Budem Ti rozprávať jeden príbeh, ktorý bol kedysi pravdou.

Vo vzdialenej minulosti existoval a ešte aj existuje veľmi starý a veľmi vzdialený svet. Bol tak starý, že dokonca aj gravitácia vplyvom svojho dlhého pôsobenia na tomto svete zmúdrela a začala si robiť čo chce. Keďže mala istý zmysel pre humor, obrátila príťažlivosť naruby. Stalo sa tak veľmi pozvoľna, aby ľudia hneď nevypadli zo sveta. A tak sa ľudia museli pripútavať k povrchu svojho sveta lanami, takže vlastne viseli. Už pri narodení boli kovovým putom na nohe a dvoma liliovými lanami spojení so zemou. Lano bolo tak silné, že náhodne sa nemohlo pretrhnúť, či prerezať. Obyvatelia tohto sveta sa pohybovali tak, že vždy boli pripútaní jedným lanom ku skobe, čo za stáročia tam zanechali ich predkovia, zatiaľ čo druhé upevňovali ďalej, smerom kde chceli ísť. K tomu aby bol pohyb jednoduchší, mali spravené zvláštne sedačky. Skoby neboli samozrejme všade, len na obývaných miestach. Boli vybudované obrovské plošiny upevnené na lanách, ale neskôr častejšie na betónových, či oceľových konštrukciách. Tam sa ľudia mohli pohybovať normálne. Vždy ale hrozila možnosť, že niekto spadne dole, do prázdna. Vedci a šamani tohto sveta sa po celé generácie hádali, čo by sa stalo, keby niekto skočil... Vedci si mysleli, že dole je iba studený, mŕtvy vesmír. Šamani tvrdili opak. Hovorili o iných, síce cudzích, ale predsa len o obývaných svetoch.

Tento svet bol zaujímavý aj tým, že v ňom ľudia nemali mená. Nikdy ich nenapadlo pomenovať sa. Len tu a tam si niekto vyslúžil prezývku podľa toho čo robil.

V tomto svete žil muž, veľmi múdry, avšak veľmi netrpezlivý. Chcel pre seba a pre svoju ženu postaviť dom. Avšak vtedy bola doba zlá. Kvôli obrátenej príťažlivosti bolo všetko ťažšie. Ľudia museli mať domy zavesené na lanách. Stavba takéhoto domu bola veľmi drahá a zložitá. A tak sa muž začal pomaly ale isto zadlžovať. Úroky rástli a dom nie a nie postaviť. Z práce ho vyhodili a miestna mafia mu už kvôli dlhom začala chystať truhlu. Zúfalý a zadĺžený muž, ktorého život už visel na vlásku sa teda rozhodol pre čin, ktorý pred ním ešte nikto nikdy neurobil. Skočiť. Veril, že tam dole niečo je, že sú tam iné svety. Len sa tam dostať. Keďže pochádzal z rodiny šamana, nadovšetko svojim myšlienkam veril. Jeho žena ho milovala a verila mu. Tak moc ho mala rada, že aj keby pochybovala o jeho pravde, išla by s ním. Začali sa prípravy. Z vojenskej služby mu ostal jeden starý padák. U susedy krajčírky si dal vyrobiť ešte jeden na vlas rovnaký. Po dedovi mu ostal neveľký kožený vak na vodu. Tento vak bol však zvláštny, keď sa človek pozrel dnu, bolo tam oveľa viac miesta, než človek očakával. Takto si mohli odniesť vodu na dlhé týždne. Žena napiekla makové buchty, takže o žalúdky mali postarané. To bolo všetko, čo potrebovali.

Bol krásny deň, všetky tri slnká svietili pod nimi. Muž a žena viseli na svojich lanách, ďaleko od ľudí na starej, opustenej farme za mestom. Všetko, čo potrebovali, mali zo sebou. Posledný krát sa pozreli na svoju krajinu, chytili sa za ruky a v dúfaní, že ich rozhodnutie je správne, skočili. Krajina sa začala od nich rýchlo vzďaľovať. V diaľke videli svoje mesto, o chvíľu aj iné mestá, ktoré však nikdy nenavštívili. Padali do neznáma. O pár hodín už boli vidieť hranice ich sveta. Bol olemovaný obrovskými, nepriechodnými horami, ktoré sa napokon stratili v hustej hmle. Zvláštny pocit v žalúdku, ktorý vyvolal voľný pád, sa už tak udomácnil, že ani muž ani žena ho už takmer nevnímali. Pozerali na svoj bývalí, vzďaľujúci sa svet. Už bol malý ako minca na dlani. Síce trochu pokrivená, pretože ich svet nebol guľatý ako iné svety, ale pripomínal skôr hrušku. Ako padali, všimli si, že okolo nich stále pretrváva žltá obloha a tak isto aj životodárny vzduch. To ich povzbudilo a utvrdilo slová šamanov o iných svetoch. Predtým než skočili, dohodli sa že budú spávať v iných časoch, aby jeden z nich bol vždy pri vedomí. Nebolo by rozumné riskovať život alebo premrhať šancu dostať sa bezpečne na iný svet. Po pár dňoch už opustili aj svoje tri slnká, ale žlté prostredie okolo nich stále pretrvávalo. Začali pozorovať, že okolo nich sa vo veľkej diaľke pohybujú iné svety rozličných tvarov. Šamani mali teda pravdu. Muž a žena sa už tešili na nový domov. Raz dokonca padli do jednej z nebeských riek. Z diaľky vyzerali ako nitky, rozličných hrúbok a farieb, podľa toho, okolo akého sveta práve pretekajú. Muž a žena boli radi, aspoň si mohli doplniť zásobu vody, ktorá sa napriek svojmu objemu rýchlo zmenšovala. Muž a žena poznali rieky iba z rozprávania predkov. Už veľakrát videli vyschnuté korytá riek, pretože všetka voľná voda sa pri prevrátení príťažlivosti vyliala preč. Teraz videli zase iba rieky bez korýt. Plávali v tej rieke niekoľko dní. Bola to príjemná zmena, trochu radosti do tohto zdanlivo nekonečného pádu. Keď sa rozhodli rieku opustiť, boli na ceste už niekoľko mesiacov. Žena začala pochybovať, že nájdu svet, kde by mohli nájsť šťastie. Muž bol však presvedčený. A mal pravdu. O pár dní sa pod nimi začala objavovať naša Zem. S počiatku veľmi malá, no rýchlo sa zväčšovala. O pár dní si muž bol istý, že na nej dokážu pristáť. Trochu ich zarazil tvar planéty, keďže mala tvar gule. Taktiež ich prekvapilo, že svet sprevádza iba jedno slnko, na druhú stranu tento svet sprevádza malá guľa, ktorá sa akoby otáča okolo sveta. Keďže nesvietila tak silno ako slnko, domysleli si že ide o slnko, ktoré je už staré a slabé a tak musí svietiť na svet z menšej vzdialenosti.

Medzitým hlboko pod nimi na Zemi, sa odohrával iný príbeh. Vo veľkej hĺbke pod povrchom žily posledný členovia dnes už vyhynutých bytostí. Otec, matka a neposlušný syn v dospievajúcom veku. Tieto bytosti vyzerali skoro ako ľudia, iba boli o niečo menší a mali tmavú pleť. Žili v pod zemou, v úplnej tme. Keď sa chceli niekam dostať, museli sa tam prekopať. Nepoznali slovo prázdny priestor. Nikdy sa neocitli na povrchu Zeme, pretože sa tam nemohli prekopať cez tvrdé kamenné podlažie. Cez tak tvrdú zem sa dalo len veľmi, veľmi ťažko prekopať. Väčšinou ich obklopovala hustá láva, v ktorej boli úlomky skál. Občas natrafili na chladné piesčité prostredia, v ktorom ale mohli zablúdiť, pretože sa nepohybovalo ako láva, čiže sa nedal určiť smer, ktorým treba pokračovať, či ako sa vrátiť. Aby sa mohli prekopávať, mali na hlavách dva kostené výrastky, čo vyzerali ako nejaké malé lopaty. Pomocou týchto lopát sa dokázali dostať cez hustú lávu alebo iné mäkšie prostredie, avšak cez kameň to už mohol byť veľký problém. Život týchto troch bytostí bol veľmi jednoduchý. Okrem toho že sa stále vadili, ich existencia bola iba o jednom. O jedle, čiže o kameňoch. Čerstvý čadič, to bola ich najväčšia pochúťka, ale nepohrdli ani kremičitým pieskom, či drvenou žulou. Ako správny členovia svojho druhu, mali tieto bytosti mená podľa svojich rodičov. Ak mali syna, dostal meno, ktoré začínalo menom svojej matky a potom pokračovalo menom otca. Naopak, keď mali dcéru, jej meno sa začínalo otcovým a pokračovalo matkiným. A keďže matka sa volala Sanara a otec Ortan, ich syn dostal akýmsi spojením týchto dvoch mien, meno Sanortan. Každý správny člen svojho druhu musel vedieť mená svojich predkov a atk Sanortan, aj keď nebol žiadne kvietko, vedel, že rodičia jeho matky sa volali Sanar a Aralis a že otcovi rodičia boli Tanor a Ortima a tak ďalej. Sanortan bol mladý muž. Rodičia ho však v rannom veku zanedbávali. Stále sa hádali a tak nemali na neho čas. Postupne im zvlčel, stal sa z neho povaľač a zblúdilec. Nestaral sa o potravu ani o nič iné. Ešte že tieto bytosti nepoznajú čo je to dom, či poupratované alebo povysávané. Niekedy neprišiel domov celé dni. Cítil sa u rodičov ako v cele. Jedného dňa sa s rodičmi tak pohádal, že rozhodol, že odíde. Navždy. Chvíľu síce rozmýšľal, no napokon zvíťazila jeho slobodná povaha. Do koženého vaku z kameňožrúta naložil výdatnú dávku čadiča a dosypal kremičitým pieskom. O potravu mal teda postarané. Na cestu sa vybral, keď rodičia spali. Pomaly krútil svojimi lopatami a predieral sa cez lávu preč od nich. Sníval o veľkých skalných masívoch, kde by mal potravy do konca života. A tiež o žene, s ktorou by si založil rodinu. Teraz sa mu zdalo, že má splnenie svojich túžob na dosah ruky. Ta ale nevedel že okrem jeho rodičov už nikto z ich rasy nejestvoval. Za vymieranie týchto ľudí mohli kameňožrúti, ktorý vo veľkom požierajú skaly. Sú to neinteligentné zvieratá. Svojím veľkým rozmnožovaním spôsobili na mnohých miestach hladomor. Takto zahynuli obrovské kmene týchto ľudí. Sanortan mal vlastne šťastie, že ešte žil. A tak raziac si cestu k svojim snom, zostal ako posledná nádej svojej rasy, netušiac, čo ho ešte čaká.

Padáky sa z hukotom rozovreli tesne pod mrakmi. Muž a žena zacítili podivnú závrať, nezvyknutí byť priťahovaní k zemi a nie naopak. Zatiaľ čo padali, vychutnávali si pohľad na svoj nový domov. Všade lesy, lúky, pohoria. Konečne videli rieky. Skutočné rieky v korytách. Zrazu sa im zazdalo, že v diaľke pri malom skalnom masíve vidia človeka s palicou v ruke. Bol však príliš tmavý a zhrbený a tak si mysleli, že ide o nejaké zvláštne zviera. Keďže bol ale ozaj veľmi ďaleko, pohľad sa im stočil na jazero neďaleko od nich. Nikdy si nemysleli, že voda v jazere môže vyzerať ako zrkadlo, keďže v ich bývalom svete nič také nevideli. Tu a tam pobehovala čudná zver, s kravami a prasatami podobná, ale aj iná, ktoré ešte nevideli. Tiež sa im zazdalo, že vo vode vidia kŕdle čohosi na čo nenašli ani len pomenovanie. Tak isto aj vo vzduchu lietali zvieratá. O vtákoch už síce počuli, no nikdy si nemysleli, že nejaké niekedy uvidia na vlastné oči. Lietali okolo nich, asi boli zvedavé čo za veľké stvorenia ich prišli navštíviť. V ich svete neexistovala žiadna divá zver. Všetka vypadla von keď sa príťažlivosť obrátila. Vtáky si asi nevedeli zvyknúť sadať si na konáre naopak a tak pravdepodobne odleteli do iných svetov.

Pristáli vedľa veľkého stromu, na ktorom im bolo pochopiteľne divné, že je pod ním napadané lístie. Po mesiacoch voľného pádu im ochabli svaly, čo ihneď spozorovali. Bolelo ich celé telo a cítili sa veľmi unavený. Unavený, ale šťastný, že našli nový domov. Ľahli si do trávy a dlho sa dívali smerom odkiaľ prišli.

Sanortan stále rozzúrený a nahnevaný na svojich rodičov sa prekopával ďalej, nevediac, že onedlho začne žiť iný život. Kopal tak silno, že si zodral takmer celé svoje lopaty čo mal na hlave. Zostali mu z nich iba malé, ako dlaň dlhé kýptiky. Prišlo mu možno aj trochu ľúto, že takto bez rozlúčky odišiel od rodičov, ale vrátiť by sa už asi nestihol. Rodičia by ho po tak dlhej dobe, čo bol preč, už neprijali medzi seba. A asi by ich už ani nenašiel. Rozmýšľajúc nad svojim životom zrazu narazil na úplne mäkký materiál, ktorý mu bol cudzí. Nebola to ani teplá láva, či chutné kamene. Bolo to čosi sypké, vlhké a čudne to smrdelo. Kopal teda ďalej. To čo zažil potom sa dá prirovnať iba k úplnému šoku. Prekopal sa do iného sveta. Prekopal sa na povrch Zeme. Po prvých momentoch zistil, čo ta má za dve vlhké guličky pod čelom. Vždy mu sa mu do nich dostali drobné kamienky či piesok, ktorý potom štípal a bolel. Teraz už vedel že sú to oči. Taktiež zistil, že existuje aj iná farba ako tma. Rozmanitosť farieb ho udivila. Hlavne ho udivili, že vôbec vidí. Ani netušil, že priestor môže byť priehľadný. Ľahkosť s akou sa pohyboval ho zjavne tešila, to však ešte nevedel že sa nemusí plaziť, ale môže sa pohybovať vzpriamene po svojich nohách. Aj na to však postupne prišiel. Pri pohľade na vzdialené horské, skalné masívy sa mu zbiehali sliny. Nikdy nevidel toľko jedla pokope. Keď sa pozrel na strop oblohy, zatočila sa mu hlava, ale bol šťastný. Zabudol na svojich rodičov a vychutnával si pocit slobody. Ale len chvíľu, potom si všimol, že na Zemi nie sú iba skalné masívy a modrá obloha. Udivene zízal na zvláštne zvieratá rôznych veľkostí a tvarov. Nemyslel, že niektorý z nich je kameňožrút, prečo by potom nežili všetky na povrchu, keď je tu toľko potravy. Z jednej veľkej rastliny odtrhol červený plod, opatrne privoňal a potom sa ho pokúsil zjesť. Avšak iba pokúsil. Z jeho vráskavej tváre bolo hneď poznať, že je to nejedlé, že jablká on jesť nebude. Od tej doby sa už o podobné veci nezaujímal. Mal kamene a to mu stačilo a hlavne chutilo. Sanortan sa pomaly zoznámil s týmto svetom, napriek tomu že sa ešte stále cítil ako cudzinec. Pokladal však tento svet na hranici medzi dvoma priestormi za veľmi zaujímavý. To hlavné však ešte len malo prísť.

Jedného dňa, keď biele chumáče boli veľmi vysoko na oblohe, sa Sanortan kŕmil pri malom brale, ulamujúc si za pomoci palice chutné kamene. Keď tu zrazu v diaľke na oblohe zbadal ničo zvláštne. Neboli to vtáky, ale to okolo čoho lietali. Dve veľké čudá, klesajúce k zemi. Pod nimi čosi zavesené, ale nevidel čo, pretože slnko mu svietilo priamo do očí. Bol už na povrchu nejaký ten deň, ale toto ešte nevidel. Rozhodlo sa, že sa na to pozrie zblízka. Vydal sa teda smerom k tým čudným veciam. V ceste mu ale zavadzal malý, avšak veľmi hustý lesík, takže sa na to miesto dostal až za tmy. V šere šedivej guli , čo svietila na oblohe spozoroval, že je na tom správnom mieste. Dve veci, predtým guľaté, ležali teraz pokrčené na zemi. Sanortan sa však bál prísť k nim bližšie. Rozhodol sa teda vyčkať do rána.

Zo svojej postele vytvorenej padákom vyšla žena ako prvá. Bolo neskoré ráno. Muž spokojne spal, zjavne sa mu z jeho pelechu nechcelo. A tak sa žena rozhodla, že sa trochu prejde. Kúsok vedľa natrafila na malú studničku. Voda v nej bola priezračná a osviežujúco chladná. Napila sa a umyla si tvár. V pokrivenom odraze rozvírenej hladiny studničky však niečo zbadala. Takmer čierna tvár, červené oči, zvláštny úšklebok na tvári. Výkrik z jej hrdla okamžite zobudil muža, ktorý napriek boľavému telu bol hneď na mieste. Rýchlo sa postavil medzi ženu a čudnú malú bytosť, ktorá sa už teraz celá vystrčila spoza skaly. Sanortan bol snáď viac vystrašený ako oni. Nevydal zo seba ani hlásku. Chvíľu všetci len tak stáli. Na oboch stranách bol vidieť strach. Ten sa však začal meniť na zvedavosť. Všimli si že sú si podobný. Ruky, nohy, oči, všetko tak ako má byť. Len Sanortan bol tak o hlavu nižší. Za to mal na hlave to, čo oni nemali. Podivné kly.

Zoznamovanie by trvalo oveľa dlhšie, ale vďaka tomu, že vo vesmíre jestvovala iba jediná reč, bolo to ľahšie. Sanortan prehovoril ako prvý. Krátko ale predsa.

„Dáte si so mnou skalu?“

Trochu sa bál ale pomyslel si, že keď niekomu ponúkne potravu, určite sa na neho nikto nenahnevá. Muž a žena na neho zízali ako na zjavenie. Žena sa naklonila a pošepkala čosi mužovi. Ten sa vzápätí opýtal:

„Kto si?“

„Volám sa Sanortan. A vy?“

Muž so ženou nerozumeli čo chcel povedať a tak sa žena opýtala:

„Čo je to, volať sa?“

Nikdy sa s niečím takým nestretli, aby si bytosti nejako hovorili. V ich bývalom svete neexistovali mená. Až na akési prezývky, ktoré niektorý ľudia dostali podľa svojho povolania. Napríklad krajčírke nehovorili že je krajčírka, pretože ich bolo veľa. Ale mužov otec zastával významnú funkciu v istej komunite šamanov Orínjského hnutia, kde vykonával funkciu benetián. Takže bol Benetián Orínjského Hnutia. A keďže Orínjske hnutie bolo jediné a on bol jediný benetián, dostal prezývku po svojej funkcii. Skratka jeho funkcie bola B.O.H. a tak mu začali hovoriť Boh.

Zamyslený muž sa pozrel na Sanortana a povedal:

„Ja som syn Boha a vedľa je moja žena.“

Napätie sa medzi nimi postupne uvoľňovalo.

„Si odtiaľto?“, spýtal sa muž Sanortana.

„Som z hlbín tohto sveta. A vy?“

Muž nevedel ako má na otázku najlepšie odpovedať a kým si rozmyslel čo povie, odpovedala za neho žena:

„My sme prišli zo sveta tam hore.“

Ukázala prstom na modré nebo. Sanortan mal ešte stále zlý pocit pri pohľade do nekonečna. Naháňalo mu to strach. Naopak na ženinej tvári sa rozlial smútok a slzy. Muž ju chytil za ruku aby sa upokojila. Sanortan tomu nerozumel, ale pochopil, že ani žene nerobí tento pohľad dobre.

Čas bežal. Padalo veľa otázok a veľa odpovedí. Bolo počuť aj smiech. Než sa nazdali, bol poludnie. Mužovi a žene bolo čudné, že Sanortan obeduje kamene. Jemu ale tiež, že jedia tie odporné mäkké červené veci čo boli na stromoch. Sanortanovi ale stále vŕtalo hlavou ako ich má oslovovať. A tak im to rovno oznámil:

„Keďže ste na tomto svete pravdepodobne jediný muž a jediná žena, budem vás teda aj tak oslovovať. Budete sa tak volať. Áno?“

Muž sa na neho pozrel a s plnými ústami povedal:

„Samozrejme Sanortan, dobrý nápad.“

Odvtedy sa volali Muž a Žena.

Ženu stále trápilo, čo to má na hlave a tak sa opýtala čo to tam vlastne má.

„Pochádzam z hlbín zeme a to čo mám na hlave sú nástroje na kopanie. Už sú teda riadne zodraté, ale ešte by som sa s nimi dokázal prekopať“, dodal s úsmevom.

Ubehli týždne, mesiace a Žene sa narodil syn, neskôr druhý. Všetci si žili ako v raji. Všetko bolo tak ako má byť. Už skoro zabudli odkiaľ prišli a cítili sa ako doma. Sanortan, Muž a Žena sa stali priateľmi a navzájom si pomáhali. Žena varila a starala sa o domácnosť v dome, ktorý si postavili. Sanortan mal ohromnú fyzickú silu a Muž sa zase vyznal vo veľa veciach a bol šikovný. Ale nič pekné dlho nevydrží. Muž si všimol ako Sanortan začína pokukovať po Žene. Spočiatku si myslel, že ide o nevinný žart. Pár krát Sanortana upozornil, síce s úsmevom, ale upozornil, že to nie je vhodné. No ani žena v tom nebola celkom nevinne. Osudný okamih nenechal na seba dlho čakať. Žena čakala tretie dieťa. Čo však nikto nevedel, že dieťa ktoré nosí pod srdcom nie je Mužove. Deň pôrodu bol aj posledným dňom radosti troch priateľov. Hneď bolo jasné, že dieťa je Sanortanove. Nemalo Modré oči, ani biele vlasy ako Muž so Ženou, tiež pleť malo výrazne tmavšiu. Muž bol strašne nahnevaný. Na oboch. Sanortan, napriek svojej fyzickej sile dostal strach. Muž precedil pomedzi zuby.

„Sanortan, to čo si urobil ti nikdy neodpustím, už nie sme viacej priatelia. Musíš odísť a už nikdy sa nevrátiť.“

Sanortan pochopil, že je zbytočné tu ostať a robiť napriek. Otočil sa teda a odišiel. Ešte pred tým sa ale zvláštnym pohľadom pozrel na Ženu a potom na Muža. Po pôrode Žena nevedela čo má povedať a tak radšej nehovorila nič. Muž s ňou už nikdy neprehovoril. Dni zase bežali ďalej. Žena sa starala o Muža a svoje tri deti. Prvý dvaja synovia, ktorí už vedeli rozprávať, sa často krát pýtali na Sanortana, kde je. Odpoveď však nikdy nedostali. Vždy sa s nimi hrával, mal veľký zmysel pre humor. Muž tiež pocítil, že mu Sanortan chýba, avšak cez veľký hnev si to nepripúšťal.

Sanortan medzitým zakopaný, rozmýšľal čo ďalej. Celé mesiace strávil v podzemí. Bol nahnevaný sám na seba, že sa nechal tak jednoducho vyhnať. Vedel, že on sám je vinník, napriek tomu sa chcel Mužovi pomstiť. Vedel, že by to nemal robiť. Hnev ale zvíťazil nad rozumom...

V ten deň bol krásny deň, modrá obloha, sem tam mráčik. Muž bol práve v pivnici ich domu, kde práve opravoval pokazenú stoličku. Ideálna chvíľa pre Sanortana a jeho pomstu. Chcel iba jedno, Ženu. Ani Muž ani ona, ktorá práve varila obed, nevedeli o Sanortanovej prítomnosti. Ani deti ho nevideli. Muž začul tichý, pridusený výkrik. Nevedel čo sa deje. Následný hlasitý dupot urýchľoval jeho kroky von z pivnice. Keď vybehol z pivnice, nemohol sa chvíľu orientovať. Musel si kryť rukou oči pred prudkým slnkom. O krátky moment to zbadal. Sanortan zvieral Ženu pod pažou a utekal s ňou preč. Boli už pomerne ďaleko.

„Sanortan!“, zareval Muž. Ten sa v diaľke otočil a videl ako muž za ním beží. Bol síce omnoho silnejší, ale nie rýchlejší. Žena ho so slzami prosila aby im neubližoval. Sanortan však vnímal iba svoje myšlienky. Nechcel ublížiť mužovi, niekto sa musel postarať o deti. To mu blyslo hlavou keď sa práve začal zavŕtavať do zeme. Aj so Ženou. Keď Muž dobehol na to miesto, zostala tam už iba kôpka hliny a kameňov. Deti sa na to všetko z diaľky dívali. Na smrť svojej matky, na to ako si ju Sanortan zobral do svojho sveta pod zemou. Muž márne odhadzoval hlinu, kričiac meno svojej ženy. Už bola hlboko v zemi. A mŕtva. Muž prvý krát plakal. Aj keď bol na ňu stále nahnevaný, už dávno jej odpustil. Stále ju miloval. Zostal tam celý deň a celú noc, dúfajúc v zázrak. Ten však nenastal. Na druhý deň z toho miesta začala vytekať láva. Ako tuhla, začala sa kopiť. Nasledujúce smutné dni stále pršalo. Muž sa so svojimi deťmi pozerali z okna ako sa nová sopka zväčšuje a zväčšuje. Dážď padal na mladú sopku a menil sa na paru. Tá zahaľovala toto smutné miesto hmlou.

„Tá sopka sa bude volať Hekla, na počesť vašej matky. Hekla je súhvezdie, ktoré mi ju vždy pripomínalo.“, povedal deťom dívajúc sa pritom na rastúci vulkán. Deti sa smutne pozerali von, pýtajúc sa, prečo im to Sanortan urobil. Prečo sa stal zlým.

O pár dní bola Hekla už tak veľká a výpary z nej tak silné, že Muž sa rozhodol odísť z tohto miesta. Zbalili veci, zobrali domáce zvieratá, čo si medzičasom zadovážili a vydali sa smerom na východ. Veľa krá sa obzerali, ale nič medzi sebou nepovedali. Usadili sa kúsok, asi dva dni cesty pešo odtiaľ. Boli dosť ďaleko od jej miesta odpočinku, Ale pritom nie tak ďaleko aby nevideli ako každý deň zapadá slnko za Heklu. Spočiatku horúca hora sa neskôr na vrcholku zahalila ľadom a snehom. Čas od času sa z nej ešte valil dym, to aby nezabudli. Život ale ide ďalej a Muž aj s deťmi si zvykli na nový, ťažší život. S ubiehajúcimi rokmi už skoro zabudli na ten strašný deň. Spolu si vybudovali nový svet, nový život. Deti rástli, často krát neposlúchali, tak ako každé iné deti. Keď Muž už niekedy nevedel ako s výchovou ďalej, hovorieval im:

„Ak nebudete poslúchať, zoberie si vás Sanortan do Hekly, tak ako vašu matku! Tá tiež zhrešila!“

Vždycky ale tých slov oľutoval. A tak si radšej vymyslel, že ak budú poslúchať a robiť dobro, jeho otec BOH ich pred Sanortanom ochráni a po smrti ich zoberie medzi seba do neba. Muž učil pomaly svoje deti ako aj Sanortanovu dcéru odkiaľ prišiel on a ich matka, že prišli z nebies zo sveta nad mrakmi, kde žije jeho otec BOH. Že Sanortan prišiel z hĺbky Zeme a tak ďalej. Ubehlo veľa času, muž zostarol a deti dospeli. Začala sa nová éra, začali sa písať novodobé dejiny. Čo sa stalo potom je už ale iný príbeh.