"Poď už Dave! Veď čoskoro sme späť." povedal trochu podráždený hlas z diaľky. "Hneď som tam, Boris " odvrkol som, aj keď sa mi vôbec nechcelo ísť nikam. Vlastne sa mi nechcelo vôbec pohnúť z miesta. Mám pocit, že mám rád toto mesto, aj keď som tu prežil niekoľko utrápených rokov, v podstate som mimo domova ešte nikdy nebol. Base-112 bol môj domov a je ťažké ho opustiť, hlavne po tom všetkom čo som v ňom prežil.

Škoda, že moja malá sestrička neuvidí tento pohľad, ktorý sa mi práve zobrazil. Vždy chcela vidieť bunker zvonku. Tá masívna kovovo-betónová konštrukcia sa vo svetle trblietala ako obrovský diamant.. Práve mi pripomína fľašu so strieborným vrchnákom , ktorá je zaborená v piesku až po jej povrch. Pod tým nekonečným pieskom asi práve obeduje nespočetné množstvo rodín, niekoľko počítačov vypovedalo svoju činnosť ako obvykle a ochrankár Kelly určite slope moje obľúbené syntetické pivo . Práve je čas obeda a ja stojím pred malou budovou, pripomínajúcu skôr verejné záchody uprostred dávno zničenej a pieskom zatiahnutej krajiny. Pod touto výťahovou šachtou stále cítim teplo domova a nevadí mi ani ustavičný vietor, ktorý mi vanie kopy zrniek piesku rovno do okuliarí, takže si ich musím ustavične čistiť. Prerušil ma iba známy hlas, ktorý sa ku mne približoval. " Hej Lama, poď už do kelu, obsadil som nám dobré fleky" zvolal Boris a ja som strhol pohľad, smerujúc k nemu. "Hej, hej, už idem." odvetil som. "Pozeráš sa na to tak dlho, ako na ženskú" podpichol.

"No, aspoň tá budova je na tom lepšie než ty" reagoval som a pomaly som sa blížil k transportéru. "Nekecajte a pomôžte im naložiť to náradie. Musíme rýchlo vypadnúť ešte pred búrkou" oznámil vodič transportéru pričom sa nakláňal z okna ako opica. To bol John. Je to milý chlapík. Vždy si robí srandy aj keď to myslí vážne. Málo kto z neho vyjde . Pomaly sme spolu s ostatnými nakladali ropné náradie, trúby, rúry, ťažobné stroje a počítače do nákladnej časti transportéra, ktorá bola vzadu. Transportér bol dobre vybavený, ale bol poznačený trhlinami času aj keď sa skoro vôbec nepoužíval. V podstate aj po otvorení bunkrov sa používali iba tri transportéri určené výlučne iba na vojenský prieskum. "Kolesá má zaborené hlboko do piesku, dúfam že to s tým náradím rozchodíme" oznámil som. " O hmotnosť toho náradia sa nebojím, hehe, len keď si dozadu sadne Bubu tak tu môžeme piknikovať ". povedal John.

Bubu je Borisova prezývka , ktorú dostal už dávno v bare, pre svoj zavalitý vzhľad. Z diaľky vyzerá ako gorila, ale keď prídete bližšie objavíte krátke kučeravé svetlé vlasy,

a oči modré ako nebo pred vojnou. Je mu sotva dvadsať ako mne. Jeho tvár pripomína skôr anjela. Už by len stačilo vymeniť telo, preto mu nedali prezývku Grizzly, ale Bubu. Je to

v pohode človek a veľmi dobrý priateľ. Rád sa rozpráva o dievčatách a odmalička pije pivo. Vlastne poznám ho už od svojich ôsmych rokov, skoro odkedy sme tu prišli s otcom.

Áno, dvanásť rokov plných úzkych priestorov a chodieb, ustavičného hučania strojov

a ventilačných zariadení, pitia niekoľko rokov starej recyklovanej vody a jedenia bielkovinových tabletiek s príchuťou vanilky, čokolády, čučoriedok, ananásu a všetkého možného na jedenie. Skutočný citrón som jedol naposledy minulé vianoce, keď sa im podarilo pestovanie v umelom skleníku. A najhoršia vec je na tom tá, že tých tabletiek sú plné miestnosti a tvoria zásobu pre celý bunker ešte na ďalších desať rokov. Zatiaľ čo tridsať tisíc občanov kombinujú chute tabletiek ako sa len dá, prezident sa pchá ananásmi a banánmi. Napríklad vypestovaný banán stojí päťsto kreditov. Občan si môže za svoj mesačný plat kúpiť tak štyri banány. Skonzumuje ich za päť minút a je šťastný na celý mesiac. V bunkri funguje systém, tak ako fungoval pred bombardovaním.

Človek tu musí pracovať, platiť svoj byt, ktorý je iba jeden a pol metra vysoký a veľkosťou nie väčšou ako umyvárka. Skôr my tento byt pripomína celu než, pohodlný byt. Aspoň, že som tam mal svoje PTC ‒ osobný mikronový počítač spojený optickými káblami s ostatnými počítačmi. Byt som si kúpil od svojich osemnástich rokov, keď som začal pracovať v bunkri. Predtým som býval s otcom a so Susie, ale keď otec odišiel odsťahoval som sa a našiel si vlastný byt. Pracoval som ako pomocník správcu informačného centra. Staral som sa o obrovskú zložku dát a údajov, ktoré som triedil do určitých záložiek. Mal som prístup k mnohým informáciám, čo bola veľmi dobrá vec. Táto práca ma bavila. Bola to práca ako ostatné, ale jednoducho som nechcel robiť servisného technika alebo nakladača v robotronickom obleku , kde by som mal ustavične mokré tričko od oleja a hnusný zápach. Systém v bunkri fungoval ako pred katastrofou a každý človek tu bol monitorovaný bezpečnosťou. Mohol ísť do obchodu, kde by si po desiatich rokoch kúpil stále to isté a ak ste mali zdravotné problémy nachádzala sa tu nemocnica s ambulanciou. O zábavu bolo vo virtuálnom centre či bare tiež postarané.

Jednoducho sa tu nachádzali všetky kategórie spoločnosti od armády cez politiku až po výrobu polysyntetických tričiek .Je to zhrnutá spoločnosť v kocke betónovej konštrukcie na vrchole, ktorej stojí prezident. Malé štátne zriadenie uzavreté do seba a prešpekulované do posledných detailov. Každý systém má chyby a tento nie je výnimkou. Základom tohoto systému je byt. Ľudí je v bunkri veľa a stále ich pribúda, aj keď veľmi pomaly, ale raz určite v podzemnej diere miesta pre všetku krysy nebude . Preto vymysleli zákon o platení bytu, aby hustú ľudskú polievku preriedili.

Keď nezaplatíte byt máte tri možnosti . Ísť sedieť do basy, čo by nebolo až tak zlé, len keby tam neboli blázni, ktorí tam hnijú už niekoľko rokov, pretože nezvládli psychický nátlak pri výbuchoch . Druhá možnosť je samovražda, čo by prijalo asi mnoho ľudí, hlavne moji stotridsiati šiesti susedia zo všetkých strán. Veľmi radi by dýchali trochu riedši vzduch. Bolo to neustále vidieť z ich závistlivých pohľadov, keď som ich stretol pri prechádzaní úzkou chodbou ,

pripomínajúcu výškou skôr ventilačnú šachtu. Človek sa v tých chodbách nemohol vôbec vystrieť . Ako keby tento komplex vybudovali pre trpaslíkov. Boli tak nízke a úzke , že stále, keď išiel Bubu chodbou, z druhej strany ľudia radšej počkali nech prvý vyjde. Tretia možnosť je, si to ísť odpracovať budovaním nového štátu do nehostinného vonkajšieho sveta, kde človek získa ako takú slobodu.

Svoj byt som stratil, keď som začal hrať virtuálnu hru Kain force 3 po sieti o peniaze z osttnými hráčmi cez počítač. Ani neviem kedy a po pár hier som do toho úplne vnikol, potom som začal hrať neustále, až som sa raz v bare stavil o moje všetky peniaze vrátane výplaty a prehral som. V podstate som ani nebol nešťastný, pretože mi systém a bunker liezol na nervy .Vonkajší svet mi bol v tom momente bližší ako nič iné na svete. Chcel som opäť zažiť pocit, že sa obzriem nad seba a vidím nekonečnú modrú oblohu namiesto kovovo-betónovej steny plnej rúr a trúb vzdialenej asi 15 centimetrov od hlavy.

Tretiu možnosť, ktorú mi zákon ponúkol som skôr bral ako vykúpenie než odsúdenie a teraz viem, že moje rozhodnutie bolo chybné. Nehostinný svet mi pripadalo zlé pomenovanie na to, čo som po dvanástich rokoch po prvý krát zazrel vonkajší svet. Otvorili sa šachtové dvere a ostré svetlo mi skoro vypálilo oči. Musel som si hneď nasadiť ochranné okuliare a slovo "nehostinný" sa mi zdalo až veľmi mäkké pomenovanie na zdevastovanú šedú krajinu plnú piesku a prachu bez jedinej rastlinky či známok života. Zdalo sa mi akoby som vstúpil z vesmírnej lode na planétu s menom PEKLO. Zem som takto ešte nepoznal. Od malička si pamätám park plný rastlín, stromov, krásnej modrej oblohy a mliečnych oblakov. To, že som vstúpil do pekla bola chyba, ktorá sa už nedá napraviť a pri pohľade na bázu som po prvý krát pocítil, že som niečo stratil. Stratil domov, ktorý mi zavrel veľké železné dvere. Ten systém, ktorý som tak znenávidel, mi začínal chýbať a najradšej by som sa vrátil späť do môjho domova. Je to môj domov. Nikdy predtým som to úplne za domov nepokladal, ale pochopil som, že človek si začne vážiť veci, až keď o nich príde.

"Prečo sa tak ponáhľame, počkajme si na búrku, chcem vidieť dážď po toľkých rokoch." povedal Boris. " Dážď, hovoríš? To čo uvidíš padať pri búrke budú len blesky a kúsky žeravých úlomkov. Takže si pohnite, lebo z nás bude sekaná." poznamenal John. "Máme všetko." oznámil starší chlapík, ktorý ticho nakladal veci do nákladnej časti. "Pohnite si šmejdi ! Hej, nezabudnite tú malú časovú nálož. Leží tam zasypaná v piesku. Hej ty! Zober ju." zvolal bezpečnostný ochrankár na mňa a privrel preklápacie dvere. Pozrel na oblohu a rýchlo podišiel k prednej časti transportéru. Obzrel som sa dozadu, vyhrabal som a zobral nálož. Väčšina chlapov už vchádzala do transportéra. Zrazu začal fúkať veľmi silný vietor, ktorý rozvíril piesok ako prívalové vlny na mori. Privreté preklápacie zadné dvere sa pootvorili. Rýchlo som podišiel k nim a zavrel ich na zámok, skoro vôbec som nič cez okuliare nevidel, počul som iba hlas, ktorý ma ustavične volal. Piesok som mal už skoro po kolená, rýchlo som sa dotackal k predným dverám, kde ma už schmatli a vtiahli do transportéra. "Človeče, ty nám dáš zabrať" povedal Boris a rýchlo uzamkýnal ťažké železné dvere. Pod jeho nohami boli kôpky piesku ako na pieskovisku. "Pozri, tam vzadu máme fleky" ukázal mi miesta a štuchol do mňa. Pozrel som sa dozadu a až vtedy som si všimol ľudí, ktorí s nami boli. Spolu nás bolo osem a ja s Bubum sme boli najmladší. Všetci to boli starší chlapi, ktorý mali problém so systémom, nezaplatili byt, alebo robili výtržnosti.

Systém mal odpor voči kriminalite, veď všetci tí ľudia boli do bunkra dlhodobo vopred vybratí. Boli to špičkoví odborníci z rôznych sfér. Tak ako môj otec, ktorý bol expert na elektrotechniku a robotroniku. Pracoval v bunkri s Eduardom Clarkom na vývoji nejakého elektromagnetického poľa. Mám šťastie, ktoré mnohí nemali, že som mal možnosť prežiť jadrovú katastrofu v kovovej diere, pretože naša rodina bola vybratá tak ako všetky ostatné v bunkri.

Keby s nami v bunkri bola mama, určite by som bol práve s ňou a jedol ananásové tabletky v čokoládovom prášku . Namiesto toho sedím na polke sedadla v kovovej konzerve vedľa dvoj metrovej kopy mäsa, ktorá uprene pozoruje v diaľke bleskovú show. " Videl si to !" s úžasom zvolal Boris, pričom mal ústa otvorené ako keby bol indián, ktorý po prvý raz vidí sneh. Transportér začal štartovať, pričom sa celý triasol a bolo cítiť prešmykujúce kolesá. Tento transportér bol špeciálne upravený obojživelník schopný prejsť všetkými možnými nehostinnými prostrediami . Bol to taký istý typ aký sa používal v tretej svetovej vojne. Čítal som o tomto type v informačnom stredisku, škoda, že vo vojne bola táto technika zbytočná, pretože jadrové hlavice stotisícové armády s vyspelou technikou premenili na žeravé kúsky popola.

Transportér sa asi po minúte pohol z miesta a vyštartoval dosť rýchlo. Čudujem sa Johnovi, že to mohol vôbec riadiť, pretože vonku nebolo okrem sivo-žltého piesku nič vidieť.

" Tak. Vítam vás moji milí pasažieri na palube, urobte si pohodlie. Hovorí k vám kapitán . Je práve 13 hodín. Vonku je krásne slnečné počasíčko s miernymi prehánkami. Náš cieľ dosiahneme približne o štyridsať hodín. Tešte sa na Havaj, ženy a ropné pláže. Po mojom pravom boku môžete pozorovať krásnu hru prírody.

Užite si všetko dobré s Johnytours a príjemnú cestu. " oznámil hlas z reproduktora, ktorý bol pripevnený nad zavretými dverami k palubnej časti transportéra. Zložil som si okuliare, ktoré ma celý čas tlačili a vyzul som si topánky. Na podlahu sa mi vysypal piesok ako malinovka. Transportér sa kýval z jednej strany na druhú. Stále bolo počuť ustavičné hrmenie a bytie bleskov. Zdalo sa mi akoby niekto bubnoval a pravidelne trieskal po čineloch. Každý sedel a pozoroval toto bleskové divadlo. Nebol som nervózny, práve naopak toto hrmenie a kývanie ma natoľko upokojilo, že som sa cítil ako v kolíske a zaspal som.

Sníval sa mi sen, že idem po chodníku, ktorý smeruje po ulici k nášmu domu. Všetko bolo ako predtým. Tráva sa ligotala a fontána chŕlila prúdy vody do výšky, že naspäť padali guličky vody ako parašutisti s neotvoreným padákom. Fúkal príjemný vánok a slnko svietilo spomedzi bielych oblakov, pričom dodávalo nebu dokonalú farbu . Kráčal som po chodníku a podišiel som k pootvorenému oknu kde som videl seba keď, som mal osem rokov a Susie, ktorá mala rovnako ako ja. Hrali sme sa s loptou. Na gauči sedel otec s mamou a pozerali na vypnutý televízor. Lopta ustavične udierala nie o zem, ale o strop pričom sa stále odrážala a my sme sa ju snažili chytiť. Zrazu sa zapol televízor, v ktorom sa objavilo číslo desať. Náhle deväť, tak osem, potom sedem. Rodičia sa s uspokojením objali a zavolali nás k televízoru. Došlo mi, že je to odpočítavanie. Odpočítavanie k čomu ? So strachom som sa snažil dostať dnu cez okno, aby som ich zachránil, no nemohol som sa pohnúť. Šesť...päť...štyri... . Cítil som úzkosť

a neschopnosť zmeniť to čo sa už nedá. Tri ...dva ...jeden . Zrazu belavú oblohu zaliali tmavé mraky, ktoré pripomínali čiernu stenu, pretože neprepustili ani lúčik svetla. Celá rodina sa naďalej usmievala a bola v úplnej rodinnej pohode. Kričal som ako sa len dalo, ale nepočuli ma. Náhle sa začalo objavovať belavé svetlo, z ktorého nakoniec vznikol silný svietivý záblesk.

Strhol som sa zo sna, pričom som vyľakal Borisa, ktorý na vedľajšom sedadle pokojne, pričom čistil kanistre s recyklovanou vodou." Pre Krista, čo ti je?! Dnes si nejaký čudný" povedal Boris. "Nič, to je v pohode iba som si na chvíľku zdriemol" odpovedal som. " Je šesť. Spal si asi štyri hodiny" oznámil mi Bubu a ukázal mi svoje hodinky, ktoré stále nosil na ruke. Dostal ich od otca a on ich dostal zase od svojho otca. Sú z dvadsiateho storočia, ale stále fungujú výborne.

"Búrka už pominula, že ju nepočuť?" spýtal som sa. "Asi do tretej ju bolo ešte počuť" odpovedal Boris. Pozrel som sa na okno cez ktoré som videl trochu viac, ako počas búrky, ale nebolo to o nič lepšie. Obloha mala sivo-oranžový vzhľad, plná tmavých mrakov. Práve sme prechádzali pomedzi nejaké pováľané časti kvádrov a kameňa. Sem tam som zazrel stenu zničeného domu, ktorá sa týči z nekonečného piesku ako ruka sochy slobody, či osamelú rozbitú zastávku. V diaľke bolo vidno aj pozostatky väčších budov. Usúdil som, že prechádzame po polo zasypanej ceste bývalým mestom, pretože transportér sa už nekýval, ale išiel viacmenej rovnomerne. Pomaly sa stmievalo, chcel som vidieť slnko, ale to bolo na druhej strane, kde neboli okná. "Podaj mi tú vodu" poprosil som Borisa. Otvoril som fľašu a napil som sa vody.

"Lama? Vy ste Lama?" ozval sa šepotavý hlas predo mnou. "Prepáčte, ale započul som vaše meno ,keď na vás Váš priateľ volal." povedal a pomaly sa otáčal ku mne na sedadle predo mnou. "Áno, som Lama. Dave Lama." odvetil som. "Váš otec je Róbert Lama, však ? " spýtal sa tichým šepotavým hlasom, pričom sa ku mne naklonil. Spozoroval som, že je to starší plešatý chlapík okolo šesťdesiatky s ostrým nosom a neistým úsmevom. "Áno, je, prečo ?" odpovedal som. " To je veľmi dobre. To mám, ale šťastie, pretože Vám musím toho veľa povedať." prestal hovoriť poobzeral sa do predu či sa nikto nepozerá a naklonil sa naspäť. "Už som Vám to chcel skôr povedať, ale nedalo sa. Vášmu otcovi som veril, tak ako veril aj on mne. Pracovali sme spolu pred desiatimi rokmi v Clarkovom výskumnom centre v bunkri. Potom ma prevelili na veliteľstvo obrany, kde som pracoval ako servisný technik a opravár počítačových modulov. Viete, započul som mnoho vecí o ktorých vie len málo ľudí. To čo Vám teraz poviem držte v tajnosti." zašeptal a ešte raz sa rýchlo pozrel dopredu a potom sa otočil naspäť ku mne." Viem o veľa veciach, aj o zmiznutí Vášho otca. Len počúvajte. Prečo si napríklad myslíte, že ľudia ešte stále trčia v bunkri ? Myslíte si, že sme jediný bunker čo prežil ? Hehe, to je to čo vám hustia všetkým do hlavy, že sme jediný. Ale je ich viac, chlapče. Sám som počul ako sa zhovárali cez komunikátor s viacerými inými bunkrami. Čo si myslíte napríklad o tom, že sa ešte nikto nevrátil z týchto väzenských pracovísk, kde máme namierené ?" spýtal sa starec. " Asi je im tam dobre" zo srandy poznamenal Boris. "Presne tak. Je im lepšie ako v bunkri. Čo ak táto pustatina, čo práve vidíme niečo skrýva a možno aj niekde končí? Predstavte si, že by ste prišli do bunkru a oznámili to. Celý ten systém by sa zrútil a v bunkri by neostal ani jeden človek. Ani jeden jediný. Toho sa obávajú najviac. Presne to sa stalo v ostatných bunkroch pred ôsmymi rokmi . Roku 2022. My sme posledný, ktorý sa neotvoril, pretože vám nahustili do hlavy somariny o zamorenom vzduchu. Ha, ten pach vo vzduchu je naozaj odporný, ale zamorený nie je. Lenže to už nikto z nás nikomu v bunkri nepovie. " dopovedal starec a povzdychol si. "Takže, Vy tvrdíte, že pred ôsmymi rokmi sa otvorili ostatné bunkre. Tak potom, kde sa podeli tí ľudia a prečo sme trčali osem rokov v tej diere na miesto toho, aby sme šli tiež von!" namietol som, pričom som nestrhol oči zo starcovho prísneho pohľadu. "Tí ľudia sú všade po svete. Viem len to, že mnohí podľahli anarchii. Začali si vytvárať vlastné spoločenstvá, či niečo podobné. Kto vie, kde všade môžu byť a čo všetko možné práve robia. Pred ôsmymi rokmi sa začali postupne otvárať okolité bunkre. My sme mali byť posledný. Štyri roky trval vládny pojadrový program, v ktorom sa na konci tohoto programu mali postupne otvárať bunkre a ľudia mali znovu vybudovať kompletný štát. Celý tento program bol uchovaný v tajnosti a nikto v každom z týchto bunkrov nevedel, že čo bude nasledovať. Tak isto ako v našom bunkri." povedal starec, zamračil sa, sklonil hlavu a pokračoval vo svojom rozprávaní. "Ale stalo sa niečo čo nikto nepredpokladal. Bunkre sa začali postupne otvárať, ale čo sa stane, keď otvoríte klietku divým gorilám? Poslúchať vás určite nebudú." dopovedal starec. "Takže, keď sa postupne otvárali bunkre, ľudia prestali počúvať štátne nariadenie, že budú budovať štát a začali si robiť hocičo?" smelo som sa spýtal.

" Bohužiaľ áno. Bol som v ten deň práve pri tom ako sa otvoril prvý zo štyroch bunkrov, pretože bolo potrebné súrne opraviť jeden zvukový modul. Boli to štyri bunkre. S ostatnými sa nedalo spojiť. Neviem prečo. Asi to v ostatných bunkroch neprežili, kto vie. Ľudia sa rozutekali do sveta a na vlastné uši som počul ako pozabíjali ochrankárov, zmocnili sa a vyrabovali zásoby z bunkrov. Úplne ich roztrieľali na kúsky ako keby to boli tí odporní nepriateľskí moslimovia, pritom s nimi prežili štyri roky v tej tmavej diere.Čo zmôže pár vycvičených ozbrojencov proti šialenej mase ľudí. Úplne zošaleli, vytvorili si vlastné zákony svojho sveta a teraz podľa mňa číhajú niekde v púšti. Tie ostatné dva bunkre nasledoval podobný osud. Druhý otvorili, hneď na druhý deň, aby túto rebéliu ovládli, ale bezúspešne. Tretí sa po tomto incidente nemal vôbec otvoriť, ale ľudia ho našli, napadli a úplne ho vyrabovali." povedal starec a napil sa vody z fľaše, ktorú som držal v ruke. Ani som si pri jeho rozprávaní neuvedomil, že sa pomaly zotmieva. V transportéri sa rozliezla zima. Obliekol som si bundu a zapol bočné červené svietidlo vedľa nákladného ložiska. Starec bol stále otočený ku mne. Bolo na ňom vidno, že je spokojný so svojimi slovami. "A prečo ten náš nedostali ?" zvedavo som sa spýtal. " Naša Base-112 je od všetkých bunkrov našťastie dostatočne vzdialená a pravdepodobne ju nenašli. Viem, že ich čakali a celé ozbrojené týmy boli pripravené, ale nič sa nedialo. Vlastne ani neviem prečo. Bunker si potom zvolil vlastnú cestu. Zvolil sa za samostatný štát s prezidentom Bergerom na čele a všetko okolo ostatných bunkrov sa uchovalo v tajnosti. Veď, vyhlásenie prezidenta si pamätáte, však ? Zvolilo sa pokračovanie vo vládnom pojadrovom programe. Zmenil sa len dátum otvorenia nášho bunkra a posunul sa o desať rokov. Na rok 2032. Počas tých desať rokov sa Base-112 mala dostatočne mobilizovať, pripraviť ľudí a vyraziť do pustatiny. Myslíš, že na čom asi tvoj otec pracoval? Na elektronickom otvárači konzerv? Nie, chlapče môj, pracoval na elektro magnetickej pulznej zbrani. EMP. Viem to , lebo mi o tom sám rozprával. Táto vecička vie vraj vyradiť hocijaký elektronický systém na diaľku. Táto zbraň účinkuje aj cez hrubú niekoľko metrovú betónovú stenu a ..." starcovu veľmi zaujímavú časť rozprávania prerušil škriekavý hlas z reproduktora." Dobrý večer, páni je čoskoro tma. Buďte bdelí, pretože ráno sa už nemusíte zobudiť. Ak sa chcete vymočiť musíte to urobiť cez okno, pretože supermarkety sú dnes v sviatočnú nedeľu zatvorené. Osobne by som to neskúšal, pretože vonku je okolo mínus päť, hehe. Za pochopenie ďakuje, kapitán. Bon jour!." dokončil vodičov hlas z reproduktora. " Tomu hovorím expres na úrovni za všetky peniaze." dodal Bubu. " A čo je s mojím otcom. Povedali ste, že viete čo je s ním ?" opýtal som sa s neistotou. " Tvoj otec. Dave, tvoj otec zmizol pred dvoma rokmi. Určite si pamätáš, že to bolo počas tej silnej búrky." povedal starec. "Áno pamätám sa na to veľmi dobre. Hrmenie bolo počuť na vrchných podlažiach. Práve vtedy som s Bubum a ostatnými medzi vetračnými šachtami hral snash " prerušil som ho. "Lenže to nebola búrka a už vôbec nie hrmenie." dodal starec. " Čo iné to potom bolo? Musela to byť búrka. Počul som to !" zvolal Bubu. Väčšina ľudí na sedadlách už spala, ale mohutný Borisov hlas musel zobudiť niekoľko zvedavých uší, pretože sa začali prevracať na stranu ako pripálené červy."Hovor trochu tichšie, do frasa !" zaklial starec a pokračoval v rozprávaní. "Búrka to nebola. Možno tie zvuky pripomínali búrku, ale boli to tie veci. Búchali tak silno o vrchné železné dvere, že sa zvuk šachtou šíril ako keby hrmelo. " povedal starec. " Aké veci? Čo máte na mysli ?" nedočkavo som sa opýtal. " Hovoria si znovuzrodené duše, alebo tak nejako. Znovuzrodené duše, hm neviem, kde na to tie veci prišli, pretože sa na žiadne duše nepodobajú. Skôr na nočnú moru. Sú horší ako zvieratá. Neverili by ste akí sú prefíkaní." povedal starec. Úplne mi pripomínal môjho starého otca, keď mi dávno pred niekoľkými rokmi rozprával rozprávku o zlom drakovi. Ale toto nebola rozprávka, ale krutá realita.

"Neviem skade sa nabrali a čo sú zač, ale prvú túto vec sme stretli v ten deň ráno. Bol som v hlavnej bezpečnostnej sieni, kde som opravoval jeden poškodený chladiarenský modul. Všade blikali obrazovky napojené na kamery, ktoré kontrolujú bunker zvnútra aj zvonku. Zrazu jeden chlapík z bezpečnosti, ktorý pozoroval obrazovky začal niečo mlieť, že mu vôbec nebolo rozumieť a volal všetkých do kontrolnej miestnosti. Pribehlo tam pár chlapov aj so šéfom bezpečnosti. Nastal tam zmätok. Začali sa o niečom rozprávať a šéf rozdával rozkazy. Veľa som spočiatku nepočul lebo som bol skoro celý v chladiacom module. Bol som zvedavý tak som sa rozhodol pozrieť, že čo sa tam deje. Nikdy nezabudnem na to, čo som videl. Bola tam postava malého dievčatka, ktoré stálo pred bunkrom. Bol tam taký zmätok, že si ma šéfko bezpečnosti vôbec nevšimol. Na rozkaz šéfa sa vydal hore tým bezpečnosti. Všetci sme pozorovali cez kameru, čo sa bude diať. Jeden chlapík sa priblížil k dievčatku a zobral ho na ruky. Ostatní dvaja členovia týmu kontrolovali okolie. Všetko prebiehalo v pohode, až kým vošli do výťahovej šachty. Tí chlapi neustále po ceste do výťahu hovorili, že to malé dievčatko je nejaké čudné. Presne si pamätám ako hovorili, že je oblečená do handier a vôbec nerozpráva. Veľmi neprirodzene kráča a spod šiat za sebou ťahá nejaké divné vláknité šnúry . Jeden z nich dokonca povedal, že spozoroval niekoľko otvorených rán na hlave z ktorých netiekla krv." vysvetľoval starec, keď ho prerušil Borisov hlas." To je, ale volovina ! Ako mohla ..." zašomral Bubu, ktorému som dal rukou náznak, aby nerozprával lebo bol príliš hlučný. "Hádajte čo nasledovalo?" pokračoval starec. "Dole ich čakal druhý bezpečnostný tým. Cesta výťahom trvala asi minútu, ale keď otvorili výťahové dvere objavili iba zohavené a zmasakrované telá.

Všade kopu krvi. Boli vraj roztŕhané na kúsky po celej výťahovej ploche, že sa nedalo rozoznať o koho ide. Nikde nebolo stopy ani len po jednom výstrele. Našli iba vetu, ktorá bola napísaná krvou na stene: Znovuzrodené duše si po vás prídu." povedal starec a nachvíľku sa pozrel von z okna, kde nebolo vôbec nič vidno. Pozeral sa uprene akoby niečo pozoroval. " Najhoršia vec, chlapče je tá, že tvoj otec bol naposledy videný v Clarkovom centre okolo pol deviatej. Potom z neho vraj bezdôvodne odišiel. Tento brutálny incident sa stal približne v rovnakom čase, keď sa tvoj otec záhadne vyparil. Neviem, čo sa stalo, ale zmiznutie tvojho otca, je podľa mňa spojené s výťahovým masakrom." doplnil starec. V momente ako dohovoril sa Boris otočil ku mne. "Ty si vážne myslíš, že je to pravda ?! Je to čistý výmysel človeče. Tento magor, je asi jeden z tých psychopatov z väznice. Robí sa zaujímavým. Veď ani nevieš jeho meno." zamrmlal Bubu. " Ako sa voláte a prečo?... Prečo ste mi to nepovedali skôr?" reagoval som na Borisov dotaz otázkou. " Som Andrew Higins ak to potrebuješ vedieť." odvetil starec a pousmial sa. "Hneď potom, čo som zistil, že tvoj otec zmizol, nedalo mi to a začal som hovoriť o tom čo som videl. Všetko sa udržiavalo v tajnosti. Zavreli ma a doteraz som trčal v cele ! Po dvoch rokoch sa na to úplne zabudlo" povzdychol starec. "Väznica sa preplnila a mňa ako nebezpečného informátora poslali preč. Hehe, nebezpečného. Preto som tu! Medzi vami, chlapče." dopovedal starec. "A čo tie zvuky? to hrmenie?" spýtal som sa. "Ach, áno skoro som na to zabudol" povedal starec a niekoľkokrát zakašľal. Podal som mu kanvicu z vodou, z ktorej sa napil a pokračoval v rozprávaní. " Asi o tri hodiny potom ich prišlo viac. Jeden môj kamoš z bezpečnosti mi potom v bare povedal, že vtedy videli niekoľko týchto vecí cez kameru ako udierajú o vchodové dvere do bunkra. Ale tie vydržia veľa, hehe. Aj atómovú vojnu, že ? Hehe."

Z toho všetkého čo mi povedal som mal veľmi zlý pocit. V hlave som mal veľký zmätok Pozrel som na Borisa a spozoroval som, že on na tom nie je o nič lepšie. Moje myšlienky boli úplne hlboko zaborené do starcových slov. Neviem, asi to spozoroval, lebo začal hovoriť veľmi pomaly šepotavým hlasom."Viem. Nemusíš mi vôbec veriť, chlapče. Môžeš na to všetko zabudnúť. Porozmýšľaj o tom. Zajtra ti ukážem niečo, čo ťa určite bude zaujímať. Tak, zajtra ráno !" zašeptal, otočil sa dopredu, že ho spoza sedadla, na ktorom sedel nebolo vôbec vidno. Ešte na chvíľu sa rýchlo otočil a uprel pohľad na Borisa. " A ty tiež o tom porozmýšľaj, kamoško!" zašomral a stratil sa za sedadlo. Ešte chvíľu som sa o tom všetkom rozprával s Borisom a potom som nad tým hlboko premýšľal. Vo vnútri transportéra svietilo rozptyľujúce sa prenikavé červené svetlo, vytvárajúce pocit tepla aj keď tam bola dosť veľká zima. Vôbec som si neuvedomoval čas v transportéri , ktorý uháňal púšťou. Myšlienky v mojej hlave ma natoľko premohli a unavili, že som zaspal. Ani neviem, či sa mi niečo snívalo a ani ako dlho som spal, zobudil som sa len na hlasný dutý zvuk a zmätok. Potom som už len pocítil silný tupý náraz do hlavy. Tak nasledovala čierno čierna tma a ticho.

Zrazu som pocítil teplo, ktoré sa značne líšilo od zimy v transportéri. Cítil som ako ma niečo jemne šteklí po tvári a slanú chuť v ústach, ktorá mi pripomenula môj obľúbený tanier plný hranoliek s kečupom. Trochu som pootvoril oči. Všetko bolo také svetlé a jasné, že som si začal namýšľať, že som v nebi. Jediné čo mi na tomto nebi vadilo bola len tá nekonečná bolesť hlavy. Ako keby mi niekto po nej pravidelne trieskal kladivom. Všade bolo ticho ako v hrobke. Zrak sa mi začal pomaličky zaostrovať a z jasného svetla sa mi pomaly zobrazoval obraz s červenými hrubými pruhmi a čiarami. Začal som si myslieť, že ležím na našom prúžkovanom uteráku niekde na pláži.

Postupne sa mi zrak zlepšoval a uvedomil som si, že niesom ani v nebi, ani na pláži. Ale, že to načo sa pozerám sú prúdy krvi, ktoré pomaly stekali po piesku z mojej hlavy.

Tá slaná chuť v ústach sú malé zrnká piesku, ktoré sa zmiešali s krvou a dostali sa mi do úst, pretože ležím obrátený tvárou k zemi. Nepočul som nič okrem rýchleho buchotu môjho vlastného srdca. Začal som mať strach. Hlava ma neustále bolela a nevládal som vstať ani zdvihnúť hlavu. Jediné na čo som sa zmohol bolo, že som vypľul tú hnusnú zmes z mojich úst. Neviem ako dlho som ešte ležal ďalej, ale v blízkosti som započul nejaké zvuky. Tie zvuky zosilňovali a približovali sa. Postupne som rozoznal, že sú to hlasy. " Do riti s tebou Kane! Ty si kus debila ! To si musel všetkých postrieľať ?" zvolal niekto dosť naštvaným hlasom. " Drž hubu ! Nasrali ma! Čo som mal robiť keď mi skoro strelili do nohy." zaklial mohutný hlas. "Vážne! Tak, kde do kelu majú zbrane! Ja tu žiadne nevidím !" povedal niekto znepokojeným hlasom. "Steve neser ma! Vidíš tú automatickú pušku v ruke tej rozstrieľanej mŕtvole. Tam vpredu! ... a ten vodič má určite tiež dačo, tak čo sa serieš, veď je tu plno vecí, čo budú MCEnzyho zaujímať." vysvetľoval Kane mohutným hlasom. " Tie veci už stoja za hovno, keď si to všetko rozstrieľal ! odsekol Steve škrekľavým hlasom. Bol som nervózny, bál som sa ,ale ešte stále som ležal nehybne na zemi. Počul som ako sa priblížili ku mne úplne blízko. Niečo vláčili a zhodili na zem hneď niekoľko krokov vedľa mňa. " Počkaj! A tie prístroje tam vzadu?" spýtal sa Kane.

"Ty máš namiesto mozgu asi kravské lajno, čo!? Kto bude asi niesť tie sto kilové stroje až do Minas Gulut? Náš osobný lunochod? Keby si aspoň neminul celý zásobník na toho vodiča a nerozstrieľal tú palubnú dosku, tak by sme sa tam odviezli na tomto darčeku priamo pred MCenzyho. Ale, ty si to všetko posral! Teraz nemáme ani ľudí, čo by to odniesli." nervóznym hlasom skonštatoval Steve. "Máme ešte tie zbrane, čo sú vpredu " zamrmlal Kane." No, to je super úlovok. Viac šťastia nás nemohlo stretnúť, ako nájsť zaparkovaný transportér obchodníkov. A ja si vďaka tebe z neho odnesiem dve pušky. To je super! ... Počkaj, do kelu! Niečo tu nesedí ! Odkedy vodiči obchodníkov nosia zbrane a kde sú tí ich strážcovia?!" spýtal sa Steve. " No ja som vletel dnu a začal strieľať. Dostal som všetky muchy jednou ranou. hehe. Určite ležia tam vonku medzi ostatnými" povedal Kane a zasmial sa. " Hm, keby to boli strážcovia odpálili by ti hlavu skôr než by si otvoril dvere. Sú to mrchy, ale predsa sa pozri dovnútra ešte raz, či nenájdeš tie ich laserové vecičky. Niektorí ich majú pri sebe. Ja sa pozriem či nie sú medzi týmito na zemi. Oukej ?" navrhol Steve. "Jasne, šéfko." odvetil Kane. Počul som ako sa kroky približovali ku mne. Začal prehľadávať telá, ktoré ležali vedľa mňa pričom si stále niečo mrmlal." Čo to do frasa?! Base 112? To nie je možné!" neustále mrmlal. Pokračoval stále ďalej až kým prišiel ku mne. Snažil som sa byť čo najtichšie a najnenápadnejšie ako sa len dá. Srdce mi strašne veľmi búšilo až som si ho skoro vôbec necítil. Chytil ma za plece a za bok, aby ma otočil, keď ho náhle prerušil Kane. " Nič! Nič tam nie je, ale zistil som čo sú to za stroje! Sú ťažobné, alebo niečo podobné! Asi to sú sráči z Čierného údolia" zvolal Kane. "Do kelu! Kane, toto nie sú obchodníci, do frasa! Sú z Base 112!" zakričal prekvapený Steve. " Čo? A čo, že sú? Veď v tom bunkri sú už len zdochliny a potkany." zahundral Kane. Steve ma držal stále za plece a bok. Snažil som sa nedýchať, ale nedalo sa. " Nie, ty blbec! To je jeden zo stratených bunkrov, človeče! Vieš čo by všetko dal klan za polohu tohoto miesta? Váľali by sme sa v eufórii do konca života." vysvetľoval Steve. "Ty si, ale magor Steve. Sú to obyčajní obchodníci!" presviedčal Kane. "Vážne? Tak sa poď pozrieť na nášivku tohoto tu ! " zvolal Steve a rýchlo ma celého prevalil na chrbát. Stihol som spozorovať , že je to svetlovlasý zarastený chlapík s mnohými náušničkami po tvári. V rýchlosti som rukou nabral piesok do dlane a hodil som mu ho presne do tváre. Odskočil a zatiaľ som sa snažil postaviť, ale nohy ma nechceli vôbec poslúchať. Cítil som sa vyčerpaný ako keby som práve prebehol päť kilometrov. Spadol som späť na zem ako nedozretý orech. V momente sa nado mnou objavila zavalitá postava silného černocha, ktorý na mňa mieril hlavňou. Priblížil sa ku mne tak blízko, že som pocítil chladnú hlaveň na mojom zakrvavenom čele. " Si mŕtvy! Ty mŕtvola!" povedal a jeho palec na spúšti automatickej zbrani sa pomaly kĺzal. Stál nado mnou bez pohnutia ako socha Boha pomsty s vražedným pohľadom v jeho čiernych očiach, ktoré tak všetko odrážali, že som v nich videl sám seba. Dýchal som zhlboka. Vedel som, že už nemám šancu. Bolesť hlavy a ani buchot srdca som si už vôbec neuvedomoval. Sledoval som iba hlaveň zbrane, ktorá spojovala môj pohľad z jeho temným pohľadom akoby to bol most smrti priamo do pekla. "Kane! nestrieľaj do frasa! Kane!" zúfalo zvolal Steve, ktorý si očisťoval tvár. "Nestrieľaj! počuješ! Kane!" hlasno zakričal Steve. Veľký čierny muž pomaly vzdiaľoval zbraň, ktorá mi stále mierila medzi oči, pričom nespúšťal zo mňa pohľad ani len na chvíľku. "Dnes máš veľké šťastie, kamoško." zahundral, spravil krok dozadu pričom stále na mňa mieril svojou zbraňou. Odľahlo mi. Pozeral som sa priamo na oblohu, myslel som na to, že niekde po blízku leží môj najlepší priateľ s prestreleným bruchom. Nechcel som tomu uveriť.

Človek, ktorý sa napriek všetkému rozhodol ísť mojou cestou a nenechať ma v štichu. Spomenul som si na to ako zmlátil tých, čo ma v bunkri obrali stávkou o peniaze a za to mu obsadili pekelné miesto v transportéri hneď vedľa mňa. Myslel som na to, že on to už má za sebou a ja naozajstným peklom ešte len prechádzam. Podišiel ku mne svetlovlasý chlapík, ktorý mi úplne zahalil pohľad na oranžovo jasnú oblohu. "Takže šťastie sa na nás predsa len obrátilo. Hehe. Povedz mi, môj priateľ, odkiaľ si ?" spýtal sa ma podlízavým prívetivým hlasom. Neodpovedal som." Je na tom zle. Kane! Dones trochu vody!" povedal Steve. Po chvíľke prišiel veľký vylysený muž, posadil ma a nalial mi vodu do úst, že som sa začal dusiť a kašľať."Do frasa! Mal som ho radšej zabiť! Namiesto toho tu teraz robím opatrovateľku." zašomral Kane. "Dobre to stačí! To ho prebralo. Povedz mi odkiaľ si prišiel?" spýtal sa Steve. Neodpovedal som. Hlava sa mi veľmi krútila. Pozrel som sa okolo seba a zbadal som niekoľko pováľaných tiel uprostred púšte. V diaľke som zbadal vysoké holé skaliská, ktoré sa týčili vedľa seba do výšky ako zuby v čeľusti žraloka. Pocit úzkosti a osamelosti ma celého úplne zožieral. "Vstávaj! Nepočul si! Kane, postav ho!" zakričal na mňa Steve. Kane ma postavil na nohy, pričom mu moja váha vôbec nerobila starosti. Na nohách som sa nevládal udržať. Len tak, tak som sa tackal a prešľapoval z miesta na miesto. Až vtedy som sa lepšie pozrel na tých dvoch, čo na mňa civeli. Mali oblečené nejaké špinavé kožené bundy obviazané s množstvom pásov a šnúrok Spod bundy černocha som zbadal nepriestrelnú vestu z kevlaru. Okolo hrudníka a nôh mal pospájané kožené pásy, na ktorých boli pripevnené puzdrá so zbraňami a zásobníkmi. Vyzeral ako pohyblivý obchod so zbraňami, pretože v jeho zbierke chýbal asi iba raketomet. Na bunde mali obaja vyšité veľké biele Éčko, ktoré v tejto pustatine nadobudlo žltkastú farbu. " Takže ty mi to nepovieš ?! " nervózne sa spýtal Steve, ktorý ma chytil za bundu a začal so mnou natriasať. " Už mám dosť do frasa! Ja ho zabijem!" zakričal Kane, ktorý mi pritlačil hlaveň zbrane k lícu, takže som sa cítil ako na zemi pred chvíľou. "Dobre! Ako chceš. Veď oni ti jazyk rozuzlia! Kane! zviaž mu ruky!" rozkázal Steve. " Nechápem. Ako to, že si nezomrel. Veď som strieľal dávkou s dvoma škorpiónmi." zahundral pre seba Kane, otočil ma a veľmi silno mi dozadu zaviazal ruky. Necítil som sa byť zranený. Aj bolesť hlavy sa už trochu zmiernila a cítil som, že krv, ktorá mi tiekla z hlavy po tvári už úplne zaschla. Zatiaľ čo mi viazal ruky, pozeral som sa na telá na zemi, ktorých na moje prekvapenie bolo iba šesť a nie osem. Poriadne som si obzrel všetkých na zemi. Bol to veľmi nepríjemný pohľad. Ležali tam v rade ako keby boli popravený nakazený dobytok.

Borisa som medzi nimi nespoznal, čo vo mne prebudilo nádej, že je niekde v bezpečí.

Pozbierali nejaké veci z transportéra a vyrazili spolu so mnou niekde do neznáma. Stále som musel byť päť krokov pred nimi so zviazanými rukami za chrbtom. Nemal som pojem o čase a už vôbec nie o tom, kde sa nachádzam a kde putujeme. Čas ubiehal a tí dvaja sa ustavične o niečom hádali, pripadali mi ako komická dvojica . Putovali sme púšťou k plochým skalnatým horám v diaľke. Všade bolo úplné ticho a nikde ani zmienka po živote alebo civilizácii. Z ich rozhovoru som sa dozvedel veľa o tomto svete. Všetko to potvrdzovalo starcove slová. Išli sme neustále bez prestávky. Nevládal som ísť, pretože horúci piesok mi cez topánky zohrieval nohy. Kane, si nasadil rozbité slnečné okuliare a usmieval sa, že mu bolo vidno jeho pár nevybitých zubov. Začalo sa stmievať a my sme dorazili k horám, pri ktorých som zbadal v piesku zasypané a obhorené časti stromov. Pravdepodobne v tomto údolí bola niekedy prekrásna príroda plná zvierat a rastlín. Nikde ani kvapka vody. Teplota vzduchu začala prudko klesať a ja som začal náhle pociťovať chlad. Konečne sme zastavili. Steve pozbieral nejaké kúsky dreva zatiaľ, čo ma Kane strážil. Rozviazal mi ruky. Od vyčerpania som spadol na zem. Do piesku vedľa mňa hodil fľašu z vodou. " Toto máš na štyri dni" povedal a sadol si oproti mne. Napil som sa len pár dúškov vody aj keď by som najradšej vypil celú fľašku. Bolo mi riadne chladno nechápal som ako mohla teplota klesnúť behom pár minút pod bod mrazu. Steve prišiel po chvíľke a rozrobil oheň pomocou starého kuchynského zapaľovača. Zaujímalo ma skade ho zobral, pretože v bunkri taký nikde nebol. Aj na nich bolo vidno, že im je poriadna zima, pretože sa zohrievali pri ohni ako siroty. Pripadal som si akoby som sa práve presunul strojom času do praveku. Rozprávali sa niečo o zásluhe, o vedcoch a o nejakom mieste zvanom Minas Gulut. Mne to bolo úplne jedno. Myslel som na moju nevlastnú sestru Susie, ktorá sa určite hraje so svojou malou partiou darebákov niekde po chodbách v bunkri. Pred dvoma mesiacmi mala osem rokov. Susie by sa určite nikdy nenarodila, keby mama stihla dôjsť do bunkra. Môj otec spoznal Katherine v bunkri. Bola to moja nevlastná mama. Katherine bola mladá, keď ju otec v bunkri spoznal. Pracovala ako doktorka na klinike prvej pomoci. Otec bol veľmi smutný a sám. Videl, že mi mama chýba tak sa rozhodol oženiť sa s ňou. Bývala spolu s nami. Bola milá, ale cítil som, že to nie je moja naozajstná matka a preto som sa po otcovom zmiznutí rozhodol od nich odísť.

Potom sa už všetko iba zhoršovalo a teraz som tu pri ohni z hrdlorezmi, ktorí sú pripravení mi vyrezať srdce, keď spravím čo len krok do tmy.

Zatiaľ čo jeden spal ,druhý na mňa dával pozor. Nie, že by som nemal šancu a chuť utiecť, ale ujsť do tej zimy by bola samovražda. Prešiel som si prstami po hlave

a zistil som, že nie som postrelený, len mám rozbitú hlavu. Pravdepodobne mi pri tom zmätku spadla jedna bedňa so zásobami vody na hlavu. O pár hodín sa rozvidnievalo a teplota vzduchu sa veľmi rýchlo zvyšovala. Ihneď sme vyrazili. Nezviazali mi už ruky, ale Kane si počas cesty pohadzoval pištoľ s desať milimetrovým kalibrom. Takže som bol na tom rovnako ako keď som mal zviazané ruky s povrazom. Putovali sme pozdĺž hôr, ktoré sa mi zdali akoby boli nekonečné. Pofukoval jemný vietor víriaci piesok pomedzi skalnaté brázdy. Bola celkom jasná obloha iba v diaľave za nami sa hemžilo stádo temných mrakov.

Cestou som myslel na to čo sa vlastne s transportérom stalo. Nevedel som si vysvetliť to, že starec a Bubu v transportéri pri prepade neboli. Dúfal som, že raz tomu prídem na koreň veci.

Asi o dve hodiny sme, prechádzali popri nejakom bývalom mestečku. Po vojne z neho ostali iba kusy betónu a rozváľaných stavieb, ktoré sa týčili z pod hladiny piesku, akoby to boli náhrobné kamene. O nedlho sme sa dostali do polopúšte a ja som na chvíľu pocítil pevnú zem pod nohami. Zdalo sa mi, že čím ďalej som od domova tým, je vzduch a prostredie čistejšie. Prešli sme cez úzky skalnatý priesmyk, kde som po prvý krát v diaľke zbadal stopy po civilizácii. Bolo to pár ľudí, ktorí sa pravdepodobne utáborili po dlhej ceste.

"Karavany! Steve! Máme čerstvý obed, človeče!" zvolal Kane. Steve ku mne podišiel,

odtrhol mi nášivku z bundy a pozrel na mňa. "Budeš čušať! Inač skapeš. jasné?!" povedal

a potľapkal ma po líci. Približovali sme sa k táboru a až vtedy som pochopil, čo je toto za svet. Bolo tam niekoľko postavených obytných stanov, ktoré sa skladali z nanoseného kovového, či dreveného materiálu. Väčšinou to boli kusy kovových plotov a drevených stĺpov pozbíjaných do stien. Z diaľky vyzerali ako domčeky z karát. Najprv sa spoza zhrdzaveného železa objavili zvedavé hlavy malých detí, ktoré nás určite už dlhšiu dobu pozorovali. Potom vyšlo spoza týchto obydlí viacero ľudí, ktorí na nás pozerali nepriateľským pohľadom. Niektorí hneď zaliezli späť a boli aj takí čo si pre každý prípad vybrali zbraň. Ani som sa im nečudoval, keď im idú do domu chlapíci s arzenálom zbraní. Videl som, že prišli zďaleka, pretože mali odstavené karavany vyrobené z rozbitých karosérií áut, na ktorých boli rôzne veci a na moje prekvapenie aj jedlo. Vnútorne som sa potešil, pretože som na vrchu jednej z karaván spozoroval vyschnutú zelenú rastlinu. Takže život si predsa len našiel cestu a niekde vyrástol vo forme tejto rastliny. Na týchto zničených ľuďoch som spozoroval, že sa neboja zbraní, ale skôr samotného znaku vyšitého na bunde mojich dvoch spoločníkov. Pochopil som , že museli prežiť veľa času v tomto temnom svete a zbrane určite používali tak často ako ja zubnú kefku pred vojnou. "Táto zem je rajón E klanu. Pohostite nás tak ,akoby ste pohostili vládcu tejto zeme!" zvolal Steve s namierenou zbraňou do vzduchu.

V momente všade zavládlo ticho. Cítil som sa akoby som bol v staroveku, niekde na území nejakého vládcu. Okolo seba som videl zdevastovanú a zdemoralizovanú civilizáciu, ktorá ešte len vytŕčala rožky z kolísky . Akoby sa dejiny znova opakovali a ja som sa ocitol na ich úplnom začiatku. "Nepočuli ste! Urobte čo kážu!?" zakričal nejaký muž, ktorý bol pravdepodobne ich vodca, pretože sa všetci aj tí, ktorí by nás najradšej hneď odstrelili rozpŕchli. Tak sme vošli do nejakého obydlia nasýtenom po silnom zápachu od dymu. Toto obydlie nemalo strechu, pretože, v strede bolo vyhorené ohnisko. Ešte stále do výšky vychádzal dym. Okolo ohniska boli na zemi pováľané rôzne handry a veci, ktoré pravdepodobne títo ľudia našli a zobrali zo sebou. Posadili sme sa okolo ohniska. Okrem tých dvoch a vodcu, tam prišlo ešte niekoľko ľudí, tí si tiež posadali a doniesli jedlo na odtrhnutej dopravnej značke, tá slúžila ako podnos. Už skoro dva dni som nič nejedol a preto som si predstavoval, že donesú chutné šťavnaté pečené kura. Do zlata opečené mäso, na ktorého chuť si už po nekonečnom jedení vyživovacích tabletiek skoro nepamätám. Namiesto môjho vysnívaného jedla doniesli niečo v obrovskej nádobe. Z diaľky to vyzeralo ako polievka, ale naozaj to bola vyvarená zmes s vyschnutých rastlín, púštnych chrobákov a z niečoho, čo som radšej ani neanalyzoval. Vyzeralo to otrasne a chutilo to ako nedovarený horúci čaj zmiešaný s vyschnutým šalátom, ale zavrel som oči a rýchlo som to všetko do seba napchal. Kane a Steve sa s ostatnými rozprávali a pôsobili dosť panovačne na to, že boli pozvanými hosťami. Väčšinou sa rozprávali so starším človekom, ktorý bol pravdepodobne niečo ako vodca. Ostatní tam posedávali a pozorovali akoby tam boli len pre každý prípad. Z ich rozhovoru som zistil, že prichádzajú zo severu. Boli to obyčajní ľudia, ktorý sa snažili prežiť. Pred nedávnom sa dozvedeli od istého pútnika , že na juhu sa formuje vyvolené cisárstvo. Toto cisárstvo je vraj ich jediná nádej na znovuzrodenie predvojnového plnohodnotného života a preto sa ho rozhodli hľadať.

Z tvári obidvoch som vyčítal, že to vyvolené cisárstvo určite ich klan nie je. Rozprával aj o tom, že na severe, v oblasti čierneho údolia sa z neznámych príčin stále objavuje ropa. Pravdepodobne to bolo jedno z miest, kde náš transportér mal namierené. Spomenul som si na to o čo som sa učil v škole, ktorú som do mojich osemnástich rokov v bunkri navštevoval. Konflikt, ktorý pod záštitou proti teroristického boja vyvrcholil do jadrovej katastrofy kvôli rope. V prvej desiatke 21. storočia sa sformovala proti teroristická aliancia pod názvom ATO, v ktorej boli skoro všetky najvyspelejšie štáty sveta.Bola sformovaná vraj proti neúnosnému nátlaku a hrozbe teroristov, ktorí pochádzali z najchudobnejších štátov sveta. Boli to chudobné početné národy sfanatizované moslimským náboženstvom, prevažne trpiace hladom a morom. Jediné bohatstvo, ktoré mali bola ropa, ale títo ľudia sa s ropy nenasýtili. Už od roku 2001 bolo cítiť vo vzduchu napätie vojny, ktorú sprevádzalo mnoho teroristických útokov a opätovných vojen pod vedením ATO. Tieto vojny viedli len k jednému a to k dosiahnutiu míňajúcej sa ropy. Do roku 2014 sa vyťažili všetky dostupné a menšími vojnami dosiahnuté ropné náleziská. Technicky vyspelé štáty , v ktorých bola ropa dôležitá ako životodarná krv v tele hľadali rôzne východiská ako by sa dostali k posledným ropným náleziskám hlboko v moslimskom svete, ale nepodarilo sa. Moslimské štáty sa uzavreli, podpálili veľvyslanecké budovy členských štátov ATO a pristúpili k masovým samovražedným bombovým atentátom. V roku 2018 nervy z neustavičných atentátov a nedostatku ropy prinútili krajiny ATO k rozsiahlej vojenskej akcii. Preskočila iskrička napätia, ktorá odpálila celosvetový konflikt. Bola to vojna Severu proti juhu, Boha proti Alahovi a bohatých proti chudobným. Najprv armáda ATO zaútočila, zbombardovala

a obsadila iba miesta ropných nálezísk, ale moslimské štáty v beznádeji odpálili nespočetné množstvo jadrových hlavíc na najväčšie metropoly nepriateľských štátov. Hneď po odpálení štáty aliancie opätovali smeč bekhendom a odpálili viac ako sto jadrových hlavíc. Stalo sa to 3.apríla roku 2018. Tento deň si pamätám do detailov. Behom dvoch hodín zmizol život spod zemského povrchu a niekoľko rokov prežíval v pozemnej diere ako potkany. Tieto železné kontajnery plné ľudí ako sardiniek mali funkciu priniesť život ako Noemova archa pri záplave. Čo sa vidím aj podarilo. Miliardy mŕtvych ľudí len kvôli nedostatku čiernej zapáchajúcej kvapaline zvanej ropa a ja tu práve sedím medzi týmito ľuďmi novej doby bez domova, ktorí tvrdia, že ropa je vďaka zemským otrasom po výbuchoch skoro všade. V tomto novo vytvorenom svete je akosi všetko naopak, pretože je tu dostatok ropy pre celý svetadiel a nedostatok jedla.

Pochopil som, že jedlo je veľmi cenné, aj keď nestojí za veľa, všetci okolo mňa ho jedia ako jahodovú zmrzlinu. V spoločnosti pútnikov sme boli asi ešte dve hodiny. Tí dvaja zo mňa nespúšťali oči. Trochu som si oddýchol a prehraboval som sa vo veciach na zemi. Našiel som medzi nimi časopis OK! People z roku 2018, ktorý som celý prelistoval. Mal vyžltnuté obhorené stránky. Používali ho pravdepodobne ako toaletný papier.

O nedlho sme opustili tábor a bez priateľského rozlúčenia sa vydali smerom ponad roklinu k horám. Do večera sme putovali a potom sme sa utáborili na jednej skale hlboko v horách. Noc bola neuveriteľne chladná a dlhá, ale zaspal som ako batoľa. Bleskovo ma zobudil výstrel nad ránom, ktorý vyšiel zo Stevovej zbrane, keď ju nabitú čistil. Tí dvaja sa tam začali hádať ako rodičia, ktoré vyrušia svoje dieťa zo spánku. Konečne sa začalo otepľovať a ja som rozmýšľal nad tým čo bude so mnou až dorazíme k cieľu. Ľahol som si a pozoroval tmavo oranžovú oblohu, ktorá naberala svetlú farbu, keď tu zrazu v tichosti nado mnou prešiel akýsi veľmi rýchly objekt. Bolo to niečo ako lietadlo, ale malo to oveľa väčšiu rýchlosť. Nebolo to vôbec počuť a menilo to smer. Sadol som si a začal to pozorovať. Chvíľu som váhal či im mám tento záhadný objekt oznámiť, pretože som cítil, že sa moja púť za chvíľu končí a nevedel som čo ma tam bude čakať. Ale nakoniec som sa rozhodol, že im to poviem, čo nebol vôbec zlý nápad. "Hej, pozrite!?" zvolal som. "Aha! Od kedy opice rozprávajú? " povedal Steve a priložil kúsok zoschnutého dreva do ohňa. "Pozri sa tam hore ! Čo je to?!" ukázal som na objekt, ktorý zmenil smer letu akokeby klesal. " Čo je ! Nikdy si nevidel vtáka, alebo čo!" zašomral Steve, ktorý zdvihol hlavu a začal pozorovať ten záhadný objekt. Tá vec v diaľke prudko klesla a náhle zo seba oddelila istú časť, ktorá dopadla na zem. " Do frasa! Kane stávaj, máme spoločnosť! " zúfalo zvolal Steve. " Už idem. Koľko ich je ?" zahundral z polospánku pričom si vyberal zásobník z predného vrecka na bunde. " Do kelu vstávaj! Je to lovec! Videl som ho ako ho vypustili!" povedal Steve a udupával dohorené ohnisko." Čo! Koľko a ako ďaleko?!" spýtal sa Kane. "Asi jeden. Vidíš tam dole asi dva kilometre odtiaľto ho vysadili." povedal Steve a ukázal na miesto v diaľave." Tak to máme veľký problém. Rýchlo! Padáme!" odvetil Kane a nabil svoju automatickú zbraň. " Po kom ide do kelu?! Musí to byť jeden z nás dvoch. Neverím, že by šiel po tom mladom!" zúfalo povedal Steve. Rýchlo sme opustili to miesto a asi po pol hodine sme zliezli dolu zo skál do údolia. Údolím sme pokračovali asi desať minút, keď zrazu Kane zastal. "Vidíš ho tam na skale. Pozoruje nás! Myslí si, že je chytrejší" povedal Kane, kľakol si a na automatickú pušku pomaly pripevňoval puškohľad. Na skale asi dvesto metrov pred nami som spozoroval postavu, ktorá tam stála ako socha. Kane namieril, vystrelil a postava akoby spadla dozadu na zem. "Hehe. A je po ňom!" povedal Kane. Lenže tá postava nespadla iba zoskočila asi z desať metrovej skaly a dosť rýchlo sa ku nám približovala.

"Tak? Ty chceš viac?" zahundral Kane a odhodil bundu s niekoľkými zbraňami na zem a na sebe mal iba nepriestrelnú vestu. V ruke držal automatickú pušku. Rozbehol sa smerom k tajomnej postave, ktorá tiež na oplátku zrýchlila krok. Z diaľky som pozoroval blížiaci sa súboj na život a na smrť. Svojho spolubojovníka podporoval Steve snažiaci sa z diaľky nepriateľa ostreľovať, ale veľmi sa mu nedarilo. Obaja sa k sebe blížili veľmi rýchlo. Kane zastal, kľakol a začal páliť do lovca, ktorý bežal oproti nemu. Bol už dosť blízko a ja som zbadal postavu v otrhanom špinavom plášti s plynovou maskou na hlave, ktorá bežala akoby pod plášťom nosila nejaké bremeno. Popis podľa starcových slov presne sedel na jedného zo znovuzrodených.

Niekoľko guliek ho určite muselo trafiť, pretože bolo počuť ich odraz od jeho brnenia, no lovec bežal ďalej. Kane zo zúfalosti zareval silným hlasom, vybral svoje dve malé automatické škorpióny a vypálil do lovca z blízkosti asi tridsiatich metrov celý zásobník. Na zem padali nábojnice ako mince pri výhre z herného automatu. Lovec zastal, akoby sa na chvíľu zatackal. Na plášti mal diery po guľkách, ktoré odhaľovali kovové lesklé brnenie. Kane rýchlo odhodil škorpióny na zem a vybral si pištole s kalibrom desať milimetrov, no lovec neostal len tak stáť na mieste. Jedným pohybom ruky odhrnul plášť pod ktorým držal veľkú mohutnú zbraň. Jeho brnenie sa na svetle lesklo, že vyzeral ako rytier križiackej výpravy. Na brnení mal stopy po čerstvo vrytých guľkách, ktoré by ho určite zabili keby nebol takto vyzbrojený. Kane pohľadom na lovca úplne znehybnel, pretože v rukách držal malé pištole zatiaľ čo jeho protivník vytiahol spod plášťa neznámu zbraň podobnú delu.

Lovec sa zohol a namieril na černocha, ten stál ako skamenení. Spravil mierny pohyb rukou na zbrani a vtedy sa spustil zvuk ostrý ako siréna, ktorý som veľmi hlasno počul aj pri mne. Pravdepodobne to bolo nabíjanie. Kane sa k nemu rozbehol a pálil doňho čo sa len dalo. Lenže zvuk náhle prestal. Nachvíľku bolo ticho a zrazu lovec vypálil salvu ako z guľometu. Cez telo s nepriestrelnou vestou prešli guľky z tejto zbrane ako cez jablkový koláč. Jeho telo to úplne roztrhalo a Kane padol v dvoch kusoch na zem. Lovec si kľakol a spod plášťa bolo vidno, že je ranený a krváca. Steve, ktorý ostal úplne šokovaný si nabíjal zbraň a pomaly sa blížil k lovcovi. Videl som, že už lovec na ďalšieho nestačí. Rýchlo som rozmýšľal ako by som mohol tento ďalší boj ovplyvniť a spomenul som si na vec, ktorú som mal celú cestu v kapse bundy. Bola to malá časovaná nálož, ktorú som si pri nakladaní vecí do transportéra omylom dal do vrecka. Nastavil som ju na desať sekúnd a neváhal spraviť krok rozhodujúci o mojej slobode. " Hej! Nezabudni na toto!" zvolal som na Steva, ktorému som z diaľky hodil časovanú nálož. Steve to chytil do ruky a ani sa v rýchlosti nepozrel čo som mu to vlastne hodil. Chcel mi ešte niečo povedať, keď náhle explodoval. Tlaková vlna ma náhle odhodila dozadu. Vstal som a rýchlo som podišiel k ranenému bojovníkovi. Lovec kľačal a nad rozpoleným telom člena klanu vykonával nejaký náboženský rituál. Bol celý zadychčaný a po brnení mu z krku pomaličky stekala krv. Vôbec si ma nevšímal a ďalej sa venoval svojmu rituálu aj keď bol na pokraji smrti . Zrazu vstal, pozrel sa na mňa a bez slova vykročil do pustatiny. Nevedel som či mám ísť za ním alebo či to mám chápať, že mu nemám prekážať. Ostal som nechápajúci na mieste a nestrhal som z neho pohľad. Po každom kroku za sebou zanechával stopy krvi, ktoré farbili piesok do červena. Neprešiel ani päťdesiat metrov a zvalil sa mŕtvy na zem.

Ostal som chvíľu na mieste a rozmýšľal, čo sa vlastne stalo. O dráme, ktorú som pred chvíľou na vlastné oči videl. Nemohol som tento svet pochopiť, pretože som sa cítil ako po prestrelke na divokom západe. Svet, ktorý mi otvoril oči scénou akoby vystrihnutou zo starého akčného filmu z 20. storočia. Čo spôsobilo, že človek ako lovec loví ostatných ľudí

a bezhlavo sa sústreďuje iba na svoju obeť, za ktorú položí aj život? Prečo je to preňho také dôležité? Ako mohla vojna takto zmeniť svet ? To boli otázky na ktoré som v tom momente hľadal odpovede.

Necítil som sa zle, ale bol som ešte stále v šoku. Krv v mojich žilách úplne vrela. Obzrel som sa okolo seba. Stál som úplne sám v strede pustatiny medzi troma mŕtvolami

s arzenálom zbraní na zemi a po dvanástich rokoch som mal po prvý krát pocit slobody

a voľnosti. V tom momente som sa rozhodol, že sa pokúsim zmeniť tento svet aj keď to bude

možno mať cenu môjho vlastného života.

Spravil som krok do neznámej pustatiny a tým to všetko začalo ...

Robert Sidor (R) 2004