani bohovia doň viac nepritiahli ohnivú guľu. Dve vznešené rasy sa nezničili iba navzájom, pod ich skutkami padlo celé jedno kedysi čarovné kráľovstvo, ktorého posledné historické záznamy budú v kronikách vedené pod pojmom Vek nahovno.