Uliana Komarova , narodená v roku 2099. Jej vzťah k práci by sa nedal hodnotiť veľmi kladne. Patrí k luďom, ktorým nie je jedno osud druhých, v dnešnej dobe nevhodná vlastnosť. Vzhľadom na to, že vo veku necelých osemnástich rokov pracuje dvadsať hodín denne, sedem dní v týždni, dala by sa dokonca jej vlastnosť považovať za šialenstvo. Za šialenú by sme ju mohli považovať aj keď sa zobudí – celú polhodinu tvrdí, že videla niečo neuveriteľné – systém v ktorom sú všetci šťastný. Na jej vlastnú žiadosť Vás chcem požiadať o preradenie z Kyjevskej zbrojnej fabriky do Slavomirovskej drevárskej fabriky.

Ivan Komarov

„Uliana.“ povedal Ivan. Nikto sa neozval, je dom prázdny?

„Uliana! Kde si ty bzdocha?!“trošku ráznejšie zopakoval.

„Už idem, bola som v pivnici“ nakoniec predsa len odpovedá oslovené dievča

„No dobre-dobre, napísal som ten list, čo si chcela“ keď videl, že vkročila do miestnosti pokúsil sa aj o úsmev, ktorý však bol zrejme zbytočný vzhľadom na jeho predchádajúce oslovenie.

„Ďakujem“ povedala a zobrala si list, ktorý sa chystala ešte pred príchodom do práce odovzdať na pošte. Keby vedela čítať, zrejme by mu neďakovala. Už niekoľko týždňov prosila otca o preradenie, nakoľko súčasnú prácu nezvláda. Jej otec si to však neprial, musela by sa totiž odsťahovať a jeho dom by rýchlejšie chátral. Ivan mal však právo byť naozaj spokojný, podarilo sa mu napísať list vďaka ktorému zabil dve muchy jednou ranou:1. Aspoň nachvíľu bude mať pokoj od Uliany 2. List napísal skvelo- šanca na jej preradenie bude blízka absolútnej nule.

Dnešné ráno bolo veľmi chladné, keby ešte existovali meteorologické stanice zrejme by namerali poriadne číslo pod nulou a kvalitný vietor fúkajúci od severu. Blížiace sa mraky predpovedali snehovú búrku. Dnes by nikto so slobodnou vôľou zrejme ani len neprekročil prah svojho domu. No čo tí,ktorí musia?

Cezpoľnou cestou plnou včerajšieho snehu rýchlejším tempom kráčala žena, pri bližšom pohľade by sme videli, že je strednej postavy s peknou tvárou a dlhými hnedými vlasmi. Z jej blankytných modrých očí by sme mohli vyčítať veľkú psychickú aj fyzickú únavu, no pozornejší pozorovateľ by si v jej očiach všimol aj niečo iné – nádej.

Uliana zastavila pred budovou pošty, dlho nebola v tejto mestskej štvrti tak si ju letmo prezerala. Odkedy ju videla naposledy, dosť sa zmenila. Hodinárstvo pripomínala už len atrapa niekdajšej budovy, butik s oblečením(do ktorého chodievala rada pretože sa jej tam páčil predavač) tam síce stál no po predavačovi nebolo ani stopy, lepšie povedané po nikom, funguje vôbec pošta? Dvere sa dali otvoriť no vo vnútri nebolo nikoho. Keď vošla do budovy upútala ju krabica s nápisom: POŠTU HÁDŽTE SEM. Uliana po chvíli váhania podišla ku krabici a vhodila list dnu. Snáď si po ňu niekto príde. Teda pre ten list...

Keď odchádzala z pošty opäť jej pozornosť upútal butik s oblečením. Keď k nemu podišla bližšie, videla rozbitý výklad. Obchod bol väčšinou vyramovaný no kde-tu sa po zemi dali nájsť kusy oblečenia. Pri pohľade na červenú mikinu, si spomenula na posledný príchod do obchodu. Vtedy si chcela kúpiť práve túto červenú mikinu, no nemala zo sebou dostatok peňazí, dnes ich však potrebovať nebude. Zobrala si ešte aj vlnené rukavice, ktoré sa jej dnes určite zídu a pokračovala v ceste do práce.

Ulianina profesia by sa dala prirovnať k strojárenskému inžinierstvu. Jej práca bola veľmi neefektívna ,keďže jej chýbali požadujúce vedomosti a skúsenosti. Povinná školská dochádzka bola už dávno zrušená a jej rodičia nemali možnosť poslať ju študovať. Jediným zdrojom jej poznatkov bola Irena- jej spolupracujúca. Irena zomrela pred pol rokom, čo bol úder pod pás pre Ulianu. Vedenie nedokázalo nájsť človeka na uvoľnené miesto, všetka Irenina práca pripadla na Ulianu, ktorá najmä posledné dva mesiace pracovala absolútne vyčerpaná. Ale prečo vôbec pracovala ? V logickom systéme práca jednotlivca prináša kladný dôsledok pre všetkých. No možno považovať kapitalizmus za logický systém? Ako vidno, zrejme nie. Všeobecný rozvoj hospodárstva v zlatých 60 rokoch minulého storočia vyústil do gigantického problému, stroje nestačili nahradzovať ľudí na pracovných miestach. Ľudia pod mylným dojmom slobody sa začali venovať tomu čo bolo v systéme najvýhodnejšie pre nich. Lenže športovci nezabezpečia funkčnú prevádzku elektrární , speváci nám chlieb do domácnosti nedonesú rovnako ako ani z téorie paralelných vesmírov sa nikto nenaje. Všetko sa to dalo zvládnuť pokiaľ bola silná imigrácia obyvateľstva, no časom už nemal kto imigrovať. Kapitalistickí magnáti nevedeli dotiahnuť ľudí do svojich tovární, fabrík, baní a iných neatraktívnych pracovísk. A práve vtedy sa ukázal najväčší nedostatok kapitalizmu – mylná sloboda. Politici boli donútení novými zákonmi na celom svete zaviesť novodobé ekonomické otroctvo. Lenže tento akt nepoložil len pracujúcich, položil aj bohatých kapitalistov. Ľudia sa nedokázali vyrovnať s náhlou stratou falošnej slobody a ich výkonnosť klesala rovnako ako stúpala ich nespokojnosť. Odbojové komunistické hnutie bolo síce porazené, no od zavedenia zákonov životná úroveň všetkých vrstiev klesala či už rýchlejšie alebo pomalšie.

Uliana bežala skratkou cez posledný nepoškodení most cez Dneper – Moskovský. Vedela, že príde do práce neskoro už pri ceste na poštu, jej malá krádež ju však zdržala viac ako si mohla dovoliť. Na pravom brehu Dnepra sa týčila budova Kyjevskej zbrojárskej fabriky, niekdajšia pýcha Ukrajinskej ekonomiky, ktorá stála značne poškodená. Peniaze na opravu by aj boli no nebolo ľudí, ktorí by ju opravili. Výroba fabriky bola pôvodne zameraná na montáž ozbrojených vozidiel. No kvôli svetovému nedostatku ropy produkcia upadala, príčinou bol takmer nulový export. Z pätnástich výrobných liniek bolo funkčných šesť, na ktorých sa vyrábali súčiastky na stroj ktorý dnes už ťažko niekto rozbehne. Dalo by sa teda povedať, že fabrika v súčasnosti neslúžila na nič iné ako na týranie pracujúcich.

S polhodinovým meškaním Uliana prekročila vstupnú bránu, zapísala sa na prezenčnú listinu a odobrala sa zo vstupnej haly smerom doprava kde sa točitým schodiskom plánovala dostať do podzemia, kde sa nachádzalo jej pracovisko. Osud však tentokrát Uliane nebol naklonený. Keď išla popod obraz Venuše od neznámeho ukrajinského autora, ktorý bol umiestnený na zníženom strope, do cesty sa jej postavil majiteľ podniku.

„Ako si dovoľuješ prísť tak neskoro do práce?!“ povedal majiteľ ktorého volali Alex

„Prepáčte, musela som ísť ešte na poštu“ nesmelo odvetila Uliana, ktorá vedela že potrestaná bude aj keď sa neospravedlní. Dúfala však aspoň v miernejší trest. Naposledy keď prišla neskoro, Alex ju brutálne znásilnil čomu by sa samozrejme dnes radšej vyhla. Dnes mala šťastie, Alex bol výnimočne triezvy – zrejme došli zásoby vodky.

„Dobre nepotrebujem počuť výhovorky. Choď už okamžite pracovať!“

Epilóg

Realita vie byť krutá - pošta samozrejme nefungovala a Uliana do týždňa zomrela od vyčerpania.