Knihy

draculin @draculin

Šaňo aka Babcom @axolos

B.T. Niromwell @Niromwell

Strašidelná vagína je zbierkou troch poviedok, v respektíve jednej novely a dvoch poviedok. Je ľahké vidieť, prečo si autor vybral za názov práve meno tej najprovokatívnejšej, Mellick proste vie, ako zaujať čitateľovu pozornosť. Jasné, každý je zvedavý, čo sa skrýva pod obálkou takejto knihy – nie každý by si ju otvoril práve v autobuse alebo v kaviarni, človek si ju nechce kúpiť v kamennom obchode, ani si ju tam možno nechce prelistovať, ale prelistovať si ju chce. Je názov trochu zavádzajúci? Iste. Kniha je na jednej strane oveľa menej venovaná ženským pohlavným orgánom, ako by jeden očakával, na druhej strane sa venuje sexu pomerne dosť, lepšie povedané narába s ním ako s niečím nanajvýš samozrejmým, nie však do takej miery, aby prestal byť zaujímavým. Vlastne sa mi pri Mellickovej knihe nestávalo, že by som mala pocit prekročených hraníc, čo sa mi len pre porovnanie napríklad pri Stevenovi Kingovi stáva pravidelne. Mohlo by to byť tým, že Mellick na čitateľa šokantnými nechunosťami nevyskakuje spoza rohu, ale hneď na obálku nacapí, čo možno od knihy očakávať. A potom tie očakávanie zmení. Prvý, najdlhší text v tejto knihe s rovnomenným názvom, sa začína ako normálny román zo života študenta a jeho priateľky, ktorá je známa tým, že, nuž, jej vagína ľudí straší. Na sexuálnom živote jej to neuberá, naopak, zvedavcov a dobrovoľníkov je naozaj veľa a jej priateľ, náš hlavný hrdina, je zo všetkých najzvedavejší. Samotným problémom pomenovaným už v názve sa však autor nezaoberá pridlho, náš hlavný hrdina sa totiž pomerne rýchlo dostane do iného, šialeného sveta, z ktorého som mala po dlhom čase naozaj príjemný pocit očarenia a zoznamovania sa s neznámym. Je to svet snový, divný, vizuálne nesmierne nápaditý, čo sa darí preniesť aj cez knihu, ktorá je pre mňa inak nie veľmi vizuálne médium. Poviedka je plná zvláštnych postavičiek a skúmania, ako sa hlavná postava vyrovná so svojou novou existenciou. Na konci prichádza akýsi trochu zvláštny symbolizmus, ale dojem z poviedky do veľkej miery aj tak ostáva. Ďalší text sa zaoberá orgiami, iste, ako už názov hovorí. Lenže sú to orgie nesmierne cielené. Táto poviedka na mňa pôsobí ako kotletovka, naozaj sa príliš nelíši témou i spracovaním od poviedky Příliš dlouhá swingers párty a zo všetkých troch mi aj najviac sadla. Na rozdiel od Strašidelnej vagíny či Porna v auguste nemá ani tak bizarné, ako skôr fantastické prvky. Odohráva sa v realite, kde ľudia získavajú šialené pohlavné choroby, ktoré by sa dali skôr než k čomukoľvek inému prirovnať k superschopnostiach. Jeden vie rozprávať iným jazykom, ďalší je superrýchly, supersilný, iný chytá rádio na svoje prirodzenie... Proste s dobrým prichádza aj to zlé. Keď sa človek s niekým vyspí, vymení si s ním všetky pohlavné superpowers, nedá sa nič vynechať. Autor sa veľmi umne a vtipne hrá so situáciou, v ktorej sa postavy prechádzajú po party a hľadajú to svoje. A, samozrejme, vonku prepukne zombie apokalypsa. No nečítajte to! O poslednej poviedke sa autor v doslove vyjadril, že je prvou, ktorú kedy napísal sám pre seba, prvá, ktorá sa neriadi nikým a ničím iným, len jeho radosťou z písania bizarru. A hej, je absurdná! Netreba v nej hľadať žiaden zmysel, vraví autor. Len pre mňa osobne v nej nie je toho príliš veľa na kochanie, a hoci je celkom vtipná, ostáva v mojom osobnom rebríčku z tejto knihy tým najslabším príspevkom. Nechala by som sa nahovoriť aj na ďalšie Mellickovky, ale treba uznať, že to vyžaduje byť v určitej nálade.

Lucia Medeková @Lucy999

Krásny srdcervúci príbeh o nespravodlivo obvinenom Johnovi Coffeym určite netreba predstavovať, keďže existuje film Zelená Míľa. Kniha je ešte o čosi smutnejšia a nepochybne nabitá emóciami. Budete plakať, smiať sa, cítiť empatiu a ľútosť... TOP kniha, ktorá si odo mňa jednoznačne zaslúži desať hviezdičiek. „Každý z nás musí zomrieť, niet výnimky, ja viem, ale občas, ach Bože, Zelená Míľa je tak dlhá...“ Zarezonovali vo mne nepochybne tieto slová, ktoré vyslovil vo filme John Coffey: „Som unavený z toho, že ľudia sú voči sebe zlí. Akokeby som mal v hlave sklenené črepy. So unavený z toho, že chcem pomôcť, ale nemôžem. Som unavený z toho, že musím žiť v temnote. Väčšinou to bolí. Strašne to bolí. Keby som so mohol ukončiť, tak to ukončím. Ale nemôžem...“

Kei @kei

Druhý diel za prvým nezaostáva, dá sa povedať, že je aj o chlp lepší.