Je neskorý večer. Tma už zahalila krajinu, vtáky prestali spievať. Petra úhľadným písmom píše priznanie svojmu milému. Ako to má Jankovi napísať, aby jej uveril? Hodí ďalší papier za chrbát a na ďalší naškriabe v dvoch otrasných vetách pravdu. Obzrie si ho a znechutene ho zmietne zo stola. Ani sa ho nenamáha pokrčiť. Postaví sa a otvorí okno. Stromy sa ohýbajú, vietor ich pekne prefukuje. V tom list vzlietne. Lenže beda! Vyletí von oknom, trepoce sa vo vetre. Petra ešte vidí, akým smerom letí, no to už ho tma zhltne. Vybehne z domčeka a nešťastne za ním beží. "Dosť bolo ľudských pokusov," odrazu zastane. Vzápätí sa hnedá sova objaví vo vzduchu a pohľadom zameriava papier. Tam! Zachytený na strome! Letí k nemu, vezme ho do zobáka a letí späť domov. Len čo do izby vletí, všimne si, že to nie je jej list, ale len zdrap nejakého papiera. Ešte aj formát je iný! Znova vyletí, tentoraz inteligentne rovno cez okno. Rýchlo ako šíp si razí cestu pomedzi stromy, no papiera nikde. Zaletí cez celý les, práve tam, kde Janko býva, uvidí otvorené okno a svetlo v izbe. Srdce sa jej rozbúcha ešte väčšmi- zrazu zistí, že nie je pripravená na to, aby vedel pravdu. V tom uvidí papier smerujúci do otvoreného okna. "Nádej zomiera posledná!" povie si, krídla ešte väčšmi rozhýbe a rýchlo- ešte rýchlejšie ako sám vietor- k nemu letí. Už ho má, je takmer na dosah, keď odrazu... BUM! Zrazí sa s niečím, padá dole. Výška to našťastie až taká nebola, a keď Petra- už človek- aká dlhá taká široká- oko otvorí, zistí, že sa s Jankom- už človekom- zrazila.

A tak to veru končí. Osud to už nevydržal a k pravde Petru a Janka sa priznať donútil.