Vyšla Duna. Vo výbornom slovenskom preklade Maríny Gálisovej. V jedinom slovenskom preklade, v prvom slovenskom preklade a tak ďalej a vlastne sa nič nestalo. Klasika najklasickejšia, Frank Herbert, vynikajúce geniálne priekopnícke scifíčko, povinné čítanie, kánon a vôbec a naozaj sa nič nestalo. Nestíchol na chvíľu svet v nemom úžase, ani v jednom kníhkupectve sa nevytvorila kvôli Dune rada, vlastne sa ani neodvážim odhadnúť, koľko ľudí si ju kúpilo a koľko scifistov spomedzi nich, ale akosi dúfam, že tu je ešte niekto, kto cíti podobnú bázeň.

Skúsim opísať prečo, nie preto, že spomienky starého muža sú vlastne to jediné, čo môžem ponúknuť, ale kvôli pocitu slobody, ktorý ma nekonečne nadchýna a zároveň aj tak trocha desí.

V socializme, v socialistickom Československu som prežil len prvý pätnásť rokov života, teda vlastne len prvú tretinu a napriek tomu si na tie časy spomeniem každý deň. Nie kvôli nostalgii, kvôli milým šťastným spomienkam, ale kvôli tomu, ako veľmi ma tých prvých pätnásť rokov prežitých v socializme poznačilo, degeneroval, kontaminovalo, ako veľmi sa podpísali, nie v dobrom, ale v zlom.

Lebo vlastne akoby som nebol normálny, je predsa absurdné, že obyčajné vydanie obyčajnej knižky, akokoľvek geniálnej, považujem za výnimočnú udalosť, hoci sa také deje dnes a denne. Vydávajú sa knižky a ľudia si ich kupujú a čítajú a je to tá najnormálnejšia, najprirodzenejšia, najobyčajnejšia vec.

Lenže nie pre mňa, nie pre človeka, ktorý stával v štvrtok čo štvrtok pred kníhkupectvom, v dlhokánskom rade, a dúfal, že sa mu aspoň nejaká z nových knižiek, čo vyšli.

Viem presne a je to spojené práve s Dunou, s jej prvým českým prekladom, s jej prvý českým vydaním v roku 1988. Je štvrtok, stojím pred predajňou Českej knihy v Bratislave a snažím sa odhadnúť, koľko ľudí je predo mnou, a či sa mi Duna ujde, lebo minulý týždeň som šťastie nemal a Duna sa mi neušla, napriek tomu, že vyšla z dnešného uhla pohľadu v nepochopiteľne obrovskom náklade 100000 kusov. Sto tisíc kusov. Už sa medzi nami scifistami o nej vie, už ju aj zopár šťastlivcov má, dokonca sme my, šťastnejší, čo máme doma VHS, už videli aj film na pirátskej VHS nadabovaný jedným hlasom a aj vieme, že je slabší ako kniha, ale k samotnej knižke stále nie a nie sa dostať.

Niežeby sme nechceli, všetci čítame všetko a fantastiky vychádza tak málo, že sa to dá s prehľadom stíhať, len Duna je tzv. úzky profil. Knižka, čo ju kníhkupci nechávajú pod pultom pre svojich známych, knižka, čo sa vypredá skôr, ako sa všetkým ujde.

Mal som obrovské šťastie, Duna sa mi ušla. Jasné, že ide o najlepšie scifíčko, aké som vtedy čítal, pri tých podmienkach to ani nemohli byť inak, a korunu tomu dáva brilantný doslov Ondřeja Neffa, ktorého všetci poznáme, lebo s jeho knižkou Všechno je jinak – čo boli také akoby skratkovité dejiny sci fi – to bolo podobné ako s Dunou. Tiež mimoriadne úzky profil, aj keď platí, že náklad bol menší. Len 10000 kusov.

A teraz, po tridsiatich rokoch, som si mohol Dunu po prvýkrát prečítať v slovenčine a vlastne tomu stále nemôžem uveriť. Aké to je obyčajné, jednoduché, prirodzené. Idem do kníhkupectva a celom bez akýchkoľvek problémov, bez stresu, bez strachu, či sa mi ujde, alebo nie, si môžem prečítať prakticky hocičo. Geniálnu knižku, alebo totálnu blbosť a dokonca to môže byť tá istá kniha.

A je to úplne normálne, vec, čo vôbec netreba riešiť, lebo je jednoducho prirodzená. Takto to má byť, len ten štrnásťročný chalan, čo vo mne stále žije, tomu nedokáže uveriť.