Vo vesmíre tak obyčajné, neodmysliteľné, krásne. A predsa tak hrozivé. Ticho je prázdno. Obrovské priestory, kde iba kvantové fluktuácie vákua vrhajú milióny kociek.

Nick stál pri okne malej výskumnej stanice uprostred Mora pokoja. Nič neporušovalo rovnú čiaru horizontu, jemné, no viditeľné rozhranie medzi tmou a ešte väčšou tmou ozdobenou miliardou diamantov. Ťažko to možno prirovnať k čomukoľvek, čo ste doteraz videli. Nick si spomenul, ako mal ohromný zážitok, keď raz - bol vtedy ešte dieťa - vypadol v New Yorku prúd a on snáď prvý krát v živote uvidel čosi, čo tak trochu pripomínalo hviezdy a Mliečnu cestu. To, čo mohol vidieť teraz, bolo samozrejme voči tomu tam nebe a dudy, ale Nick neobdivoval krásu, ktorú mal práve pred očami.

Uvedomil, že znova myslí na to, ako bol raz s Ňou kdesi v horách, na chate, ďaleko od svetiel a smogu miest. Vtedy asi po prvý krát naozaj videl tie diamanty zasadené do Tmy, ten matný závoj Mliečnej cesty. Videl pred sebou celý Vesmír odrážajúci sa v Jej očiach. Cítil sa, akoby celý jeho vesmír bol v Nej a Ona bola ním.

Nick prešiel k ďalšiemu oknu a...no, keby ste to videli na fotke, pomysleli by ste si, že je najkrajší motív, čo môže Mesiac fotografovi ponúknuť. Ako jagavý zafír visela na hviezdnatej oblohe Mesačnej noci Zem, taká krásna, že až človek zabudol dýchať. (Zabudol dýchať - aké cynické..., pomyslel si Nick).

Tresli dvere a Nick sa podvedome strhol a otočil, hoci vedel, kto to je.

"Nick!," takmer kričala. Vtom si všimla zvláštny výraz v jeho tvári (čosi ako keď niekoho pristihnete pri niečom, čo považuje za svoju výsostne súkromnú záležitosť) a keďže nevedela, čo má povedať, len hlesla: "...premýšľaš?"

"Hej. A čo má byť?"

Nick sa rázne otočil späť k oknu. Bol podráždený a mal pocit, že plným právom. Prečo si Ann nejde svojou cestou, nerozmýšľa nad svojimi vecami a prečo ho vyrušuje práve teraz. Potom ho však trochu zamrzelo, že sa na ňu tak osopil - už to začína, pomyslel si. V takejto situácii by sa mali ľudia snažiť držať spolu. Pomaly sa otočil a ospravedlňujúcim hlasom povedal:

"Len som spomínal. Hviezdy mi vždy pripomenú..."

Ann prikývla. Nick už sa už už chcel otočiť a tváriť sa, že tam nie je. Posledné, čo chcel počuť, bolo "rozumiem" alebo čosi podobné. Nie veľmi sa mu páčilo, že Ann prišla na to, že ho pristihla uprostred melancholického uvažovania nad stratenou láskou, na ktorej bolo najbolestnejšie to, že z jeho srdca ešte stratená nebola. Rozmýšľal, koľko si tak mohla Ann domyslieť z toho, čo povedal, ako sa správal a ako sa tváril. Zdalo sa, že sa tvári až príliš zúčastnene. "Určite mi číta myšlienky," pomyslel si, ale vtom iný hlas v jeho hlave povedal: "Už ti šibe a začínaš byť paranoický." Iný hlas sa ozval: "Rozprávaš sa sám zo sebou, v hlave Ti znejú cudzie hlasy... veľa času nezostáva." Radšej obrátiť rozhovor na niečo iné...

"Čo nové? Ozval sa niekto?"

"Veď práve preto som prišla - podarilo sa mi spojiť WiFinou na notebooku s nákladnou loďou na parkovacej dráhe. Samozrejme, spojenie netrvalo dlhšie, než pol minúty, ale podarilo sa mi odoslať SOS správu i s prílohou, čo si včera napísal. Potvrdenie však už nedošlo. Snáď ale o nás vedia."

Nicka ešte viac zamrzelo, že bol na ňu taký hrubý, veď toto bola asi najlepšia správa odkedy... striaslo ho. Spomienka na príšerné prebudenie spred troch dní bola ešte stále živá. Nasucho preglgol a začal nervózne hrýzť peru. Ann si všimla, že je rozrušený, ale nebola si istá, či práve takto reagujú ľudia, ktorí sa práve dozvedeli, že možno budú takto o tri dni ešte stále nažive. Chcela trochu pozdvihnúť náladu, a tak povedala:

"Bude to v poriadku...." Znelo to však skôr ako otázka než ako upokojenie. Obaja zostali ticho a pozerali každý do iného rohu. Po chvíli sa Nick už zasa pozeral von oknom a ani si nevšimol, ako Ann odišla.

Takže sme možno zachránení... Mal by skákať od radosti, no jednak - vykonávať akúkoľvek telesnú činnosť nebol v súčasnej situácii bohvieaký nápad - a druhak - nebol si istý, či ho to až tak potešilo. Pozrel opäť na hviezdy, opäť si spomenul na Ňu. Predstavil si ju v bielych letných šatách a klobúčiku na pláži v Saint Tropez kráčajúcu k nemu. Objala ho a svet okolo prestal existovať. Bol len on, Ona a celý Vesmír skrytý v jej očiach... vtom sa strhol a trochu sa hanbil sám pred sebou.

Predsa si už dávno povedal, že na Ňu viac nebude myslieť. Počas posledných dní, potom, ako sa zmieril s tým, že je fakticky mŕtvy muž, rezignoval na ten sľub, no teraz bola šanca na prežitie omnoho väčšia. Bol to určite zaujímavý paradox, no Nick určite nemal chuť ho po všetkých stránkach filozoficky rozoberať. Momentálne videl svoju situáciu mimoriadne čierne - ani jedna možnosť sa mu nezdala ako ktovieaká výhra. Rozbolela ho hlava. Pomyslel si, že si je sám na vine a že by mohol myslieť aj pozitívnejšie, no to sa len bránil myšlienke, že hlavybôľ vôbec nesúvisí s tým, ako myslí. Skôr súvisí s tým, že... nebude na to myslieť.

Pritiahol si kreslo a sadol si. Dostal obrovskú chuť na cigaretu. Nick nikdy neholdoval fajčeniu, popravde vyfajčil za celý život maximálne tak jednu krabičku. To mu však nebránilo v tom, aby v určitých okamihoch dostával na ne šialenú chuť. A toto bola práve jedna z nich. Jedna krabička vraj skracuje život o 4 minúty. "Mne by o štyri minúty skrátila život každá cigareta. Fajčenie zabíja. A Ann by neobišla o nič lepšie, nemusela by k dymu ani privoňať. Čo už, riziko pasívneho fajčenia," pomyslel si a pripadalo mu to krásne cynické.

Keď sa na druhý deň (na Mesiaci sa síce o dňoch ako ich poznáme my príliš hovoriť nedá, no ľudia tam väčšinou dodržiavajú bežný 24 hodinový cyklus) zobudil, hlava ho bolela ešte väčšmi. Vždy to pre neho patrilo k najhorším veciam, čo si mohol ráno uvedomiť. Zväčša to znamenalo to, že buď málo spal, alebo veľa pil. Teraz to však nebolo ani jedno, ani druhé. Zdvihol sa, ponaťahoval si stuhnutý chrbát a prešiel do kuchynky. Zalial si studenou vodou instantnú kávu a otupene ju miešal lyžičkou.

Vošla Ann. V núdzovom osvetlení červených diód vyzerala prízračne. Trochu mu pripomínala Warholovu červenú Marilyn. Bola však nevyspatá a strhaná. Zdvihol oči a zahľadel sa na ňu.

"Zatiaľ žiadna odpoveď," odpovedala na nevyslovenú otázku a chvíľu sa na neho pozerala. Potom sa náhle otočila a vyzeralo to tak, že ju mimoriadne zaujal pohár s logom NASA. Nick zbadal, že sa trochu chveje. Jemne sa dotkol jej pleca a pohladil ju. (Vôbec netušil, ako utešiť plačúce dievča, najmä preto, že by sa sám najradšej rozplakal. Umieranie bolí...) Veľké slzy jej stekali po lícach (veľmi veľké slzy a veľmi, veľmi pomaly - tak, ako je na Mesiaci zvykom).

Keďže už nevedel, čo viac povedať alebo urobiť, zamrmlal: "Idem pozrieť, ako to vyzerá s energiou," a rýchlo sa stratil.

V technologickej časti stanice sa vznášal smrad zhorenej elektroniky. Prešiel okolo zjavne zničeného palivového článku a podliezol potrubie vzduchotechniky. Na čelnom paneli záložných zdrojov ukazoval ciferník 4%. Pri súčasnom odbere tak na 5 hodín. Potom? Tma, zima a smrť... Nickovi dunelo v hlave, počul každý úder svojho srdca. Oblial ho studený pot.

Neďaleko potichu syčalo zariadenie na regeneráciu vzduchu - idúce na zlomok výkonu, no i tak momentálne hlavný spotrebič na stanici. Svietiť netreba, zima sa dá vydržať, ale dýchať človek musí. Skontroloval koncentráciu kyslíka a oxidu uhličitého vo vzduchu. Presne ako vypočítal. Niečo teda na tejto mizernej stanici funguje. Bol by však radšej, keby exaktné matemeticko-fyzikálne modely nefungovali a on teraz zistil, že má deň navyše. No nebolo to tak. Matematika je spoľahlivá, či počítate hrušky v košíku, alebo hodinu, keď sa vám minie všetok vzduch. Znova ho chytila zlosť. Je to zlý pocit - vypočítať si hodinu smrti.

Či sa to hocikomu páčilo alebo nie, jemu a Ann zostávalo 5 hodín, kým všetky svetlá zhasnú, a ďalších 6, kým spotrebujú všetok kyslík. Potom zhasne aj posledná iskierka života v nich a obaja sa ponoria do Tmy. Jediné, čo Nicka utešovalo bolo to, že odstraňovanie oxidu uhličitého fungovalo čiastočne aj bez dodávky energie, a preto by sa jeho bolesť hlavy už nemala zhoršovať. Človek totiž nevie, že má málo kyslíka. Všetky nepríjemnosti dusenia spôsobuje vysoká koncentrácia oxidu uhličitého.

"Aspoň niečo," povedal si nahlas Nick, "treba myslieť pozitívne." Možnosť, že by ich stihli zachrániť, ho pri jeho pozitívnom uvažovaní akosi nenapadla.

Túto variantu mu opäť pripomenula Ann, ktorá navrhla, aby pripravili prechodovú komoru na príchod prípadných záchrancov. Nastavenie dverí na manuálne ovládanie zvonka mu však zabralo oveľa menej času, akoby si želel. Stále sa snažil nemyslieť na Ňu a najradšej nemyslieť na nič. Napadlo ho, že by mal veľmi zodpovedne vyberať, nad čím bude rozmýšľať, už mu veľa myšlienok nezostáva. No nenapadalo mu nič dostatočne vznešené.

Všetko by mohlo byť inak, keby nesúhlasil s tým, že montérska čata najprv odvezie starý záložný článok a až o dva týždne dovezie nový. Všetko by mohlo byť inak, keby odišiel hneď na druhý deň spolu s ostatnými, ako pôvodne plánoval. On však chcel ostať. Len nedávno prišiel zo stanice Galilei, snáď najrušnejšieho miesta na Mesiaci, a preto túžil byť chvíľu sám. Chcel v tichu Mora pokoja uvažovať nad sebou, nad rozlúčkou, ktorá ho ranila oveľa viac, ako si spočiatku myslel. (Chlapom takéto veci dochádzajú pomalšie.) Hľadal čosi, čo možno prirovnať k tichému miestu na vrchole hory, kam odchádzajú pustovníci hľadať Boha. On odišiel sem hľadať svoju cestu života a zatiaľ všetko nasvedčovalo tomu, že sa rúti plnou rýchlosťou po autostráde smrti. Tieto myšlienky ho však už až tak nedesili.

Áno, vtedy sa bál. V to príšerné ráno, keď sa zobudil na zápach ozónu a spálenej elektroniky, keď zistil, že hlavný (a momentálne jediný) zdroj energie je neopraviteľne zničený, že sa nikam nedovolá, lebo energia záložných batérií bola vhodná tak na otvorenie vstupných dverí, nie na prevádzku vysielačky, keď zistil, že stanica je nemá, hluchá a pravdepodobne onedlho aj mŕtva, vtedy dostal strach. Kto by sa nebál? Bol zúrivý, cítil sa podvedený, akoby stratil všetku nádej. Úplne zničený, plný hnevu a beznádeje sa zrútil na posteľ a plakal. Naozaj plakal, prvý krát po mnohých rokoch.

Veľmi sa čudoval (a ešte viac ho škrelo), keď zistil, že Ann za ten čas urobila všetko preto, aby spotrebovávali čo najmenej energie. Prepla osvetlenie na núdzové a aj to nechala svietiť len tam, kde práve boli, vypla takmer všetky nadbytočné systémy stanice... jednoducho, hnevalo ho, že kým on ležal a rumázgal, ona, dievča, mu zachránila život.

Vlastne ani nevedel, prečo tam zostala. Pred haváriou sa s ňou nerozprával, nebol tam predsa dlho. Pár krát ju stretol na chodbe, ale (hoci bola celkom pekná) nenadviazal s ňou rozhovor - myslel si, "ja nie som ten typ, čo balí baby po chodbách." Po havárii zas trávil čas hromžením na svoj krutý osud a hľadaním hocičoho, čo by ešte mohol urobiť, aby sa nehanbil sám pred sebou.

Myšlienka za myšlienkou, nápad za nápadom, spomienka za spomienkou, hodina za hodinou. Monotónnosť mlčania zrazu prerušilo tiché cvaknutie. Núdzové osvetlenie dva krát krátko zablikalo a zhaslo definitívne. "Blbé...," pomyslel si úplne otupene. Vedel, že už nič neuvidí, že už nepríde odpoveď, ani keby lietalo nad Morom pokoja tisíc nákladných lodí. Začiatok konca. Opäť si sadol k oknu vo vstupnej hale.

"Toto je najkrajšie miesto vo Vesmíre," pomyslel si. Melodramaticky dodal: "Tu sa oplatí umrieť," a po lícach mu začali stekať slzy. Myslel si síce, že so smrťou je už zmierený, že sa jeho pud sebazáchovy, ktorý ho v niektorých chvíľach nabádal zabiť Ann a tak si uchmatnúť tú trošku vzduchu pre seba, je už otupený. Sám seba snažil presvedčiť, že je vlastne jedno, či umrie alebo nie, no teraz veľmi dobre vedel, že to jedno nie je. Opäť si spomenul na Ňu. Čo by asi cítila, keby to bol on, čo zomrel prvý. Chvíľu si Ju predstavoval, s vlhkými očami, oblečenú v čiernych šatách, s klobúkom a závojom. Spomenul si, ako plakala, keď odchádzal na Mesiac, spomenul si na slzy šťastia v jej očiach pri jeho návratoch.

Nikdy si neodpustil jej smrť. Objektívne za to nemohol, nebol zodpovedný za to, čo sa stalo. No vyčítal si, že možno keby neodišiel, všetko mohlo byť inak.

Ako znenazdajky môže prísť deň, keď sa vám svet obráti naruby.

Najviac milujeme to, čo strácame. Je to proste tak. Človek síce vie, že má rád ľudí a veci okolo seba, ale až keď o nich príde, zistí, akú mali pre neho naozaj cenu. Nick teraz najväčšmi miloval Ju a kyslík a nevedel, koho miluje väčšmi. Nevedel, čo z toho potrebuje väčšmi.

Plynuli ďalšie a ďalšie hodiny. Nick sa potácal medzi vedomím a nevedomím, medzi bdením a snami. A snívali sa mu krásne sny - bežal s Ňou po pláži, zapadalo slnko. Uzimený sa dopotácal domov a Ona ho čakala s šálkou čaju, toho najlepšieho čaju na svete. Opäť s ňou ležal vonku pod hviezdami, opäť mala v očiach celý Vesmír, opäť nevnímal nič, len jej krásu, jej vôňu a jej pery...

Čosi ho vyrušilo. Na moment ho napadlo, že to už prišiel Anjel Smrti, no to sa dotackala do haly Ann. Pozrela na neho neprítomným pohľadom a pomaly sa zviezla na podlahu. Pomaličky, ako je na Mesiaci zvykom.

"Umiera... A ty nič nespravíš?" zneli hlasy v Nickovej hlave. "Čo môžem urobiť, nemôžem jej dať svoj vzduch, ani svoje pľúca, ani keby som chcel... Svoje pľúca, svoje pľúca..." Nickov mozog bol síce úplne otupený, chcelo sa mu spať a aj on by sa najradšej zviezol vedľa Ann, no slová "svoje pľúca" mu čosi pripomenuli. Veľmi pomaličky, mohlo to trvať sekundy i minúty, mu začalo zapaľovať. Spomenul si na vety ako "Nezabudni nakopnúť svoje pľúca," a iné, ktorými sa kolegovia podpichovali pred výstupmi na mesačný povrch. Samozrejme šlo o malé automatické vzduchové systémy v skafandroch. Plnili sa po vychádzke, takže by mali byť pripravené, no Frankovi sa skafander pokazil a tak si pri odchode zobral jeden z náhradných a Nick použil svoj pri márnych pokusoch spraviť čosi užitočné...

Rozbehol sa do skladu, no vo dverách sa mu nohy podlomili a zviezol sa po zárubni na zem. Vstal a spola tackajúc, spola plaziac sa došiel ku skafandrom. Annin tam nebol, no visel tam obrovský skafander patriaci Johnovi, šéfovi stanice. John nebol vysoký, no bol neobyčajne tučný. Na mesiaci bol snáď najdlhšie a na Zem sa nevracal, takže len tlstol a tlstol. To však nič nemenilo na fakte, že jeho nádržka na vzduch bola plná len dopoly. Strhol skafander zo steny a vliekol ho naspäť k Ann. Dýchala plytko, tep mala nepravidelný. S vypätím všetkých síl sa podarilo Nickovi Ann dostať do skafandra - ďakoval Bohu za vynikajúcu Mesačnú stravu a Johnov neobyčajný apetít - nasadil jej na hlavu helmu z priezračného plexiskla a zaklopil priezor. Zviezol sa vedľa a zhlboka nadychoval, aby odohnal drobné čierne bodky, čo sa mu postupne zlievali pred očami.

Opäť šumeli borovice, hladinu tajchu jemne čerila večerná brídza, kdesi húkala sova a Ona sa jej snažila odpovedať. Držali sa za ruky, kráčal po kolená v teplom mori, no zrazu to nebola voda, ale akýsi riedky ružový plyn, aký vídaval na obrázkoch Jupitera. A vôbec mu to nepripadalo zvláštne. Jupiter zmizol a oni sa ocitli uprostred Vesmíru. Naokolo sa jagali súhvezdia, po nebi sa preháňali postavy z mýtov a oni dvaja tam stáli a stáli.

Hviezdy zostali, no oni opäť ležali na lysom vrcholci hory, rovnako ako vtedy, keď po prvý krát videl diamanty na neb. Díval sa jej do očí a vedel, že to nie Vesmír sa odráža v nich. Celý jeho vesmír bol, je a navždy zostane v nich.

A potom bola už len Tma. Padali držiac sa za ruky. Nick nevnímal, ako dlho. Zrazu do nich narazilo čosi tvrdé... vlastne, to oni dopadli na dno. V diaľke zbadal malé svetielko, ktoré sa pomaly približovalo. Zo všetkých síl sa snažil otvoriť oči, vyhnať z hlavy tú vidinu, presviedčal sám seba, že je s Ňou na Jupiteri, na temnej výskumnej stanici. Otvoril oči, no svetlo nezmizlo. Behalo po stenách, potom ho oslepilo. Stihli to, prišli, bol zachránený. Vykročil smerom za mihotavým svetlom, no Ona zostala stáť. Zadržala ho. Nick videl, ako ktosi zdvíha a odnáša obrovský skafander, v priezore zazrel Anninu tvár. Potom sa otočil a pozrel sa Jej do očí.

Celý jeho vesmír bol, je a navždy bude v nich.

Nick vedel, že sa musí rozhodnúť. Starý kamenný most sa klenul ponad hlboké údolie a Nick stál v jeho strede. Na jednej strane blikajúce svetlo záchranárov skláňajúcich sa nad jeho telom, na druhej strane ona. Bledú tvár mala osvetlenú tajomným svetlom, rovnako ako vtedy v horách pod hviezdami. Váhavo vykročil, nohy sa mu triasli. Vložil svoje ruky do jej dlaní. Most, záchranári, stanica, Mesiac a všetko ostatné zmizlo. Zostal iba on, ona a celý Vesmír ukrytý v jej očiach.