Píše sa rok 2500. Modrá planéta už nejestvuje. Vystriedala ju Šedá planéta. Obežná dráha Zeme sa veľmi nezmenila. Odlišná je len farba. Zeleň lesov, azúrovo-modré more, žlté púšte, to všetko je minulosť. Napriek vysokej inteligencii ľudstva doposiaľ nikto nevynašiel prostriedok na skoncovanie so skleníkovým efektom. A práve to je dôvod na globálnu zmenu. Nenájdete Antarktídu, Arktídu ani Grónsko. Roztopením ľadovca sa hladina morí zvýšila, nastala svetová potopa. Jedinou možnosťou na prežitie je pomoc strojov.

A ja som Lorena. Neviem, akú mám národnosť a nič sa nedozviete ani o mojej minulosti. Pretože ja som nemala byť. Naozaj, som klon. Pred storočím ľudia vyklonovali gorilu. Lenže narástla do obludných rozmerov. Stal sa z nej netvor, ktorý vykynožil štvrtinu New Yorku. Bol to svetový škandál. Vtedy vláda vydala zákaz klonovania či ľudí, či zvierat. Kto tento zákon poruší, je tvrdo potrestaný. A ja som výtvorom jedného z rušiteľov. Žijem u adoptívnej mamy. Je to dosť netradičné. Medicína sa vyvinula natoľko, že rakovina je ako kedysi nádcha, čiže lieky sú na každú chorobu, aj na neplodnosť. Napriek maminej láske, nemôžem povedať, že mám šťastný život.

Chodím do školy. Kiež by to bolo ako pred piatimi storočiami! Všetci by si boli rovní, nikto by sa nad nikoho nevyvyšoval. Ale to je len môj sen. Utrpenie, to je vlastný názov pre školu. Veľmi ma baví skupinové učenie. Ilegálny klon to však nemá ľahké. Spolužiaci sa mi vysmievajú, nadávajú mi do nepodarkov. Niekedy sa to nedá zniesť. Samozrejme, mám aj priateľov. Dobre, tak len jedného. Najneobľúbenejší chlapec zo školy, Valter, sa so mnou priatelí.

On si o mne nemyslí, že nemám právo žiť. Vie, že nemôžem za to, aká som. Len Valter a mama ma považujú za človeka. Sme neobľúbení aj preto, lebo neuznávame najmodernejšiu techniku. Transfokátory a Digitálne prenášače predmetov mi nič nehovoria. Neznášam ich, lebo stroje ma vyrobili a zničili mi život. Nemohli to byť ľudia, ale stroje bez srdca. Zaoberám sa históriou a vývojom ľudstva. Kde sú tie časy, keď sa vynašli počítače a pomaly sa dostali do každej domácnosti? V knižných boxoch alebo v múzeu.

S Valterom sme raz naskakovali do nadzvukového buslietadla. Cestovali sme do školy. Boli sme tam jediní študenti. Spolužiaci používali transportéry na pohodlnejší presun. Vo svojich školských skafandroch sme vkročili do Prvej siene. Dokonalý laserový systém nás prehľadal, žiadne atómové výbušinky ani iné hračky nenašiel. Katapultoval nás rovno do triedy. Čakalo ma nemilé prekvapenie. Trieda sa zmenila na strojovňu. Toľko rôznych strojov a počítačov ako pomôcky k vyučovaniu som v živote nevidela. A Karina, dievča, ktoré ma najviac nenávidelo, donieslo svoj najnovší vynález na hodinu géniov. "Odpad klonovania je nepotrrrrrrrebný! Odpad klonovania je nepotrrrrrebný!" opakoval deformovaný plechový papagáj. Karinin hlas sa z neho ozýval, až kým sa mu nevybila batéria na jadrový pohon. Vtedy som si to uvedomila. Ak chcem v tomto svete prežiť, musím zmeniť svoj životný štýl.

Valter sa začal prispôsobovať so mnou. Naše otrhané skafandre na odrážanie rádioaktívnych lúčov sme vymenili za úplne nové, z celoživotných úsporou sme nakúpili stroje, ktoré mal každý žiak. Skutočne sa stala zmena. Valter, ten neznámy atraktívny chlapec zapadol do kolektívu. Keď začal používať veci ako ostatní, ľudia ho považovali za známeho neznámeho. Dievčatá sa bili o jeho pozornosť, no ja som zostala v kúte, v tieni života.

Uzavrela som sa do seba. Nikam som nechodila, s nikým som sa nerozprávala. A môj najlepší priateľ mi napriek veľkej snahe nedokázal pomôcť. Postupne neprichádzal ani on. Žila som ako bez duše. Jedla som, vykonávala hlavné životné potreby, ale nič viac. Ubúdal deň za dňom, mesiac za mesiacom...

Zrazu sa u mňa zjavil Valter s obrovským balíkom, práve na moje narodeniny. V krabici bol časostroj. Môj priateľ na mňa nezabudol. Celú dobu vymýšľal spôsob, ako by ma urobil šťastnou. Obetoval kvôli mne veľmi veľa času. Tým všetok svoj voľný čas daroval mne, klonu, ktorý nemal byť. Vysvetlil mi, že nejestvuje žiadny iný spôsob a naozaj je to jediná možnosť. V jeho očiach som videla slzy. Hovorilo sa mu ťažko. Posielal ma do minulosti. Mňa, ktorá som mu dopomohla k zmene. Mal pravdu, žiaden iný spôsob nie je...

Tak som sa vrátila do času, kde ma nikto nepoznal, nikto neodsudzoval. Ľudia ma brali takú, aká som bola. Konečne si na mňa sadlo šťastie. Ale dala som si zámer. Spravím všetko preto, aby som zmenila budúcnosť. Už nikoho nesmie stihnúť taký osud, ako mňa. A Valter, chlapec, ktorého som mala tak rada , sa nebude musieť trápiť. Ďakujem, Valter!