- Tak ty si myslíš, že ja nie som mimozemšťan ? Tvrdíš, že kôň ním nemôže byť ? Že musím vyzerať ináč ? Tak ako je možné, že kôň som a aj hovorím ?! -

Takto sa ma vypytoval, sedel na koženej barovej stoličke, popíjal koňak a fajčil viržinko. Vyvaľoval som na neho oči a z od údivu otvorenej huby mi vypadla cigareta.

- No.. určite by som nebol jediný, kto by o tvojom tvrdení pochyboval..- zakoktal som.

Však uznajte, sedíte v bare, dnu sa vovalí kôň v károvaných bermudách a so slnečnými okuliarmi na čele, sadne si vedľa vás, dá si koňak, zapáli si viržinko a s úsmevom na vás vybafne tvrdenie, že je mimozemšťan.. No ako by ste zareagovali ? Ak ste slabšia nátura, aj šľak by vás mohol trafiť.

Po chvíli sa mi začala vracať duševná rovnováha a s ňou sebavedomie.

- A odkiaľže si sem k nám a priamo do baru priplachtil ? - spýtal som sa s trochou irónie v hlase.

- Aj keby som ti povedal, trt by ti to bolo platné. Veď ty ani nevieš, kde Europa je..-

- Tak to prr.. tento bar je v krajine, ležiacej v srdci Európy..-

Mimozemšťan si podoprel hlavu a pobavene zastrihal ušami.

- A o inej už nevieš, však ? - spýtal sa, zaerdžal a vlial do seba ďalší koňak, ktorý mu barman so stoickým kľudom nalial do vedierka na ľad.

- Ale aby si nepovedal.., je ešte jedna Europa, je to mesiac planéty, ktorú vy voláte Jupiter. Takže stadiaľ som doplachtil .. -

To už bolo na mňa priveľa a keď mi ešte prezradil, že sa volá Fukso Fuksič a vraj má za ženu bývalú víťazku Veľkej Pardubickej Klementínu von Savoj a ako vlastne sa na Europu dostali, oči mi vyliezli ako dementnému ťuťkovi.

- Kde je tu vecko ? - nečakane zmenil tému rozhovoru, - .. treba mi ako závodnej kobyle..-

Naznačil som mu rukou smer. Fukso Fuksič sa zodvihol a odpochodoval parádnym marškrokom, ale v okamihu bol späť.

- Čo to tu máte za dvere.. neviem sa cez ne dostať.. A to mi v prípravke sľubovali pohodu ako v Dubaji..- nariekal.

Dvere do baru sa otvorili a dnu vkročili tri babky. Boli to stále návštevníčky, chodili si sem dať kávičku, poprdieť si a poklebetiť. Keď zočili uprostred miestnosti dupkajúceho a ako hajzelbaba nadávajúceho koňa, začali jačať a volať políciu. A policajti, vlastne policajt a policajtka sa zjavili, akoby boli za dverami a čakali na zavolanie.

- No už len tí mi tu chýbali ku šťastiu..- zašomral Fukso Fuksič.

- Tak čo sa to tu deje, občania ?!.. - vyslovil prísnym hlasom policajt otázku a v ruke sa mu zjavil revolver, -.. teroristický útok..? -

- Ále trt, šéfe..- podal Fukso Fuksič pohotovo požadovanú informáciu a pokračoval.

- Snažím sa tomuto ozembuchovi.. - a pohodil hlavou smerom ku mne, -..ozrejmiť isté zákonitosti, ktorých poznanie by ľudstvu pomohlo vymotať sa z bludného kruhu, do ktorého sa vďaka svojej sprostosti dostalo..-

- Len pomaly, občan..- skočil mu do reči policajt, -.. tieto vaše reči môžem považovať za urážku verejného činiteľa.. -

Ale Fukso Fuksič už venoval svoju pozornosť policajtke, ktorej plné poprsie dávalo zabrať gombíkom na jej uniforme.

- Joj.. aká škoda, že sa vy po smrti k nám nedostanete..- znalecky si ju prezeral a kopol do seba ďalší kýblik koňaku, - .. stojíte za hriech. - dodal a žmurkol na ňu.

Babky vyjavene hľadeli na policajta, ktorému akoby nedošlo, že sa baví s koňom. Stáli ako soľné stĺpy, v rukách poháriky s fernetom, ktorý im barman stihol pohotovo naliať.

- Babky, pite..- ponúkal ich Fukso Fuksič, -.. ešte vám ten fernet chytí pleseň..-

- Vy ste akýsi múdry, občan..- prevzal policajt iniciatívu, -.. prosím si vaše doklady, občiansky preukaz, vodičák, kartičku zdravotného poistenia..-

- Ale Lojzo..- prerušil policajta flegmatický barman, ktorý ho zrejme bližšie poznal, -.. nétrebá.. to nie je nijaký terorista.. je to fakticky mimozemšťan..-

- To by mohol povedať každý kôň.., mňa neodžube.. Tak tie doklady, prosím..-

Hľadím na toto divadlo a hubu mi od údivu otvára čoraz viac. Je toto možné ?! Kôň v ležérnej póze očumuje policajtku, tri babky do seba lejú už piatu rundu, policajt vytrvalo vyžaduje od koňa doklady, barman nezúčastnene leští poháriky a ja sa štípem, aby som sa uistil, či sa mi toto všetko iba nesníva.

- Ale ako ste sa sem k nám dostali ? - vyslovila policajtka nečakane inteligentnú otázku.

- Jednoducho, ovládame atomizáciu, intergalaktickú transpozíciu, reatomizáciu.., no nevravím, že jednoducho ? -

- A ako sa dostanete späť tam k vám..?- padla druhá inteligentná otázka.

- Prezradím, ak mi poviete, ako sa voláte.., ale iba vám. - prihrial si Fukso Fuksič polievočku, pľúckatá policajtka ho evidentne zaujala.

- Volám sa poručíčka Anka..- zašemotila, v tvári červená ako pivónia.

- Anka.. Anička.., aké poetické a krásne.. Celkom vám pristane.. Nuž dobre teda, prezradím, čo som sľúbil..-

A Fukso Fuksič začal policajtke Anke do úška tíško šepkať to tajomstvo návratu, ktoré som ja už poznal, ale policajtka narozdiel odo mňa bola slabej nátury, po vypočutí si toho hrozného tajomstva sa jej podlomili kolená a v bezvedomí sa zosunula na podlahu baru. Policajt Lojzo v domnení, že to bol spáchaný teroristický akt, priložil revolver k hlave Fuksa Fuksiča .. a potiahol kohútik. Keď sa dym rozplynul na podlahe sme videli ležať dve telá. Duchaplný barman nám každému nalial preventívne dvojnásobnú dávku koňaku, vraj na účet podniku a lepšie myslenie, babky prestali kaziť luft a pustili sa do kriesenia policajtky. No a ja som zatelefonoval do miestneho mäsokombinátu. Totiž keď sa z koňa stanú salámy, a iba vtedy, dostane sa na koňom zasľúbenú Europu. A to bolo to tajomstvo návratu. Keďže Fukso Fuksič otrčil kopytá neočakávane, tak sme sa ani nedozvedeli, s akým poslaním sem k nám prišiel. Ktovie, kedy a či vôbec ešte dáky druhý príde...