Rozlúčka

Pnp
Podporte scifi.sk
„Tak, ešte zapojím toto...“ povedala Kirian sama pre seba a od sústredenia ani nežmurkla. Srdce jej šlo vyskočiť z hrude pod prívalom adrenalínu. Ruka s káblikom sa jej zatriasla. Nádych, výdych. Ozvalo sa nepatrné šťuknutie, keď koniec káblika zapadol do otvoru. Kirianino srdce vynechalo úder. Pozerala na malého sawaraka ležiaceho v jej dlaniach. Keď ho našla, bol v zúboženom stave, ale žil. Predtým, než ho očistila, ani len netušila, že jeho srsť bude taká hebká. Pohladila ho. Nič. Žiadny pulz. Náhly príval šťastia sa pomaly vytrácal.
Čo som spravila zle? Spýtala sa v duchu. Zasvietila si baterkou, ktorú mala na čelenke s rôznymi ďalšími funkciami. Zapadlo to správne? Pre istotu ešte raz skontrolovala zdroj napätia. Všetko bolo v poriadku. Sklamane hladkala tvora a s prižmúrenými očami sa modlila, aby sa to podarilo.
Zacítila to! Má pulz.
Swarak otvoril oči. Jeho pohľad bol najskôr zakalený, no postupne sa jeho oči čistili od nánosu prachu, ktorý v nich uviazol. Zbadal Kirian. Modré vzory, ktoré lemovali jeho maličkú tvár, sa náhle rozblikali. Tvor sa začal metať.
„Tššš, tššš,“ tíšila ho Kirian. „Neboj sa, všetko je v poriadku. Pozri,“ ukázala na vlastné znaky na hlave.
Sawarak sa upokojil. Skúmavo si ju obzeral.
„Vidíš, sme z jednej planéty,“ usmiala sa.
Zahnal sa po nej drobnou labkou s dlhými pazúrmi. Na predlaktí jej zasvietila červeň.
„Au! Práve som ti zachránila život,“ ohradila sa a pustila ho z rúk.
Pristál na stole. Vzpriamil sa, no neutiekol. Ukázal sa jej v plnej kráse. Roztiahol blanité krídla, popreťahoval sa. Potom sa rozhliadol po miestnosti, v ktorej sa nachádzal. Modré vzory sa znova rozblikali.
„Počkaj, neboj sa, ja ti to vysvetlím,“ vystrčila pred neho ruky v obrannom geste. Mohla tušiť, že vystavené exponáty, v ktorých plávali zakonzervované tvory z rôznych častí vesmíru, ho vydesia. Vedela, že nevie rozprávať ľudskou rečou, no v knihách sa dočítala, že sawarakovia majú svoje spôsoby dorozumievania sa. Nepoznala ich tak dobre, musela si vystačiť iba s tým, že pochopí aspoň intonáciu hlasu.
***
„Vidíš? Všade, kam sa pozrieš, je iba piesok,“ ukázala pred seba. Stáli na planéte, ktorá bola kedysi ich domovom. Pred mesiacom to boli dva roky, odkedy tu bola naposledy.
Norimo, ako ho nazvala, jej sedel na pleci a hľadel na nekonečné duny. Vietor pred chvíľou ustal, len preto mohli vyliezť z lode. Zoskočil jej z pleca, vzniesol sa a mäkko pristál o kúsok ďalej.
Obaja tam stratili rodinu. Pod hromadami piesku, ktorými ich zasypali nepriatelia, odpočívali všetci, čo nestihli ujsť.
Norimo labkami rozhŕňal kopy, zrnká piesku sa mu presýpali pomedzi pazúry. Vydal zo seba žalostný škrek. Potom sa otočil a pribehol naspäť ku Kirian.
Pochopila. Bol to jeho spôsob rozlúčky s domovom. Tu ich už budúcnosť nečaká.
Nasadli do lode a vydali sa spolu do neznáma.

Lucika

Lucika
Písanie je moja vášeň

Diskusia

Veles
Kratšie ale pekné, super :)
30.12.2023
WriterInTheDark
Mne sa to páčilo! Hodnotím vysoko, pretože poviedka vo mne za krátky čas vzbudila záujem. Je to ako upútavka na knihu :)
Nemám čo vytknúť!
30.12.2023
ama_rilla
Znie to ako pekný začiatok zaujímavého príbehu:)
30.12.2023
Nebuzardar
Také príjemné čítanie, len keď ešte niekde niekomu v poviedke alebo kde srdce vynechá úder, tak asi ani moje srdce to nedá úplne s pravidelným EKG
30.12.2023
Hieronymus
Jednoduché a veľmi pekné.
31.12.2023
YaYa
Príjemné čítanie, a s otvorenými dvierkami na pokračovanie.
31.12.2023
Lucika
Ďakujem, som rada, že sa páčilo :) pôvodne som chcela písať niečo viac o ich planéte, ale okresaný čas ma prinútil ukončiť to tak jednoduchšie :)
31.12.2023
Ak sa chcete zapojiť do diskusie, musíte najprv poviedku ohodnotiť.